SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 222/2015-28
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátskakancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných právna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republikyrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2013doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 15/2012z 27. februára 2013, ktorou žiadal vydať tento nález:
„Právo sťažovateľa
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/15/2012 zo dňa 27. 2. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/15/2012 zo dňa 27. 2. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobcaúčastníkom konania vedeného pred Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)pod sp. zn. 7 S 26/2011, v ktorom sa proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskejrepubliky (ďalej len „žalovaný“) domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutiač. I/223/20205-126057/2010/991545-r z 13. decembra 2010 (ďalej aj „napadnutérozhodnutie žalovaného“). Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol odvolaniesťažovateľa proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V (ďalej len „správca dane“)č. 709/230/36933/06/ZIM z 3. novembra 2006 vydanému podľa § 44 ods. 4 zákonaSlovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústaveúzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správedaní“), ktorým bol sťažovateľovi ako daňovému subjektu postupom podľa § 29 ods. 6zákona o správe daní určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január2002 v sume 1 969,29 € (ďalej aj „rozhodnutie správcu dane“).
Sťažovateľ v žalobe o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanéhodoručenej krajskému súdu 28. februára 2011 poukázal na to, že skorší platobný výmersprávcu dane na predpis rozdielu dane z pridanej hodnoty za mesiac január 2002 v sume1 926,29 € č. 709/230/36933/06/ZIM z 3. novembra 2006 napadol odvolaním, o ktoromrozhodol žalovaný rozhodnutím č. I/223/12657-77383/2007/992517-r z 12. októbra 2007tak, že jeho odvolanie zamietol, avšak po tom, čo krajský súd rozsudkomč. k. 7 S 109/2007-119 z 2. septembra 2009 jeho žalobu zamietol, najvyšší súd rozsudkomsp. zn. 3 Sžf 128/2009 z 8. apríla 2010 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutiežalovaného č. I/223/12657-77383/2007/992517-r z 12. októbra 2007 zrušil a vec mu vrátilna ďalšie konanie. Najvyšší súd v tomto rozsudku vyslovil, že postupom riaditeľa správcudane pri vykonávaní daňovej kontroly u sťažovateľa došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákonao správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancovsprávcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal správca dane, avšakv skutočnosti daňovú kontrolu vykonali zamestnanci iného daňového úradu, hocizamestnanci správcu dane neboli z daňového konania vylúčení. Takýto postup bol v rozpores § 3 a § 24 zákona o správe daní. Sťažovateľ zdôraznil, že správne orgány sú viazanéprávnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku), avšak pri vydávanínapadnutého rozhodnutia sa žalovaný týmto názorom neriadil. Ďalej sťažovateľ v žalobeuviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, v zmysle ktorého napriek tomu, že kontrolnáskupina komunikovala so sťažovateľom a doručovala mu oznámenia o pokračovanívo výkone daňovej kontroly, v skutočnosti nevykonávala u sťažovateľa takú činnosť, ktorúby bolo možné označiť za vykonanie daňovej kontroly. Podľa názoru sťažovateľa sažalovaný týmito tvrdeniami snaží vyhnúť následkom nezákonne vykonávanej daňovejkontroly. Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61z 10. decembra 2009, v zmysle ktorého ak účastník daňovej kontroly spochybnil nezaujatosťvšetkých zamestnancov správcu dane, nemal správca dane na výber ako ďalej postupovať –bol povinný postupovať v zmysle zákona o správe daní, o námietke rozhodnúť, a nie tentozákonom predpísaný postup obísť tým, že bez rozhodnutia o námietke zaujatosti sa všetcizamestnanci správcu dane fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami inéhoorgánu podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu, a to bez zmeny miestnej príslušnosti.Týmto nálezom ústavného súdu bol zrušený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.3 SžoKS 