znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 222/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   K.,   s. r. o.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. J. P., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 35 T 199/2009 z 19. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2010 telefaxom doručená sťažnosť (doplnená predložením originálu 20. apríla 2010) spoločnosti K., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   35   T   199/2009   z 19. februára 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   26.   septembra   2008 trestné oznámenie, na základe ktorého bola M. Š., O. (ďalej len „obvinená“), trestne stíhaná pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. d) a ods. 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný   zákon   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný   zákon“)   a iné.   V rámci trestného konania sťažovateľka ako poškodená uplatnila nárok na náhradu škody, ktorá jej bola trestnými činmi spôsobená.

Prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Žilina   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) 15. decembra 2009 pod sp. zn. 4 Pv 439/08 uzavrel s obvinenou dohodu o vine a treste, v ktorej   okrem iného obvinená súhlasila s tým, aby ju okresný súd v rozsudku zaviazal nahradiť sťažovateľke škodu v sume 51 345,85 €. So zvyškom nároku na náhradu škody, ktorý predstavovali úroky z omeškania, bola sťažovateľka odkázaná na občianskoprávne konanie.   Návrh   na   schválenie   dohody   o vine   a treste   okresná   prokuratúra   predložila okresnému   súdu   16.   decembra   2009   a na   jeho   základe   okresný   rozsudkom   sp.   zn. 35 T 199/2009 z 19. februára 2010 dohodu o vine a treste podľa § 334 ods. 1 a 4 zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) schválil v navrhovanom znení.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   svojím   rozsudkom   z 19.   februára   2010 porušil jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čo odôvodňuje takto:„Poškodená namieta, že neexistoval skutkový ani právny dôvod, aby jej nárok na úroky z omeškania nebol predmetom dohody o vine a treste, alebo aby súd takýto nárok pri posudzovaní návrhu prokurátora na schválenie dohody neuznal ako oprávnený a nesporný. Úroky z omeškania predstavujú príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods. 3 Obč. zákonníka). Uplatnený   nárok   na   náhradu   škody   možno   upresniť   do   doby,   než   sa   súd   odoberie   na záverečnú poradu (NS ČSR 11 To 721/85). Riadne uplatnený nárok znamená, že nie sú žiadne pochybnosti o uplatnenom nároku, avšak zákon výslovne požaduje, aby boli z návrhu zrejmé dôvody a   výška   uplatneného   nároku;   stačí,   ak poškodený ako   dôvod   uvedie,   že skutkom uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia mu bola spôsobená škoda a z tohto dôvodu si uplatňuje nárok na náhradu škody; pokiaľ ide o výšku nároku, treba uviesť aspoň konkrétnu minimálnu výšku spôsobenej škody, prípadne odkaz na dokument (písomnosť), kde je výška určená; uplatnenú minimálnu výšku škody možno ďalej upresňovať až do doby, než sa súd na hlavnom pojednávaní (verejnom zasadnutí o odvolaní) odoberie na záverečnú poradu (komentár o Trestnému poriadku).

... Poškodená namieta, že rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 35 T/199/2009 zo dňa 19. 4. 2010 neobsahuje odôvodnenie v rozsahu, ktoré by vec vyžadovala z hľadiska zákonnosti   a   spravodlivosti.   Súd   neuviedol   žiadne   skutočnosti,   na   základe   ktorých považoval skutkový a právny stav za správny a úplný.   Neobsahuje žiadne odôvodnenie z hľadiska spravodlivosti a primeranosti dohody o vine a treste ani zákonnosti z hľadiska zásad pre ukladanie trestov a účelu trestného konania. Poškodená takto namieta nielen absenciu odôvodnenia rozsudku, ale aj podstatné právne vady dohody o vine a treste a na základe nej aj rozsudku, ktoré poškodená uviedla vo svojom podnete zo dňa 8. 1. 2010 z hľadiska splnenia princípov zákonnosti trestu podľa zásad ukladania trestu a spravodlivosti a primeranosti dohody o vine a treste, ktoré sú základnými princípmi konania o dohode o vine a treste.

