SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 222/2015-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátskakancelária,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   právna súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republikyrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2013doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 15/2012z 27. februára 2013, ktorou žiadal vydať tento nález:

„Právo sťažovateľa

- domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/15/2012 zo dňa 27. 2. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   2   Sžf/15/2012   zo   dňa   27.   2.   2013   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ako   vyplynulo   z   podanej   sťažnosti   a   jej   príloh,   sťažovateľ   bol   ako   žalobcaúčastníkom konania vedeného pred Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)pod   sp.   zn.   7   S   26/2011,   v   ktorom   sa   proti   Finančnému   riaditeľstvu   Slovenskejrepubliky (ďalej   len   „žalovaný“)   domáhal   preskúmania   a   zrušenia   rozhodnutiač. I/223/20205-126057/2010/991545-r   z   13.   decembra   2010   (ďalej   aj   „napadnutérozhodnutie   žalovaného“).   Žalovaný   napadnutým   rozhodnutím   zamietol   odvolaniesťažovateľa proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V (ďalej len „správca dane“)č. 709/230/36933/06/ZIM   z   3.   novembra   2006   vydanému   podľa   §   44   ods.   4   zákonaSlovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústaveúzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správedaní“), ktorým bol sťažovateľovi   ako daňovému subjektu postupom   podľa § 29 ods. 6zákona o správe daní určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január2002 v sume 1 969,29 € (ďalej aj „rozhodnutie správcu dane“).

