znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 222/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoE 404/2010-50 z 12. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv za základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoE 404/2010-50 z 12. januára 2011.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:

«Na   základe   Zmluvy   o   úvere   (ďalej   len   „Zmluva“)   zo   dňa   02.12.2002   poskytol Sťažovateľ dlžníkovi... M. L.... B. (ďalej len „dlžník“) úver vo výške 398,33 Eur... Zmluva o. i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t. j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný uhrádzať sťažovateľovi   poskytnutý   úver   v   13-ich   dvojtýždňových   splátkach   v   sume   47,47   Eur... dvojtýždenne od 16. 12. 2002.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu t. j. medzi sťažovateľom a jeho dlžníkom dojednané priamo v Zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol priamo v Zmluve určený je oprávnený, v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré mu zo Zmluvy o úvere vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Takáto notárska zápisnica má povahu exekučného titulu.

Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru,   čím   sa   stal   v   zmysle   Všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru,   úver   okamžite splatný.

Dňa 04. 06. 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica; notárska zápisnica bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.

Dňa 28.07.2003 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „Okresný súd“) dňa 02.01.2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t.j. exekúcia. Dňa 28. 10. 2009 podal sťažovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo udelené dňa 02. 01. 2004 poverenie na výkon exekúcie.

Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende v danej veci uznesením zo dňa 02. 09. 2010, sp. zn. 11Er 1483/2003-38 vyhlásil exekúciu za neprípustnú   a   exekúciu   zastavil.   O   návrhu   na   zmenu   súdneho   exekútora   Okresný   súd nerozhodol.

Sťažovateľ podal dňa 06.10.2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací uznesením zo   dňa   12.01.2011   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   zo   dňa   02.09.2010   ako   vecne a právne   správne   vo   výroku,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená.   Do   výroku,   ktorým   bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú odvolanie odmietol...

Pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti. Prvý aspekt - aby obe strany konania mali rovnakú možnosť predložiť svoju vec nezávislému a nestrannému súdu za podmienok,   ktoré   ani   jednu   z   nich   nestavajú   do   výhodnejšieho,   či   nevýhodnejšieho postavenia voči strane druhej. Druhý aspekt - každá strana má mať možnosť zoznámiť sa s každým   dokladom,   dôkazom   alebo   návrhom   predloženým   súdom   a   možnosť   sa   k   nim vyjadriť. Kontradiktórnosť jednania má zvláštny význam pri dokazovaní, pretože v jeho rámci   musia   byť   sprístupnené   všetky   relevantné   dôkazy   svedčiace   ako   v   prospech   tak i neprospech účastníkov.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie.   Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, t.j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto   okamžiku   zahájil   okresný   súd   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   keďže   návrh   na zmenu   exekútora   nepredvída   zastavenie   exekúcie   ani   nové   skúmanie   podmienok   na vykonanie   exekúcie,   tj.   či   v   období   od   vydania   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   do zahájenia   konania   na   zastavenie   exekúcie   sa   zmenili   akékoľvek   zákonné   alebo   iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom...

Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskytol.   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ tak vlastnil majetok („poseession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo   na   základe   bilaterálneho   právneho   úkonu   -   zmluvy,   ktorej   platnosť   nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje právo pod dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia   v   rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo.“ V prípade sťažovateľa nejde o   žiadne   fiktívne právo,   ktorého existencia by mala   byť   určená   dodatočne   alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená....

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.   Uvedený   zásah   do vlastníckych   práv   sťažovateľa   nie je   v súlade   s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   tomto   prípade   nebola   stricto   sensu   splnená   žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým   spôsobom,   že   zmaria   možnosť   veriteľa   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme.   Podľa   názoru   sťažovateľa   však   v   danom   prípade   úplne   absentuje   požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti   pohľadávky   v   prebiehajúcom   exekučnom   konaní   bez   návrhu   povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka uviedla, že dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nepodala, „pretože podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie   nie   je   prípustné   ani   vo   veciach,   v   ktorých   bolo   napadnuté   právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom... v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie   minimálnej   mzdy   je   rozhodujúci   deň   podania   návrhu   na   prvostupňovom   súde, pričom v tejto veci tvorí istina 398,33 EUR.“

Ako   ďalší   dôvod   nepodania   dovolania   v   súlade   s   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sťažovateľka uviedla, že nepovažovala dovolanie za účinný   právny   prostriedok   nápravy   s   ohľadom   na   rozhodovaciu   prax   najvyššieho   súdu v obdobných konaniach napr. sp. zn. 30 Cdo 164/1996 a sp. zn. 3 Cdo 236/2004.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   bolo   porušené   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   sp.   zn.   13CoE 404/2010-50 zo dňa 12.01.2011.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13CoE 404/2010-50 zo dňa 12.01.2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.r.o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 3430,69 Eur (103352,97 Sk), ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s.r.o. trovy právneho zastúpenia v sume 298,46 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 149,23 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta,,... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého poskytnutie   ochrany   konkrétnemu   právu   alebo slobode   v konaní pred ústavným súdom prichádza v zásade do úvahy iba za predpokladu, že ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv vyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00, IV. ÚS 39/2011).

Podľa   § 236   ods. 1   OSP   možno   dovolaním   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia z 12. januára 2011 uviedol:

„Napadnutým   uznesením   okresný   súd   s   poukazom   na   ust.   §   57   ods.   1   písm.   g) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnený bol zaviazaný zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie vo výške 43,68 eura do troch dní.