43/2006 z 27. septembra 2006 vydaný v konaní o žalobe sťažovateľa (v inej veci) avec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd o žalobe sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia žalovanéhoč. I/223/20205-126057/2010/991545-r z 13. decembra 2010 rozhodol rozsudkomč. k. 7 S 26/2011-76 z 28. decembra 2011 tak, že zrušil rozhodnutie žalovanéhoč. I/223/20205-126057/2010/991545-r z 13. decembra 2010, ako aj platobný výmerDaňového úradu Košice V č. 709/230/36933/06/ZIM z 3. novembra 2006, vec vrátilžalovanému na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania. Ako vyplývaz odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, za rozhodujúcu námietku sťažovateľa považovalnámietku týkajúcu sa nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009,pretože z tohto nálezu je zrejmé, že v konaní došlo k porušeniu práva daňového subjektu nainú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky v súvislosti so zmenou miestnejpríslušnosti konajúceho správcu dane, keď daňovú kontrolu u sťažovateľa vykonávalizamestnanci daňovej správy pôsobiaci na inom daňovom úrade bez toho, aby došlo k zmenemiestnej príslušnosti z dôvodov a postupom uvedených v zákone. V zmysle záverov tohtonálezu a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 118/2009 z 26. októbra 2009 (tu malkrajský súd zrejme na mysli rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 128/2009 z 8. apríla2010, pozn.) daňová kontrola u sťažovateľa bola začatá, ale neukončená, vykonávanázamestnancami iného než miestne príslušného správcu dane (Daňového úradu Prešov I),bola realizovaná v rozpore s § 3 a § 24 zákona o správe daní. Predmetná daňová kontrola safakticky hodnotí ako nezákonná (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). Krajský súd preto dospelk záveru, že s prihliadnutím najmä na citovaný nález ústavného súdu nebolo inej možnosti,než rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec mu vrátiťna ďalšie konanie.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 S 26/2011-76 z 28. decembra 2011 podalodvolanie žalovaný a s poukazom na to, že krajský súd vec po právnej i skutkovej stránkeposúdil nesprávne, navrhol odvolaciemu súdu rozsudok krajského súdu zmeniť a žalobusťažovateľa zamietnuť. Žalovaný v odvolaní uviedol, že sťažovateľ neumožnil vykonaniedaňových kontrol dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia december 2000, február –december 2001 a január 2002, preto bola daň určená za tieto zdaňovacie obdobia na základepomôcok. Vykonaním kontroly na základe žiadosti riaditeľa správcu dane boli poverenízamestnanci Daňového úradu Prešov I. Pokiaľ krajský súd vychádzal z nálezu ústavnéhosúdu z 10. decembra 2009 a s jeho argumentáciou sa stotožnil, vychádzal z predpokladu, žesťažovateľ podal námietku zaujatosti voči všetkým zamestnancom správcu dane a že daňovékontroly boli u sťažovateľa vykonané. Ako však vyplýva z obsahu administratívneho spisu,sťažovateľ námietku zaujatosti voči všetkým zamestnancom správcu dane nepodal. Pretonešlo ani o formálne obídenie rozhodovania o zaujatosti zamestnancov správcu danezmenou miestnej príslušnosti, ako to predpokladá názor ústavného súdu. Pokiaľ riaditeľsprávcu dane požiadal žalovaného, aby vykonaním daňových kontrol boli poverenízamestnanci organizačne začlenení na iný daňový úrad, takýto postup neoznačil zanezákonný ani ústavný súd a ani najvyšší súd. Podľa názoru žalovaného daňová kontrolabola začatá, avšak nebola nikdy u sťažovateľa fakticky vykonávaná. Pri začatí daňovejkontroly dňom uvedeným v písomnom oznámení o jej začatí navyše konali zamestnancisprávcu dane. Samotný výkon daňovej kontroly vyžaduje súčinnosť daňového subjektu tak,ako mu je uložená zákonom. Sťažovateľ však potrebnú súčinnosť neposkytol, daňovédoklady nepredložil, preto mu daň bola určená podľa pomôcok. Ak nebola daňová kontrolafakticky vykonávaná vôbec, nemohli ju vykonať ani zamestnanci nepríslušného daňovéhoúradu a nemohla byť vykonaná ani nezákonne. Žalovaný poukázal i na to, že daňovákontrola je proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku, ktorý nie je procesommeritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu. O daňovej povinnostisa rozhoduje vo vyrubovacom konaní (t. j. v daňovom konaní) vydaním platobného výmeru.
