znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 221/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. H. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46   ods.   1 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených   pod   sp.   zn.   1   S   336/06   a sp. zn.   Spr.   2189/09   a   postupom   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní o jej žiadosti z 26. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. H. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2010 doručená sťažnosť Mgr. H. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 S 336/06 a sp. zn. Spr. 2189/09   a   postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“) v konaní o jej žiadosti z 26. novembra 2009.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 4. mája 2006 sa sťažovateľka domáhala „... preskúmania zákonnosti rozhodnutia...“ Ministerstva školstva Slovenskej republiky, ktoré jej   odmietlo   sprístupniť   ňou   požadovanú   informáciu   podľa   zákona   č.   211/2000   Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode   informácií)   v   znení   neskorších   predpisov.   Najvyšší   súd   postúpil   žalobu sťažovateľky na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu, ktorý o nej konal pod sp. zn. 1 S 336/06. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že až keď náhodne nazrela do súdneho spisu, zistila, že krajský súd konanie v tejto jej veci zastavil uznesením z 15. januára 2009, ktoré jej však podľa jej tvrdenia nebolo vôbec doručené, nebola ani predvolaná na pojednávanie, takže sa nemohla vyjadriť k veci, čím jej bolo zabránené konať pred súdom. Sťažovateľka v sťažnosti tiež vyjadruje nespokojnosť s postupom jej (pre konanie) ustanovenej právnej zástupkyne, ktorej, ako to sťažovateľka zistila, bolo doručené zastavujúce uznesenie, avšak podľa   sťažovateľky   právna   zástupkyňa   jej   toto   uznesenie   nepostúpila   ani   sa   s   ňou nekontaktovala, takže sťažovateľka podľa jej slov premeškala lehotu na využitie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov proti tomuto zastavujúcemu uzneseniu.

Vzhľadom na uvedený postup krajského súdu sa sťažovateľka domáhala zjednania nápravy sťažnosťou z 1. októbra 2009 adresovanou predsedníčke   krajského súdu, ktorá listom sp. zn. Spr. 2189/09 z 22. októbra 2009 kvalifikovala jej sťažnosť ako nedôvodnú. Následne sťažovateľka podala sťažnosť na postup krajského súdu aj ministerstvu, ktoré tiež listom č. k. 12236/2010-51 z 8. februára 2010 kvalifikovalo jej sťažnosť ako nedôvodnú.

V súvislosti v uvedeným sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Krajský   súd   v   Bratislave   bránil   prieniku   spravodlivosti,   čo   považujem   za nemorálne, v rozpore s dobrými mravmi, neetické, v rozpore so zákonom... čo považujem za nespravodlivé súdne konanie s vylúčením navrhovateľa akýmsi podvodným spôsobom, v súvise s trestnosťou. Nemôžem toto konanie - správanie sa považovať za normálne konanie, svedčí to, že došlo k porušeniu mojich základných práv....

Krajský súd v Bratislave neumožnil navrhovateľke byť prítomnej na pojednávaní. Účastníčke - navrhovateľke sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom... odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.

Právna zástupkyňa pridelená od súdu z radov advokátov od začiatku až doteraz bola a je nečinná. Zmarila konanie, spôsobila mi ešte väčšiu škodu.

Súd konal bez mojej prítomnosti, dokonca mi nedoručil ani predvolánku, neodročil pojednávanie, nedoručil uznesenie o zastavení konania. Taktiež nečinný vo vzťahu k osobe navrhovateľky, vylúčená bezdôvodne z konania.

Tým súd porušil právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces a právo na účinný opravný prostriedok, ktoré sú garantované čl. 6 a čl. 13 Dohovoru a v čl. 46 ods. 1 a čl.48 ods. 2 ústavy.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1/.   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   a   Krajský   súd   v   Bratislave   pod   sp. zn. 1 S/336/2006   a   sťažnostný   spis   č.   Spr.   2189/09,   porušilo   právo   sťažovateľky   na   súdnu ochranu a účinný opravný prostriedok podlá čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – aj výrokom sťažnosť neopodstatnená.

2/. Krajský súd v Bratislave porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie, keď konal   bez   prítomnosti   navrhovateľky,   bola   jej   odňatá   možnosť   pred   súdom   konať   – postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať... č. k. 1 S 336/2006-92 a zastavené konanie považuje, za predčasné a rozhodnutie súdu za nezákonné. Súd by mal vo veci konať. 3/. Mgr. M. B. právna zástupkyňa ustanovená od súdu z radu advokátov porušila právo navrhovateľky vo veci, načo bola zo zákona určená, a ktorý porušila. Ignorovala uznesenie o pridelení vo veci a bola nečinná. Spôsobila navrhovateľke –sťažovateľke škodu, ktorú mal znášať odporca.