Sťažovateľ v žalobe o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanéhodoručenej krajskému súdu 28. februára 2011 poukázal na to, že skorší platobný výmersprávcu dane na predpis rozdielu dane z pridanej hodnoty za mesiac január 2002 v sume1 926,29 € č. 709/230/36933/06/ZIM z 3. novembra 2006 napadol odvolaním, o ktoromrozhodol žalovaný rozhodnutím č. I/223/12657-77383/2007/992517-r z 12. októbra 2007tak,   že   jeho   odvolanie   zamietol,   avšak   po   tom,   čo   krajský   súd   rozsudkomč. k. 7 S 109/2007-119 z 2. septembra 2009 jeho žalobu zamietol, najvyšší súd rozsudkomsp. zn. 3 Sžf 128/2009 z 8. apríla 2010 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutiežalovaného č. I/223/12657-77383/2007/992517-r z 12. októbra 2007 zrušil a vec mu vrátilna ďalšie konanie. Najvyšší súd v tomto rozsudku vyslovil, že postupom riaditeľa správcudane pri vykonávaní daňovej kontroly u sťažovateľa došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákonao správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancovsprávcu dane z daňového konania. Formálne   síce   i naďalej konal správca dane,   avšakv skutočnosti   daňovú   kontrolu   vykonali   zamestnanci   iného   daňového   úradu,   hocizamestnanci správcu dane neboli z daňového konania vylúčení. Takýto postup bol v rozpores § 3 a § 24 zákona o správe daní. Sťažovateľ zdôraznil, že správne orgány sú viazanéprávnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku), avšak pri vydávanínapadnutého rozhodnutia sa žalovaný týmto názorom neriadil. Ďalej sťažovateľ v žalobeuviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, v zmysle ktorého napriek tomu, že kontrolnáskupina   komunikovala   so   sťažovateľom   a   doručovala   mu   oznámenia   o pokračovanívo výkone daňovej kontroly, v skutočnosti nevykonávala u sťažovateľa takú činnosť, ktorúby   bolo   možné   označiť   za   vykonanie   daňovej   kontroly.   Podľa   názoru   sťažovateľa   sažalovaný   týmito   tvrdeniami   snaží   vyhnúť   následkom   nezákonne   vykonávanej   daňovejkontroly.   Sťažovateľ   poukázal   na   nález   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   118/08-61z 10. decembra 2009, v zmysle ktorého ak účastník daňovej kontroly spochybnil nezaujatosťvšetkých zamestnancov správcu dane, nemal správca dane na výber ako ďalej postupovať –bol povinný postupovať v zmysle zákona o správe daní, o námietke rozhodnúť, a nie tentozákonom predpísaný postup obísť tým, že bez rozhodnutia o námietke zaujatosti sa všetcizamestnanci správcu dane fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami inéhoorgánu podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu, a to bez zmeny miestnej príslušnosti.Týmto   nálezom   ústavného   súdu   bol   zrušený   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.3 SžoKS 43/2006 z 27. septembra 2006 vydaný v konaní o žalobe sťažovateľa (v inej veci) avec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Krajský   súd   o   žalobe   sťažovateľa   o   preskúmanie   rozhodnutia   žalovanéhoč. I/223/20205-126057/2010/991545-r   z   13.   decembra   2010   rozhodol   rozsudkomč. k. 7 S 26/2011-76   z   28.   decembra   2011   tak,   že   zrušil   rozhodnutie   žalovanéhoč. I/223/20205-126057/2010/991545-r   z   13.   decembra   2010,   ako   aj   platobný   výmerDaňového   úradu   Košice   V   č.   709/230/36933/06/ZIM   z   3.   novembra   2006,   vec   vrátilžalovanému na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania. Ako vyplývaz odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, za rozhodujúcu námietku sťažovateľa považovalnámietku týkajúcu sa nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009,pretože z tohto nálezu je zrejmé, že v konaní došlo k porušeniu práva daňového subjektu nainú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky v súvislosti so zmenou miestnejpríslušnosti   konajúceho   správcu   dane,   keď   daňovú   kontrolu   u sťažovateľa   vykonávalizamestnanci daňovej správy pôsobiaci na inom daňovom úrade bez toho, aby došlo k zmenemiestnej príslušnosti z dôvodov a postupom uvedených v zákone. V zmysle záverov tohtonálezu a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 118/2009 z 26. októbra 2009 (tu malkrajský súd zrejme na mysli rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 128/2009 z 8. apríla2010,   pozn.)   daňová   kontrola   u sťažovateľa   bola   začatá,   ale   neukončená,   vykonávanázamestnancami iného než miestne príslušného správcu dane (Daňového úradu Prešov I),bola realizovaná v rozpore s § 3 a § 24 zákona o správe daní. Predmetná daňová kontrola safakticky hodnotí ako nezákonná (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). Krajský súd preto dospelk záveru, že s prihliadnutím najmä na citovaný nález ústavného súdu nebolo inej možnosti,než rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec mu vrátiťna ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 S 26/2011-76 z 28. decembra 2011 podalodvolanie žalovaný a s poukazom na to, že krajský súd vec po právnej i skutkovej stránkeposúdil nesprávne, navrhol odvolaciemu súdu rozsudok krajského súdu zmeniť a žalobusťažovateľa zamietnuť. Žalovaný v odvolaní uviedol, že sťažovateľ neumožnil vykonaniedaňových kontrol dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia december 2000, február –december 2001 a január 2002, preto bola daň určená za tieto zdaňovacie obdobia na základepomôcok. Vykonaním kontroly na základe žiadosti riaditeľa správcu dane boli poverenízamestnanci Daňového úradu Prešov I. Pokiaľ krajský súd vychádzal z nálezu ústavnéhosúdu z 10. decembra 2009 a s jeho argumentáciou sa stotožnil, vychádzal z predpokladu, žesťažovateľ podal námietku zaujatosti voči všetkým zamestnancom správcu dane a že daňovékontroly boli u sťažovateľa vykonané. Ako však vyplýva z obsahu administratívneho spisu,sťažovateľ námietku zaujatosti voči všetkým zamestnancom správcu dane nepodal. Pretonešlo   ani   o   formálne   obídenie   rozhodovania   o   zaujatosti   zamestnancov   správcu   danezmenou miestnej príslušnosti, ako to predpokladá názor ústavného súdu. Pokiaľ riaditeľsprávcu   dane   požiadal   žalovaného,   aby   vykonaním   daňových   kontrol   boli   poverenízamestnanci   organizačne   začlenení   na   iný   daňový   úrad,   takýto   postup   neoznačil   zanezákonný ani ústavný súd a ani najvyšší súd. Podľa názoru žalovaného daňová kontrolabola začatá, avšak nebola nikdy u sťažovateľa fakticky vykonávaná. Pri začatí daňovejkontroly dňom uvedeným v písomnom oznámení o jej začatí navyše konali zamestnancisprávcu dane. Samotný výkon daňovej kontroly vyžaduje súčinnosť daňového subjektu tak,ako   mu   je   uložená   zákonom.   Sťažovateľ   však   potrebnú   súčinnosť   neposkytol,   daňovédoklady nepredložil, preto mu daň bola určená podľa pomôcok. Ak nebola daňová kontrolafakticky vykonávaná vôbec, nemohli ju vykonať ani zamestnanci nepríslušného daňovéhoúradu   a   nemohla   byť   vykonaná   ani   nezákonne.   Žalovaný   poukázal   i   na   to,   že   daňovákontrola je proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku, ktorý nie je procesommeritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu. O daňovej povinnostisa rozhoduje vo vyrubovacom konaní (t. j. v daňovom konaní) vydaním platobného výmeru.