Najvyšší súd o podanom odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 15/2012z 27. februára 2013 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 26/2011-76 z 28. decembra2011 zmenil a žalobu zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti na porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 najprvpoukázal na skoršie rozhodnutia vydané žalovaným, krajským súdom, najvyšším súdom(najmä rozhodnutie sp. zn. 3 Sžf 9/2007 z 19. apríla 2007) a ústavným súdom (najmä nálezsp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009) týkajúce sa kontroly dane z pridanej hodnotyu sťažovateľa a následne vydaných platobných výmerov, odcitoval dotknuté zákonnéustanovenia zákona o správe daní (§ 1 ods. 1, § 15 a § 25a), zákona č. 289/1995 Z. z. o daniz pridanej hodnoty v znení do 31. decembra 2001 (§ 2, § 4) a porušenie svojich označenýchzákladných práv odôvodnil tým, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012z 27. februára 2013 je nedostatočne odôvodnený, arbitrárny a svojvoľný. Sťažovateľpoukázal na to, že žalovaný bol viazaný právnym názorom vysloveným v rozsudkunajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 128/2009 z 8. apríla 2010 (tento rozsudok vychádzalzo záverov nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 vo vzťahuk výkonu kontroly zamestnancami iného než miestne príslušného daňového úradua rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 9/2007 z 19. apríla 2007 zaoberajúceho salehotou, v ktorej je správca dane povinný daňovú kontrolu vykonať). Napriek tomu najvyššísúd v rozsudku sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 bez toho, aby boli zmenenéskutkové okolnosti veci, dospel k opačnému právnemu záveru, názor vyslovený ústavnýmsúdom sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 označil za ojedinelé vybočenie z ustálenejjudikatúry ústavného súdu a názor vyslovený v skoršom rozsudku najvyššieho súdu(v rovnakej veci) poprel svojím rozsudkom s odkazom na vyvíjajúcu sa judikatúrunajvyššieho súdu. Hoci sťažovateľ nespochybňuje záver, podľa ktorého právny názorvyslovený v náleze ústavného súdu vydanom v konaní o individuálnej sťažnosti je záväznýiba pre dané individuálne konanie, ktoré rozhodovaniu ústavného súdu predchádzalo, jehonerešpektovanie v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 jeprejavom svojvôle, pretože tento nález bol vydaný vo vzťahu k rovnakej kontrole, aká bolai základom prerokúvanej veci najvyšším súdom; najvyššiemu súdu nepatrí hodnotiť právnenázory ústavného súdu. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára2013 je za tejto situácie nepredvídateľným rozhodnutím porušujúcim legitímne očakávaniasťažovateľa a je v rozpore s požiadavkou právnej istoty. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že rozsudoknajvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 nie je dostatočne odôvodnený, jeto tak z dôvodu, že sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou najmä v jehožalobe (ktorá vyvracia argumentáciu žalovaného v odvolaní). Ďalej sťažovateľ poukázal nato, že najvyšší súd sa nevysporiadal s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného anesprávne zaujal stanovisko, že žalovanému neprislúcha v odvolacom konaní protiplatobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok podrobnejšie preverovať zákonnosťpriebehu daňovej kontroly, existencie námietok podaných žalobcom voči všetkýmzamestnancom správcu dane a vysporiadavať sa s námietkami žalobcu protipostupu zamestnanca správcu dane. Nesprávnosť tohto názoru vyplýva aj z toho, žeje v rozpore so skoršou judikatúrou najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho súdusp. zn. M-Sž doV 1/10). Zákonným predpokladom na určenie dane podľa pomôcok je to, žedaňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, pričom takýto dôsledok je možnýlen v situácii, ak daňová kontrola nebola nezákonná. Pokiaľ najvyšší súd poukázalv odôvodnení svojho rozhodnutia na uznesenia ústavného súdu, ktorými boli v inýchsúvisiacich veciach sťažnosti sťažovateľa odmietnuté, ide o prípady, keď sa ústavný súdvecou meritórne nezaoberal. Najvyšší súd tak vydaním rozsudku sp. zn. 2 Sžf 15/2012z 27. februára 2013 neposkytol sťažovateľovi ochranu v zmysle piatej časti Občianskehosúdneho poriadku v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, nenapravil pochybenie žalovaného, a týmporušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súduvyjadruje svoje výhrady proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012z 27. februára 2013, ktorým podľa jeho názoru došlo k neprípustnému zásahu do jehozákladných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí ajochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách protirozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožnopovažovať za právo na úspech v takomto konaní.
Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46ods. 4 ústavy).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno lenv medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklada používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celomrozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetomsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľom v žalobeo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a v samotnej sťažnosti adresovanejústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje najmä na tiečasti namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súds týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyššísúd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.
Najvyšší súd okrem iného v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 Sžf 15/2012z 27. februára 2013 uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky... preskúmajúc napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým žalovaný namieta nesprávne právne a vecné posúdenie splnenia podmienok na určenie dane podľa pomôcok, konštatuje, že sa nemožno stotožniť s právnym názorom krajského súdu premietnutým do enunciátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku.
Z obsahu žaloby a vyjadrenia žalobcu k podanému odvolaniu v tejto veci pre odvolací súd ako sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti žalovaného zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008 z 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly. Žalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní a poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej povinnosti žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobie január 2002, čo v konečnom dôsledku spôsobilo nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH. Naopak, žalovaný nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru obsiahnutého v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený právny záver vychádza, t. j. neuskutočnenie spornej daňovej kontroly z dôvodu nespolupráce žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinnosti v daňovom konaní ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom miestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu. Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd dáva do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 S/54/2005 z 22. februára 2006 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132- 40962/2005/991545-r z 27. júna 2005 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zrušeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke žalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného – riaditeľa Daňového úradu Košice V) vo veci určenia kontrolnej skupiny.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v preskúmavanom rozsudku sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010: „V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane – daňového úradu Košice V podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa zákona o správe daní a poplatkov a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.
Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.
Aj v prípade, ak sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu Košice využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne príslušného správcu dane.
V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania, resp. voči akým úkonom správcu dane boli námietky podané. Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa s otázkou, v akých súvislostiach požiadal správca dane o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového východiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27. septembra v2006 vychádzal o. i. zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly (zamestnancov DÚ Prešov I) došlo pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu – § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne, na základe spisového materiálu zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov I a ich súlad so zákonom (§ 245 ods. 1 OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly.“
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.
Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverovaní daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti bol ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k II. ÚS 292/08-14 zo 4. septembra 2008, č. k. I. ÚS 192/08-27 zo 4. júna 2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010 a č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.
V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.
V predchádzajúcom súdnom prieskume žalobou napádaného prvostupňového rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/128/2009 z 8. apríla 2010 konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S 109/2007-119 z 2. septembra 2009 zmenil tento rozsudok tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č. I/223/12657-77383/2007/992517-r z 12. októbra 2007, ktorým žalovaný zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V č. 709/230/36933/06/ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie január 2002. V odôvodnení rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazujúc na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 okrem iného uviedol, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov, pričom tento postup nie je možné obísť spôsobom, že bez rozhodnutia o námietke zaujatosti sa dotknutí zamestnanci fakticky vylúčia a nahradia sa zamestnancami iného orgánu podriadeného tomu istému orgánu verejnej správy. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že v ďalšom konaní bude úlohou žalovaného postupovať v súlade s právnymi východiskami ustálenými ústavným súdom.
Ako vyplýva z obsahu žalobou napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia a z obsahu vyjadrenia žalovania k žalobe, žalovaný sa v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov dostatočne vysporiadal s otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.