O trovách exekúcie súd rozhodoval s poukazom na ust. § 200 ods. 2 EP, § 203 ods. 1 EP, s použitím § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/95 Z. z., § 15 ods. 1 vyhlášky a § 22 ods. 1 vyhlášky.

Proti uzneseniu odvolanie podal oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil v celom rozsahu.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

Odvolanie oprávneného do výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú odmietol podľa § 218ods. 1 písm. c) OSP.

V ostatných výrokoch uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne.

Podľa   ust.   §   202   ods.   2   OSP,   odvolanie   nie   je   prípustné   ani   proti   uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

Za   osobitný   zákon   sa v tomto prípade považuje Zákon Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Ani   jedno   z   ustanovení   Exekučného   poriadku   nepripúšťa   možnosť   odvolania   proti uzneseniu, ktorým bola vyhlásená exekúcia za neprípustnú.

V   prípade,   že   procesné   poriadky   výslovne   neumožňujú   podanie   odvolania,   niet zákonného   opodstatnenia   pokladať   podané   odvolanie   za   prípustné   (viď   rozhodnutie Ústavného súdu IV. ÚS 54/2005).

Podľa ust. § 218 ods. 1 OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Na základe citovaných zákonných ustanovení nemohol odvolací súd inak než odvolanie oprávneného vo výroku, ktorým exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú, odmietnuť.

Znenie ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ukladá súdu povinnosť exekúciu zastaviť, pokiaľ táto bola vyhlásená za neprípustnú. Zákon teda nedáva možnosť súdu iného rozhodnutia než exekúciu zastaviť v prípade, ak táto bola vyhlásená za neprípustnú.

Oprávnený,   ktorý   považuje   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   za   nesprávne,   uvádza v odvolaní, že zároveň logicky nesúhlasí s výrokom súdu o trovách exekúcie, na ktoré bol zaviazaný.   Za   danej   situácie   dôvody   prednesené   oprávneným   v   odvolaní   do   trov nenapádajú správnosť ich výpočtu a základ rozhodnutia o trovách je odôvodnený okresným súdom citovaným ustanovením § 203 ods. 1 EP.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (II. ÚS 102/04,   III. ÚS 302/08, IV. ÚS 309/08, III. ÚS 50/2010) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.) s cieľom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obdobných právnych   názorov   vychádza   aj   judikatúra   najvyššieho   súdu   (napr.   rozhodnutia   sp. zn. 5 Cdo 102/01 alebo sp. zn. 2 Cdo 13/2004, sp. zn. 1 Obdo V 76/2006).

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

Sťažovateľka odôvodnenie svojej sťažnosti formulovala paušálne (totožne s inými podanými   ústavnému   súdu)   a   odôvodnenie   jej   sťažnosti   nekonvenuje   s   odôvodnením namietaného rozhodnutia krajského súdu, zo samotnej sťažnosti je však možné vyvodiť, že na základe podaného dovolania by bol najvyšší súd v súlade so znením § 242 ods. 1 OSP po pripustení dovolania príslušným na preskúmanie napadnutého rozhodnutia z dôvodov podľa § 237   písm. f)   OSP,   pretože   podľa   názoru   ústavného   súdu   z uznesenia   krajského   súdu vyplýva, že medzi namietanými nedostatkami postupu krajského súdu v konaní vedenom pod   č.   k.   13   CoE   404/2010-50   a jeho   uznesením   z 12.   januára   2011   na jednej   strane a odňatím možnosti konať pred súdom z hľadiska § 237 písm. f) OSP na strane druhej nie je taká absencia súvislostí, ktorá by nepripúšťala uplatnenie tejto námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho súdu.

Sťažovateľka   nepodanie   dovolania   odôvodnila   tým,   že „podľa   §   238   ods.   5 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o   peňažnom   plnení neprevyšujúcom  ...   v   obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   pričom   na príslušenstvo   sa   neprihliada.   Ak   je   predmetom   dovolacieho   konania   len   príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde, pričom v tejto veci tvorí istina 398,33 EUR.“.Ústavný súd dospel k záveru, že posúdenie námietok sťažovateľky ústavným súdom v situácii, keď sa neobrátila na príslušný dovolací súd, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho vychádzajúc z argumentácie obsiahnutej v sťažnosti, v ktorej tvrdí také porušenie svojich procesných   oprávnení,   ktoré   napĺňajú   prípustnosť   dovolania   podľa   § 237   písm. f)   OSP, podať mala a mohla, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu   medzi   ústavným   súdom   a   sústavou   všeobecných   súdov.   Každý   účastník   musí uplatniť svoje práva zákonnou formou. Jednou z nich je aj podanie dovolania, nestačí len tvrdenie, že prípadný opravný prostriedok na súde vyššieho stupňa nebude úspešný (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy).

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľky, porušenie ktorých namieta, nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba)   nemala   inú   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   účinnej   ochrany   svojich   práv (IV. ÚS 413/04).   Ak   sťažovateľka   vo   vzťahu   k   namietanému   rozsudku   krajského   súdu disponovala dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   vylučuje   to   právomoc   ústavného   súdu   na   meritórne prerokovanie jej sťažnosti.

Ústavný súd podľa svojej stabilnej judikatúry nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými   procesnými   úkonmi   (m. m.   I. ÚS 85/97,   I. ÚS 89/97). Ústava   ani   zákon o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. I. ÚS 57/2010).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011