Najvyšší   súd   o   podanom   odvolaní   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sžf   15/2012z 27. februára 2013 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 26/2011-76 z 28. decembra2011 zmenil a žalobu zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti na porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 najprvpoukázal na skoršie rozhodnutia vydané žalovaným, krajským súdom, najvyšším súdom(najmä rozhodnutie sp. zn. 3 Sžf 9/2007 z 19. apríla 2007) a ústavným súdom (najmä nálezsp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009) týkajúce sa kontroly dane z pridanej hodnotyu sťažovateľa   a   následne   vydaných   platobných   výmerov,   odcitoval   dotknuté   zákonnéustanovenia zákona o správe daní (§ 1 ods. 1, § 15 a § 25a), zákona č. 289/1995 Z. z. o daniz pridanej hodnoty v znení do 31. decembra 2001 (§ 2, § 4) a porušenie svojich označenýchzákladných   práv   odôvodnil   tým,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžf   15/2012z 27. februára   2013   je   nedostatočne   odôvodnený,   arbitrárny   a   svojvoľný.   Sťažovateľpoukázal   na   to,   že   žalovaný   bol   viazaný   právnym   názorom   vysloveným   v   rozsudkunajvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf   128/2009   z   8.   apríla   2010   (tento   rozsudok   vychádzalzo záverov nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 vo vzťahuk výkonu   kontroly   zamestnancami   iného   než   miestne   príslušného   daňového   úradua rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf   9/2007   z   19.   apríla   2007   zaoberajúceho   salehotou, v ktorej je správca dane povinný daňovú kontrolu vykonať). Napriek tomu najvyššísúd v rozsudku sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 bez toho, aby boli zmenenéskutkové okolnosti veci, dospel k opačnému právnemu záveru, názor vyslovený ústavnýmsúdom sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 označil za ojedinelé vybočenie z ustálenejjudikatúry   ústavného   súdu   a   názor   vyslovený   v   skoršom   rozsudku   najvyššieho   súdu(v rovnakej   veci)   poprel   svojím   rozsudkom   s   odkazom   na   vyvíjajúcu   sa   judikatúrunajvyššieho   súdu.   Hoci   sťažovateľ   nespochybňuje   záver,   podľa   ktorého   právny   názorvyslovený v náleze ústavného súdu vydanom v konaní o individuálnej sťažnosti je záväznýiba pre dané individuálne konanie, ktoré rozhodovaniu ústavného súdu predchádzalo, jehonerešpektovanie v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 jeprejavom svojvôle, pretože tento nález bol vydaný vo vzťahu k rovnakej kontrole, aká bolai základom prerokúvanej veci najvyšším súdom; najvyššiemu súdu nepatrí hodnotiť právnenázory ústavného súdu. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára2013 je za tejto situácie nepredvídateľným rozhodnutím porušujúcim legitímne očakávaniasťažovateľa a je v rozpore s požiadavkou právnej istoty. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že rozsudoknajvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 nie je dostatočne odôvodnený, jeto tak z dôvodu, že sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou najmä v jehožalobe (ktorá vyvracia argumentáciu žalovaného v odvolaní). Ďalej sťažovateľ poukázal nato, že najvyšší súd sa nevysporiadal s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného anesprávne   zaujal   stanovisko,   že   žalovanému   neprislúcha   v odvolacom   konaní   protiplatobnému   výmeru   o   určení   dane   podľa   pomôcok   podrobnejšie   preverovať   zákonnosťpriebehu   daňovej   kontroly,   existencie   námietok   podaných   žalobcom   voči   všetkýmzamestnancom   správcu   dane   a   vysporiadavať   sa   s   námietkami   žalobcu   protipostupu zamestnanca   správcu   dane.   Nesprávnosť   tohto   názoru   vyplýva   aj   z   toho,   žeje v rozpore so skoršou   judikatúrou   najvyššieho   súdu   (rozhodnutie   najvyššieho   súdusp. zn. M-Sž doV 1/10). Zákonným predpokladom na určenie dane podľa pomôcok je to, žedaňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, pričom takýto dôsledok je možnýlen   v   situácii,   ak   daňová   kontrola   nebola   nezákonná.   Pokiaľ   najvyšší   súd   poukázalv odôvodnení   svojho   rozhodnutia   na   uznesenia   ústavného   súdu,   ktorými   boli   v   inýchsúvisiacich veciach sťažnosti sťažovateľa odmietnuté, ide o prípady, keď sa ústavný súdvecou meritórne nezaoberal. Najvyšší súd tak vydaním rozsudku sp. zn. 2 Sžf 15/2012z 27. februára 2013 neposkytol sťažovateľovi ochranu v zmysle piatej časti Občianskehosúdneho poriadku v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, nenapravil pochybenie žalovaného, a týmporušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   adresovanej   ústavnému   súduvyjadruje   svoje   výhrady   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžf   15/2012z 27. februára   2013,   ktorým   podľa   jeho   názoru   došlo   k   neprípustnému   zásahu   do   jehozákladných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí ajochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania   poskytuje   pri   rozhodovaní   o   žalobách   protirozhodnutiam   správnych   orgánov.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   nemožnopovažovať za právo na úspech v takomto konaní.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno lenv medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklada   používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v   celomrozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s predmetomsúdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľom v žalobeo preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   a   v   samotnej   sťažnosti   adresovanejústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje najmä na tiečasti namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súds týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyššísúd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

