znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 223/06-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7. júla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. K., bytom B.; Ing. V. G., bytom B.; M. T., bytom B.; Ing. Ľ. Ch., bytom B.; a Mgr. J. Ž., bytom B.; zastúpených advokátom JUDr. Ľ. M., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a   rozhodnutím   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky, Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru z 21. júla 2005 v konaní vedenom   pod   sp. zn.   ČVS: PPZ-89/BPK-B-SV-2005   a uznesením   Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č. k.   VII/1 2231/05-26 z 29. septembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. K., Ing. V. G., M. T., Ing. Ľ. Ch. a Mgr. J. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2006 doručená sťažnosť Mgr. M. K., Ing.   V. G., M. T., Ing. Ľ. Ch. a Mgr.   J. Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru (ďalej len „úrad prezídia policajného zboru“) z 21. júla 2005 v konaní vedenom pod sp.   zn.   ČVS:   PPZ-89/BPK-B-SV-2005   a   uznesením   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/1 2231/05-26 z 29. septembra 2005 (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry“, resp. „prokurátor úradu špeciálnej   prokuratúry   generálnej   prokuratúry“)   a postupom   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že „... pôsobili v služobnom pomere príslušníkov (...) a to v období rokov 1994 - 2004. (...)

Ich služobný pomer bol skončený na základe nimi podaných žiadostí o uvoľnenie zo služobného pomeru.

Tento   právny   úkon   však   nebol   z   ich   strany   urobený   slobodne,   nakoľko mu predchádzal   psychický   nátlak   zo   strany   služobných   nadriadených,   sprevádzaný vyhrážkami,   že   ak   o   uvoľnenie   nepožiadajú,   budú   zo   služobného   pomeru   prepustení v dôsledku   účelovo   vyhodnotenej   bezpečnostnej   previerky,   čo   by   pre   sťažovateľov znamenalo stratu sociálnych výhod viažúcich sa ku skončeniu služobného pomeru. O   nátlaku   boli   informovaní   riadiaci   pracovníci   (...)   s   personálnou   právomocou, nakoľko   sťažovatelia   do   žiadostí,   resp.   v   prípade   podaných   odvolaní   písomne   uviedli, že o uvoľnenie zo služobného pomeru požiadali pod nátlakom nadriadených. Táto okolnosť mala viesť služobných nadriadených k odmietnutiu ich žiadostí, čo sa nestalo. Preto, ani nenapadli v tom čase z existenčnej obavy predmetné rozhodnutia na súde. (...)

Konanie sťažovateľov v rozpore so slobodnou vôľou a slobodou rozhodovania, ktoré malo za následok skončenie služobného pomeru zapríčinilo, že sťažovatelia po skončení služobného pomeru

- ocitli sa istý čas bez zamestnania

- nemohli vykonávať prácu, zodpovedajúcu ich kvalifikácii

- utrpeli stratu na pracovnom príjme

- utrpeli profesnú a morálnu újmu. Z   uvedeného   dôvodu   podali   dňa   19. 5. 2005   na   Generálnu   prokuratúru SR oznámenie   o   skutočnostiach   nasvedčujúcich,   že   bol   spáchaný   trestný   čin   zneužívania právomoci verejného činiteľa oprávnenými funkcionármi (...).

Policajný orgán pôsobiaci na Úrade boja proti korupcii Prezídia PZ, uznesením ČVS: PPZ-89/BPK-B-SV-2005 zo dňa 21. 7. 2005 oznámenie odmietol, ako z uznesenia vyplýva bez vykonania akéhokoľvek úkonu a to len z dôvodu, že údajne riaditeľ (...) nemá postavenie verejného činiteľa a chýba zavinenie oprávnených funkcionárov (...).

Proti uzneseniu podali sťažovatelia včas sťažnosť o ktorej rozhodoval prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR a ten podanú sťažnosť dňa 29. 9. 2005 uznesením č.: VII/1 2231/05-26   zamietol,   aj   keď   dal   sťažovateľom   za   pravdu,   že   riaditeľ   (...) má postavenie verejného činiteľa.

Ani jeden z vyššieuvedených orgánov nezdôvodnil, ako bez vykonania úkonov, bolo možné jednoznačne zistiť a ustáliť, že zodpovední služobní funkcionári nekonali v úmysle spôsobiť sťažovateľom škodu a teda že chýba ich zavinenie. (...)