Avšak žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej daňovej kontroly, preverovanie existencie námietok podaných žalobcom voči všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 (ústavná sťažnosť proti tomuto rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola odmietnutá uznesením ÚS SR č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011).
V súvislosti s poukazom žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/9/20007 z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej lehoty na vykonanie spornej daňovej kontroly u žalobcu odvolací súd poznamenáva, že najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátu a právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodržiavať.
Z argumentácie žalobcu vyplýva, že tento konštatovaný právny názor najvyššieho súdu používa na obhajobu svojho tvrdenia, že neboli splnené podmienky na určenie neúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu hodnotenia úrovne spolupráce žalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia žalobcu, po márnom uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už nebol povinný predkladať daňové doklady a spolupracovať so správcom dane.
Avšak v kontexte:
- so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu so správcom dane vyplývajúcou z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,
- s povinnosťami kontrolovaného subjektu v priebehu daňovej kontroly vyplývajúcimi z ust. § 15 ods. 6 citovaného zákona
- ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29 ods. 8 citovaného zákona,
nemožno bezvýhradne súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu, a to predovšetkým s prihliadnutím na osobitné okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne súčinnosti žalobcu s orgánmi daňovej správy ako aj s prihliadnutím na následne sa vyvíjajúcu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí žalovaného zamietajúcich pre neodôvodnenosť odvolania žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie obdobia júl, apríl, august, má 2001 a december 2000.
Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenie DPH odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 74/2008 zo 4. decembra 2008, sp. zn. 3 Sžf 1/2009 a 3 Sžf 2/2009 oba z 29. januára 2009, sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 a sp. zn. 5 Sžf 3/2009 z 3. novembra 2009, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy daňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytol správcovi dane potrebnú súčinnosť, vyplývajú pre neho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento môže mať právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.
Najvyšší súd na margo uvedeného dopĺňa, že žalobcovi nič nebránilo, aby pred určením dane podľa pomôcok správcovi dane predložil daňové doklady a dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého daňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti, taktiež možno dopĺňať a vykonávať dokazovanie. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že zo znalosti predchádzajúcich súdnych konaní vedených na tunajšom súde o početných žalobách žalobcu proti rozhodnutiam žalovaného v súvislosti s konaniami vo veciach preverovania daňových povinností žalobcu na DPH, odvolaciemu súdu sú známe dve hlavné argumentačné línie žalobcu ohľadne jeho registračnej povinnosti ako platiteľa dane z pridanej hodnoty a procesu preverovania jeho daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty.
Okrem namietania nezákonne zostavenej kontrolnej skupiny, prvou zásadnou argumentáciou žalobcu bolo tvrdenie, že ako súdny exekútor nie je spôsobilý byť daňovým subjektom pre daň z pridanej hodnoty, a teda ani platiteľom DPH. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch sp. zn. 5 Sž-o-KS/79/2005 a sp. zn. 4 Sž-o-KS/86/2005 vyslovil záver, že činnosť súdneho exekútora nie je oslobodená od platenia DPH. Tento záver vychádza z uznesenia Európskeho súdneho dvora č. C-456/07 z 21. mája 2008, ktorým Súdny dvor odpovedal na otázky položené mu v rámci prejudiciálneho konania na návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súvisiaci so súdnym prieskumom zákonnosti rozhodnutia Daňového úradu Košice V vo veci zamietnutia žiadosti žalobcu o zrušenie jeho registrácie ako platiteľa DPH. Uvedeným uznesením Súdneho dvora bolo jednoznačne ustálené, že na činnosť vykonávanú jednotlivcom, akou je činnosť súdneho exekútora, sa nevzťahuje oslobodenie od dane z pridanej hodnoty.