Najvyšší   súd   okrem   iného   v   odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   2   Sžf   15/2012z 27. februára 2013 uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky...   preskúmajúc   napadnutý   rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým   žalovaný   namieta   nesprávne   právne   a   vecné   posúdenie   splnenia   podmienok na určenie dane podľa pomôcok, konštatuje, že sa nemožno stotožniť s právnym názorom krajského   súdu   premietnutým   do   enunciátu   a   odôvodnenia   odvolaním   napadnutého rozsudku.

Z   obsahu   žaloby   a   vyjadrenia   žalobcu   k   podanému   odvolaniu   v   tejto   veci   pre odvolací súd ako sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti žalovaného zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008 z 10. decembra   2009,   a   to   konkrétne   pri   posudzovaní   splnenia   podmienok   na   určenie predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly. Žalobca   odvolávajúc   sa   na   obsah   vyššie   uvedeného   nálezu   ústavného   súdu   vidí porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní a poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej povinnosti žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobie január 2002, čo v konečnom dôsledku spôsobilo   nezákonnosť   začatej   daňovej   kontroly   a   absenciu   podmienok   na   určenie predmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH. Naopak,   žalovaný   nevidí   povinnosť   bezvýhradného   aplikovania   právneho   záveru obsiahnutého   v   náleze   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   II.   ÚS   118/08-61 z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený právny   záver   vychádza,   t.   j.   neuskutočnenie   spornej   daňovej   kontroly   z   dôvodu nespolupráce žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinnosti v daňovom konaní ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom miestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu. Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd   dáva   do   pozornosti   neskoršie   uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 S/54/2005 z 22. februára 2006 tak, že zrušil rozhodnutie   žalovaného   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   č.   I/223/6132- 40962/2005/991545-r   z   27.   júna   2005   a   vec   vrátil   žalovanému   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.   Zrušeným   rozhodnutím   žalovaný   nevyhovel   námietke   žalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného – riaditeľa Daňového úradu Košice V) vo veci určenia kontrolnej skupiny.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   obsiahnutý   v   preskúmavanom   rozsudku sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010: „V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz priamej   námietke   zaujatosti   zamestnancov   správcu   dane   –   daňového   úradu   Košice   V podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov   a   to   v   čase   predchádzajúcom   povereniu zamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.

Ak   sa   preukáže,   že   námietka   podľa   §   24   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov sťažovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa) nebola   podaná,   potom   v   predmetnom   prípade   nebol   daný   formálny   dôvod   na   zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.

