znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 221/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokoluk Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Košiciach sp. zn. 4 Co 389/2014 z 25. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015osobne   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len„dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp.zn. 4 Co 389/2014 z 25. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (žalobca, pozn.) sa žalobou doručenouOkresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 18. novembra 2011 v konanívedenom pod sp. zn. 2 C 1/2012 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 2 750 €s príslušenstvom. O späťvzatí žaloby, ktoré bolo okresnému súdu doručené 2. mája 2014,rozhodol súd prvého stupňa uznesením sp. zn. 2 C 1/2012 zo 7. augusta 2014 (ďalej len„uznesenie okresného súdu zo 7. augusta 2014“) tak, že konanie zastavil, sťažovateľoviuložil povinnosť nahradiť trovy konania v sume 428,32 € a zároveň mu vrátil súdny poplatokza podanú žalobu v sume 158,30 €. O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súduzo   7. augusta   2014   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením,   ktorým   označenéuznesenie   okresného   súdu   vo   výroku   o   trovách   konania   potvrdil   a zároveň   uložilsťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania v sume 45,50 €.

Sťažovateľ   považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   za   arbitrárnea neodôvodnené,   keďže   odvolací   súd „potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku o trovách   konania,   ktorým   priznal   žalovanému   náhradu   trov   právneho   zastúpenia za prevzatie a prípravu zastúpenia a za vyjadrenie zo dňa 27. 02. 2012 a zo dňa 16. 05. 2014. V prvom rade má sťažovateľ za to, že Krajský súd v Košiciach, ako aj Okresný súd v Spišskej   Novej   Vsi,   nesprávne   rozhodli   o   trovách   konania,   keď   neaplikovali na rozhodnutie o trovách konania ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) alebo § 150 O. s. p., pričom krajský súd nedal sťažovateľovi vo svojom napadnutom uznesení ani odpoveď, prečo v danej veci neaplikoval ustanovenie § 150 O. s. p., čím v danej časti je jeho napadnuté uznesenie nepreskúmateľné.“.

Podľa sťažovateľa „Krajský súd pri svojom rozhodovaní vôbec neprihliadol na to, že prvostupňový súd, s dôvodmi ktorého sa plnom rozsahu stotožnil, vo svojom napadnutom uznesení vyslovil, že konanie vo veci vedenej Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn. 5 C/97/2011 bolo vedené na tom istom skutkovom základe (pozn. tá istá zmluva o pôžičke), ako konanie vedené Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn. 2 C/1/2012, ako aj na skutočnosť, že v konaní 5 C/97/2011 už raz bola žalovanému priznaná náhrada trov právneho zastúpenia a to aj za prevzatie veci a už vykonanú prípravu.

Sťažovateľ má za to, že priznanie odmeny za prevzatie zastúpenia a už predtým vykonanej prípravy v konaní 5 C/97/2011, je nedôvodné, keďže samotné konanie 2 C/1/2012 odkazovalo   na   konanie   5 C/97/2011   a   bolo   zo   strany   súdu   prerušené   práve do právoplatného skončenia veci 5 C/97/2011, v ktorej bola žalovanému priznaná náhrada trov konania a to v celkovej výške 2.371,73 EUR.   Žalovaný v konaní 2 C/1/2012 ani nepreukázal vykonanie prvotnej porady so svojím právnym zástupcom, čo je podmienkou na priznanie odmeny v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. Z. v znení neskorších predpisov.

Taktiež nedôvodné a arbitrárne bolo priznanie náhrady trov konania za podania zo dňa 27. 02. 2012 a zo dňa 16. 05. 2014, pretože išlo o podania, na ktoré nebol žalovaný vyzvaný zo strany súdu a zvlášť za okolnosti, ak vo veci mal možnosť podať vyjadrenie vo veci samej už v samotnom odpore voči platobnému rozkazu, čo aj učinil.

Podanie zo dňa 27. 02. 2012, ktoré nebolo žalobcovi ani doručené, a ktoré je svojim obsahom totožné s vyjadrením zo dňa 27. 02. 2012 vo veci vedenej OS Spišská Nová Ves pod sp. zn. 9 C/1/2012, kde mu taktiež bola priznaná náhrada trov konania, bolo urobené iba v nadväznosti na podanie žalovaného zo dňa 20. 02. 2012, v ktorom podal procesný návrh a bolo ním doručené plnomocenstvo na zastupovanie v konaní 2 C/1/2012.