Preto sťažovatelia požiadali generálneho prokurátora SR o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry a súčasne špecifikovali aj škodu, ako kvalifikačný faktor pre ťažší následok, v prípade trestného činu podľa § 158 Tr. zák.

Špeciálny prokurátor, ktorému táto žiadosť bola postúpená, podnet odložil nakoľko sa   stotožnil   s   postupom   podriadeného   prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry (oznámenie č. VII/ 1 Gn 2231/05-47 zo dňa 5. 1. 2006).

Ani   generálny   prokurátor   SR,   ktorý   opakovaný   podnet   vybavoval,   nezistil   podľa písomného   vyrozumenia   doručeného   dňa   20. 4. 2006   JUDr.   K.   a   postupne   aj   všetkým sťažovateľom v nasledujúcich dňoch, pochybenie v postupe podriadených prokurátorov (list zo dňa 4. 4. 2006). (...)

Postupom v rozpore s ustanoveniami zákona (Trestného poriadku), porušil policajný orgán i prokurátor vykonávajúci dozor základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce im z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Tým,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   nechránili   záujmy   oznamovateľov, ako poškodených   protiprávnym   konaním,   súčasne   porušili   ich   právo   na   ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR (finančné a tým aj majetkové ujmy, ako dôsledok núteného skončenia služobného pomeru).

Sťažovatelia   tým,   že   podali   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia podriadeného   prokurátora,   vrátane   opakovaného   podnetu,   využili   všetky   im   prístupné prostriedky   na   zmenu   napadnutého   rozhodnutia   policajného   orgánu   a   dozorového prokurátora.

Rozhodnutie   generálneho   prokurátora   SR   o odložení   opakovaného   podnetu   bolo Mgr. K. doručené dňa 20. 4. 2006 a ostatným sťažovateľom v nasledujúcich dňoch. Táto sťažnosť je preto podaná včas, v rámci dvojmesačnej lehoty počítanej odo dňa, kedy sa sťažovateľ o vybavení svojho opravného prostriedku dozvedel (...)“.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po preskúmaní veci rozhodol takto:

„1. Rozhodnutím   policajného   orgánu   Úradu   boja   proti   korupcii   Prezídia   PZ o odmietnutí   veci   zo   dňa   21. 7. 2005   ČVS:   PPZ-89-BK-B-SV-05   a   postupom   ktorý   mu predchádzal   a   rozhodnutím   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   GP SR č. VII/1 2231/05-26 zo dňa 29. 9. 2005 o zamietnutí sťažnosti, pri vybavovaní oznámenia sťažovateľov zo dňa 19. 5. 2005 o skutočnostiach nasvedčujúcich, že konaním oprávnených orgánov (...) bol spáchaný trestný čin, bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na ochranu vlastníctva vyplývajúce z čl. 20 ods. Ústavy SR

2. Rozhodnutie   policajného   orgánu   Úradu   boja   proti   korupcii   Prezídia   PZ ČVS: PPZ-89-BK-B-SV-05 zo dňa 21. 7. 2005 v spojení s uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR č. VII/1 2231/05-26 zo dňa 29. 9. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR na ďalšie konanie

3. Priznáva sa primerané finančné zadosťučinenie JUDr. M. K., Ing. V. G., V. T. (správne M. T.; pozn.), Mgr. J. Ž. a Ing. Ľ. Ch. (správne Ing. Ľ. Ch.; pozn.), každému z nich 200.000.- Sk   ktoré   sú   povinní   vyplatiť   každý   v jednej   polovici   Ministerstvo   vnútra   SR a Generálna prokuratúra SR, do 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia ÚS SR.

4. Priznáva sa sťažovateľom JUDr. M. K., Ing. V. G., Mgr. J. Ž., M. T. a Ing. Ľ. Ch. (správne   Ing.   Ľ.   Ch.;   pozn.), náhradu   trov   konania   spolu   v   sume   23.480.- Sk,   ktorú sú povinní na účet č. 7552/1200 právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. M. vedený v U., a. s. B., vyplatiť Ministerstvo vnútra SR a Generálna prokuratúra SR, každý z nich v jednej polovici a to do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia ÚS SR.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť. V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   neumožňuje   (napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

Predmetom sťažnosti sťažovateľov je tvrdené porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy. K porušeniu sťažovateľmi označených práv malo dôjsť   rozhodnutiami   a   postupom   úradu   prezídia   policajného   zboru   a   úradu   špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry vo veci ich oznámenia o podozrení z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a generálneho prokurátora.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci   sťažovateľmi   podaného oznámenia   o podozrení   zo   spáchania   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného činiteľa rozhodol úrad prezídia policajného zboru uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-89/BPK-B-SV-2005 z 21. júla 2005 tak, že ich trestné oznámenie odmietol.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podali   sťažovatelia   sťažnosť,   ktorú   úrad   špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry uznesením č. k. VII/1 2231/05-26 z 29. septembra 2005 zamietol.