Aj v prípade, ak sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych   úkonoch,   ktorých   opodstatnenie,   a   tým   aj   ich   právny   základ   plynie   práve zo vzájomných   vzťahov   daňových   orgánov.   Ak   totiž   podľa   zákona   č.   150/2001   Z.   z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou   právnou   subjektivitou   nedisponujú,   potom   je   logické,   že   v   oblasti štátnozamestnaneckých   vzťahov   i   vzťahov   pracovnoprávnych   je   oprávnené   konať   len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu Košice využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe   a   z   Organizačného   poriadku   daňových   orgánov,   nemožno   postupu   riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne príslušného správcu dane.

V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane   –   riaditeľa   Daňového   úradu   Košice   V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania, resp. voči akým úkonom správcu dane boli námietky podané. Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa s otázkou, v akých súvislostiach požiadal správca dane o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového východiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27. septembra v2006 vychádzal o. i. zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly (zamestnancov DÚ Prešov I) došlo pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu – § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb.   v   znení   platnom   v   rozhodnom   období).   Bude   teda   úlohou   žalovaného   opätovne, na základe spisového materiálu zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov I a ich súlad so zákonom (§ 245 ods. 1 OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly.“

Právny   názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vyslovený   v   rozsudku sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov   správy   daní   pri   určení   kontrolnej   skupiny,   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie   uvedený   právny   názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   vo   vzťahu k zákonnosti   postupu   riaditeľa   miestne   príslušného   daňového   úradu   pri   poverovaní daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených   pre   výkon   štátnej   služby   na   úseku   správy   daní   u   iného   správcu   dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti bol   ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   v   jeho   uzneseniach   č.   k   II.   ÚS   292/08-14 zo 4. septembra 2008,   č. k. I.   ÚS   192/08-27 zo   4.   júna 2008,   č. k.   III.   ÚS   386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010 a č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13.   apríla   2011   považovaný   za   ústavne   akceptovateľný,   nemajúci   znaky   výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať   judikovanie   právneho   názoru   vyplývajúceho   z   nálezu   Ústavného   súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V   predchádzajúcom   súdnom   prieskume   žalobou   napádaného   prvostupňového rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/128/2009 z 8. apríla 2010   konajúc   o   odvolaní   žalobcu   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 7 S 109/2007-119 z 2. septembra 2009 zmenil tento rozsudok tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného   č.   I/223/12657-77383/2007/992517-r   z   12.   októbra   2007,   ktorým   žalovaný zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice   V   č.   709/230/36933/06/ZIM   z   3.   novembra   2006,   ktorým   bol   žalobcovi   určený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie január 2002. V odôvodnení rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazujúc na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 okrem iného uviedol, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov, pričom tento postup nie je možné obísť spôsobom, že bez rozhodnutia o námietke   zaujatosti   sa   dotknutí   zamestnanci   fakticky   vylúčia   a   nahradia   sa zamestnancami iného orgánu podriadeného tomu istému orgánu verejnej správy. Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   konštatoval,   že   v   ďalšom   konaní   bude   úlohou   žalovaného postupovať v súlade s právnymi východiskami ustálenými ústavným súdom.

Ako vyplýva z obsahu žalobou napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia a   z   obsahu   vyjadrenia   žalovania   k   žalobe,   žalovaný   sa   v   rozsahu   vyplývajúcom z ustanovenia   §   48   ods.   4   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov   dostatočne   vysporiadal s otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.

Avšak   žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa   pomôcok   neprislúcha   podrobnejšie   preverovanie   zákonnosti   priebehu   namietanej daňovej   kontroly,   preverovanie   existencie   námietok   podaných   žalobcom   voči   všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 (ústavná sťažnosť proti tomuto rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola odmietnutá uznesením ÚS SR č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011).

V súvislosti s poukazom žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/9/20007 z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej lehoty na vykonanie spornej daňovej kontroly u žalobcu odvolací súd poznamenáva, že najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7 zákona o   správe   daní   a   poplatkov   ako   prejav   zásady   proporcionality   medzi   právami   štátu a právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodržiavať.

Z argumentácie žalobcu vyplýva, že tento konštatovaný právny názor najvyššieho súdu   používa   na   obhajobu   svojho   tvrdenia,   že   neboli   splnené   podmienky   na   určenie neúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu hodnotenia úrovne spolupráce žalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia žalobcu, po márnom uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už nebol povinný predkladať daňové doklady a spolupracovať so správcom dane.

