znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 222/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie, na prerokovanie veci v primeranej lehote a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 27 C 293/2004 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 9 Co 2/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2007   doručená sťažnosť   M.   B.,   Ž.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie, na prerokovanie veci v primeranej lehote a na účinný prostriedok nápravy podľa   čl.   6 a 13 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 C 293/2004 a Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 2/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. mája 2007.

Zo sťažnosti a z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 27 C 293/2004 vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ podal okresnému súdu 4. októbra 2004 žalobu proti Slovenskej republike, zastúpenej Obvodným úradom Ž. (ďalej len „žalovaný“), pre jej nesprávny úradný postup v správnom konaní. Sťažovateľ totiž podal na polícii oznámenie vo veci priestupku, pričom o konečnom   vybavení   tohto   oznámenia   zo   strany   žalovaného   ako   orgánu   oprávneného konať o priestupkoch nebol riadne vyrozumený. Podľa názoru sťažovateľa neoznámením výsledku priestupkového konania v zákonnej lehote utrpela jeho dôstojnosť a česť v zmysle čl. 19 ods. 1 ústavy a § 11 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to sťažovateľ požadoval zaviazať žalovaného uhradiť mu nemajetkovú ujmu ako zadosťučinenie v sume 200 000 Sk. Okresný súd 2. novembra 2004 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku bez toho, aby ho zároveň poučil o možnosti požiadať o oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ napriek tomu žiadosťou z 24. novembra 2004 požiadal o úplné poplatkové oslobodenie a zároveň   sťažnosťou   z toho   istého   dňa   upozornil   predsedu   okresného   súdu   na   neúplné poučenie   vo   veci   súdneho   poplatku.   Okresný   súd   sa   sťažovateľovi   25.   novembra   2004 ospravedlnil a zároveň mu zaslal aj úplné poučenie. Uznesením okresného súdu č. k. 27 C 293/2004-30 zo 17. januára 2005 bol sťažovateľ v celom rozsahu oslobodený od súdnych poplatkov. Platobným rozkazom č. k. 27 C 293/2004-32 z 19. januára 2005 okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie požadovanej istiny. Žalovaný podal proti platobnému rozkazu odpor, ku ktorému sa sťažovateľ 15. februára 2005 vyjadril. Dňa 31. marca 2005 okresný súd nariadil prvé pojednávanie na 20. september 2005. Sťažovateľ 6. apríla 2005 podal   sťažnosť   na   postup   zákonného   sudcu   okresného   súdu,   lebo   stanovením   termínu pojednávania na 20. september 2005 zákonný sudca obchádzal zákonnú lehotu určenú na nariadenie prvého pojednávania do deväť mesiacov od podania návrhu v zmysle § 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Ďalšie pojednávanie sa malo konať 29. novembra 2005, ale bolo odročené na 17. január 2006. Sťažovateľ, ktorý sa pojednávania 17. januára 2006 nezúčastnil, podal písomné vyjadrenie vo veci 16. januára 2006. Rozsudok okresného súdu č. k. 27 C 293/2004-85 nebol datovaný 17. januára 2006, keď malo byť pojednávanie, ale

20. januára 2006,   pričom sťažovateľovi   bol doručený 16. mája 2006.   Týmto rozsudkom okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol v celom rozsahu. Sťažovateľ podal proti rozsudku 30.   mája   2006   odvolanie,   v ktorom   namietal,   že   bol   informovaný   iba   o termíne pojednávania   konaného   17.   januára   2006,   nie   však   o termíne   pojednávania   konaného 20. januára   2006.   Na   sťažnosť   podanú   6.   apríla   2005,   v ktorej   namietal   porušenie ustanovenia § 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, dostal od predsedu okresného súdu odpoveď až 19. septembra 2006, hoci bolo povinnosťou predsedu okresného súdu vybaviť jeho sťažnosť do 30 dní od jej doručenia. Dňa 6. marca 2007 podal sťažovateľ predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy. Dňa 12. marca 2007 sťažovateľ dostal predvolanie   na   odvolacie   pojednávanie   určené   na   28.   marec   2007.   Sťažovateľ,   ktorý dovtedy zastupoval ako laik sám seba, podaním zo 14. marca 2007 požiadal o ustanovenie advokáta ako právneho zástupcu v konaní pred krajským súdom. Uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 2/2006 z 15. marca 2007 bol jeho návrh zamietnutý. Toto uznesenie prevzal 19. marca   2007.   Sťažovateľovi   bolo   znemožnené   podať   proti   uzneseniu   odvolanie,   lebo podľa poučenia uvedeného v uznesení krajského súdu nebolo odvolanie proti uzneseniu prípustné.   Keďže   sťažovateľ   sa   odvolacieho   pojednávania   28.   marca   2007   nezúčastnil, podaním z tohto dňa sa vo veci písomne vyjadril, pričom namietal aj porušenie práva na spravodlivé, nezávislé a nestranné konanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 2/2006 z 28. marca 2007 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Sťažovateľ rozsudok krajského súdu prevzal 30. apríla 2007.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru, a to týmito skutočnosťami, resp. súvislosťami:

