znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 222/02-10

  Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2002 prerokoval   sťažnosť   P.   T.,   bytom   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K.,   so   sídlom Advokátska   kancelária,   T.   T.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   obhajobu upraveného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom vyšetrovateľa Okresného úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   Trenčín   v   súčinnosti   (Okresného   úradu   justičnej polície Policajného zboru Trenčín), a takto

  r o z h o d o l :

Sťažnosť P. T.   o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

  Ústavnému súdu Slovenskej republiky ( ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. októbra 2002 doručené   podanie   P.   T.,   bytom   N.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. P. K. so sídlom, Advokátska kancelária, T. T., Toto podanie možno na základe jeho obsahu považovať za sťažnosť na porušenie základného práva na obhajobu upraveného v čl. 50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   vyšetrovania Okresného úradu vyšetrovateľa Policajného zboru Trenčín (v súčasnosti Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru Trenčín, ďalej len „odporca“).

  Predmetom sťažnosti je postup odporcu pri výsluchu obvineného (sťažovateľa) 24. júna 2002. Podľa tvrdenia sťažovateľa „Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo   prostredníctvom obhajcu.   Odporca   sa týmto ustanovením neriadil,   keď   v rozpore s ust. § 33 ods. 1 a § 92 ods. 1, 2, 3 Tr. por. vedením celého výsluchu vo forme dialógu zabránil navrhovateľovi radiť sa so svojím obhajcom počas jeho výsluchu a teda zabránil mu obhajovať sa prostredníctvom obhajcu“.

Na podnet právneho zástupcu sťažovateľa preskúmal postup odporcu pri výsluchu prokurátor Okresnej prokuratúry v Trenčíne a prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne a prípismi č. k. 1 Pv 614/01 – 80, resp. 1 KPt 454/02 – 11 oznámili obhajcovi, že postup odporcu   pokladajú   za   zákonný.   Oba   prípisy   sú   priložené   k podaniu.   Ako   dôkazy   sú k podaniu   priložené   tiež   uznesenie   o vznesení   obvinenia   zo   4.   apríla   2002   a zápisnice o výsluchu obvineného z 24. mája 2002, z 24. júna 2002 a z 26. júla 2002.

Na základe analýzy obsahu podania možno považovať za rozhodujúce pre podanie sťažnosti tvrdenie sťažovateľa, že „Obvinený má... právo kedykoľvek, počas ktoréhokoľvek úkonu tr.   konania a teda   i počas   svojho   výsluchu,   právo radiť   sa   so svojím   obhajcom. Jedinou   výnimkou   z tohoto   pravidla   je   stav,   keď   je   mu   už   položená   otázka.   Tým,   že vyšetrovateľ viedol celý výsluch formou otázok a odpovedí, v podstate reálne skrátil právo obvineného   na   obhajobu“.   Ďalej k tomu   sťažovateľ   dodáva, „...   že   dialogický   spôsob vedenia celého výsluchu obvineného je pomerne bežnou a zaužívanou praxou na úradoch vyšetrovania v Slovenskej republike a preto nález Ústavného súdu v danom smere je viac než žiadúci“. S ohľadom na túto argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „vydal tento nález:   Vedením celého výsluchu navrhovateľa ako obvineného iba formou otázok a odpovedí došlo odporcom k zásahu do jeho práva na obhajobu, ktorým zásahom odporca porušil čl. 50, ods. 3 Ústavy SR. Výpovede obvineného zo dňa 24. 6. 2002 a 26. 7. 2002 nemožno v trestnom konaní použiť.   Odporcovi sa prikazuje vypočuť znovu navrhovateľa v súlade s ust. § 33 ods. 1 a § 92 Tr. por“.

Sťažovateľ uvádza, že podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) súhlasí, aby bolo upustené od ústneho pojednávania.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „základné práva a slobody“), ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každú sťažnosť najprv predbežne prerokuje a zisťuje, či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   preukázal,   že   sa   obrátil   so   žiadosťami   o preskúmanie   postupu vyšetrovateľa   označeného   orgánu   na   Okresnú   prokuratúru   v Trenčíne   a na   Krajskú prokuratúru   v Trenčíne.   Z priložených   zápisníc   z výsluchu   obvineného   24.   mája   2002, 24. júna 2002 a 26. júla 2002 nevyplýva, či sťažovateľ využil svoje právo podľa § 95 ods. 2 a 3   Trestného   poriadku   požiadať,   aby   bola   zápisnica   doplnená   alebo   aby   v nej   boli vykonané   opravy   v súlade   s jeho   výpoveďou,   resp.   či   uplatnil   proti   obsahu   zápisnice námietky.   Ďalej   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   rozhodovacou   činnosťou (III. ÚS 151/02)   uvádza,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd, porušenie   ktorých   namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   môže   domáhať   využitím oprávnení, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený. Podľa § 220 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o návrhu, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, a smie prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebrané   na   hlavnom   pojednávaní,   a opierať   sa   o dôkazy,   ktoré   boli   na   hlavnom pojednávaní   vykonané.   Na   základe   tohto   zákonom   upraveného   postupu   možno   všetky námietky   sťažovateľa   uplatniť   v konaní   pred   všeobecným   súdom   a ich   nezohľadnenie uplatňovať použitím opravných prostriedkov. Keďže sťažovateľ opravné mechanizmy, na ktoré je oprávnený, doteraz nevyužil a obrátil sa so sťažnosťou priamo na ústavný súd, boli splnené dôvody na odmietnutie tejto sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľ podal oneskorene   (neberúc   do   úvahy   v tejto   súvislosti   nedostatok   právomoci),   pretože   k ním tvrdenému porušeniu základného práva došlo podpísaním zápisnice o výsluchu obvineného, t. j. najneskoršie 26. júla 2002, a sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 25. októbra 2002, t. j. v lehote prekračujúcej dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3   zákona   o ústavnom   súde.   K porušeniu   označeného   základného   práva   pri   výsluchu obvineného   mohlo   totižto   dôjsť   len   pri   jeho   výkone   (jeho   vykonaním),   a nie   zaujatím stanoviska   Okresnej   prokuratúry   v Trenčíne   a Krajskej   prokuratúry   v   Trenčíne   ku zákonnosti postupu pri výsluchu obvineného.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2002