znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 221/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného A., s. r. o., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 0 Tp 640/2012 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 1 Tpo 8/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013 doručená sťažnosť E. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 0 Tp 640/2012 a Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Tpo 8/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. marca 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   vo   výkone   väzby   na   základe   uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 640/2012 z 21. decembra 2012. Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu   podal   4.   februára   2013   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   spolu   so   žiadosťou o nahradenie   väzby   písomným   sľubom,   resp.   peňažnou   zárukou,   ktorú   ponúkal   otec sťažovateľa vo výške 10 000 €. Upovedomením zo 7. februára 2013 okresná prokurátorka oznámila, že žiadosti nevyhovuje, keďže podľa jej názoru dôvody väzby trvajú aj naďalej. Zároveň žiadosť postúpila okresnému súdu. Po výsluchu sťažovateľa uznesením okresného súdu   sp.   zn.   0   Tp   640/2012   z   19.   februára   2013   bola   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby zamietnutá   a   rovnako   aj   žiadosti   o   nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou   a   písomným sľubom. Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 8/2013 z 26. februára 2013 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy ustálili, že väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku trvajú aj naďalej, pričom tento svoj právny názor odôvodnili iba formálne citáciou príslušných ustanovení zákona bez toho, aby sa relevantne vysporiadali   s   argumentáciou   sťažovateľa   uvedenou   v   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby a následne   v   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu.   Krajský   súd   síce   zhodne so sťažovateľom   konštatoval,   že   uznesenie   okresného   súdu   možno   považovať   za formalistické bez toho, aby sa okresný súd náležite vysporiadal s argumentmi sťažovateľa, avšak   aj   napriek   tomu   pochybenie   neodstránil.   Bolo   absolútne   opomenuté   skúmanie dôvodnosti vznesenia obvinenia jednotlivo pri vymedzených skutkoch, a to konkrétne, či dôvodnosť jednotlivých obvinení existovala a trvá aj naďalej a či nedošlo k zoslabeniu týchto   dôvodov.   Sťažovateľovi   nie   je   zrejmé,   z   akého   dôvodu   bol   jeden   zo   skutkov kvalifikovaný ako prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, a to práve pre absenciu znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu, ktorých naplnenie sa doteraz nepodarilo dokázať (úplne absentuje objekt, ako aj objektívna stránka citovaného trestného činu). Navyše, žiaden z dôkazov neodôvodňuje takúto kvalifikáciu skutku, pričom žiadny z vypočutých svedkov (s výnimkou údajne poškodeného) nepotvrdil, že by sťažovateľ mal pôsobiť na výkon   právomoci   údajne poškodeného   ako verejného činiteľa. Vo vzťahu ku skutku kvalifikovanému ako ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona poškodený rozporne vypovedá o podstatných skutočnostiach. Odlišne vypovedá aj svedok C., ako aj ďalší vypočutí svedkovia.

Sťažovateľ nevníma porušenie svojich práv vyslovením právneho názoru okresným súdom, ale v tom, že krajský súd napriek konštatovaniu pochybenia okresného súdu tieto pochybenia nenapravil, pretože aj on úplne opomenul argumenty uvádzané v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu (najmä absenciu dôvodov a podmienok útekovej väzby). Len formalisticky   vymenoval   mená   svedkov   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   obsahom   výpovedí. Žiadnym spôsobom nezhodnotil dôkazy vykonané od vzatia sťažovateľa do väzby.

Žiadnym   dôkazom   nebola   preukázaná   existencia   dôvodného   podozrenia,   že sťažovateľ sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu. Formulácie krajského súdu v tejto súvislosti nie sú jasné, takže sa nedá predpokladať, čo chcel krajský súd vyjadriť. Tento dôvod väzby vychádzal   zo   skutočnosti,   že   sťažovateľ   neprevzal   doporučenú   zásielku,   hoci   mu   ani neuplynula odberná lehota.

V súvislosti s preventívnou väzbou sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že skutky, ktoré sú mu kladené za vinu, mali byť údajne spáchané 18. júla 2012, 30. septembra 2012, 3.   novembra   2012   a   24.   novembra   2012.   Sťažovateľ   bol   v   rámci   posledného   skutku zadržaný, avšak následne bol zo zadržania prepustený, a to pre neexistenciu dôvodu väzby. Až následne 20. decembra 2012, keď bol sťažovateľ predvedený políciou, lebo si neprevzal doporučenú   zásielku,   a   potom   zadržaný,   sa   dospelo   k   záveru   o   existencii   dôvodu preventívnej   väzby.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   neprevzal   doporučenú   zásielku,   bola vyhodnotená ako hrozba z pokračovania v trestnej činnosti.  