-   Hoci   jeho   žaloba   zo   4.   októbra   2004   neobsahovala   presný   údaj,   odkedy   má žalovaný zaplatiť požadovanú istinu (sťažovateľovo podanie nebolo úplné), okresný súd nevyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   a opravu   žaloby   a chýbajúci   údaj   sám   doplnil v platobnom rozkaze z 19. januára 2005.

- Okresný súd nevyzval sťažovateľa na preukázanie, či škodu spôsobenú nesprávnym úradným   postupom   predbežne   prerokoval   pred   podaním   žaloby,   neustanovil   lehotu   na odstránenie tohto nedostatku a nepoučil sťažovateľa o tom, ako možno tento nedostatok odstrániť.

- Došlo k prieťahom v konaní vedenom okresným súdom.

-   Predseda okresného súdu   nevybavil   sťažnosť   zo 6.   apríla   2006   v zákonnej   30- dňovej lehote.

- Došlo k prieťahom v odvolacom konaní vedenom krajským súdom.

- Okresný súd odročil pojednávanie nariadené na 17. január 2006 na 20. január 2006 bez upovedomenia sťažovateľa.

- Sťažovateľ mal právo byť v súdnom konaní zastúpený advokátom.

- Krajský súd svojím postupom sťažovateľovi znemožnil odvolať sa proti uzneseniu z 15. marca 2007, čím mu znemožnil procesne sa brániť. Z tohto dôvodu sa sťažovateľ, ktorý   stratil   dôveru   v spravodlivé   súdne   konanie,   nemohol   či   už   osobne,   alebo prostredníctvom   ustanoveného   právneho   zástupcu   zúčastniť   odvolacieho   pojednávania konaného 28. marca 2007.

