znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 222/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., bytom P., zastúpenej advokátkou JUDr. M. S., B., vo veci porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 a čl. 21 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry v Brezne v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 820/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Pn 2112/01), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. vo veci porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 a čl. 21   ods.   1   v spojení   s čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresnej prokuratúry v Brezne v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 820/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Pn 2112/01) o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2003 doručená sťažnosť J. K., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. S., B., vo veci porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 a čl. 21 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresnej prokuratúry v Brezne (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 820/02 (pôvodne pod sp. zn. Pn 2112/01).

Svoju   sťažnosť   sťažovateľka   zdôvodnila   tým,   že   11.   septembra   2001   podala   na okresnej prokuratúre trestné oznámenie na neznámeho páchateľa z dôvodu, že je poškodená v rámci trestného činu porušovania domovej slobody a krádeže.

Ku skutku došlo podľa sťažovateľky nasledovne:„sťažovateľka spolu so svojou rodinou už od roku 1989 obývala rodinný dom, ktorý pôvodne vlastnícky patril jej matke. Uvedený byt v rodinnom dome užívala so súhlasom svojej matky, vtedy vlastníčky domu. Následne darovacou zmluvou matka sťažovateľky však previedla svoje vlastnícke právo k domu na svoju inú dcéru, p. M. S. Táto podala ako vlastníčka   v celosti   predmetnej   nehnuteľnosti   na   Okresnom   súde   v Brezne   proti sťažovateľke   žalobu   o vypratanie.   Okresný   súd   síce   žalobe   vyhovel,   avšak   s tým,   že sťažovateľka   bola   povinná   sa   z domu   vysťahovať   až   po   zabezpečení   primeraného náhradného bytu...

Sťažovateľke náhradný byt zabezpečený nebol. Napriek tomu podala p. M. S. návrh na   výkon   súdneho   rozhodnutia   vyprataním   nehnuteľnosti.   V rámci   exekučného   konania podala sťažovateľka námietky, ktorým Okresný súd v Brezne pod č. k. 2 Er 781/00 vyhovel. Toto rozhodnutie potvrdil Krajský súd Banská Bystrica vo svojom Uznesení 16 Co 2162/01 a exekúcia   bola   zastavená.   Sťažovateľka   mala   teda   naďalej   právo   bývať   v uvedenom rodinnom   dome.   V čase,   keď   sa   p.   M.   S.   dozvedela   o neúspešnosti   návrhu   na   výkon rozhodnutia   vyprataním,   zobrala   zákon   do   svojich   rúk   a sťažovateľku   spolu   s dvoma ďalšími osobami vypratala z uvedeného domu, a to tak, že vylomila zámky na dverách, vnikla do obydlia sťažovateľky a vypratala všetok nábytok a všetky osobné veci patriace sťažovateľke   na   neznáme   miesto.   K takému   činu   si   prizvala   dokonca   notárku,   ktorá o vylomení zámok a násilného vniknutia do obydlia iného vyhotovila Notársku zápisnicu... Sťažovateľka ešte v ten deň, kedy došlo k opísanému skutku (11. 9. 2001) podala na Okresnej   prokuratúre   v Brezne   trestné   oznámenie   pre   trestný   čin   porušovania   domovej slobody a trestný čin krádeže. Okresná prokuratúra v Brezne vec na vybavenie odstúpila Obvodnému oddeleniu Policajného zboru Podbrezová (ďalej len OOPZ Podbrezová), ktorý svojim Uznesením zo dňa 16. 12. 2001 pod sp. zn. ORP - 199/2001 vec odložil z dôvodu, že nejde o podozrenie z trestného činu. Policajný orgán vôbec nezaistil majetok poškodenej (sťažovateľky),   ktorý   jej   bol   z domu   vyprataný,   policajný   orgán   sa   uspokojil s konštatovaním, že veci boli prevezené do miestnosti v obci Podbrezová. (Uznesenie OOPZ zo dňa 16. 12. 2001).“.

Porušenie   označených   základných   práv   okresnou   prokuratúrou   vidí   sťažovateľka v tom, že

-okresná   prokuratúra,   ktorá   rozhodovala   o sťažnosti   proti   rozhodnutiu   Obvodného oddelenia Policajného zboru Podbrezová (ďalej len „OOPZ Podbrezová“), túto zamietla v plnom   rozsahu   (uznesenie   sp.   zn.   Pn   2112/01   z 9.   januára   2002)   s tým,   že v doterajšom   postupe   nezistila   žiadne   pochybenie   hmotnoprávneho   ani procesnoprávneho charakteru;