Nemožno prihliadať na konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého je sťažovateľ vysoko psychicky labilnou osobou s nezvládnuteľnými sklonmi k agresívnemu správaniu, pretože takýto úsudok by mohol urobiť iba príslušný znalec.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 640/2012 a krajským súdom pod sp. zn. 1 Tpo 8/2013 s tým, aby boli uznesenia krajského   súdu   z   26.   februára   2013   a   okresného   súdu   z   19.   februára   2013   zrušené a sťažovateľ   bol   prepustený   na   slobodu.   Napokon   sa   domáha trov   právneho   zastúpenia v celkovej výške 331,13 €.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 0 Tp 640/2012-56 z 19. februára 2013, ktorým bola žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby,   resp.   o   jej   nahradenie   peňažnou   zárukou a písomným sľubom zamietnutá, vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b) Trestného zákona za to, že 24. novembra 2012 na Katarínskej zábave stiahol k sebe za bundu policajta M. K. a povedal mu: „ty ma nebudeš zastavovať, nebudeš ma jebať a robiť zo mňa kokota.“ Po vysvetlení svedka, že policajti   sú   oprávnení   používať   donucovacie   prostriedky,   ako   aj   zbraň,   sťažovateľ   mal uviesť, že „keď ty budeš strieľať na mňa, ja budem strieľať na teba“, a fyzicky zaútočil na svedka tak, že ho udrel pravou päsťou do ľavej časti tváre a ľavou päsťou do spánkovej časti pravej časti tváre. Ďalej je sťažovateľ stíhaný za prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona za to, že 30. septembra 2012 na diskotéke najprv fyzicky napadol J. J. (viackrát ho udrel päsťou do tváre) a potom M. C. (viackrát ho udrel päsťou do tváre). Napokon   je stíhaný aj za   prečin   ublíženia na zdraví   podľa   § 156   ods.   1 a 3 písm.   c) Trestného zákona za to, že 3. novembra 2012 kopol do ľavej strany tváre M. B., a to potom, ako   mu   tento   vytýkal,   že „prešmykuje“ kolesami   auta.   Spôsobil   mu   zlomeninu   sánky s posunom a predpokladanou dobou liečenia v trvaní viac ako 42 dní.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Tpo 8/2013-73 z 26. februára 2013 vyplýva, že ním boli zamietnuté sťažnosti podané sťažovateľom a otcom sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 640/2012 z 19. februára 2013. Podľa názoru krajského súdu odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu   možno   skutočne   považovať   za   formalistické preberajúce závery z uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby bez toho, aby okresný súd náležite   reagoval   na   argumenty   uvádzané   v   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby.   Navyše, odôvodnenie uznesenia je nepresné, pretože sťažovateľ je aktuálne stíhaný nie za tri skutky násilného   charakteru,   ale   za   štyri   takéto   skutky,   ktoré   mal   spáchať   8.   júla   2012, 30. septembra   2012,   3.   novembra   2012   a   24.   novembra   2012.   Tieto   skutky   boli   zatiaľ posúdené   ako   prečin   ublíženia   na   zdraví   a   výtržníctva   (skutok   z   8.   júla   2012),   prečin výtržníctva (skutok z 30. septembra 2012), prečin ublíženia na zdraví (skutok z 3. novembra 2012) a prečin útoku na verejného činiteľa (skutok z 24. novembra 2012). Totiž už po vzatí sťažovateľa do väzby mu bolo vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví pre skutok, podľa ktorého mal 8. júla 2012 na diskotéke bez predchádzajúceho konfliktu bezdôvodne najmenej jedenkrát udrieť päsťou do tváre K. R., ktorý utrpel tržnú ranu hornej a dolnej pery, zlomeninu nosa a nalomenie korunky s predpokladanou dobou liečenia viac ako 7 dní. Obhajoba poukazom na výpovede svedkov nepresvedčila krajský súd o tom, že by došlo k výraznému zníženiu dôvodnosti podozrenia, že sa sťažovateľ dopustil stíhaných skutkov, a to preto, lebo obhajoba účelovo argumentuje len výpoveďami svedkov, ktorí jej vyhovujú, bez toho, aby čo i len v náznakoch prihliadla aj na iné dôkazy. Súd však musí posudzovať vec tak, aby zobral na zreteľ všetky relevantné dôkazy. V spise sú aj výpovede viacerých svedkov   (ich   mená   s   číslom   listu   vyšetrovacieho   spisu   sa   konkrétne   uvádzajú,   pozn.), z ktorých   vyplýva dostatočne odôvodnené   podozrenie,   že sa   sťažovateľ   mohol   dopustiť stíhaných skutkov. Takáto dôkazná situácia je v súčasnom štádiu dostatočná na vyslovenie, že materiálna podmienka väzby z hľadiska existencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestných   činov   je   naplnená.   Konečné   posúdenie   kompletnej   dôkaznej   situácie   bude predmetom rozhodovania o vine, a preto protichodné tvrdenia odlišných, resp. i tých istých svedkov budú podrobené dôslednej analýze v súdnom konaní. Dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku sú dané, resp. pretrvávajú aj v súčasnom štádiu, pričom   nemožno   prehliadnuť,   že   sťažovateľ   je   vysoko   psychicky   labilná   osoba s nezvládateľnými   sklonmi   k   agresívnemu   správaniu,   čo   napokon   sám   pripustil,   keď sudkyni pre prípravné konanie uviedol, že: „Na psychiatrii som bol liečený, dá sa povedať, že som sám začal navštevovať psychiatrickú ambulanciu z toho dôvodu, že som agresívny“. V takomto zmysle sa vyjadrili aj viacerí svedkovia: „M. je problematická osoba, je to výtržník, je bitkár, dá sa povedať, že vyhľadáva bitky najmä na diskotékach, v baroch, myslí si o sebe veľmi veľa a tiež, že môže všetko, a ľudia majú z neho strach, keď sa niekde zjaví, lebo on je tak drzý, že sa neovláda pred nikým a ničím“ (výpoveď svedka M. K.). Podobne vypovedali   takmer všetci   poškodení   a priebeh   skutkov   to   zreteľne dokumentuje, keďže sťažovateľ mal napadnúť rôznych ľudí bez zjavného motívu a pri rôznych a odlišných situáciách. Práve sklony k agresivite a početnosť útokov v relatívne krátkom čase celkom nepochybne   dokumentujú   existenciu   väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku,   teda   pretrvávajúcu   obavu,   že   v   prípade   prepustenia   na slobodu   by sťažovateľ   pokračoval   v   páchaní   trestnej   činnosti.   Tento   stav   zároveň   vylučuje   úvahy o nahradení väzby kauciou či sľubom, pretože riziko impulzívneho a agresívneho správania sa sťažovateľa je príliš vysoké na to, aby bolo možné považovať prostriedky na nahradenie väzby za dostatočné. I dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku je daný. Od   vzatia   do   väzby   neuplynul   neprimerane   dlhý   čas,   ktorý   by   zvrátil   existenciu   tohto dôvodu väzby. Dôvody, pre ktoré sa rozhodlo o vzatí sťažovateľa do väzby, sa nezmenili.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 640/2012, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď ochranu týchto práv a slobôd neposkytujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň vo vzťahu voči okresnému súdu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ aj využil.