4/. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške..... Sk/eurá.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 336/06

Sťažovateľka v sťažnosti v prvom rade vyjadruje svoju nespokojnosť s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 336/06, v ktorom konal o jej žalobe o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, pričom podľa sťažovateľky jej krajský súd v tomto konaní zabránil konať pred súdom, pretože ju nepredvolal na pojednávane a ani jej nedoručil uznesenie, ktorým konanie o tejto žalobe zastavil a o vydaní ktorého sa dozvedela iba   náhodne.   Týmto   postupom   malo   byť   sťažovateľke   znemožnené   využiť   proti zastavujúcemu uzneseniu krajského súdu riadne a mimoriadne opravné prostriedky.

Ústavný súd z vyžiadaných súdnych rozhodnutí týkajúcich sa napádaného konania vedeného pod sp. zn. 1 S 336/06 zistil, že uznesením č. k. 1 S 336/06-77 z 18. júla 2008 (nadobudlo právoplatnosť 13. augusta 2008) krajský súd priznal sťažovateľke oslobodenie od   súdnych   poplatkov   a   súčasne   jej   ustanovil   pre   účely   konania   o   jej   žalobe   právnu zástupkyňu z radov advokátov. Následne krajský súd uznesením č. k. 1 S 336/056-92 z 15. januára 2009 konanie o žalobe sťažovateľky zastavil a podľa zistenia ústavného súdu bolo toto uznesenie ustanovenej právnej zástupkyni sťažovateľky doručené 28. apríla 2009 (uznesenie o zastavení konania tak nadobudlo právoplatnosť 14. mája 2009).

Z   uvedeného   zistenia   ústavného   súdu   síce   vyplýva,   že   v   konaní   pred   ústavným súdom sťažovateľkou napádané uznesenie krajského súdu č. k. 1 S 336/056-92 z 15. januára 2009   nadobudlo právoplatnosť už 14.   mája 2009,   takže   odvtedy   nepochybne už márne uplynula   dvojmesačná   lehota   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   na   podanie sťažnosti ústavnému súdu (sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 9. apríla 2010), avšak vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   v   konaní   pred   ústavným   súdom   nenapáda označené rozhodnutie krajského súdu ako také, pretože podľa jej tvrdenia jej toto uznesenie ani nie je známe, keďže jej nebolo doručené, ale napáda postup krajského súdu v súvislosti s jeho doručovaním, v konečnom dôsledku spochybňuje aj právoplatnosť tohto rozhodnutia. Vzhľadom na to ústavný súd nemohol sťažnosť sťažovateľky bez ďalšieho odmietnuť iba ako oneskorene podanú, ale v záujme vyhnúť sa prílišnému formalizmu pri poskytovaní ochrany práv sťažovateľky preskúmal postup krajského súdu pri doručovaní označeného uznesenia v intenciách námietky sťažovateľky, ktorého preskúmania sa sťažovateľka inak domôcť nemôže.

Podľa § 48a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak má účastník viacerých advokátov, doručí sa písomnosť tomu z nich, ktorého určí účastník na doručovanie písomností. Ak účastník výslovne neurčí žiadneho z advokátov, doručuje sa ktorémukoľvek z nich.

Podľa   §   49   OSP   ak   má   účastník   zástupcu   s   plnomocenstvom   pre   celé   konanie, doručuje sa písomnosť „len“ tomuto zástupcovi. Ak má však účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku sa doručuje iba zástupcovi.

Podľa   §   31   ods.   2   OSP   ak   bol   za   zástupcu   ustanovený   advokát,   má   rovnaké postavenie ako advokát, ktorému účastník udelil plnomocenstvo.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že krajský súd nesprávne postupoval, keď jej nedoručoval   zastavujúce   uznesenie   z   15.   januára   2009,   a   teda   podľa   jej   názoru   toto uznesenie ešte ani nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, ústavný súd vzhľadom na citované ustanovenia konštatuje, že krajský súd postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   rozhodnutie   o   zastavení   konania   doručoval   iba ustanovenej právnej zástupkyni sťažovateľky, pretože zákon mu ukladal iba túto povinnosť.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V spojení s rozhodnutím krajského súdu o zastavení konania č. k. 1 S 336/056-92 z 15. januára 2009 a argumentáciou sťažovateľky založenou na jej tvrdení, že krajský súd týmto   rozhodnutím   bránil „prieniku   spravodlivosti“,   pretože   neuložil   ministerstvu poskytnúť jej ňou požadované informácie, ktorými sťažovateľka dosiaľ nedisponuje, a preto sa   nemôže domôcť   nápravy v súvislosti   s jej   zamestnaním, ústavný   súd   iba nad rámec podotýka,   že   táto   argumentácia   sa   nezakladá   na   pravde.   Zo   zastavujúceho   uznesenia krajského súdu vyplýva, že konanie o žalobe sťažovateľky bolo zastavené z dôvodu, že napokon ministerstvo sťažovateľke ňou požadované informácie poskytlo, a to 2. mája 2006 listom č. k. CD-2006-1806/14204-2, takže týmto spôsobom bol napokon dosiahnutý cieľ, ktorého   sa   sťažovateľka   domáhala aj žalobou   pred   krajským   súdom,   ktorá   sa   tak   stala neopodstatnenou, a preto bolo konanie o nej zastavené.