-okresná prokuratúra po tom, ako Krajská prokuratúra Banská Bystrica (ďalej len „krajská prokuratúra“) listom   č.   k. 1 K 2027/02-11 zo 6. februára 2002 na základe podania   sťažovateľky   uložila   okresnej   prokuratúre   vo   veci   ďalej   konať   a doplniť preverovanie,   vo   veci   nekonala   napriek   opakovaným   sťažnostiam   sťažovateľky   na prieťahy   v konaní   (9.   mája   2002   a 10.   júna   2002)   a sťažnosť   sťažovateľky   proti uzneseniu OOPZ Podbrezová zo 4. júla 2002 o odložení veci uznesením z 30. júla 2002 zamietla   ako   nedôvodnú   (krajská   prokuratúra   jej   uložila   na   základe   podnetu sťažovateľky doplniť preverenie);

-okresná   prokuratúra   vybavila   sťažnosť   sťažovateľky   18.   septembra   2002   proti uzneseniu OOPZ Podbrezová odložením veci, doručeným sťažovateľke 3. septembra 2002,   ako   aj   z toho   dôvodu,   že   okresný   prokurátor   na   základe   ďalšej   sťažnosti sťažovateľky   na   prieťahy   v konaní   zo   7.   októbra   2002   nezistil   žiadne   prieťahy   (9. novembra   2002   OOPZ   Podbrezová   vydalo   uznesenie   o prerušení   trestného   stíhania z dôvodu, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe);

-okresná   prokuratúra   neuznala   podnet   sťažovateľky   na   založenie   disciplinárnej zodpovednosti policajtov OOPZ Podbrezová;

-okresná prokuratúra zamietla sťažnosť sťažovateľky proti rozhodnutiu Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru Brezno (ďalej len „OUJP Brezno“) zo 7. apríla 2003 o zastavení trestného stíhania z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, ako podanú   neoprávnenou   osobou   a posúdil   ju   ako   podnet   na   preskúmanie   postupu vyšetrovateľa,   pričom   nezistil   žiadne   pochybenia   vyšetrovateľa,   žiadne   prieťahy v konaní;

-okresná   prokuratúra   mala   znovu   začať   trestné   stíhanie   na   základe   rozhodnutia krajskej prokuratúry.

Porušenie základného práva upraveného v čl. 48 ods.   2 ústavy sťažovateľka   vidí v tom, že od podania trestného oznámenia uplynuli takmer dva   roky,   vo veci doposiaľ nebolo vydané žiadne zákonné rozhodnutie, pričom uvádza rozhodnutia OOPZ Podbrezová, rozhodnutia vyšetrovateľa OU JP Brezno, rozhodnutia prokurátora okresnej prokuratúry.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka ako poškodená je stranou trestného konania, má právo, aby jej vec bola včas a zákonným spôsobom rozhodnutá, pretože s trestným konaním je spojené aj adhézne konanie o náhrade škody, ktorá jej trestným konaním vznikla. Pretože orgánom   vo   veci   ochrany   poškodených   pred   všeobecnými   súdmi   v trestnom   konaní   je prokuratúra (§ 3 ods. 1 zákona č. 163/2001 Z. z. o prokuratúre), jej sťažnosť smeruje proti tomuto orgánu.

Čo   sa   týka   porušenia   jej   základného   práva   upraveného   v čl.   21   ods.   1   v spojení s čl. 46   ods.   1   ústavy,   spája   jeho   porušenie   s nedostatočným   oficiálnym   a účinným vyšetrením jej veci.

Podľa sťažovateľky:„Z ustanovení § 158 Trestného poriadku vyplýva povinnosť prokurátora prijímať oznámenia o trestných činoch, ako aj nakladať s takými oznámeniami, z ktorých je zrejmé, že došlo k spáchaniu trestného činu. Poškodený nemá inú možnosť, ako postaviť páchateľov trestného činu pred súd a domáhať   sa   tak ochrany svojich práv.   Náš právny poriadok nepozná   tzv.   súkromné   obžaloby.   Preto   len   prostredníctvom   prokurátora   sa   môže sťažovateľka domáhať, aby páchateľom bolo vznesené obvinenie a aby boli postavení pred nestranný súd.

V situácii,   keď   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ktorým   boli   porušené sťažovateľkine práva, dlhú dobu neviedol k postaveniu páchateľov trestného činu pred súd, je   v právomoci   ústavného   súdu   zisťovať,   či   prokuratúra   postupovala   spôsobom,   ktorý v okolnostiach prípadu možno považovať za taký, aby poskytol sťažovateľke ochranu jej práv spočívajúcu v účinnom vyšetrení trestného činu (III. ÚS 70/01).

