znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 221/09-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2009 predbežne prerokoval sťažnosť O. M., V., zastúpeného advokátkou JUDr. E. P., P., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 58/07 z 13. decembra 2007 a základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 143/2008 z 29. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2008 doručená   sťažnosť   O.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   9   C   58/07   a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   58/07 z 13. decembra 2007. Dňa 15. apríla 2009 sťažovateľ rozšíril svoju sťažnosť o ďalšieho porušovateľa,   a to   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý mal jeho základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru porušiť rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 143/2008 z 29. januára 2009.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:„Okresný súd v Prešove rozsudkom č. k. 28 C 108/05 zo dňa 26. 04. 2007 (ďalej len Okresný súd) ako súd I. stupňa zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne na úhradu istiny vo výške 400.000,- Sk s príslušenstvom, zaviazal žalovaného v 1. rade na úhradu istiny vo výške 200.000,- Sk s príslušenstvom, na úhradu trov súdneho konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a návrh voči žalovanej v 2. rade v prevyšujúcej časti zamietol.

Žalovaná v 2. rade podala proti rozsudku Okresného súdu odvolanie. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Prešove (...) svojim rozsudkom zo dňa 13. 12. 2007 č. k. 9 Co 58/07, ktorým:

-   zmenil   rozsudok   prvostupňového   súdu   v   jeho   napadnutej   časti   vo   vzťahu k žalovanej v 2. rade tak, že návrh vo veci samej vo vzťahu k žalovanej v 2. rade zamieta

-   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výrokoch   zaväzujúcich   žalovaného v 1. rade

- nepriznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade

- priznal odporkyni v 2. rade voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 106.023,- Sk,   ktoré   je   žalobca   povinný   zaplatiť   k   rukám   právneho   zástupcu   žalovanej   v 2. rade JUDr. M. W. do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ podaním zo dňa 22. 02. 2008 doručil Najvyššiemu súdu SR dovolanie opierajúce sa o dovolacie dôvody uvedené v § 237 písm. f), § 236 ods. 1, § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.“

Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), z ktorej podľa neho vyplýva, že „ ústavný súd môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.“.

Podľa názoru sťažovateľa sú právne a skutkové závery, o ktoré krajský súd oprel svoj   rozsudok,   zjavne   neodôvodnené,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú za následok porušenie označených práv sťažovateľa.

Sťažovateľ tiež uviedol, že konaním a rozhodnutím krajského súdu v predmetnej veci utrpel majetkovú ujmu (bol zaviazaný na úhradu trov konania v sume 106 023 Sk), ale aj nemajetkovú ujmu.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   15.   apríla   2009   sťažovateľ   rozšíril   svoje podanie z 20. marca 2008.

Uviedol, že najvyšší súd ako dovolací súd svojím rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 143/2008 z 29. januára 2009 (jemu doručený 26. marca 2009) odmietol jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 58/07 z 13. decembra 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej dodal:

«Sťažovateľ má za to, že rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 143/2008 zo dňa 29. 01. 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo sťažovateľa na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. (...)

Ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy a ustanovenia čl. 36 ods. 1 Listiny stanovujú, že „každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva“. Z tohto základného práva, ako aj z ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru („Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo...   prejednaná...“)   vyplýva,   že   všeobecné   súdy   sú   povinné   poskytovať právnu   ochranu   zákonom   stanoveným   postupom.   Nedodržaním   zákonom   stanoveného postupu   v   súdnom   konaní   dochádza   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na spravodlivé súdne konanie.

Úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov zabezpečujú   ich preskúmateľnosť.   Jedným z princípov,   predstavujúcich neopomenuteľnú súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich svojvôľu pri rozhodovaní, je povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť.

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku: „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci   vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“. (...)

Rozhodnutie Najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 143/2008 zo dňa 29. 01. 2009 nie je podľa názoru   sťažovateľa   dostatočne   odôvodnené,   pri   jeho   vydaní   dovolací   súd   postupoval svojvoľne a predstavuje arbitrárne rozhodnutie.

V predmetnej veci právne rozhodujúce boli skutočnosti a právne argumenty, o ktoré sťažovateľ prípustnosť svojho odvolania oprel. (...)

