znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 222/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., bytom E., Švajčiarsko, Ing. I. K., bytom T., a MVDr. E. S., bytom K., zastúpených advokátom JUDr. M. B., B., vo veci porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   17   Ct   22/03-53   z 25.   septembra   2003 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 54/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   V.   K.,   Ing.   I.   K.   a MVDr.   E.   S. o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. júla 2004 doručené podanie Ing. V. K., bytom E., Švajčiarsko, Ing. I. K., bytom T., a MVDr. E. S., bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. B., B., označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a § 49 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov...   proti porušovaniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky“.

Z jeho obsahu vyplynulo:«Denník   SME   dňa   28.   augusta   2003   uverejnil   článok   pod   názvom   „Slováci tunelovali poľskú vagónku“, dňa 12. septembra 2003 uverejnil článok pod názvom „Slováci z vagónky: Netunelujeme“, dňa 16. septembra 2003 uverejnil dva články, jeden pod názvom „Poľské vagóny v slovenskom tuneli“ a druhý pod názvom „Zamestnanci Fabryky Wagon zostali bez peňazí (ďalej len „predmetné články“).   Predmetné články obsahujú viaceré nepravdivé   a pravdu   skresľujúce   informácie   difamujúceho   charakteru,   ktoré   v značnej miere   znižujú   dôstojnosť   a vážnosť   sťažovateľov,   a sú   objektívne   spôsobilé   ohroziť   ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Návrhom z 19. septembra 2003 podaným na Okresný súd Bratislava I sa sťažovatelia domáhali   ochrany   svojich   práv   na   ochranu   osobnosti   garantovaných   ust.   §   11   a nasl. zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Občiansky zákonník“) a opravy nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov podľa § 20 ods. 1 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných informačných prostriedkoch (ďalej len „tlačový zákon“).

Vzhľadom   na   konkrétnu   a dôvodnú   obavu   sťažovateľov   z opakovania,   resp. pokračovania protiprávnych zásahov do ich osobnostných práv uverejňovaním podobne zameraných článkov zo strany denníka SME v blízkej budúcnosti, sťažovatelia považovali, a stále   považujú,   za   potrebné,   aby   po   začatí   konania   boli   dočasne   upravené   pomery účastníkov konania, a to tak, že súd vydá predbežné opatrenie, v ktorom, ako je presne uvedené   v petitórnej   časti   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   uloží   odporcovi v druhom rade (spoločnosti Petit Press, a. s. – vydavateľ denníka SME) povinnosť zdržať sa určitých a konkrétnych zásahov do práva na ochranu osobnosti navrhovateľov.

Z dôvodu,   že   predmetné   články   denníka   SME   obsahujúce   difamujúce   údaje o sťažovateľoch sú zároveň uverejnené v elektronickej forme na inernete (na internetovej stránke denníka SME   www.sme.sk),   a teda sú permanentne prístupné širokej verejnosti doma aj v zahraničí, sťažovatelia v petitórnej časti návrhu zároveň žiadali súd, aby v zmysle § 76 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku prikázal odporcovi v druhom rade stiahnuť predmetné články z internetu, a tým zamedziť, aby nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje difamujúceho charakteru boli až do vynesenia právoplatného rozhodnutia vo veci samej naďalej 24 hodín denne prístupné širokej verejnosti na celom svete. Podľa názoru sťažovateľov   boli   a stále   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   nariadenie   predbežného opatrenia   súdom,   a teda   súd   mal   a má   v zmysle   §   102   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku zákonnú povinnosť nariadiť predbežné opatrenie...

Dňa 25.   septembra 2003 Okresný súd Bratislava I vydal uznesenie vo veci č. k. 17 Ct 22/03-53   (ďalej   aj   „uznesenie   okresného   súdu“   alebo   „rozhodnutie   okresného súdu“), ktorým zamietol návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia v celom rozsahu...

Predmetné   uznesenie   okresného   súdu   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov doručené 13. októbra 2003.

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom ustanovenej lehote odvolanie...

Sťažovatelia v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu podrobne poukazujú na závažné právne nedostatky predmetného uznesenia prvostupňového súdu a vyvracajú súdom uvádzané dôvody zamietnutia ich návrhu na vydanie predbežného opatrenia... Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že...   zákonné   predpoklady   na   vydanie   predbežného opatrenia v predmetnej veci boli naplnené, a preto Okresný súd Bratislava I bol v zmysle § 102   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   povinný   predbežné   opatrenie   neodkladne vydať. Sťažovatelia sú presvedčení, že rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia, je nesprávne, a to z ďalej uvedených dôvodov. A. Totožnosť obsahu návrhu na vydanie predbežného opatrenia s časťou žalobného návrhu je nielen prípustná, ale aj logická a nevyhnutná... B. Stiahnutie predmetných článkov z internetu je nielen možné, ale aj nevyhnutné, a to z dôvodu zabránenia pokračovaniu neoprávnených zásahov do osobnostných práv sťažovateľov... C. Sťažovatelia   majú   právo   na   rešpektovanie   prezumpcie   neviny,   pričom zverejňovanie a rozširovanie informácií, v ktorých sú sťažovatelia obviňovaní zo spáchania   trestných   činov,   za   ktoré   neboli   príslušným   súdom   právoplatne odsúdení,   je   potrebné   nepochybne   považovať   za   neoprávnený   zásah   do   ich osobnostných práv... D. Označenie sťažovateľov za predstaviteľov podsvetia a/alebo mafie, resp. spájanie sťažovateľov s predstaviteľmi podsvetia a/alebo mafie v predmetných článkoch je hrubým zásahom do osobnostných práv navrhovateľov...