Avšak v kontexte:

- so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu so správcom dane vyplývajúcou z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,

- s povinnosťami kontrolovaného subjektu v priebehu daňovej kontroly vyplývajúcimi z ust. § 15 ods. 6 citovaného zákona

- ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29 ods. 8 citovaného zákona,

nemožno   bezvýhradne   súhlasiť   s   vyššie   uvedenou   argumentáciou   žalobcu,   a   to predovšetkým s prihliadnutím na osobitné okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne súčinnosti   žalobcu   s   orgánmi   daňovej   správy   ako   aj   s   prihliadnutím   na   následne   sa vyvíjajúcu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí   žalovaného   zamietajúcich   pre   neodôvodnenosť   odvolania   žalobcu   proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie obdobia júl, apríl, august, má 2001 a december 2000.

Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenie DPH odvolací súd   dáva   do   pozornosti   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Sžf 74/2008 zo 4. decembra 2008, sp. zn. 3 Sžf 1/2009 a 3 Sžf 2/2009 oba z 29. januára 2009, sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 a sp. zn. 5 Sžf 3/2009 z 3. novembra 2009, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy daňový   subjekt   v   rámci   výkonu   daňovej   kontroly   neposkytol   správcovi   dane   potrebnú súčinnosť, vyplývajú pre neho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento môže   mať   právny   záujem   na   vykonávaní   daňovej   kontroly   i   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty.

Najvyšší súd na margo uvedeného dopĺňa, že žalobcovi nič nebránilo, aby pred určením   dane   podľa   pomôcok   správcovi   dane   predložil   daňové   doklady   a   dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého daňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti, taktiež možno dopĺňať a vykonávať dokazovanie. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že zo znalosti predchádzajúcich súdnych konaní vedených na tunajšom súde o početných žalobách žalobcu proti rozhodnutiam žalovaného v súvislosti s konaniami vo veciach preverovania daňových povinností žalobcu na DPH, odvolaciemu   súdu   sú   známe   dve   hlavné   argumentačné   línie   žalobcu   ohľadne   jeho registračnej povinnosti ako platiteľa dane z pridanej hodnoty a procesu preverovania jeho daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty.

Okrem   namietania   nezákonne   zostavenej   kontrolnej   skupiny,   prvou   zásadnou argumentáciou žalobcu bolo tvrdenie, že ako súdny exekútor nie je spôsobilý byť daňovým subjektom pre daň z pridanej hodnoty, a teda ani platiteľom DPH. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch sp. zn. 5 Sž-o-KS/79/2005 a sp. zn. 4 Sž-o-KS/86/2005 vyslovil záver,   že   činnosť   súdneho   exekútora nie je   oslobodená   od platenia DPH. Tento   záver vychádza z uznesenia Európskeho súdneho dvora č. C-456/07 z 21. mája 2008, ktorým Súdny dvor odpovedal na otázky položené mu v rámci prejudiciálneho konania na návrh Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   súvisiaci   so   súdnym   prieskumom   zákonnosti rozhodnutia Daňového úradu Košice V vo veci zamietnutia žiadosti žalobcu o zrušenie jeho registrácie   ako   platiteľa   DPH.   Uvedeným   uznesením   Súdneho   dvora   bolo   jednoznačne ustálené, že na činnosť vykonávanú jednotlivcom, akou je činnosť súdneho exekútora, sa nevzťahuje oslobodenie od dane z pridanej hodnoty.

V nadväznosti na uvedený záver ohľadne zaradenia žalobcu medzi zdaniteľné osoby podľa zákona o DPH možno konštatovať zákonnosť postupu slovenských daňových orgánov, keď s využitím inštitútu daňovej kontroly mali právo i povinnosť podľa § 15 ods. 1 zákona o správe   daní   a   poplatkov   zistiť   alebo   preveriť   základ   dane   alebo   iné   skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie DPH alebo vznik predmetnej daňovej povinnosti žalobcu, pričom prípadne procesné pochybenia správcu dane by nemohli mať vplyv na zákonnosť postupu   zisťovania   predmetnej   daňovej   povinnosti.   S   prihliadnutím   na   prvotnú argumentáciu žalobcu ohľadne jeho statusu zdaniteľnej osoby podľa zákona o DPH sa ponúka   indícia   úmyslu   žalobcu,   obzvlášť   vo   svetle   žalobcom   podávaných   početných i bezdôvodných procesných námietok v priebehu zisťovania jeho daňových povinností na DPH,   a   síce,   dosiahnuť   márne   uplynutie   objektívnej   zákonnej   lehoty   na   vyrubenie predmetnej dane.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok krajského súdu postupom podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 druhej vety OSP a § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú zamietol.»