-   Za   nesprávny   úradný   postup   žalovaného   nebolo   sťažovateľovi   priznané   žiadne finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   napokon   požaduje,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   z úradnej   moci právneho zástupcu, keďže sám nemá dostatočné prostriedky na to, aby si právne zastúpenie zabezpečil.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 2/2006-119 z 28. marca 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 27 C 293/2004-85 z 20. januára 2006. Podľa názoru   krajského   súdu   je   rozsudok   okresného   súdu   v celom   rozsahu   vecne   správny. Osobitným uznesením krajského súdu z 15. marca 2007 sa rozhodlo o zamietnutí žiadosti sťažovateľa   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov.   V tejto   súvislosti   a v súvislosti s predvolaním   na   odvolacie   pojednávanie   sťažovateľ   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na odvolacom   pojednávaní,   ktorú   odôvodnil   stratou   dôvery   v spravodlivé   a nestranné rozhodovanie krajského súdu. Podľa neho totiž ústava, listina, ale ani dohovor neobsahujú skutočnosť, na základe ktorej by práve sťažovateľ ako laik a občan v hmotnej núdzi nemal právo od začiatku súdneho konania na právneho zástupcu, či spravodlivé konanie. Považuje to   za   diskrimináciu   pre   sociálny   pôvod.   Krajský   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že sťažovateľ vo vzťahu k svojim tvrdeným právam používa maximálne všeobecné formulácie, väčšinou   zhodné   s textom   právnych   predpisov   upravujúcich   základné   ľudské   práva a slobody   a vymedzujúce   principiálny   rámec   ich   ochrany.   Ak   výsledok   konania   o ním uplatnenom návrhu nie je zhodný s jeho predstavami, potom je presvedčený, že vo vzťahu voči nemu boli porušené práve tieto všeobecné zásady týkajúce sa ochrany ľudských práv. V danej súvislosti však buď neuvádza, v čom konkrétne došlo k porušeniu týchto základných princípov, alebo úplne absentuje príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením a postupom, resp.   rozhodnutím   orgánu,   ktorému   bol   návrh   adresovaný.   Pritom   treba   zdôrazniť,   že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu nezahrňuje právo na úspech v súdnom konaní   a ani právo na to, aby súdy v civilných konaniach rešpektovali a uznávali všetky procesné úkony každého účastníka bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania   (II.   ÚS   37/01).   Sťažovateľovi   nebolo   nijako   zabránené   v účasti   na   odvolacom pojednávaní,   a aj   keby   sa   jeho   podanie   z 28.   marca   2007   považovalo   za   námietku zaujatosti,   hoci   nie   je   tak   označené,   išlo   by   o námietku   spočívajúcu   len   v okolnostiach postupu   sudcu,   na   ktorú   súd   v zmysle   §   14   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku neprihliada. Okresný súd postupoval v súlade so zákonom, keď pojednávanie nariadené na 17.   január   2006   po   ukončení   dokazovania   a prednesení   záverečných   návrhov   odročil v zmysle § 156 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku za účelom vyhlásenia rozsudku na 20. január 2006, keď bol rozsudok vyhlásený. Rovnako v konaní vedenom okresným súdom nedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom tým, že ho okresný súd nevyzval uviesť, v akej lehote má žalovaný sťažovateľovi zaplatiť nárokovanú čiastku. Uvedené totiž nie je nedostatkom návrhu na začatie konania, ktorý by bránil ďalšiemu postupu v konaní, pričom   určenie   lehoty   na   zaplatenie   15   dní   od   doručenia   platobného   rozkazu   je obligatórnym dôsledkom zákonnej úpravy podľa § 172 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku. O odmietnutí možnosti konať pred súdom by bolo možné hovoriť vtedy, ak   by   okresný   súd   o návrhu   sťažovateľa   nekonal   pre   absenciu   vymedzenia   lehoty   na plnenie. Vo veci samej treba zhodne s okresným súdom konštatovať, že sťažovateľ neuniesol dôkazné   bremeno   o preukázaní   neoprávneného   zásahu   do   jeho   práv   v zmysle   §   11 Občianskeho zákonníka a o objektívnej spôsobilosti takéhoto zásahu vyvolať ujmu na jeho právom chránených záujmoch. V tomto smere krajský súd poukazuje aj na už rozoberané sťažovateľovo ponímanie (v značnej miere tendenčné) práva na súdnu ochranu a ďalších základných práv. Neoboznámenie sťažovateľa s výsledkom priestupkového konania nie je spôsobilé vyvolať ako následok nenávratné zníženie jeho ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrého   mena   a povesti.   To   znamená,   že   aj   keby   boli   pravdivé   a   preukázané   tvrdenia sťažovateľa,   nešlo   by   o neoprávnený   zásah   do   práv   a údajné   nekonanie   žalovaného   by nemohlo vyvolať ujmu na osobnostných právach sťažovateľa. V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že nebolo preukázané, že by žalovaný konal v priestupkovom konaní v rozpore so zákonom uloženými povinnosťami. Navyše toto občianskoprávne konanie nie je konaním, ktorého   predmetom   by   bolo   posudzovanie   zákonnosti   rozhodnutí   vydaných   v správnom konaní. Žalovaný právom namieta, že v prípade uplatňovania nárokov zo zodpovednosti za škodu za nesprávny úradný postup   treba tieto nároky uplatňovať v zmysle špeciálneho právneho predpisu, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov. Sťažovateľova právna konštrukcia, ktorá považuje postup žalovaného v správnom konaní za nesprávny   a vyvodzuje   z toho   právo   na   ochranu   osobnosti   v zmysle   § 11   a nasl. Občianskeho zákonníka, je svojím spôsobom obchádzaním označenej špeciálnej právnej normy. Okresný súd správne postupoval aj v otázke subjektu, ktorý koná v mene Slovenskej republiky. Pre oprávnenie konať za štát v občianskom súdnom konaní v zmysle § 21 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   nie   je   totiž   prioritné,   či   dotknutý   štátny   orgán   má spôsobilosť na práva a povinnosti a z nej priamo vyplývajúcu spôsobilosť byť účastníkom konania, resp. procesnú spôsobilosť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

1. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že predseda okresného súdu, okresný súd, ale ani krajský súd nekonali v jeho veci v primeranej lehote.

V súvislosti s predsedom okresného súdu namieta, že o jeho sťažnosti zo 6. apríla 2005 rozhodol až 14. septembra 2006, pričom jeho prípis sťažovateľ dostal 19. septembra 2006.

Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za oneskorene podanú. Keďže sťažovateľ prevzal prípis predsedu okresného súdu 19. septembra 2006, najneskôr odvtedy mu plynula zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti. Sťažnosť ústavnému súdu však bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. mája 2007, teda dávno po uplynutí zákonnej lehoty.