Aj   napriek   uvedenému   skutkovému   a právnemu   stavu,   Krajský   súd   v Bratislave uznesením z 27.   februára   2004,   ktoré bolo   právnemu zástupcovi sťažovateľov   doručené 26. mája   2004,   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu.   V stručnom   odôvodnení uznesenia Krajský súd v Bratislave uvádza, že

„navrhovatelia   1/   až   3/   sa podaným   návrhom domáhali   nariadenia   predbežného opatrenia,   ktorého   petit   je   svojím   obsahom   totožný   s petitom   na   vydanie   negatórneho rozsudku   vo   veci   samej,   preto   vydanie   takéhoto   predbežného   opatrenia   by   bolo prejudikovaním rozhodnutia vo veci samej a nešlo by tak o úpravu dočasnú, ale konečnú, priznávajúcu navrhovateľom viac práv, než ich v čase nariadenia predbežného opatrenia majú, lebo im zatiaľ neboli ničím priznané. Predbežné opatrenie by sa preto minulo svojmu účelu.   Navrhovatelia   totiž   nepreukázali   naliehavosť   potreby   dočasnej   úpravy   pomerov účastníkov,   ani   nimi   namietanú   dôvodnú   obavu,   že   by   odporcovia   pokračovali v uverejňovaní a rozširovaní podobne zameraných článkov a dochádzalo by k tvrdenému zväčšovaniu   nemajetkovej   a majetkovej   ujmy,   pretože   skutočnosť,   či   takáto   ujma   u nich nastala, resp. nastane alebo, že konaním odporcov došlo, resp. dochádza k neoprávnenému zásahu do ich osobnostných práv, môžu byť preukázané jedine dokazovaním v konaní o veci samej.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ich sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby vyniesol tento nález:

«Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 17 Ct 22/03-53 zo dňa 25. septembra 2003 porušil právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s článkom   1   ods.   1,   článkom   2   ods.   2 a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 17 Ct 22/03-53 zo dňa 25. septembra 2003 zrušuje.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4 Co 54/04 zo dňa 27. februára 2004 porušil právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 54/04 zo dňa 27. februára 2004 zrušuje.

Každému   zo   sťažovateľov   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 150 000   Sk   (slovom:   „stopäťdesiattisíc   slovenských   korún“),   ktoré   je   Krajský   súd v Bratislave povinný vyplatiť na účty sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľom zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia   zvýšené   o daň   z pridanej   hodnoty   v zákonom   ustanovenej   výške   na   účet   ich právneho zástupcu JUDr. M. B., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak nimi namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom   o ústavnom   súde, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj sťažnosti   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) svojimi   rozhodnutiami   o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   resp. o potvrdení tohto rozhodnutia porušili ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k predbežným opatreniam uviedol:

„Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné   opatrenie   v súdnom   konaní   možno   predovšetkým   považovať   za   súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00).“

Návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   súčasťou   návrhu   sťažovateľov   na ochranu   osobnosti   (pričom   je   totožný   s návrhom   na   rozhodnutie   vo   veci   samej)   podľa Občianskeho zákonníka. Označenými rozhodnutiami všeobecných súdov, t. j. uznesením okresného   súdu   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľov   na   vydanie   predbežného   opatrenia a uznesením krajského súdu o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa, nebolo porušené ani právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a nebráni sa nimi ani v poskytovaní súdnej ochrany. Sťažovateľom sa poskytlo základné právo na súdnu ochranu, keďže im nebolo odopreté domáhať sa ustanoveným postupom svojich práv na nestrannom a nezávislom súde, označené súdy o ich návrhu konali a rozhodli o ňom. Postup súdneho orgánu,   ktorý   koná   v súlade   s procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej   veci   nie je   možné   považovať za   porušenie   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 6/97). Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces   v sebe   nezahŕňa   záruku   úspechu   v konaní ani o   takomto   type   návrhu   (porovnaj II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu neobsahujú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na možnosť porušenia označeného základného práva alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy), a nie sú ani neodôvodnené, ani arbitrálne. Návrh na vydanie rozhodnutia vo veci samej, ktorý sa týka ochrany osobnostných práv sťažovateľov, sa naďalej nachádza vo sfére   rozhodovacej   právomoci   všeobecných   súdov   a konanie   a   rozhodovanie o ňom predstavuje realizáciu základného práva na súdnu ochranu sťažovateľov podľa čl. 46 ods.   1   ústavy.   Nenariadenie   predbežného   opatrenia   nevylučuje,   aby   súd   v konečnom dôsledku   (pri   splnení   zákonných   predpokladov)   neposkytol   ochranu   právam,   ktorých porušenie sťažovatelia vo svojom návrhu namietajú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov túto sťažnosť ako celok (aj vo vzťahu k namietanej spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004