znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 222/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. P. a A. P., obaja bytom D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   č.   k.   5 C 154/2002-110   z 23. októbra   2003 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 36/04 zo 17. septembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. P. a A. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. decembra 2004 doručené podanie JUDr. J. P. a A. P., obaja bytom D. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktoré bolo označené ako „Návrh na začatie konania o sťažnosti v zmysle ust. čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a v zmysle ust. § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov“. Z jej obsahu vyplynulo, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 154/2002-110 z 23. októbra 2003 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   6 Co 36/04 zo 17. septembra 2004 tým, že súdy nevyhoveli ich žalobe o náhradu škody.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že na okresnom súde žalovali nájomcov ich bytu o zaplatenie sumy 450 000 Sk z titulu náhrady škody, ktorá im vznikla nesplnením povinnosti žalovaných vypratať byt. Žalovaní užívali byt bez právneho dôvodu, pretože sťažovatelia považujú zmluvu o nájme bytu za absolútne neplatnú a konaním žalovaných sa zmarila   žalobcom   (sťažovateľom)   možnosť   realizovať   výkon   práv   a povinností   podľa zmluvy o budúcej kúpnej zmluve s budúcimi kupujúcimi.

Okresný súd rozhodol, že zmluva o nájme bytu nie je absolútne neplatná a žalobcom nemohla vzniknúť škoda. Krajský súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne, ale predmetnú nájomnú zmluvu posúdil ako nepomenovaný kontrakt.

Podľa sťažovateľov krajský súd zaujal nesprávny právny názor, keď zmluvu medzi nimi   a žalovanými   označil   ako   nepomenovanú   zmluvu,   pretože   protihodnotou   za prenechanie užívania bytu bolo nepeňažné plnenie. Namiesto zaoberania sa otázkou, či ide o zmluvu pomenovanú alebo nie, mal krajský súd riešiť otázku neplatnosti zmluvy v zmysle § 686 Občianskeho zákonníka, tak ako to sťažovatelia žiadali v odvolaní. V zmluve nebola určená hodnota stavebných úprav ako nájomného a zároveň nájomné nebolo určené v súlade s vyhláškou č. 60/1964 Zb. o regulovanom nájomnom. Napokon sťažovatelia poukazujú na to, že všeobecné súdy nevzali do úvahy obmedzenie ich vlastníckeho práva, pretože nemôžu disponovať so svojím bytom.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd ich sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vyniesol tento nález:

Rozsudkom   Okresného   súdu   v Dolnom   Kubíne   zo   dňa   23.   10.   2003,   č.   k. 5 C 154/2002 bolo porušené základné právo sťažovateľov JUDr. J. P... a A. P..., obaja bytom D., na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 a právo na ochranu vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 zákona č. 460/1992 Zb. v platnom znení, Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. 09. 2004, č. k. 6 Co 36/04 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľov   JUDr.   J.   P...   a A.   P...,   obaja   bytom   D.,   na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 a právo na ochranu vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 zákona č. 460/1992 Zb. v platnom znení, Ústavy Slovenskej republiky.

Zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   v Dolnom   Kubíne   zo   dňa   23.   10.   2003, č. k. 5 C 154/2002   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   17.   09.   2004, č. k. 6 Co 36/04 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť   každému   prístup   k súdnej   ochrane   a k súdu   ako   k orgánu   verejnej   moci,   ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) sa však právo na súdnu ochranu nestotožňuje s procesným úspechom.

Sťažovatelia nenamietali a ani im nebol upretý prístup k súdu (denegatio iustitiae) a ústavný   súd   nezistil   ani porušenie   procesných   predpisov,   ktoré   by   zasahovalo do   ich základných práv alebo slobôd zaručených ústavou.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné predovšetkým pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa.   Táto   právomoc   ústavného   súdu   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia a povinnosti   hodnotiť   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto   dospeli   na   základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrálne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a súčasne by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovatelia   namietali   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   takým postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktorý   zjavne   nie   je   v príčinnej   súvislosti s porušovaním ich základných práv alebo slobôd. Všeobecné súdy v ich veci na základe ich návrhov   konali   a rozhodli,   svoje   rozhodnutia   náležite   odôvodnili   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahrádzať.  

Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   poukazovali   na   možnosť   porušenia ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým ani označených základných práv alebo slobôd (čl. 20 ústavy), a nie sú ani neodôvodnené, ani arbitrálne.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požadujú sťažovatelia, a tak preberať na   seba   ústavnú   zodpovednosť   všeobecných   súdov   za   ochranu   zákonnosti   podľa   §   1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia ústavnoprocesných   princípov   ustanovených   v čl. 46   až   čl.   50   ústavy,   ktorých   ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených rozhodnutí okresného   súdu   a krajského súdu,   z právnych   východísk   a záverov,   odmietol sťažnosť   sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia označili za svojho právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. J. P. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde musí byť navrhovateľ zastúpený advokátom. Ústavný súd neumožňuje, aby sa advokát v konaní pred ústavným súdom zastupoval sám, tak ako to je   dovolené   v občianskom   súdnom   konaní   (II. ÚS 202/04).   Zákon   o ústavnom   súde obsahuje úpravu zastupovania v § 20 ods. 2,   a preto   tu   nemožno subsidiárne aplikovať Občiansky súdny poriadok prostredníctvom § 31a zákona o ústavnom súde. Ústavný súd nevyzval sťažovateľov na doplnenie splnomocnenia, pretože ich sťažnosť vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2005