znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 222/07-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Ľudmily Gajdošíkovej prerokoval prijatú sťažnosť J. T., K., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 792/94) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 792/94) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 792/94) p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. T. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 663 Sk (slovom deväťtisícšesťstošesťdesiattri   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice I p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 10. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. T., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 15 C 289/94   (v   súčasnosti   vedenom   pod pôvodnou sp. zn. 15 C 792/94).

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 792/94) sa žalobou podanou okresnému súdu v roku 1994 sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu v 16. rade spolu s ďalšími 23 žalobcami domáhali proti žalovanému (T. K.) odstránenia neoprávnenej stavby postavenej „(...) na v roku 1984 neoprávnene bez náhrady vyvlastnenom pozemku (...)“ a neskorším podaním sa alternatívnym   žalobným   petitom   domáhali   zriadenia   vecného   bremena   k spornému pozemku. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd aj napriek jeho opakovaným urgenciám a sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu koná v jeho veci so zbytočnými   prieťahmi,   čím   sa   predlžuje   stav   jeho   právnej   neistoty   a odďaľuje   sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „(...) od určitého momentu ako keby celý súdny prípad zamrzol napriek tomu, že uplynulo   už   skoro   13   rokov   od   doby   podania   žaloby   sťažovateľkou (správne   má   byť „sťažovateľom“).   Obdobie nečinnosti   súdu   bolo   prinajmenšom   od   06.   04.   1995   až   do 27. 07. 2000 a podobné obdobie nečinnosti súdu bolo aj od 17. 01. 2001 až do 16. 10. 2003. Takto,   pretože   ide   o   súdny prípad   z   roku   1994,   nie   je   vlastne   skončený   ani   po   skoro 13 rokoch. (...)

Sťažovateľ sa domnieva, že vec nie je nijako zvlášť právne ani fakticky zložitá. Ide len o rozhodnutie vo veci v ktorej podala žalobu celá skupina žalobcov a prakticky sa jedná o jednu takmer totožnú vec v ktorej sa mení len meno žalobcu a číslo parcely. Žalovaný je stále ten istý. Takýto bežný spor by skutočne nemalo byť problém rozhodnúť v kratšej než 3 ročnej lehote, natož v lehote 6 ročnej a natož v lehote skoro 13 ročnej.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné   právo   pána   menom   J.   T.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom na OS Košice I teraz pod sp. zn.: 15 C 289/94 predtým pod sp. zn.: 15 C 792/94 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje aby v konaní vedenom na OS Košice I teraz pod sp. zn.: 15 C 289/94 predtým pod sp. zn.: 15 C 792/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Pánovi   menom   J. T.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 80 000.- Sk slovom osemdesiat tisíc korún, ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Sťažovateľ si uplatnil aj nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikli v dôsledku zastúpenia právnym zástupcom, a to za „tri právne úkony vo veci“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 2364/05 z 12. decembra 2007 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 9. januára 2008.

2.1   Predseda   okresného   súdu   okrem   popisu   procesných   úkonov   okresného   súdu v skúmanom konaní vo svojom vyjadrení uviedol:

„Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.

Žiadame   upustiť   od   ústneho   prejednania   sťažnosti,   pretože   od   tohto   prejednania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu mimo iného uviedol:

„Po právnej stránke nepovažuje sťažovateľ vec za značne zložitú, naopak za veľmi jednoduchú.   Zložitosť   pre   odporcu   spočíva   len   v   tom,   že   spojil   viac   podobných   alebo celkom rovnakých vecí (rozdielni sú len žalobcovia - žalovaný je ten istý) do jednej veci a len kvôli tomu odporca považuje teraz vec za skutkovo zložitú a sám ju považuje rovnako ako sťažovateľ za právne jednoduchú.

Tým skôr je samozrejme neodôvodnené, že tento spor trvá už skoro neuveriteľných 14 rokov.

Sťažovateľ netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   na   meritórne rozhodnutie   vo   veci,   t. j.   rozhodnutie   o tom,   či   namietaným   postupom   súdu   bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 792/94):

Konanie   vedené   okresným   súdom   začalo   3.   októbra   1994   podaním   žaloby 24 žalobcov (ďalej len „sťažovateľ a spol.“) proti T. K. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) o odstránenie   stavby   postavenej   na   pozemku,   ktorý   patril   právnym   predchodcom sťažovateľa   a spol.   a bol   neoprávnene   vyvlastnený.   Okresný   súd   4.   apríla   1995   vyzval sťažovateľa a spol. na zaplatenie súdneho poplatku (súdny poplatok zaplatený 2. mája 1995) a 25. apríla 1995 vyzval žalovaného v 1. rade, aby sa vyjadril k žalobe.

Podaním doručeným 14. februára 1997 sťažovateľ a spol. navrhli, aby okresný súd pripustil pristúpenie Mesta K. do konania ako žalovaného v 2. rade, a doplnili petit žaloby tak,   že   alternatívne   navrhujú,   aby   bolo   zriadené   časovo   neobmedzené   vecné   bremeno v prospech   žalovaných   za   peňažnú   náhradu   určenú   znaleckým   posudkom.   Okresný   súd 19. februára 1997 zaslal doplnený návrh žalovanému v 1. rade a Mestu K.