Dovolací súd sa s námietkami a argumentáciou sťažovateľa nevyporiadal v takom rozsahu, ktorý by bol postačujúci pre rozhodnutie o prípustnosti dovolania sťažovateľa. Väčšinu   podstatných   okolností   prípadu   a   právnej   argumentácie   sťažovateľa   nechal   bez povšimnutia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   dovolací   súd   sa   mal   v   odôvodnení   svojho   uznesenia podrobnejšie vysporiadať s námietkami sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom preto, lebo išlo o také tvrdenia, ktoré v skoršom štádiu konania neboli ešte posúdené. Z vyššie uvedeného zjavne vyplýva, že Najvyšší súd svoje rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 143/2008 zo dňa 29. 01. 2009 náležité neodôvodnil, a preto ho sťažovateľ vzhľadom na kľúčové argumenty, ktoré uviedol vo svojom dovolaní považuje za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom má za následok porušenie základných práv sťažovateľa upravených v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tieto skutočnosti zakladajú aj v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I.   ÚS   13/00)   podľa   názoru   sťažovateľa   pre   ústavný   súd   možnosť   vysloviť   vo   svojom rozhodnutí záver, že postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu boli porušené (označené) ústavou chránené práva sťažovateľa.»

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk. Táto suma by mala vyjadriť skutočnosť, že podaním sťažnosti ústavnému súdu nesledoval nič iné, len úsilie domôcť sa spravodlivého ústavného a zákonného rozhodnutia v jeho súdnom spore a zabezpečiť si tak reálnu ochranu svojich ústavou a zákonom zaručených práv a slobôd.

Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd v jeho veci nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   O.   M.   postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 58/07 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 9 Co 58/07 zo dňa 13. 12. 2007 boli porušené.

2. Základné právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd O. M. postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 143/2008 zo dňa 29. 01. 2009 boli porušené.

3.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu SR   sp.   zn.   3   Cdo   143/2008   zo dňa 29.   01.   2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 9 Co 58/07 zo dňa 13. 12. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5.   O.   M.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   300.000,-   Sk,   ktoré   je   mu Krajský   súd   v   Prešove   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

6.   O.   M.   priznáva   náhradu   trov   konania   podľa   počtu   právnych   úkonov   a podľa dodatočného vyčíslenia ktoré je Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet spoločnosti E.   P.   Advokátska   kancelária   s.   r.   o.,   so   sídlom   P.,  ...   do   15   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 25. marca 2008 vyplynulo, že sťažovateľ v uvedenej právnej veci podal 22. februára 2008 dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 58/07 z 13. decembra 2007, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 28 C 108/05.

Podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna.

Na   ochranu   označených   práv   proti   namietanému   rozsudku   mal   sťažovateľ k dispozícii   účinný   prostriedok   nápravy   –   dovolanie   podľa   § 238   ods. 1   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Sťažovateľ túto možnosť využil a proti namietanému rozsudku,   ktorým   odvolací   súd   zmenil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   (vo   vzťahu k žalovanej v 2. rade), podal dovolanie. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je účinným opravným prostriedkom ochrany sťažovateľom namietaného porušenia základných práv, ktorý je prístupný v systéme všeobecného súdnictva.

Na základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   v súlade   s princípom   subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   označených   práv   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 58/07 z 13. decembra 20007 pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa zistení ústavného súdu i tvrdení sťažovateľa v rozšírení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 15. apríla 2009 o dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 143/2008 z 29. januára 2009 (sťažovateľovi bol doručený 26. marca 2009).

K námietke   porušenia   označených   základných   práv sťažovateľa   najvyšším   súdom ústavný súd uvádza, že najvyšší súd ako primárny ochranca ústavnosti je viazaný čl. 152 ods. 4 ústavy (výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou), v rámci dovolacieho konania oprávnený a zároveň povinný dbať na ochranu základných práv účastníkov konania vrátane ústavne súladného výkladu a aplikácie relevantných právnych noriem vzťahujúcich sa na daný prípad.

Ústavný súd k námietke sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že účastníkovi občianskeho súdneho konania ustanovenie čl. 46 ods. 1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ale   ani   zákonné   procesno-právne   predpisy negarantujú v procese dokazovania právo vyjadrovať sa k právnym záverom konajúceho súdu, ale len ku skutkovým záverom. Účelom dokazovania, v rámci ktorého má účastník právo vyjadrovať sa k vykonávaným dôkazom, a tak ovplyvňovať skutkové zistenia súdu, je úplné   objasnenie   skutkového   stavu   veci.   Následné   právne   posúdenie   dokazovaním ustáleného   skutkového   stavu   je   už   vecou   konajúceho   súdu   a účastník   konania   nie   je oprávnený   doň   kvalifikovane   zasahovať.   Svoj   odlišný   právny   názor   totiž   môže   uplatniť prostredníctvom opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí aj   ústavná   sťažnosť.   Tá   však   prichádza   do   úvahy   len   vtedy,   ak   by   právne   závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V okolnostiach posudzovaného prípadu však ústavný súd po preskúmaní spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec nezistil, že by právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom   rozsudku   vykazoval   známky   ústavnej   relevancie   z   hľadiska   eventuálneho použitia postupu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.