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   namietaného   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sanámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti užústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníkana spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd považuje dôvody, na ktorých je založený rozsudok najvyššieho súdu,za zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ideo   rozhodnutie,   ktoré   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle,   pričomprávne   závery,   ku   ktorým   v   nich   najvyšší   súd   dospel,   sú   založené   na   jeho   vlastnýchmyšlienkových   postupoch   a   hodnoteniach   a   sú   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľnéa udržateľné;   ústavný   súd   ich   preto   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať(m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne vysporiadal s tvrdeniamisťažovateľa o právnom význame (nedostatkov) postupu pri kreovaní kontrolnej skupinya jeho   vplyvu   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného,   ako   aj   o   právnomvýzname   trvania   zákonnej   lehoty   na   vykonanie   daňovej   kontroly,   po   ktorej   sťažovateľ(podľa jeho názoru) nemal povinnosť poskytovať správcovi dane súčinnosť.

Ústavný súd sa stotožňuje so závermi najvyššieho súdu (podporenými poukazomna rozhodovaciu prax), v zmysle ktorých na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehotypodľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedydaňový   subjekt   v   rámci   výkonu   daňovej   kontroly   neposkytol   správcovi   dane   potrebnúsúčinnosť, vyplývajú pre neho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákonao správe   daní   a poplatkov,   ako   aj   s   názorom,   že   sťažovateľovi   nič   nebránilo,   aby   predurčením   dane   podľa   pomôcok   správcovi   dane   predložil   daňové   doklady   a   dôkazypreukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celéhodaňového   konania.   Rovnako   tak   ústavný   súd   nepovažuje   za   ústavne   nekonformnévyslovenie   záveru   najvyšším   súdom   o   rozsahu   preverovacích   povinností   žalovanéhov odvolacom   konaní   proti   platobnému   výmeru   o   určení   dane   podľa   pomôcok(sp. zn. II. ÚS 159/2011).

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal,   že   najvyšší   súd   sa   neriadil   nálezom   ústavného   súduč. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, aj sám sťažovateľ uznáva, že týmto nálezomústavného súdu nebol najvyšší súd v tejto viazaný. Ak najvyšší súd sám formuloval svojeprávne   závery   odlišné   od   (niektorých)   záverov   (už   prv)   vyslovených   súdmi   (na   ktorépoukazoval   sťažovateľ),   tieto   svoje   závery   najvyšší   súd   dostatočne   objasnil   a uviedol,z akých   dôvodov   a   akým   postupom   k   nim   dospel   (aj   s   poukazom   na   konkrétnurozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného súdu s označením jednotlivých rozhodnutía poukazom na ich vzájomnú previazanosť). Osobitne sa takto najvyšší súd v rozsudkusp. zn.   2   Sžf   15/2012   z   27.   februára   2013   zaoberal   i   obsahom   skoršieho   rozhodnutianajvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf   128/2009   z   8.   apríla   2010   a   argumentačne   sa   s   nímvysporiadal. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že rozhodnutím najvyššiehosúdu rozsudku sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 mohlo dôjsť k porušeniu princípuprávnej istoty.

Pokaľ ide o nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, jepotrebné ďalej uviesť, že rozhodovacia prax senátov ústavného súdu v otázkach riešenýchtýmto nálezom sa vyvíjala a následne ustálila. Tak pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľasmerujúcej proti rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 3/2009 z 3. novembra 2009,sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 ústavný súd neskôr (24. marca 2010 a 13. apríla2011)   vyslovil,   že   „podľa   názoru   ústavného   súdu...   postup   najvyššieho   súdu   priodôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny... O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoruústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje,a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť“ (uznesenie č. k. II. ÚS137/2010-28 z 24. marca 2010, uznesenie č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011). Kobdobným   záverom   dospel   ústavný   súd   ostatne   aj   v   skorších   uzneseniachč. k. II. ÚS 292/08-14 zo 4. septembra 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súduvo veci   sp.   zn.   3   Sžf   9/2008),   č.   k.   I.   ÚS   192/08-27   zo   4.   júna   2008   (vo   vzťahuk rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Sž-o KS 166/2006), č. k. III. ÚS 386/08-24z 25. novembra   2008   (vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   vo   vecisp. zn. 3 SžoKS 166/2006), ale aj v rozhodnutí   č. k. II.   ÚS 383/2014-17 z 9. júla 2014(vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Sžf 8/2013 z 29. januára 2014),na ktoré rozhodovacia prax ústavného súdu kontinuálne nadväzuje.