Dňa 27. júla 2000 okresný súd uznesením pripustil pristúpenie Mesta K. do konania ako žalovaného v 2. rade a zároveň nariadil pojednávanie na 27. september 2000. Listom z 1. augusta 2000 okresný súd požiadal Okresný úrad K. I, odbor katastrálny (ďalej len „katastrálny   úrad“),   o zaslanie   listu   vlastníctva   a identifikácie   spornej   parcely.   Na pojednávaní   27.   septembra   2000   okresný   súd   vypočul   prítomných   účastníkov a pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom   upresenia   aktuálneho   okruhu   žalobcov, pretože traja žalobcovia zomreli.

Následne 28. septembra 2000 okresný súd žiadal od katastrálneho úradu zaslanie listu vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, ktorý mu bol doručený 11. októbra 2000 a 12. októbra 2000 právny zástupca sťažovateľa a spol. aktualizoval okruh žalobcov.

Ďalší   procesný   úkon   vykonal   okresný   súd   až   25.   januára   2002,   keď   si   vyžiadal dedičský   spis   po   právnej   predchodkyni   sťažovateľa   a spol.,   ktorej   mala   byť   sporná nehnuteľnosť vyvlastnená. Následne v roku 2002 okresný súd priebežne zisťoval výsledky dedičských   konaní   a ustaľoval   okruh   žalobcov   (úradné   záznamy   z 31.   januára   2002, 7. februára   2002).   Dňa   27.   júna   2003   okresný   súd   žiadal   od   Okresného   úradu K. I vyvlastňovací spis ohľadom vyvlastnenia sporného pozemku a 7. augusta 2003 nariadil pojednávanie na 16. október 2003. Na tomto pojednávaní okresný súd po zistení, že zomreli žalobkyne v 1. a 23. rade, vypočul prítomných účastníkov konania a pojednávanie odročil na   neurčito   za   účelom   pripojenia   dedičských   spisov   po   zomrelých   žalobkyniach a predvolania do tej doby nevypočutých žalobcov.

Dňa 28. októbra 2003 a 26. novembra 2003 okresný súd zisťoval stav dedičského konania po zomrelej žalobkyni v 23. rade. Dňa 27. apríla 2004 sťažovateľ a spol. podali návrh, aby okresný súd pripustil pristúpenie T., s. r. o., do konania ako žalovaného v 3. rade. Listom z 31. mája 2004 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a spol., aby predložil   úplný   zoznam   žalobcov   vzhľadom   na   zmeny   okruhu   aktívne   legitimovaných účastníkov a súčasne požiadal katastrálny úrad o poskytnutie informácie. Právny zástupca sťažovateľa a spol. reagoval na výzvu okresného súdu 28. júna 2004. Uznesením z 28. júla 2004 okresný súd pripustil pristúpenie T., s. r. o., do konania ako žalovaného v 3. rade a uznesením z 11. novembra 2004 spojil na spoločné konanie posudzovanú vec a ďalších 9 vecí ku konaniu vedenému pod sp. zn. 15 C 289/94 za účelom znaleckého dokazovania a ustanovil   súdneho   znalca   z odboru   geodézie   a kartografie.   Vo   výroku   o nariadení znaleckého   dokazovania   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   30. novembra   2004   a vo výroku   o uložení   povinnosti   zaplatiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania 16. decembra 2004.

Okresný súd 7. apríla 2005 vyzval súdneho znalca, aby si prevzal súdne spisy za účelom vypracovania znaleckého posudku, znalec (Ing. H.) ich prevzal 11. apríla 2005. Uznesením   z 22.   júla   2005   okresný   súd   pripojil   ďalšie   štyri   veci   na   spoločné   konanie a predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 30. septembra 2005. Uznesením   z 25.   októbra   2005   okresný   súd   opäť   predĺžil   súdnemu   znalcovi   lehotu   na podanie znaleckého posudku o 60 dní.

Súdny   znalec   predložil   okresnému   súdu   znalecký   posudok   2.   januára   2006 a 3. januára   2006   ho   okresný   súd   zaslal   na   vyjadrenie   účastníkom   konania.   Uznesením z 25. mája   2006   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalkyňou   z odboru stavebníctva,   odvetvia   oceňovanie nehnuteľností,   za   účelom   ocenenia   vecného   bremena a 18. augusta 2006 vyzval znalkyňu, aby si prevzala súdne spisy. Znalkyňa tak urobila 7. septembra   2006   a 9.   októbra   2006   predložila   vypracovaný   znalecký   posudok,   ktorý okresný súd 10. októbra 2006 zaslal na vyjadrenie účastníkom konania.

Dňa 17. apríla 2007 bolo vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 792/94 (pôvodná spisová značka pred spojením vecí na spoločné konanie, pozn.) nariadené pojednávanie na 3. máj 2007,   na   ktorom   právny   zástupca   sťažovateľa   a spol.   upresnil   okruh   žalobcov a pojednávanie bolo bez uvedenia dôvodu odročené na neurčito.

