znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 222/06

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. apríla 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika, o sťažnosti Ing. J. B., B. B., Ing. L. B., B. B., J. B., B. B., H. D., B. B., P. Ď., B. B., M. Ď., B. B., Ing. P. K., B. B., T. M., S. Ľ., A. T., B. B., MUDr. A. T., B. B., M. T., B. B., JUDr. S. Ž., B. B., a E. Ž., B. B., zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B. B., vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 4/04 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. B., Ing. L. B., J. B., H. D., P. Ď., M. Ď., Ing. P. K., T. M., A. T., M. T., MUDr. A. T., JUDr. S. Ž. a E. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 4/04   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 22 C 4/04 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. B., Ing. L. B., J. B., H. D., P. Ď., M. Ď., Ing. P. K., T. M., A. T., M. T., MUDr. A. T., JUDr. S. Ž. a E. Ž.   n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. B., Ing. L. B., J. B., H. D., P. Ď., M. Ď., Ing. P. K., T. M., A. T., M. T., MUDr. A. T., JUDr. S. Ž. a E. Ž. trovy konania v sume 58 916 Sk (slovom päťdesiatosemtisícdeväťstošestnásť slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. Š., B. B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 7. júla 2006   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   J.   B.,   Ing.   L.   B.,   J.   B.,   H.   D., P. Ď., M. Ď., Ing. P. K., T. M., A. T., MUDr. A. T., M. T., JUDr. S. Ž. a E. Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej namietali, že postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 4/04 bolo porušené ich základné právo na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   z   20.   novembra   2006 sp. zn. Spr. 2210/05 (doručenom ústavnému súdu 28. novembra 2006) okrem iného uviedol:„Ako   to   vyplýva   z   priebehu   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   I pod sp. zn.   22   C   4/2004   nedošlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   zo   strany   konajúcej sudkyne, ale k objektívnemu prieťahu.

Objektívny prieťah v konaní musím konštatovať v súlade s vyhodnotením sťažnosti Krajským súdom v Bratislave, že vo veci došlo k prieťahom v konaní v období od júla 2004 (kedy bolo vydané uznesenie, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť vyjadriť sa k návrhu na začatie konania) do decembra 2004 kedy bolo realizované doručovanie predmetného uznesenia účastníkom konania).

Rovnako   boli   konštatované   prieťahy   v   konaní   aj   v   období   od   februára   2005 (kedy bolo Okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu do augusta 2005 kedy bol daný pokyn vyššieho súdneho úradníka na doručenie vyjadrenia odporcu právnemu zástupcovi navrhovateľov)   a následne   od   septembra   2005   do   dňa   vytýčenia   pojednávania   t.   j. do 12. 01.   2006.   Na   pojednávaní   konanom   dňa   12.   01.   2006   sa   účastníci   nezúčastnili napriek   tomu,   že   doručenie   predvolania   mali   riadne   vykázané.   Navrhovatelia   neúčasť ospravedlnili.

Súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   22   C   4/2004   zo   dňa   13.   02.   2006 (návrh navrhovateľov zamietol).

Navrhovatelia podali dňa 18. 04. 2006 na tunajší súd odvolanie, a preto súdny spis bol predložený dňa 20. 04. 2006 odvolaciemu Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní   (sp.   zn.   5   Co   177/2006).   Ku   konaniu   vedenému   pred   odvolacím   súdom sa nemôžem vyjadriť.

S   poukazom   na   uvedené   si   dovoľujeme   navrhnúť   váženému   Ústavnému   súdu Slovenskej   republiky,   aby   bola   vzatá   na   vedomie   skutočnosť,   že   súd   konal   v súlade s platnými   právnymi   predpismi   s   ohľadom   na   množstvo   vecí   vybavovaných   v oddelení zákonnej sudkyne.

(...) navrhujeme aby ÚS SR zvážil nepriznanie finančného zadosťučinenia z dôvodu, že neúspešnosť sťažovateľov v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 4/2004 im nedáva právo si tento   neúspech   v konaní   kompenzovať   v konaní   pred   Ústavným   súdom   SR.   Uplatnené finančné zadosťučinenie navrhovateľov je rovné žalovanej istine s príslušenstvom v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 4/2004“.

Ústavnému súdu bolo 13. decembra 2006 doručené stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľov k vyjadreniu okresného súdu, z ktorého okrem iného vyplýva:

„Pre   posúdenie   prieťahov   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   I. v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch je rozhodujúci výsledok prešetrenia vybavenia sťažnosti predsedom Krajského súdu Bratislava pod č. Spr. 2028/06 zo dňa 25. 4. 2006, ktorý konštatoval v predmetnom konaní prieťahy (...).