Na   základe   podnetu   sťažovateľov   z   8. novembra 2005   doručeného   Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) 21. novembra 2005 prokurátor   úradu   špeciálnej   prokuratúry   generálnej   prokuratúry   prípisom č. k. VII/1 Gn 2231/05-47   z   5. januára 2006   tento   podnet   ako   nedôvodný   odložil. Po podaní opakovaného   podnetu   z   30. januára 2006   doručeného   generálnej   prokuratúre 10. februára 2006   o   preskúmanie   zákonnosti   postupu   prokurátora   úradu   špeciálnej prokuratúry   generálnej   prokuratúry,   generálny   prokurátor   ich   opakovaný   podnet   tiež ako nedôvodný odmietol prípisom č. k. VII/1 Gn 2231/05-55 zo 4. apríla 2006.

Ústavný súd tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie označených základných práv postupmi a rozhodnutiami úradu prezídia policajného zboru z 21. júla 2005 v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   ČVS: PPZ-89/BPK-B-SV-2005   a   úradu   špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry č. k. VII/1 2231/05-26 z 29. septembra 2005, odmietol ako oneskorene podanú.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v   rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, IV. ÚS 50/03).

Keďže   namietané   rozhodnutia   úradu   prezídia   policajného   zboru   z   21. júla 2005 v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   ČVS: PPZ-89/BPK-B-SV-2005   a   úradu   špeciálnej prokuratúry   generálnej   prokuratúry   č. k.   VII/1 2231/05-26   z   29. septembra 2005   boli oznámené sťažovateľom ešte v roku 2005 a ich sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 14. júna 2006, nemal ústavný súd inú možnosť, len ich sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej oneskorenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia odvíjajú dodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti   od   doručenia   rozhodnutia   generálneho   prokurátora   o   odložení   opakovaného podnetu   na preskúmanie zákonnosti   namietaných   rozhodnutí   úradu   prezídia   policajného zboru a   úradu   špeciálnej   prokuratúry   (na   podanie   sťažnosti   pre   porušenie   zákona) sťažovateľovi Mgr. K. (20. apríl 2006).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 316/04, IV. ÚS 106/05, IV. ÚS 200/05, IV. ÚS 204/05) lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy v danom prípade nemôže byť zachovaná, pretože jej plynutie nezačína dňom doručenia oznámenia generálnej   prokuratúry   sťažovateľom   o   odložení   ich   podnetu   na   podanie   sťažnosti pre porušenie zákona. Samotné podanie podnetu v prípade jeho nevyhovenia generálnym prokurátorom   nie   je   totiž   účinným   právnym   prostriedkom,   ktorý   právny   poriadok Slovenskej republiky poskytuje každej osobe na ochranu jej základných práv alebo slobôd. Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý sú sťažovatelia v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinní vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Preto   podnet   na   podanie   sťažnosti pre porušenie zákona nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   namietajú   aj   postup   generálneho prokurátora   pri   preskúmavaní   zákonnosti   postupu   a rozhodnutia   prokurátora   úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry a pri preskúmavaní zákonnosti postupu týchto orgánov na základe opakovaného podnetu. Túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v návrhu na začatie konania neoznačili právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah,   ktorými   by   generálna   prokuratúra   eventuálne   mohla   porušiť   ich   základné   práva a slobody, a takéto označenie nie je uvedené ani v petite sťažnosti, pričom ústavný súd je pri rozhodovaní o sťažnostiach v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde petitom viazaný.

Ústavný súd uvádza, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký   vyplýva   z tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľov,   nie   je   povinný   odstraňovať   z úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 151/06).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov advokátom   konštatuje,   že   sťažnosť   v   tejto   časti   vykazuje   také   nedostatky   náležitostí predpísané ústavou a zákonom o ústavnom súde, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len   procesných   podmienok   konania   pred   ústavným   súdom,   a   preto   ju   aj   v   tejto   časti odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006