Podľa zistenia ústavného súdu sa ďalšie pojednávanie vo veci konalo 30. novembra 2007, ktoré bolo na žiadosť právneho zástupcu žalovaných odročené na 18. január 2008. Pojednávanie nariadené na tento termín však bolo zrušené z dôvodu pracovných povinností zákonnej sudkyne mimo okresného súdu. Najbližšie pojednávanie vo veci je nariadené na 25. január 2008.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 792/94) o žalobe sťažovateľa, ktorou sa spolu s ďalšími žalobcami domáha odstránenia neoprávnenej   stavby   postavenej   podľa   jeho   tvrdenia   na   neoprávnene vyvlastnenom pozemku, resp. alternatívne o zriadenie vecného bremena, došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na predmet konania, ktorým je rozhodovanie o návrhu na odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenie vecného bremena za náhradu (vzhľadom na existujúcu právnu úpravu a skutočnosť, že ide o súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov) nepovažuje   toto   konanie   za   právne   náročné.   Právnu   náročnosť   konania   nenamietal   vo svojom vyjadrení ani okresný súd.

Pri hodnotení faktickej zložitosti veci ústavný súd čiastočne akceptoval stanovisko okresného súdu kvalifikujúce posudzovaný spor ako „skutkovo náročný“, a to najmä vo vzťahu na nutnosť znaleckého dokazovania znalcami z rôznych odborov, ako aj ustáleniu okruhu účastníkov konania, zisťovanie ktorých ovplyvnilo síce doterajšiu dĺžku konania, avšak nejde o okolnosti ospravedlňujúce stav právnej neistoty (ako dôsledku uvedeného postupu okresného súdu v posudzovanom konaní), v ktorej sa sťažovateľ nachádza viac ako 13 rokov.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti prihliadol   aj na § 100 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa   ktorého len čo   sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   zistil,   že   v kontexte   celkovej   dĺžky   skúmaného   konania   bol   postup okresného   súdu   vo   väčšej   miere   poznačený   zbytočnými   prieťahmi.   Po   podaní   žaloby 3. októbra 1994 okresný súd vykonal prvý procesný úkon až po šiestich mesiacoch 4. apríla 1995, keď sťažovateľa a spol. vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu, pričom po zaplatení súdneho poplatku 2. mája 1995 okresný súd vykonal ďalší meritórny procesný úkon až po viac ako roku a deviatich mesiacoch 19. februára 1997, keď vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a spol., aby sa vyjadril k stanovisku žalovaného v 1. rade. Po vykonaní tohto procesného úkonu bol okresný súd vo veci opäť činný až po viac ako troch rokoch a piatich   mesiacoch,   keď   uznesením   z 27.   júla   2000   rozhodol   o pristúpení   žalovaného v 2. rade. Ďalšie obdobie nečinnosti ústavný súd zistil v období od 27. februára 2002 do 27. júna   2003,   t. j.   viac   ako   1   rok   a takmer   4   mesiace.   Napokon   okresný   súd   nariadil znalecké dokazovanie vo veci po viac ako 10 rokoch od začiatku konania. Okresný súd od 30.   novembra   2004,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   z 11.   novembra   2004 o nariadení znaleckého dokazovania, zabezpečil odovzdanie spisov súdnemu znalcovi po viac ako štyroch mesiacoch (7. apríl 2005).

Ústavný súd zistil, že z celkovej dĺžky viac ako 13-ročného konania, počas ktorého nebolo   vyhlásené   ani   jedno   meritórne   rozhodnutie,   bol   okresný   súd   nečinný   viac   ako 7 rokov.

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania výsledkov dedičských konaní z dôvodu úmrtí niekoľkých žalobcov a na potrebu nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj zmenu zákonnej sudkyne, ktoré mali prispieť k celkovej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti   nemôžu odôvodňovať celkovú viac ako 13 rokov   trvajúcu neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II.   ÚS   52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. I. ÚS 88/05).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 15 C 289/94   (v   súčasnosti   vedenom   pod pôvodnou   sp.   zn.   15   C   792/94)   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 80 000   Sk   z dôvodu   pocitov „(...)   neistoty,   márnosti,   krivdy   a úzkosti   vyplývajúcich   zo situácie, keď súd za neprimeranú dobu skoro 13 rokov nerozhodol a ani plynulo nekonal v jeho prípade, ktorého predmetom je majetkový spor ktorého výsledok však má priamy vplyv na príjem sťažovateľa“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na dlhodobú nečinnosť okresného súdu, ako aj vzhľadom na to, že v predmetnom konaní už ústavný súd opakovane vyslovil porušenie páv účastníkov konania okresným súdom   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   považuje   za   primerané v sťažovateľom požadovanej sume 80 000 Sk, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich náhradu za tri úkony právnej služby.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178   Sk. Základná sadzba   odmeny za   úkon   právnej   služby uskutočnený   v roku   2008   je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2007 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnému súdu) v sume 6 296 Sk vrátane režijného paušálu a za jeden úkon uskutočnený v roku 2008 (vyjadrenie z 9. januára 2008) v sume 3 367 Sk vrátane režijného paušálu. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 9 663 Sk, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008