Podanie zo dňa 16. 05. 2014 nemožno považovať ani za vyjadrenie vo veci samej, keďže išlo iba o procesný návrh na pokračovanie v konaní a obsahovalo len súdu známu skutočnosť,   že   konanie   5   C/97/2011   je   právoplatné   skončené.   Už   pred   týmto   podaním žalovaného však sťažovateľ vzal dňa 02. 05. 2014 návrh na začatie konania v celom rozsahu späť.

Prvostupňový súd a druhostupňový súd pri svojom rozhodovaní vôbec neprihliadli na samotné   okolnosti   daného   prípadu,   hlavne   na   tú   okolnosť,   že   žalovaný   uzatvoril so sťažovateľom zmluvu o pôžičke, pričom ju aj podpísal, a že súhlasil s tým, ako uviedol prvotne bez právneho zástupcu aj do zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. 01. 2012 vo veci 5 C/97/2011, že peňažné prostriedky budú poukázané sťažovateľom na účet druhého dlžníka a to pána ⬛⬛⬛⬛.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   krajský   súd rozhodnutie   okresného   súdu   vo výroku o priznaní náhrady trov konania žalovanému nesprávne potvrdil.“.

Za nesprávny považuje sťažovateľ aj výrok napadnutého uznesenia krajského súdu,ktorým tento v prospech žalovaného rozhodol o priznaní náhrady trov odvolacieho konaniav   sume   45,50   €,   a   to   z   dôvodu,   že „žalovanému   nemali   byť   vôbec   priznané   trovy prvostupňového   konania,   ako   aj   z   dôvodu,   že   o   trovách   konania   mali   prvostupňový a druhostupňový súd rozhodnúť v súlade s ustanovením § 146 ods. 1 písm. c) alebo § 150 O. s. p.   Na   základe   právoplatného   uznesenia   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves, č. k. 2 C/1/2012-43, zo dňa 07. 08. 2014, resp. jeho II. výroku, a uznesenia Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4 Co/389/2014-60, zo dňa 25. 11. 2014, sťažovateľ vyplatil žalovanému ako náhradu trov konania sumu 428,32 EUR a 45,50 EUR t. j. v celkovú sumu 473,82 €, v dôsledku   čoho   sťažovateľ   stratil   možnosť   slobodne   užívať   a   disponovať   uvedenými finančnými čiastkami, resp. použiť ich pre ďalšie zhodnocovanie či podnikanie.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4 Co/389/2014-60, zo dňa 25. 11. 2014, bolo porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4 Co/389/2014-60, zo dňa 25. 11. 2014, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania... v sume 83,18 EUR do 15 dní od doručenia rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Argumentácia,   ktorou   sťažovateľ   odôvodňuje   svoje   tvrdenie,   že   napadnutýmuznesením došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je založená na námietkach, v zmysle ktorých je napadnutéuznesenie krajského súdu arbitrárne a neodôvodnené, keďže krajský súd

- aplikoval pri rozhodovaní nesprávne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku(ďalej   aj   „OSP“)   a   v   tejto   súvislosti   sťažovateľovi   nedal   odpoveď   na   otázku,   z   akýchdôvodov nepostupoval pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 OSP,

-   neprihliadal   na   iné   konanie   vedené   okresným   súdom   na   totožnom   skutkovomzáklade a medzi totožnými účastníkmi, v rámci ktorého bola žalovanému priznaná náhradatrov právneho zastúpenia, a to aj za „prevzatie veci a už vykonanú prípravu“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   je   nepochybne   súčasťou   súdneho   konania,   a   pretovšeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 6ods. 1   dohovoru)   môže   postupom,   ktorý   nie   je   v   súlade   so   zákonom,   podľa   názoruústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS56/05).