V rozhodnutí   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   383/2014-17   z 9.   júla   2014   poukázalústavný súd (okrem iného aj) na to, že nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61z 10. decembra 2009 bol vyslovený záväzný právny názor, podľa ktorého zákonný postuppredpokladá, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu musí byťnajprv rozhodnuté a len potom (v prípade vylúčenia všetkých zamestnancov) prichádzado úvahy, aby konal iný daňový úrad. Po tomto náleze ústavného súdu opätovne vo vecikonal   najvyšší   súd,   ktorý   v súlade   s právnym   názorom   ústavného   súdu   v   rozsudkusp. zn. 5 Sžo 101/2010   z   26.   októbra   2010   vyslovil   názor,   podľa   ktorého   treba   najprvzo skutkového hľadiska bezpečne zistiť, či sťažovateľ naozaj námietku zaujatosti všetkýchzamestnancov daňového úradu uplatnil, lebo iba po preukázaní tejto skutočnosti možnoaplikovať záväzný právny názor vyslovený ústavným súdom. Ako vyplynulo z ďalšiehopriebehu konania po vrátení veci najvyšším súdom, okolnosť, že sťažovateľ podal námietkuzaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu, sa nepreukázala. Za daného skutkovéhostavu nemožno preto z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009vyvodiť   sťažovateľom   prezentovaný   názor.   Naopak,   možno   však   dospieť   k   záveru,že v konečnom dôsledku vo svetle výsledkov následného dokazovania vykonaného v rámcisprávneho konania po náleze ústavného súdu nebola potvrdená podstata sťažnosti, teda totvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola prebehla nezákonným spôsobom tým,že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu nebolo rozhodnuté a beztakéhoto rozhodnutia vykonávali daňovú kontrolu zamestnanci iného daňového úradu. Pretoani   nebolo   možné   aplikovať   na   vec   právne   závery   nálezu   ústavného   súduč. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009.

Od   záverov   vyslovených   v   týchto   rozhodnutiach   (najmä   vo   vecisp. zn. II. ÚS 383/2014) sa nemá dôvod ústavný súd odchýliť ani v aktuálne posudzovanejveci sťažovateľa.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne   s   právnymnázorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súdnie   je   opravným   súdom   skutkových   omylov   a   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená lenv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názornajvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,resp. ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoruústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd tak v rámci predbežného prerokovania predloženej sťažnosti nezistilžiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zisteniu odopretia súdnej ochrany najvyššímsúdom v kvalite a rozsahu vedúcom ku konštatovaniu porušenia základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnostnom petite žiadal, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jehozákladného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy.Porušenie tohto základného práva sťažovateľ videl najmä v tom, že daňové kontroly uňhonevykonávali   zamestnanci   daňovej   správy   zaradení   na   Daňovom   úrade   Košice   V,   alezamestnanci organizačne zaradení na inom, miestne nepríslušnom daňovom úrade.

Na   základe   takejto   konštrukcie   ústavný   súd   konštatuje   podmienenosť   vysloveniaporušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   2   ústavy   vyslovením   porušeniazákladného práva na súdnu ochranu. Keďže však pri   predbežnom prerokovaní podanejsťažnosti   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   základného   práva   na   súdnuochranu, neprichádzalo by pri meritórnom prerokovaní sťažnosti do úvahy ani prípadnékonštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 2 ústavy. Vychádzajúc   zo   samotného   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo   skutkových   zistenívyplývajúcich   z   k   sťažnosti   pripojených   písomností   a   s prihliadnutím   na   už   vyslovenýprávny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy),ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2ústavy) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľovi totiž nebolo rozhodnutiami voveci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutiaorgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazypreukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľa, totižnemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2ústavy.

Ústavný súd teda konštatuje, že skutočnosti, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnostiuviedol, neindikujú možnosť prijatia záveru, z ktorého by bolo možné v danom prípadevyvodzovať   vecnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdua namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Pretože rozhodnutie je dostatočne odôvodnené a nie je ani svojvoľné a ani arbitrárne,ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnomprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2015