znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 222/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. K., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl.   14 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 21 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 5/2013-104 z 9. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2013 doručená sťažnosť JUDr. E. K. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sa domáha vydania tohto nálezu:„1. Základné práva JUDr. E. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   47   Charty základných   práv   Európskej   únie,   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   1   Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 21 Charty základných práv Európskej únie, čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/5/2013–104 z 09. 01. 2013   v   časti   potvrdzujúcej   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k. 16C/86/2012–96 z 03. 12. 2012 porušené boli.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   5Co/5/2013–104   z   09.   01.   2013 zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znova konať a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania...“

1.1 Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou podanou na Okresnom súde   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   po   viacnásobnej   zmene   žalobného   návrhu domáhala voči Slovenskej republike

a) určenia, že jej odmeňovanie podľa § 66 ods. 1 až 4, § 67 ods. 1 a 2 a § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov   v   porovnaní   s   odmeňovaním   sudcov   Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu, je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania,

b)   upustenia   od   odmeňovania   sťažovateľky „v   rozpore   so   zásadou   nerovnakého zaobchádzania“ (sťažovateľka   zrejme   myslela   „zásadou   rovnakého   zaobchádzania“ a v tomto zmysle i okresný súd zmenu jej žalobného návrhu pripustil),

c)   zaplatenia   sumy   285 000   €   (v   prvej   alternatíve   tohto   bodu   žalobného   návrhu sťažovateľka bližšie nešpecifikuje titul tohto nároku, v druhej alternatíve uplatňuje túto sumu ako „primerané zadosťučinenie“),

d) zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €.

Na   (prvú)   výzvu   okresného   súdu   sťažovateľka   zaplatila   súdny   poplatok   v   sume 366 €. Pritom uviedla, že výška súdnych poplatkov pri uplatnení nárokov podľa zákona č. 365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „antidiskriminačný   zákon“)   je   upravená   v   položke   7d Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha k zákonu Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   č.   71/1992   Zb.“)].   Podľa   uvedenej   položky   7d   Sadzobníka   súdnych poplatkov sa za návrh, v ktorom sa uplatňujú nároky podľa antidiskriminačného zákona, vyberá suma 66 € a k tomu 3 % zo sumy žiadanej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa názoru   sťažovateľky   však   jej   návrh   na   zaplatenie   285 000   €   je   formou   uplatnenia reštitučného   a   satisfakčného   nároku   podľa   §   9   ods.   2   antidiskriminačného   zákona,   nie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 9 ods. 3 citovaného zákona. Preto je súdny poplatok za túto časť návrhu zahrnutý v paušálnej sume 66 € a 3 % treba vymerať len zo sumy požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy 10 000 € (t. j. 300 €).

Okresný súd následne sťažovateľku vyzval na doplatok súdneho poplatku v sume 16 230,50   €,   ktorý   určil   podľa   všeobecnej   položky   1   písm.   a)   Sadzobníka   súdnych poplatkov ako 6 % zo sumy uplatneného nároku, najviac však 16 596,50 €. Keďže 6 % z 285 000   €   je   až   17 100   €,   okresný   súd   určil   súdny   poplatok   v   maximálnej   sume 16 596,50 €, od ktorej odpočítal 366 €, ktoré už sťažovateľka zaplatila.

Takto vyrubený doplatok sťažovateľka z už uvedených dôvodov nezaplatila.

1.2 Okresný súd uznesením č.   k. 16 C 86/2012-96 z 3. decembra 2012 konanie v celom rozsahu zastavil kvôli nezaplateniu súdneho poplatku. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 5 Co 5/2013-104 z 9. januára 2013 toto uznesenie potvrdil v časti, ktorá sa týkala žalobného návrhu na zaplatenie sumy 285 000 €, vo zvyšku toto   uznesenie   zrušil.   V   odôvodnení   dospel   v   podstate   k   názoru,   že   uplatnený   nárok na zaplatenie sumy 285 000 € nemožno považovať za reštitučný ani satisfakčný nárok podľa antidiskriminačného   zákona,   pretože   tieto   môžu   mať   len   nepeňažnú   povahu.   Podľa krajského   súdu   totiž „z   ust.   §   9   ods.   3   vety   prvej   tohto   zákona   vyplýva,   že   priznané primerané   zadosťučinenie   nemusí   byť   dostačujúce,   v ktorom   prípade   priznáva   možnosť domáhať   sa   aj   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch.   Situácia,   kedy   by   malo   byť primerané zadosťučinenie v peniazoch nedostačujúce, nemôže podľa názoru odvolacieho súdu   nastať,   keď   v   takomto   prípade   plne   postačuje   jednoduché   zvýšenie   peňažného zadosťučinenia do zodpovedajúcej (dostačujúcej) výšky (v zmysle návrhu navrhovateľa), čo však na strane druhej vylučuje možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 9 ods. 3 zákona, ktoré ustanovenie by tak stratilo akýkoľvek zmysel.“. Keď ale nejde o nárok podľa antidiskriminačného zákona, je podľa krajského súdu vylúčené jeho spoplatnenie podľa položky 7d Sadzobníka súdnych poplatkov. Preto súd prvého stupňa „správne   v   tejto   časti   vyrubil   súdny   poplatok   v   zmysle   položky   1   písm.   a/   sadzobníka súdnych poplatkov ZSP vo výške 6 % zo sumy 285 000 eur, ktorý však už navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) nezaplatila...“ a krajský súd toto uznesenie potvrdil. Vo zvyšnej časti [pozri písmená a), b) a d) v bode 1.1] však sťažovateľka súdny poplatok v sume 366 € zaplatila, preto bolo zastavenie konania okresným súdom nesprávne a krajský súd jeho uznesenie v tomto rozsahu zrušil.