... Konanie o dohode o vine a treste je špecifická súčasť trestného konania, ktorej podstata   je   založená   na   dohode,   ktorú   uzavierajú   prokurátor   a   obvinená   za   účasti poškodeného. Takáto dohoda má prvky súkromného práva, na rozdiel od verejného práva v rozhodovaní o treste v trestnom konaní. Súd schvaľuje dohodu a v nej dohodnutý trest ako štátny   orgán   verejného   práva,   ale   schválenie   sa   týka   aj   súkromného   prvku   na   strane účastníkov dohody predstavujúcich obvineného i poškodeného. Tento rozdiel je vyjadrený zvýraznením princípu spravodlivosti a primeranosti dohody a v ňom schváleného trestu. Poškodený má tak legitímne očakávania, že v takejto dohode bude jeho právo, jeho nárok a oprávnený záujem vyjadrený tak, že bude vo vzťahu k nemu splnený princíp spravodlivosti.... Na základe uvedeného poškodená namieta, že v dôsledku podstatných právnych vád   dohody   o   vine   a   treste,   ktoré   uviedol   v   podnete   zo   dňa   8. 1. 2010   pri   rozsudku navrhnutý a schválený trest je v rozpore so zákonnosťou pri ukladaní trestov, či už zásad ukladania trestov alebo účelu trestu. Z hľadiska práv a oprávnených záujmov poškodenej napr. tiež neodráža možnosť uloženia trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom aj s probačným dohľadom podľa § 51 ods. 1, 2, 4 písm. d) Tr. zák. s uložením povinností zaplatiť v skúšobnej dobe dlh poškodenej.

...   Poškodená   namieta,   že   schválený   trest   a   odkázanie   poškodenej   na   občianske súdne   konanie   sú   natoľko   v   rozpore   so   zákonom,   že   dohodu   nemožno   považovať   za spravodlivú a primeranú. Poškodená namieta, že nie je možné jej právo na náhradu škody aj   s   úrokmi   z omeškania   a   možnosť   uloženia   podmienečného   trestu   s   probačnou povinnosťou zaplatiť dlh poškodenej oddeľovať od práva na spravodlivú dohodu o vine a treste. Podstatou je skutočnosť, že dohoda musí byť spravodlivá nielen z pohľadu štátu, obvinenej - ale aj poškodeného. Inak nemožno hovoriť o spravodlivosti...

Sťažovateľ... namieta, že okresný súd: a.   nesprávne   a   nedôvodne   schválil   dohodu   aj   s   výrokom,   v   ktorom   odkázal poškodenú so zvyškom nároku (na úroky z omeškania) na občianske súdne konanie a b.   aplikoval   ustanovenia   Trestného   poriadku,   týkajúce   sa   podmienok   konania   o dohode o uznaní viny a uložení trestu v rozpore s ich znením a významom a v dôsledku toho je uznaná vina a uložený trest zjavne právne nesprávne a v extrémnom nesúlade s právnym poriadkom, v dôsledku toho

c. schválil trest, ktorý nezohľadňuje spravodlivosť vo vzťahu k právam, oprávneným záujmom a legitímnym očakávaniam poškodenej

d.   rozhodnutie,   ktorým   schválil   dohodu   o   vine   a   treste   neobsahuje   odôvodnenie v takom rozsahu, ako predpokladá účel a význam spravodlivého súdneho konania a účelu trestného konania.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 35 T/199/2009 zo dňa 19. 2. 2010 porušil základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Zrušuje rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 35 T/199/2009 zo dňa 19. 2. 2010 a vracia mu vec, aby o nej znova konal a rozhodol.

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   (v   tomto   prípade   sťažovateľka) domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

S prihliadnutím na uvedené je predmetom sťažnosti namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 35 T 199/2009 z 19. februára 2010, a to tým, že okresný   súd   v namietanom   rozhodnutí   uložil   obvinenej   povinnosť   nahradiť   škodu   iba v sume 51 345,85 € a vo zvyšku škody odkázal sťažovateľku na občianske súdne konanie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom   ublížené   na   zdraví,   spôsobená   majetková,   morálna   alebo   iná   škoda   alebo   boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí   trestu,   vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom,   má   právo   záverečnej   reči   a   právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.

Podľa   § 46   ods.   3   Trestného   poriadku   poškodený,   ktorý   má podľa   zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Podľa § 231 písm. b) Trestného poriadku iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní uzavrieť s obvineným dohodu o vine a treste a podať návrh súdu na jej schválenie...