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanieo trovách   konania   pred   všeobecnými   súdmi   zásadne   patrí   do   právomoci   týchto   súdov,pri ktorom   sa   prejavujú   atribúty   ich   nezávislého   súdneho   rozhodovania   (napr.IV. ÚS 248/08).   Ústavný   súd   preto   pri   posudzovaní   sťažností,   ktoré   smerujú   protirozhodnutiam všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trovkonania, t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnýmisúdmi   akcesorickú   povahu,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   k   prípadnému   zrušeniunapadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlok porušeniu základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie)zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň ajk neprípustnému   zásahu   do   iných   ústavou   garantovaných   práv   (m.   m.   II.   ÚS   78/03,II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   východiská   svojej   ustálenej   judikatúrykonštatuje, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhosúdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, čo sav okolnostiach   daného   prípadu   vo   svojich   dôsledkoch   síce   mohlo   negatívne   dotknúťsťažovateľa,   avšak   z   hľadiska   kritérií   spravodlivého   súdneho   konania   ich   podľa   názoruústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciuako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu krajského súdu vedúcemuk rozhodnutiu vo veci samej.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľovi bola uloženápovinnosť   zaplatiť   žalovanému   náhradu   trov   konania   celkom   v   sume   428,32   €.S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa možno vyvodiť, že zároveň ide o celkovúsumu, ktorú spochybňuje v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu. V súlades § 238 ods. 5 OSP ide o sumu, ktorá neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy v sumeplatnej v čase rozhodovania všeobecných súdov, čo je vo sfére všeobecného súdnictvadôvodom na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumubagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08).

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadokvylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, boloby proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavnéhosúdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje protirozhodnutiu   orgánu   verejnej   moci,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytujeústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosťsignalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnomrozsahu   [intenzite   (IV.   ÚS   414/2010,   IV.   ÚS   79/2011,   IV.   ÚS   251/2011)].   Vo   vecisťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.

V prospech   už   naznačeného   záveru   ústavný   súd   poukazuje   na   relevantnú   časťnapadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:

„...   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   sporového   konania,   ktoré   bolo   zastavené, vychádza   súd   rozhodujúci   o   trovách   zastaveného   konania   zo   zásady   zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zmyslom využitia tejto zásady je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného práva, ale z práva procesného, na to, či šlo o dôvodne podanú žalobu (zavinenie v zmysle § 146 ods. 2 O. s. p.) je nutné usudzovať z procesného hľadiska, teda z hľadiska vzťahu výsledku správania sa žalovaného k požiadavkám žalobcu. Kritérium procesného zavinenia sa tu posudzuje z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čoho sa žalujúca strana domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana zobrala návrh na začatie konania späť. V danom prípade je z obsahu spisu zrejmé, že návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 8. 11. 2011 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.750 eur titulom vrátenia pôžičky na základe zmluvy o pôžičke, ktorú mal uzavrieť so žalovaným dňa 24. 11. 2010. Uznesením   zo   dňa   27.   marca   2012   č.   k.   2   C/1/2012-28   súd   prerušil   konanie do právoplatného skončenia konania sp. zn. 5 C/97/2011 s odôvodnením, že sa týka tých istých   účastníkov   konania   a   ich   nárokov   založených   na   tom   istom   skutkovom   základe. Konanie   sp. zn.   5   C/97/2011   bolo   právoplatne   skončené   dňa   1.   4.   2014.   Podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 2. 5. 2014 žalobca zobral návrh na začatie konania v celom rozsahu späť a navrhol konanie zastaviť.

Z uvedeného možno vyvodiť, že v posudzovanej veci prvostupňový súd postupoval správne, ak pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z citovaného ustanovenia § 146 ods.   2   O.   s.   p.   a   v   situácii,   ak   konanie   bolo   zastavené   v   dôsledku   späťvzatia   žaloby žalobcom, ktorý tento svoj procesný úkon neodôvodnil, dospel k správnemu záveru, že zastavenie konania zavinil žalobca a správne uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému.

Nedôvodná   je   napokon   i   námietka   žalobcu   o   neúčelnosti   vynaložených   trov žalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo, ako v danom prípade, procesná obrana proti tvrdenému nároku. Účelom náhrady trov konania v konaní pred súdom je totiž poskytnúť účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré   vo   vecnej   a   časovej   súvislosti   s   konaním   musel   alebo   bude   musieť   nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. V posudzovanej veci súd prvého stupňa ako účelné trovy žalovaného vyhodnotil 3 úkony   právnej   služby   jeho   právneho   zástupcu,   a   to   prípravu   a   prevzatie   zastúpenia, vyjadrenie vo veci zo dňa 27. 2. 2012 a dňa 16. 5. 2014.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že vyjadrenie žalovaného zo dňa 27. 2. 2012 a dňa 16. 5. 2014 obsahuje aj právny a skutkový rozbor veci. Právny zástupca žalovaného sa o späťvzatí žaloby dozvedel dňa 4. 6. 2014, kedy mu bolo toto doručené, t. j. až v dobe, keď už úkon právnej služby - vyjadrenie zo dňa 16. 5. 2014, realizoval.