Za   oneskorene   podanú   treba   považovať   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namieta nekonanie okresného súdu v primeranej lehote.

Podľa   citovaného   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Konanie vedené okresným súdom bolo ukončené rozsudkom vydaným 20. januára 2006, resp.   doručením tohto rozsudku   sťažovateľovi, ku ktorému došlo   16. mája 2006. Najneskôr v tomto časovom momente sa namietané prieťahy v konaní vedenom okresným súdom skončili, a preto vtedy začala plynúť zákonná lehota na podanie sťažnosti. Preto i tu treba   konštatovať,   že   sťažnosť   odovzdaná   na poštovú   prepravu   až 18.   mája   2007   bola podaná oneskorene.

V súvislosti   s námietkou   nekonania   krajského   súdu   v primeranej   lehote   treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu len vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   namietané   porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k namietanému   porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Vzhľadom na to, že odvolacie konanie sa ukončilo rozsudkom z 28. marca 2007, ktorý   bol   sťažovateľovi   doručený   30.   apríla   2007,   v čase   podania   sťažnosti   prieťahy v konaní krajského súdu už dané neboli, čo zároveň znamená, že podanou sťažnosťou už nemožno dosiahnuť účel a cieľ uplatneného práva na súdne konanie v primeranej lehote.

2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a podľa čl. 36 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 a 13 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.   27 C 293/2004.   Na   prerokovanie   a rozhodnutie   o tejto   časti   sťažnosti   nie   je   daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

3. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a podľa čl. 36 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 a 13 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 2/2006 treba uviesť, že prevažná väčšina námietok sťažovateľa (nedostatky podanej žaloby a následná nečinnosť všeobecného súdu, ktorý nevyzval sťažovateľa na ich odstránenie,   neúplné poučenie   o možnosti   požiadať o oslobodenie   od súdneho   poplatku, nevyrozumenie sťažovateľa o termíne vyhlásenia rozsudku 20. januára 2006, odmietnutie krajského   súdu   ustanoviť   sťažovateľovi   zástupcu   z radov   advokátov   v spojení s nemožnosťou podať proti tomuto uzneseniu odvolanie) je svojou povahou definovateľná ako taký postup všeobecného súdu, ktorým bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Tieto námietky považuje ústavný súd za neprípustné.

Hoci podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku nie je proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, prípustné dovolanie okrem   presne   definovaných   výnimiek,   podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (teda aj   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku),   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala možnosť konať pred súdom. Uvedené námietky sťažovateľa treba považovať za námietky v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ mohol teda na základe uvedených   námietok podať proti   rozsudku   krajského súdu   dovolanie,   čo   však neurobil. Znamená   to,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok, ktorý je vo vzťahu k uplatneným námietkam účinným prostriedkom na ochranu označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Hoci sťažovateľ netvrdil a nepreukazoval, že možnosť podania dovolania nevyčerpal z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd napriek tomu zvážil, že aj keby sa sťažovateľ domáhal prijatia sťažnosti na ďalšie konanie bez splnenia podmienky vyčerpania účinných opravných prostriedkov, nebolo by možné takúto   žiadosť   akceptovať.   V tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   rozhodujúcu   tú skutočnosť, že žaloba sťažovateľa bola všeobecnými súdmi právoplatne zamietnutá nie pre nedostatky   uvádzané   sťažovateľom,   ale   preto,   lebo   podľa   názoru   všeobecných   súdov sťažovateľ existenciu uplatneného nároku nepreukázal.

4.   Napokon   sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   nesprávne   rozhodol,   keď   mu nepriznal   finančné   zadosťučinenie.   Sťažovateľ   teda   namieta   porušenie   práva   na   súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie tým, že jeho žalobe nebolo vyhovené. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu presvedčivé a úplné. Krajský súd   dostatočným   spôsobom   zdôvodnil,   že   označeným   postupom   žalovaného   objektívne nemohlo dôjsť   k zásahu do   osobnostných   práv   sťažovateľa   vyplývajúcich   z ustanovenia § 11   a nasl.   Občianskeho   zákonníka,   a to   tým   viac,   že   postup   žalovaného   bol   v súlade so zákonom, keďže zo zákona nevyplývala povinnosť žalovaného informovať sťažovateľa o výsledku   priestupkového   konania.   Závery   krajského   súdu   nemožno   považovať   za arbitrárne,   ale   ani   za   zjavne   neodôvodnené.   Ústavný   súd   preto   nemá   dôvod   do   nich zasahovať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. mája 2008