Podľa § 232 ods. 1 Trestného poriadku ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania   dostatočne   odôvodňujú   záver,   že   skutok   je   trestným   činom   a   spáchal   ho obvinený, ktorý sa k spáchaniu skutku priznal, uznal vinu a dôkazy nasvedčujú pravdivosti jeho   priznania,   môže   prokurátor   začať   konanie   o   dohode   o   vine   a   treste   na   podnet obvineného alebo aj bez takého podnetu.

Podľa   §   232   ods.   2   Trestného   poriadku   na   konanie   o   dohode   o   vine   a   treste prokurátor predvolá obvineného; o čase a mieste konania upovedomí obhajcu obvineného a poškodeného...

Podľa § 232 ods. 3 Trestného poriadku ak došlo k dohode o vine, treste a ďalších výrokoch, prokurátor podá na súd v rozsahu dohody návrh na schválenie dohody o vine a treste... Ak nedošlo k dohode o náhrade škody, prokurátor navrhne, aby súd poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody alebo jej časti na občianske súdne konanie alebo iné konanie.

Podľa § 232 ods. 7 písm. d) Trestného poriadku dohoda o vine a treste obsahuje rozsah a spôsob náhrady škody, ak bola činom spôsobená.

Podľa § 232 ods. 8 Trestného poriadku dohodu o vine a treste podpíšu na znak súhlasu prokurátor, obvinený, obhajca a poškodený, ak úspešne uplatnil nárok na náhradu škody a zúčastnil sa konania.

Podľa   §   232   ods.   9   Trestného   poriadku   ak   nedôjde   k   dohode   o   vine   a   treste, prokurátor o tom vykoná záznam do spisu.

Podľa § 233 ods. 1 Trestného poriadku ak osoby uvedené v § 232 ods. 2 uzavreli dohodu   o   vine   a   treste,   prípadne   o   ďalších   výrokoch,   prokurátor   podá   súdu   návrh   na schválenie tejto dohody.

Podľa   §   331   ods.   1   Trestného   poriadku   návrh   dohody   o   vine   a   treste   na   súde preskúma predseda senátu a podľa jeho obsahu a podľa obsahu spisu

a) určí termín verejného zasadnutia na rozhodnutie o návrhu dohody o vine a treste, alebo

b) návrh dohody o vine a treste odmietne, ak zistí závažné porušenie procesných predpisov, najmä porušenie práva na obhajobu, alebo ak navrhovaná dohoda o vine a treste je zrejme neprimeraná.

Podľa § 334 ods. 1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, jeho právnej kvalifikácii, primeranosti trestu, ochrannom opatrení vo vzťahu k obvinenému, ako aj o výroku na náhradu škody v rozsahu uvedenom v návrhu na dohodu o vine a treste, ak obvinený odpovedal na všetky otázky „áno“.

Podľa   §   334   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   súd   dohodu   o   vine   a   treste,   ktorá v navrhnutom znení nie je zrejme neprimeraná, ale ju nepovažuje za spravodlivú, oznámi svoje výhrady stranám, ktoré môžu navrhnúť nové znenie dohody o vine a treste. Na ten účel súd preruší verejné zasadnutie na potrebný čas. Ak sa strany dohodnú, postupuje sa primerane podľa odseku 4; ak s dohodou o vine a treste nesúhlasí poškodený, postupuje sa primerane podľa § 232 ods. 3 posledná veta...