Na základe uvedeného potom niet pochybností o tom, že úkony právneho zástupcu žalovaného   boli   vykonané   efektívne   a   v   príčinnej   súvislosti   s   potrebou   ochrany   práv žalovaného a v jeho záujme, teda účelne. Prvostupňový súd účelnosť vynaložených trov žalovaného posudzoval správne.

Zo všetkých uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje uznesenie súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, preto odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že všeobecný súd rozhodujeo náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj podľa úkonov, ktoré boliv konaní   vykonané   účastníkmi   a   ich   právnymi   zástupcami,   pričom   výška   náhrady   trovkonania sa určuje podľa osobitného predpisu.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktoráje doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trovkonania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, ktoich vznik zavinil. V takýchto prípadoch, ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre, nemožnointerpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale pri jehointerpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou správanieúčastníka konania (m. m. II. ÚS 281/2011).

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trovkonania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselozastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V   prípade   zastavenia   konania   sa   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konaniavo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkovkonania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa ajdve výnimky, ktoré sú ustanovené v § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trováchzastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie§ 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že totak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP. Ustanovenie§ 146   ods.   2   prvej   vety   OSP   predpokladá   zavinenie   niektorého   z   účastníkov   konaniana zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.

Podľa § 150 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočnenáhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä   na   okolnosti,či účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   uviedol   skutočnosti   a   dôkazypri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnostia dôkazy uplatniť.

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti zobral na zreteľ tiežskutočnosť,   že   podstatou   rozhodovania   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   jeposúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu, prípadneiného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné„vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010). Poslaním ústavného súdu nie jekontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek možnejnezákonnosti   alebo   procesného   pochybenia,   či   dokonca   zrejmej   nesprávnosti,   ktoré   sav individuálnom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   prípadne   vyskytnú,   ale   výlučneposudzovanie   konformity   aktov   aplikácie   práva   a   ústavou,   prípadne   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd.

To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritikyzo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojomrozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadnepopreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,I. ÚS 88/07).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutomuznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho sťažnostina ďalšie konanie.

Rozhodovanie   o   trovách   konania   sa   vo   všeobecnosti   spravuje   zásadou   úspechuvo veci alebo zásadou zavinenia. Konajúci súd môže účastníkovi konania, ktorý mal vo veciplný úspech alebo ktorý nezavinil zastavenie konania, nepriznať trovy konania v súlades § 150   ods.   1   OSP   len   vo   výnimočných   prípadoch,   ktoré   musí   po   zvážení   všetkýchokolností identifikovať (m. m. I. ÚS 55/2012).

S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súdkonštatuje, že krajský súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkouúčelnosti vynaložených trov konania (s prihliadnutím na iné konanie vedené okresnýmsúdom na totožnom skutkovom základe a medzi totožnými účastníkmi). Berúc do úvahy užuvádzanú   relevantnú   judikatúru   týkajúcu   sa   náhrady   trov   konania   (zásada   zavinenia),ústavný súd dospel k záveru, že názor krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nemá právona náhradu trov konania z dôvodu jeho procesného úkonu spočívajúceho v späťvzatí žaloby,ktoré   však   neodôvodnil,   je   ústavne   udržateľný,   pričom   z   odôvodnenia   napadnutéhouznesenia krajského súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosťvyslovenia porušenia v petite sťažnosti označených práv sťažovateľa.

Nad rámec sťažnosti ústavný súd dodáva, že bolo bez právneho dôvodu bližšie sazaoberať sťažovateľovou námietkou nesprávnosti výroku napadnutého uznesenia krajskéhosúdu, ktorým tento v prospech žalovaného rozhodol o priznaní náhrady trov odvolaciehokonania   v   sume   45,50   €,   keďže   nesprávnosť   tohto   výroku   argumentačne   prepájas nesprávnou aplikáciou § 146 ods. 2 OSP, ktorú však ústavný súd vyhodnotil ako ústavneudržateľnú.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietaporušenie   svojich   práv   podľa   ústavy   a dohovoru,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 ústavy, ako aj svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu.

V súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavný súd v prvom radepoukazuje na to, že bez vyslovenia porušenia ústavnoprocesných princípov zásadne nemôžebyť   všeobecný   súd   sekundárnym   porušovateľom   ústavných   práv   hmotného   charakteruv konaní, v ktorom uplatnil svoju súdnu právomoc ústavne akceptovateľným a udržateľnýmspôsobom. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015