Odlišná je situácia vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 1 Tpo 8/2013. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru sťažovateľa ďalšie trvanie väzby nebolo dôvodné, keďže jednak došlo k výraznému zoslabeniu podozrenia zo spáchania trestných činov, za ktoré je stíhaný, ale okrem toho nie sú ani dané dôvody útekovej a preventívnej väzby. Taktiež ani kvalita odôvodnenia uznesenia krajského súdu nie je v súlade s príslušnými právnymi normami.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   argumentácia   krajského   súdu   dostačujúca   a presvedčivá. Nejaví sa teda ako arbitrárna či zjavne neodôvodnená.

Podozrenie   zo   spáchania   trestných   činov,   za   ktoré   je   sťažovateľ   stíhaný,   možno v štádiu prípravného konania hodnotiť iba predbežne, lebo konečné hodnotenie má miesto až v rámci rozhodovania o vine po podaní obžaloby. Preto v danom štádiu postačuje záver krajského súdu, podľa ktorého vychádzajúc z doterajších výpovedí svedkov je potrebná miera podozrenia zo spáchania trestných činov daná.

Neobstojí   ani   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   skutok   z   24.   novembra   2012 kvalifikovaný ako prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b) Trestného zákona   neobsahuje všetky   skutkové   znaky   vyplývajúce   zo   zákona,   pretože   porovnaním skutkovej vety s právnou vetou možno dospieť k opačnému záveru.

Nemožno pochybovať o tom, že pokiaľ sa obvinený nezdržuje na označenom mieste, resp. otáľa s preberaním zásielok od orgánov činných v trestnom konaní, vytvára tým obavu z toho, že sa chce trestnému stíhaniu vyhýbať. Sťažovateľ nepopiera, že sa po určitú dobu na označenom mieste nezdržiaval, avšak bagatelizuje význam tejto skutočnosti.

Vzhľadom na podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov násilnej povahy v krátkom   časovom   rozpätí   nie   je   neopodstatnená   ani   obava   z   pokračovania   v   trestnej činnosti násilnej povahy. V tejto súvislosti nemožno vyčítať krajskému súdu jeho záver, podľa   ktorého   sťažovateľa   označuje   za   vysoko   psychicky   labilného   s   nezvládateľnými sklonmi k agresívnemu správaniu. Pokiaľ by takýto záver mal slúžiť pri rozhodovaní o vine a   treste   k   posúdeniu   duševného   stavu   sťažovateľa,   potom   by si   nepochybne vyžadoval znalecký posudok. Na daný účel je však možné pripustiť aj záver opierajúci sa o výpovede svedkov   charakterizujúcich   správanie   sťažovateľa,   ako   aj   o   výpoveď   samotného sťažovateľa.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2013