V zmysle stabilnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   vťahujúcimi   sa   na   konkrétne   konanie   (napr. II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky, ale ani z obsahu listín tvoriacich prílohu sťažnosti nevyplýva žiadna skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné dôvodne tvrdiť, že okresný súd   pri   rozhodovaní   o schválení   dohody   o vine   a treste   uzavretej   medzi   prokurátorom okresnej   prokuratúry   a obvinenou   postupoval   v rozpore   s ktorýmkoľvek   ustanovením procesného predpisu, ktorým je v danom prípade Trestný poriadok. Dohodu o vine a treste z 15.   decembra   2009   v znení,   v akom   bola   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu schválená,   podpísala   obvinená,   prokurátor   okresnej   prokuratúry   a splnomocnenec sťažovateľky s uvedením, že „S dohodou súhlasia“. Okresný súd dohodu o vine a treste podľa   §   334   ods.   1   a   4   Trestného   poriadku   schválil,   čo   potvrdil   svojím   rozsudkom z 19. februára   2010.   Sťažovateľku   podľa   §   288   ods.   1   Trestného   poriadku   v súlade s návrhom okresného prokurátora podľa § 232 ods. 3 Trestného poriadku odkázal v časti nároku na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Je bez akýchkoľvek pochybností (pozri citované ustanovenia Trestného poriadku), že okresný súd postupoval iba na základe ustanovení príslušných noriem zákonného predpisu a v súlade s nimi (zvlášť je potrebné poukázať na § 334 ods. 1 v súvislosti s § 232 ods. 3 Trestného poriadku) a z ich rámca žiadnym spôsobom nevybočil. Podľa názoru ústavného súdu inak v tejto trestnej veci ani postupovať nemohol. Trestný poriadok presne vymedzuje, o čom   môže   všeobecný   súd   rozhodovať   a   rozhodnúť   v prípade   návrhu   prokurátora   na dohodu o vine a treste. Vo výklade a aplikácii na vec sa vzťahujúcich ustanovení Trestného poriadku   okresným   súdom   ústavný   súd   nezistil   žiaden   rozpor   s ústavou.   Okresný   súd rozhodol o návrhu prokurátora okresnej prokuratúry tak, ako bola dohoda o vine a treste uzavretá, pretože ju považoval za primeranú a spravodlivú, t. j. postupoval v súlade s § 334 Trestného poriadku. Rovnako odôvodnenie rozsudku okresného súdu obsahuje náležitosti vyžadované ustanovením § 168 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku, ktorým sa schválila dohoda o vine a treste, súd stručne uvedie najmä priebeh konania   o   dohode   a   jeho   výsledok,   odpovede   obvineného   na   otázky   uvedené   v   §   333 ods. 3...   V tejto   súvislosti   teda   nemožno   prijať   záver   sťažovateľky   o nedostatku odôvodnenia rozsudku. Je nutné podotknúť, že prioritu dohody o vine a treste predstavuje uznanie   viny   obvineným   a dohoda   na   treste.   Trestný   poriadok   ráta   aj   s možnosťou,   že v rámci   dohody   o vine   a treste   nedôjde   medzi   obvineným   a poškodeným   k dohode o náhrade škody (čo bol aj tento prípad, ako to vyplýva zo zápisnice o konaní o dohode o vine a treste z 15. decembra 2009). To však nepredstavuje prekážku uzavretia dohody o vine a treste ako takej a k jej následnému schváleniu všeobecným súdom a jej potvrdeniu rozsudkom. Avšak súd v takom prípade poškodeného odkáže s nárokom na náhradu škody alebo   jej   časti   na   občianske   súdne   konanie   alebo   iné   konanie.   V takomto   postupe všeobecného súdu (v danom prípade okresného súdu) nemožno vidieť „nespravodlivosť“ dohody o vine a treste vo vzťahu k sťažovateľke, ktorá v konečnom dôsledku o svoj nárok „neprišla“,   len   sa   o ňom   rozhodne   v inom   konaní.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa so závermi uvedenými v rozsudku okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o porušení   jej   základných   práv   zaručených   ústavou   napadnutým   rozhodnutím okresného súdu.

Ústavný súd neakceptoval argumentáciu sťažovateľky, že nárok na náhradu škody spočívajúci v úrokoch z omeškania nebol predmetom dohody o vine a treste. Naopak, už zo samotného znenia dohody vyplýva, že tento nárok bol jej predmetom a v tejto časti bola sťažovateľka odkázaná na občianske súdne konanie, s čím napokon súhlasila, na znak čoho dohodu jej splnomocnený zástupca podpísal. Rovnako tvrdenie sťažovateľky o neuznaní nároku v tejto časti ako „oprávneného“ nie je ničím podložené. Okresný súd v napadnutom rozsudku neuviedol ani nenaznačil, že by tento nárok sťažovateľky bol neoprávneným, iba sťažovateľku v tejto časti odkázal na iné – občianske – súdne konanie, čo nepredstavuje žiaden rozpor so znením relevantného zákona.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   porušením základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn. 35 T 199/2009 z 19. februára 2010 chýba akákoľvek príčinná súvislosť, preto sťažnosť sťažovateľky bolo potrebné odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2010