V nadväznosti na uvedený záver ohľadne zaradenia žalobcu medzi zdaniteľné osoby podľa zákona o DPH možno konštatovať zákonnosť postupu slovenských daňových orgánov, keď s využitím inštitútu daňovej kontroly mali právo i povinnosť podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie DPH alebo vznik predmetnej daňovej povinnosti žalobcu, pričom prípadne procesné pochybenia správcu dane by nemohli mať vplyv na zákonnosť postupu zisťovania predmetnej daňovej povinnosti. S prihliadnutím na prvotnú argumentáciu žalobcu ohľadne jeho statusu zdaniteľnej osoby podľa zákona o DPH sa ponúka indícia úmyslu žalobcu, obzvlášť vo svetle žalobcom podávaných početných i bezdôvodných procesných námietok v priebehu zisťovania jeho daňových povinností na DPH, a síce, dosiahnuť márne uplynutie objektívnej zákonnej lehoty na vyrubenie predmetnej dane.
... Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok krajského súdu postupom podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 druhej vety OSP a § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú zamietol.»
Ústavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sanámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti užústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníkana spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd považuje dôvody, na ktorých je založený rozsudok najvyššieho súdu,za zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ideo rozhodnutie, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričomprávne závery, ku ktorým v nich najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastnýchmyšlienkových postupoch a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľnéa udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať(m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne vysporiadal s tvrdeniamisťažovateľa o právnom význame (nedostatkov) postupu pri kreovaní kontrolnej skupinya jeho vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj o právnomvýzname trvania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, po ktorej sťažovateľ(podľa jeho názoru) nemal povinnosť poskytovať správcovi dane súčinnosť.
Ústavný súd sa stotožňuje so závermi najvyššieho súdu (podporenými poukazomna rozhodovaciu prax), v zmysle ktorých na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehotypodľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedydaňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytol správcovi dane potrebnúsúčinnosť, vyplývajú pre neho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákonao správe daní a poplatkov, ako aj s názorom, že sťažovateľovi nič nebránilo, aby predurčením dane podľa pomôcok správcovi dane predložil daňové doklady a dôkazypreukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celéhodaňového konania. Rovnako tak ústavný súd nepovažuje za ústavne nekonformnévyslovenie záveru najvyšším súdom o rozsahu preverovacích povinností žalovanéhov odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok(sp. zn. II. ÚS 159/2011).
Pokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa neriadil nálezom ústavného súduč. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, aj sám sťažovateľ uznáva, že týmto nálezomústavného súdu nebol najvyšší súd v tejto viazaný. Ak najvyšší súd sám formuloval svojeprávne závery odlišné od (niektorých) záverov (už prv) vyslovených súdmi (na ktorépoukazoval sťažovateľ), tieto svoje závery najvyšší súd dostatočne objasnil a uviedol,z akých dôvodov a akým postupom k nim dospel (aj s poukazom na konkrétnurozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného súdu s označením jednotlivých rozhodnutía poukazom na ich vzájomnú previazanosť). Osobitne sa takto najvyšší súd v rozsudkusp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 zaoberal i obsahom skoršieho rozhodnutianajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 128/2009 z 8. apríla 2010 a argumentačne sa s nímvysporiadal. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že rozhodnutím najvyššiehosúdu rozsudku sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 mohlo dôjsť k porušeniu princípuprávnej istoty.
Pokaľ ide o nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, jepotrebné ďalej uviesť, že rozhodovacia prax senátov ústavného súdu v otázkach riešenýchtýmto nálezom sa vyvíjala a následne ustálila. Tak pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľasmerujúcej proti rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 3/2009 z 3. novembra 2009,sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 ústavný súd neskôr (24. marca 2010 a 13. apríla2011) vyslovil, že „podľa názoru ústavného súdu... postup najvyššieho súdu priodôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny... O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoruústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje,a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť“ (uznesenie č. k. II. ÚS137/2010-28 z 24. marca 2010, uznesenie č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011). Kobdobným záverom dospel ústavný súd ostatne aj v skorších uzneseniachč. k. II. ÚS 292/08-14 zo 4. septembra 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súduvo veci sp. zn. 3 Sžf 9/2008), č. k. I. ÚS 192/08-27 zo 4. júna 2008 (vo vzťahuk rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Sž-o KS 166/2006), č. k. III. ÚS 386/08-24z 25. novembra 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo vecisp. zn. 3 SžoKS 166/2006), ale aj v rozhodnutí č. k. II. ÚS 383/2014-17 z 9. júla 2014(vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Sžf 8/2013 z 29. januára 2014),na ktoré rozhodovacia prax ústavného súdu kontinuálne nadväzuje.
V rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 383/2014-17 z 9. júla 2014 poukázalústavný súd (okrem iného aj) na to, že nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61z 10. decembra 2009 bol vyslovený záväzný právny názor, podľa ktorého zákonný postuppredpokladá, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu musí byťnajprv rozhodnuté a len potom (v prípade vylúčenia všetkých zamestnancov) prichádzado úvahy, aby konal iný daňový úrad. Po tomto náleze ústavného súdu opätovne vo vecikonal najvyšší súd, ktorý v súlade s právnym názorom ústavného súdu v rozsudkusp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 vyslovil názor, podľa ktorého treba najprvzo skutkového hľadiska bezpečne zistiť, či sťažovateľ naozaj námietku zaujatosti všetkýchzamestnancov daňového úradu uplatnil, lebo iba po preukázaní tejto skutočnosti možnoaplikovať záväzný právny názor vyslovený ústavným súdom. Ako vyplynulo z ďalšiehopriebehu konania po vrátení veci najvyšším súdom, okolnosť, že sťažovateľ podal námietkuzaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu, sa nepreukázala. Za daného skutkovéhostavu nemožno preto z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009vyvodiť sťažovateľom prezentovaný názor. Naopak, možno však dospieť k záveru,že v konečnom dôsledku vo svetle výsledkov následného dokazovania vykonaného v rámcisprávneho konania po náleze ústavného súdu nebola potvrdená podstata sťažnosti, teda totvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola prebehla nezákonným spôsobom tým,že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu nebolo rozhodnuté a beztakéhoto rozhodnutia vykonávali daňovú kontrolu zamestnanci iného daňového úradu. Pretoani nebolo možné aplikovať na vec právne závery nálezu ústavného súduč. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009.
Od záverov vyslovených v týchto rozhodnutiach (najmä vo vecisp. zn. II. ÚS 383/2014) sa nemá dôvod ústavný súd odchýliť ani v aktuálne posudzovanejveci sťažovateľa.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnymnázorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súdnie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená lenv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názornajvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoruústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd tak v rámci predbežného prerokovania predloženej sťažnosti nezistilžiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zisteniu odopretia súdnej ochrany najvyššímsúdom v kvalite a rozsahu vedúcom ku konštatovaniu porušenia základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ v sťažnostnom petite žiadal, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jehozákladného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy.Porušenie tohto základného práva sťažovateľ videl najmä v tom, že daňové kontroly uňhonevykonávali zamestnanci daňovej správy zaradení na Daňovom úrade Košice V, alezamestnanci organizačne zaradení na inom, miestne nepríslušnom daňovom úrade.
Na základe takejto konštrukcie ústavný súd konštatuje podmienenosť vysloveniaporušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy vyslovením porušeniazákladného práva na súdnu ochranu. Keďže však pri predbežnom prerokovaní podanejsťažnosti ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva na súdnuochranu, neprichádzalo by pri meritórnom prerokovaní sťažnosti do úvahy ani prípadnékonštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 2 ústavy. Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj zo skutkových zistenívyplývajúcich z k sťažnosti pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovenýprávny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy),ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2ústavy) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľovi totiž nebolo rozhodnutiami voveci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutiaorgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazypreukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľa, totižnemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2ústavy.
Ústavný súd teda konštatuje, že skutočnosti, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnostiuviedol, neindikujú možnosť prijatia záveru, z ktorého by bolo možné v danom prípadevyvodzovať vecnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdua namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Pretože rozhodnutie je dostatočne odôvodnené a nie je ani svojvoľné a ani arbitrárne,ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnomprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2015