Pokiaľ   ide   o   nespokojnosť   sťažovateľky   s   postupom   jej   ustanovenej   právnej zástupkyne, ústavný súd konštatuje, že v tejto veci nemá právomoc konať a sťažovateľka sa môže   obrátiť   s   podnetom   na   podľa   nej   nesprávny   alebo   nezákonný   postup   právnej zástupkyne   priamo   na   Slovenskú   advokátsku   komoru   podľa   zákona   č.   586/2003   Z.   z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 2189/09

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu spochybňuje aj spôsob,   akým krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 2189/09 vybavil jej sťažnosť na postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 336/06. V konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 336/06 krajský súd totiž vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú.

Vychádzajúc   z   princípu   subsidiarity   svojho   konania   o   sťažnosti   namietajúcej porušenie   základného   práva   alebo   slobody,   v   dôsledku   ktorého   je   o   nej   ústavný   súd oprávnený konať len vtedy, keď sťažovateľ nemá k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom štátu. Ústavný súd už predtým rozhodol, že nemá právomoc konať   o   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   na   vyslovenie   porušenia   jej základných práv, ak im poskytuje ochranu právny poriadok použitím opravného alebo iného právneho prostriedku   pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07).

Podľa § 67 ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“),   ak   je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný, ministerstvo o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu...

Z   listu   krajského   súdu   č.   Spr.   2189/09   z   22.   októbra   2009,   ktorým   krajský   súd oboznámil sťažovateľku so spôsobom vybavenia jej sťažnosti na postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 336/06, vyplýva, že krajský súd sťažovateľku poučil o možnosti domáhať sa preskúmania jeho záverov žiadosťou podanou ministerstvu.

Napokon   so   skutočnosťou,   že   na   prešetrenie   záverov   krajského   súdu   bola   pred právomocou ústavného súdu daná právomoc ešte iného príslušného orgánu (ministerstva), bola stotožnená aj sama sťažovateľka, keď sa podaním z 26. novembra 2009 adresovaným ministerstvu domáhala preskúmania postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 2189/09.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom ministerstva v konaní vedenom pod sp. zn. 12236/2010

Sťažovateľka napokon v sťažnosti podanej ústavnému súdu vyjadrila aj svoj nesúhlas so závermi ministerstva v konaní sp. zn. 12236/2010 o preskúmaní záverov, ku ktorým dospel krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 2189/09.

Z listu ministerstva č. k. 12236/2010-51 z 8. februára 2010 vyplýva: „Vaša sťažnosť z 1. októbra 2009 bola predsedníčkou Krajského súdu v Bratislave vybavená   riadne   a   včas   v   súlade   s   citovaným   zákonom   o   súdoch.   Ministerstvo spravodlivosti sa stotožňuje so všetkými argumentami obsiahnutými v predmetnej odpovedi z 22. októbra 2009 číslo Spr. 2189/09 aj so záverom predsedníčky uvedeného súdu, že Vaša sťažnosť z 1. októbra 2009 je neprípustná.

Vzhľadom na to, ministerstvo spravodlivosti považuje Vašu žiadosť z 26. novembra 2009 o prešetrenie spôsobu vybavenia Vašej sťažnosti z 1. októbra 2009 predsedníčkou Krajského súdu v Bratislave za neopodstatnenú.“

Podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana   v   konaní.   Sťažnosť   na   postup   súdu   môže   smerovať   proti   porušovaniu   práva   na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 64 ods. 1 zákona o súdoch účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania, a odstránenie zistených nedostatkov.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že podľa zákona o súdoch môže účastník uplatniť sťažnosť   iba   v   zákonom   taxatívne   vymedzených   prípadoch,   a   to   v   prípade   prieťahov v súdnom konaní, a tiež v prípade, ak v súdnom konaní boli porušené zásady dôstojnosti a etiky.

Sťažnosť sťažovateľky proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S   2189/09   však   nebola   založená   ani   na   jednom   z   uvedených   zákonných   dôvodov prípustnosti   sťažnosti.   Sťažovateľka   sťažnosť   odôvodnila   námietkami   o   ňou   tvrdených nedostatkoch procesného postupu krajského súdu, do ktorého predsedníčka krajského súd nemá právomoc zasahovať, a to ani v rámci konania o sťažnosti účastníka konania.

Vzhľadom na uvedené sa závery ministerstva nejavia ako svojvoľné alebo zjavne neopodstatnené ani v rozpore s aplikovanými ustanoveniami zákona o súdoch, preto podľa názoru   ústavného   súdu   nemohlo   jeho   postupom   dôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľkou označených práv.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky aj tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia a   úhrady   trov   konania   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľky   (čl.   127 ods.   2 prvej   vety   ústavy),   ústavný súd o   tejto časti   sťažnosti   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2010