Sťažovatelia   nesúhlasia   s   názorom   predsedu   Okresného   súdu   Bratislava   I.,   že nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní zo strany konajúcej sudkyne, ale k objektívnemu prieťahu. Súdu je nutné vytknúť nedostatočnú intenzitu činnosti vedúcu k porušeniu práva sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Súd   pripustil   nerovné postavenie účastníkov konania. Pokiaľ navrhovateľom na podanie bola stanovená lehota, 7 dní,   odporcovi   umožnil   na   vyjadrenie   až   6   mesiacov.   Obdobne   súd   nekonal   aj pri doručovaní vyjadrenia odporcu navrhovateľom, ktoré im doručil po viac ako pol roka a vytýčenie pojednávania súdu trvalo ďalšie 4 mesiace. Z uvedeného vyplýva, že v konaní č. 22 C 4/2004 na Okresnom súde Bratislava I. nešlo o objektívny prieťah ako situáciu hodnotí predseda tohto súdu, ale o prieťahy ním spôsobené predovšetkým nečinnosťou čo viedlo k porušeniu základných práv sťažovateľov.

Návrh   predsedu   okresného   súdu,   aby   ÚS   SR   zvážil   nepriznanie   finančného zadosťučinenia   z dôvodu,   že   neúspešnosť   sťažovateľov   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 22 C 4/2004   im   nedáva   právo   si   tento   neúspech   v   konaní   kompenzovať v konaní vedenom pred Ústavným súdom SR je nespôsobilé z týchto dôvodov:

-   Konanie   nebolo právoplatne rozhodnuté a konštatovať   jeho   neúspešnosť   je   predčasné a alibistické, nejde o kompenzáciu, ale o spravodlivé zadosťučinenie.

- Nepriznanie finančného zadosťučinenia nebude motivovať súd k odstráneniu prieťahov v konaniach   a   občania   sa   budú   častejšie   dožadovať   spravodlivého   rozhodnutia na Európskom súde pre ľudské práva“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   konania   verejného   ústneho pojednávania.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť II. senát ústavného súdu, pretože v roku 2006 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Ján Auxt členom II. senátu ústavného súdu. Po zmene rozvrhu práce na rok 2007 sa sudca spravodajca stal predsedom III. senátu ústavného súdu a z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   z   vyjadrení   okresného   súdu   a   z   vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 22 C 4/04 zistil nasledovný priebeh a stav veci:

Dňa 4.   februára 2004   bola Okresnému   súdu   v   Banskej   Bystrici   doručená žaloba sťažovateľov „o náhradu škody podľa § 18 ods. 1, 2 zák. č. 58/1969 Zb.“ proti Slovenskej republike (Ministerstvu financií Slovenskej republiky), ktorý vec postúpil okresnému súdu ako miestne príslušnému súdu 4. marca 2004.

Dňa 14. júla 2004 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby oznámil, či   si   sťažovatelia „v   adhéznom   konaní   v   rámci   trestného   konania   uplatnili   právo na náhradu škody a v akej výške voči dlžníkom H. S. a. s., MBG I. s. r. o. BDV d., AGW s. r. o.“ a   či   si   uplatnili   peňažnú   pohľadávku   voči   týmto   dlžníkom,   súčasne   vyzval žalovaného o vyjadrenie k žalobe (výzvy boli doručené odporcovi 31. decembra 2004 a právnemu zástupcovi sťažovateľov 3. januára 2005).

Dňa 10. januára 2005 doručil právny zástupca okresnému súdu doplnenie žaloby s listinnými   dokladmi   v   zmysle   citovanej   výzvy   a   návrh   na   pripustenie   zmeny   žaloby (jej petitu).

Dňa 16. februára 2005 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného.

Dňa 24. augusta 2005 okresný súd pripustil zmenu žalobného návrhu (jeho petitu) a súčasne   zaslal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   na   vyjadrenie   podanie   žalovaného, ktoré bolo doručené okresnému súdu 16. februára 2005.

Dňa 12. januára 2006 určil okresný súd termín pojednávania na 13. február 2006, na ktorom rozhodol rozsudkom tak, že žalobu sťažovateľov zamietol.

Dňa 18. apríla 2006 bolo podané odvolanie sťažovateľov, 20. apríla 2006 okresný súd spis predložil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a 10. mája 2006 krajský súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa   30.   januára   2007   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   ako   predčasne predložený   (nebolo   rozhodnuté   o   žiadostiach   sťažovateľov   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov).

Okresný súd uzneseniami z 20. februára 2007 nepriznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov za podané odvolanie a 23. marca 2007 predložil spis ústavnému súdu.