Napriek   tomu,   že   v prípade   sťažovateľky,   osoby   páchateľov   sú   zrejmé,   sami   sa k spáchaniu skutku vo svojich výpovediach priznali, nebolo im doposiaľ vznesené obvinenie. Pokyny   prokuratúry   nesmerovali   k náležitému   a skutočnému   objasneniu   veci, nesmerovali k tomu, aby voči páchateľom trestného činu bolo vznesené obvinenie... Následne   prokuratúra   umožnila   odloženie   veci   bez   toho,   že   by   preskúmavala s patričnou   dôkladnosťou   uznesenie   policajného   orgánu   a nezákonné   uznesenie   zrušila. Takto postupoval prvý stupeň prokuratúry, krajská prokuratúra podnetom sťažovateľky na preskúmanie   postupu   prokurátora   síce   vyhovela,   avšak   napriek   tomu   doposiaľ   nebolo vznesené obvinenie a trestné stíhanie je vedené na neznámeho páchateľa.

Podľa nášho názoru stav v doposiaľ vedenom trestnom konaní vo veci umožňuje bezodkladne vzniesť obvinenie konkrétnym páchateľom, tak ako to má na mysli ust. § 163 trestného poriadku.“

Sťažovateľka žiada aj o poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 280   000   Sk,   ktoré   odôvodňuje   vážnym   zásahom   do   jej   základných   práv   a tým, že v dôsledku   nečinnosti   orgánov   prokuratúry   Slovenskej   republiky   postupom   okresnej prokuratúry   a   v dôsledku   nekvalifikovaného   postupu   orgánov   prokuratúry   v tejto   veci utrpela značné dlhotrvajúce útrapy spojené s pocitom krivdy.

Zároveň   sťažovateľka   požaduje   náhradu   trov   jej   právneho   zastúpenia,   ktorých špecifikáciu predloží na požiadanie (I. ÚS 81/02). Dôvod hodný osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov sťažovateľka vidí aj v tom, že je nemajetná.

Sťažovateľka ďalej navrhuje, aby ústavný súd po vykonanom dokazovaní vyniesol toto rozhodnutie:

„1.   Prokuratúra   Slovenskej   republiky   postupom   Okresnej   prokuratúry   v Brezne v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 820/02, pôvodne pod sp. zn. 2112/01 porušila základné právo sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

2.   Prokuratúre   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Okresnej   prokuratúre v Brezne pod sp. zn. Pv 820/02, pôvodne vedenom pod sp. zn. 2112/01 Ústavný súd SR prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3.   Prokuratúra   Slovenskej   republiky   postupom   Okresnej   prokuratúry   v Brezne v konaní vedenom pod sp. zn.   Pv 820/02, pôvodne pod sp. zn.   2112/01,   ktorý spočíval v nezabezpečení   účinného   úradného   vyšetrenia   trestného   činu   porušovania   domovej slobody   sťažovateľky   porušila   základné   právo   sťažovateľky   na   nedotknuteľnosť   obydlia podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

4.   Sťažovateľke   ústavný   súd   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 280.000.-Sk   (dvestoosemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Prokuratúra   Slovenskej republiky   povinná   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

5. Prokuratúre Slovenskej republiky ústavný súd ukladá zaplatiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia na účet advokátky JUDr. M. S. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje, pričom zisťuje, či nie je daný niektorý z dôvodov uvedený v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na odmietnutie sťažnosti.

Jedným   z dôvodov   odmietnutia   sťažnosti   je   jej   zjavná   neopodstatnenosť.   Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnený návrh sa považuje ten, pri ktorého predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného práva   alebo   slobody,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   konanie (I. ÚS 66/98).   Inými   slovami,   ak   sťažovateľ   namietne   také   porušenie   základného   práva alebo   slobody,   ktoré   podľa   okolností   prípadu   očividne   nemohlo   nastať,   ústavný   súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (primerane II. ÚS 70/99)

Sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie jej základných práv upravených v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 21 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresnej prokuratúry pri vybavovaní jej trestného oznámenia.

Základnou   a nevyhnutnou   podmienkou   práva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1 ústavy), ako aj práva na prerokovanie veci garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy je existencia práva, ktorého porušenie sa namieta (v právnom poriadku Slovenskej republiky), ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha na súde alebo na inom orgáne verejnej moci.

Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie   otázky,   či   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   začatie   trestného   stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených   preverením   trestného   oznámenia),   je   plne   v právomoci   orgánov   činných v trestnom   konaní   (policajných   orgánov,   vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Osobe,   ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Absencia existencie práva na začatie trestného konania vylučuje možnosť porušenia sťažovateľkou označených základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takéto právo nemožno odvodiť   ani   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   podľa   druhej   hlavy   ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03). Tieto závery viedli ústavný súd k rozhodnutiu o odmietnutí tejto časti sťažnosti z dôvodu jej zjavnej   neopodstatnenosti.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   nemôže   v uvedenom   prípade existovať   ani   príčinná   súvislosť   medzi   sťažovateľkou   označeným   postupom   okresnej prokuratúry   a ňou   označeným   základným   právom   na   nedotknuteľnosť   obydlia,   ktorého porušenie namieta, upraveným v čl. 21 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na vyššie uvedené bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2003