1.3 Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 5 Co 5/2013-104 z 9. januára 2013 smeruje sťažnosť sťažovateľky, v ktorej táto opakuje svoje stanovisko k použiteľnosti položiek 7d a 1 Sadzobníka súdnych poplatkov v prerokúvanej veci. Po citácii ustanovení čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru a čl. 1 Protokolu č. 12 k dohovoru, ako aj čl. 21 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Sťažovateľkou   napadnuté   rozhodnutie   odporcu (krajského   súdu,   pozn.) nespĺňa kritériá   ústavnej   konformnosti.   Odvolací   súd   ústavne   neprípustným   spôsobom   obmedzil sťažovateľke   prístup   k   súdu   a   znemožnil   jej   súdnu   ochranu   proti   porušovaniu   zásady rovnakého zaobchádzania legitímnymi prostriedkami podľa jej úvahy, ktoré jej priznáva osobitný zákon. Postup odvolacieho súdu (ale i súdu okresného) je poznačený svojvôľou a ústavne nekonformným výkladom právnej normy a preto napadnutým rozhodnutím bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu a v dôsledku toho i ďalšie základné práva priznané   Ústavou   Slovenskej   republiky   a   medzinárodnými   dohovormi,   ktoré   zakazujú diskrimináciu špecifikované v bode III (kde sú citované všetky už uvedené ustanovenia, pozn.).“

2. Podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, na ktorého prerokovanie ústavný súd nemá právomoc.

2.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb, ak namietajú porušenie tam označených práv, ak o nich nerozhoduje iný súd. Predpokladmi prípustnosti sťažnosti podľa citovaného ústavného článku je jednak tvrdenie sťažovateľky, že označeným aktom   verejnej moci došlo k porušeniu jej základného práva zaručeného ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, a jednak neexistencia iného súdu, ktorý   tomuto   právu   môže   pred   uvedeným   aktom   verejnej   moci   poskytnúť   (alebo   už poskytol) ochranu.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre pripustil, že zastavenie konania bez zákonného dôvodu   môže   predstavovať   zásah   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1   ústavy   [porov.   IV.   ÚS   62/03,   č.   185/2003   Zbierky   nálezov   a   uznesení ústavného súdu (ďalej len „Zb. ÚS“)]. Keďže podľa § 10 ods. 2 písm. e) zákona č. 71/1992 Zb.   súd   nezastaví   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   v   prípadoch,   že žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona, mohlo by v prípade, že je skutočne správny názor sťažovateľky, ísť v prerokúvanej veci skutočne o zastavenie konania bez zákonných dôvodov.

V prerokúvanej   veci   rozhodovali   súdy   podľa   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý sa podporne použije aj na konanie o súdnych poplatkoch (§ 14 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Ustanovenie § 237 písm. f) OSP potom pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Z judikatúry všeobecných súdov (porov. napr. R 50/1997) vyplýva,   že   za   odňatie   možnosti   konať pred   súdom   sa   považuje aj   zastavenie   konania o návrhu účastníka kvôli nezaplateniu súdneho poplatku, hoci povinnosť účastníka takýto súdny   poplatok   zaplatiť   neexistuje.   Taktiež   zo   sťažovateľkou   citovaného   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2011 zo 14. marca 2012 vyplýva, že dovolací súd v takomto prípade (zastavenie konania kvôli nezaplateniu súdneho poplatku) vecne skúma, či na strane účastníka skutočne existovala povinnosť daný súdny poplatok zaplatiť alebo nie. Ustanovenie § 243b ods. 2 v spojení s § 243d ods. 1 OSP potom poskytuje najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu účinné prostriedky, ktorými môže odstrániť negatívne dôsledky zásahu do práv sťažovateľky v podobe zastavenia konania o jej návrhu kvôli nezaplateniu súdneho poplatku.

Z   uvedeného   je zrejmé, že o   porušení a   ochrane základného práva   sťažovateľky na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ku ktorému malo dôjsť zastavením konania o jej žalobe   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   mohol   a   mal   podľa   ustanovenia   §   237 písm. f)   OSP   a   v   súlade   s   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhodovať   iný   (dovolací)   súd,   a   to na základe dovolania sťažovateľky. Právomoc tohto súdu však vylučuje, aby o nich mohol rozhodovať   ústavný   súd   (zhodne   už   III.   ÚS   168/02,   č.   150/2002   Zb.   ÚS,   ale   tiež III. ÚS 183/2012).

2.2   Z   obsahu   sťažnosti   zhrnutého   v   bode   1.3   tohto   uznesenia   vyplýva,   že sťažovateľka   namietala   predovšetkým   porušenie   svojho   základného   práva   zaručeného v čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Porušenie   ostatných   práv uvedených v petite sťažnosti sťažovateľka namietala v podstate len ako dôsledok zastavenia konania   kvôli   nezaplateniu   súdneho   poplatku,   teda   (akcesoricky)   ako   následok   zásahu do práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Podľa toho, čo už bolo uvedené v bode   2.1,   však   mohol   najvyšší   súd   na   základe   dovolania   sťažovateľky   tento   zásah odstrániť   zrušením   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   a   vrátením   veci   na   ďalšie konanie tomuto súdu, čím by sa bol odstránil aj zásah do všetkých ďalších práv uvádzaných sťažovateľkou. Preto platia závery vyslovené v bode 2.1 primerane aj pre všetky ostatné práva, ktorých porušenie sťažovateľka namietala v petite svojej sťažnosti (porov. bod 1 tohto uznesenia).

4. Z uvedených dôvodov senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2013