III.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...   v   konaní   okresného   súdu   vedenom pod sp. zn. 22 C 4/04.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV.ÚS 74/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Z hľadiska právnej a faktickej zložitosti veci dospel ústavný súd k záveru, že vec nie   je   právne   ani   skutkovo   zložitá   a tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy všeobecných   súdov.   Predmetom   konania   je   náhrada   škody   s príslušenstvom   podľa osobitného zákona. Na právnu a faktickú zložitosť veci nepoukázal ani predseda okresného súdu.

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   súdneho   konania   vedeného   okresným súdom možno počas doterajšej doby konania hodnotiť ako aktívne a súčinnostné, ktoré podstatným   spôsobom   neprispelo   k   doterajšej   dĺžke   konania,   hoci   je   pravdou,   že sťažovatelia nepodali žalobu na miestne príslušnom súde.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 22 C 4/04, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že okresný súd bol vo veci nečinný viac ako 9 mesiacov už na začiatku   konania,   keď   mu   bola   vec   postúpená   z   Okresného   súdu   Banská   Bystrica (4. marec   2004),   až   do   decembra   2004,   keď   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľov (z júla 2004), aby oznámil, či si sťažovatelia „v adhéznom konaní v rámci trestného konania uplatnili právo na náhradu škody a v akej výške voči dlžníkom H. S. a. s., MBG I. s. r. o. BDV d., AGW s. r. o.“ a či si uplatnili peňažnú pohľadávku voči týmto dlžníkom,   súčasne   vyzval   žalovaného   o   vyjadrenie   k   žalobe   (výzvy boli   doručené žalovanému až 31. decembra 2004 a právnemu zástupcovi sťažovateľov 3. januára 2005).Ďalej   bol   okresný   súd   nečinný   od   10.   januára   2005,   keď   mu   bolo   doručené vyjadrenie, do 24. augusta 2005, keď pripustil zmenu žalobného návrhu (petitu) a súčasne zaslal   sťažovateľom   na   vyjadrenie   stanovisko   žalovaného   k   žalobe.   Hoci   neskôr 13. februára   2006   vo   veci   rozhodol,   konanie   nie   je   ešte   po   viac   ako   troch   rokoch právoplatne skončené. Zbytočné prieťahy v tomto konaní konštatoval aj krajský súd, ktorý prerokoval sťažnosť sťažovateľov na zbytočné prieťahy v konaní.

Obranu okresného   súdu,   že „súd konal v   súlade s   platnými   právnymi predpismi s ohľadom   na   množstvo   vecí   vybavovaných   v   oddelení   zákonnej   sudkyne“,   ústavný   súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní (III. ÚS   17/02).   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   a   v   tejto   súvislosti neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol, že doterajším postupom (nečinnosťou)   okresného   súdu   došlo   v   súdnom   konaní   sp.   zn.   22   C   4/04   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci sp. zn. 22 C 4/04 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   od   sumy   45   000   Sk   až   do   sumy   4   040   000   Sk.   Sťažovatelia   žiadosť odôvodnili   takto: „Tým,   že   Okresný   súd   Bratislava   I   v   predmetnej   veci   nekonal bez zbytočných   prieťahov,   sťažovateľom   spôsobil   stav   právnej   neistoty.   Počas   trvania neistoty t. j. minimálne od júla 2004 do decembra 2004, od februára 2005 do augusta 2005 a od septembra 2005 do 12. 1. 2006 sťažovatelia pričinením súdu nevedeli riadiť a riešiť svoje finančné operácie čo má negatívne dôsledky na ich život a oni sami svojím konaním k prieťahom nijako neprispeli“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Hoci si sťažovatelia uplatnili primerané finančné zadosťučinenie, jeho výšku v súlade s citovaním ustanovením zákona o ústavnom súde však riadne neodôvodnili, a preto ústavný súd považoval v tomto prípade konanie a nález ústavného súdu, najmä výrok o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj výrok, ktorým prikázal okresnému súdu v predmetnej   veci   konať   bez zbytočných   prieťahov,   a výrok   o úhrade   trov   konania za dostatočnú ochranu označeného práva sťažovateľov. Preto rozhodol, že sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie, ktoré si uplatnili v sumách od 45 000 Sk až do sumy 4 040 000 Sk, nepriznáva.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. Š. Sťažovatelia požadovali úhradu trov konania spolu v sume 62 140 Sk.

Pri určení výšky náhrady trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2006 patrí odmena pre každého sťažovateľa v sume 2 730 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“,   čo   spolu   s   režijným paušálom   k tomuto   úkonu   v sume   164 Sk   v prípade   trinástich   sťažovateľov   tvorí   táto náhrada trov konania za dva úkony 4 532 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1   písm. a)   a   c) vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších   predpisov.   Úhradu   sťažovateľom   priznal v celkovej   sume 58   916 Sk (každému po 4 532 Sk).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.