Najvyšší súd ako súd dovolací preskúmal rozsudok krajského súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

V odôvodnení   predmetného   rozsudku   skúmal   dovolací   súd   predovšetkým   to,   či nedošlo k závažnej procesnej vade zakladajúcej zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 OSP, resp. námietkou sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   predmetného   rozsudku   podal   relevantný   aplikačný výklad príslušných zákonných ustanovení regulujúcich postup pri vykonávaní dokazovania i vyhodnocovaní výsledkov dokazovania všeobecným súdom.

V podrobnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol:„(...) ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva   do   súvislosti   s   faktickou   činnosťou   súdu   a   nie   s   jeho   právnym   hodnotením   veci zaujatým   v   napadnutom   rozhodnutí.   Právnym   posúdením   veci   súdom,   spočívajúcim v aplikácii   hmotnoprávneho   alebo   procesného   predpisu   na   zistený   skutkový   stav vyjadreným v rozhodnutí,   sa vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho   procesných   práv   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   (viď.   R   43/2003   a   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky síce všeobecne považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.), zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania   v zmysle   § 237   písm.   f)   O.   s.   p.   (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo   102/2004,   sp.   zn.   2   Cdo   282/2006,   sp.   zn.   3   Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).

Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti so svojím tvrdením o vade konania (§ 237 písm. f) O. s. p.) poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 92/1996 [vychádzajúce z názoru, že účastníkovi konania, ktorý bol pre nesprávny právny názor   súdu   ohľadne   podstatnej   skutočnosti,   dôležitej   pre   posúdenie   veci,   vylúčený z realizácie svojich procesných práv (napríklad navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim), bola odňatá možnosť konať pred ním], dovolací súd uvádza, že označené rozhodnutie bolo prijaté v zásadne odlišnom skutkovom a právnom rámci a reagovalo na tú skutočnosť, že súdy si vôbec neozrejmili, čo bolo predmetom konania, aké návrhy učinili účastníci konania a akým smerom malo byť zamerané dokazovanie; v prejednávanej veci bolo však zrejmé, čo je   predmetom   konania,   čoho   sa   účastníci   domáhajú,   čo   uvádzajú   na   podporu   svojich tvrdení a aké dôkazy navrhujú vykonať na preukázanie nimi uvádzaných skutočností. So   zreteľom   na   uvedené   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   procesný   postup odvolacieho   súdu   v   tomto   smere   nevykazuje   znaky   postupu   odnímajúceho   účastníkovi možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti rozsudku odvolacieho súdu   v   napadnutej   časti   z   hľadiska   dovolacieho   dôvodu,   ktorý   navrhovateľ   v   dovolaní uplatnil (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak odvolací súd posúdil vec podľa   normy,   ktorá   na   daný   skutkový   stav   nedopadá,   alebo   právnu   normu   síce   určil správne,   avšak   nesprávne   ju   interpretoval   alebo   ju   na   daný   skutkový   stav   nesprávne aplikoval.   Dovolacie   konanie   má   preskúmavaciu   povahu,   preto   v   ňom   možno   posúdiť správnosť len toho právneho posúdenia veci, na ktorom je založené dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

V posudzovanej veci ide o právne posúdenie záväzku zo zmluvy o pôžičke uzavretej jedným z manželov, t. j. odporcom 1) za trvania manželstva so zreteľom na uznanie dlhu podpísané oboma manželmi. Podstatou námietok uplatnených navrhovateľom v dovolaní je nesúhlas s tým, ako odvolací súd hodnotil uznávacie prehlásenie z 13. augusta 2002, ktoré podpísala okrem odporcu 1) aj odporkyňa 2) ako jeho manželka, resp. jeho právne účinky vo   vzťahu   k   odporkyni   2).   Podľa   jeho   názoru   odporcovia   1),   2)   ako   manželia   práva a povinnosti,   záväzky   a   pohľadávky   nadobúdali   spoločne   do   bezpodielového spoluvlastníctva manželov, preto treba vychádzať z domnienky, že všetko, čo nadobudli za trvania manželstva, nadobudli do ich bezpodielového spoluvlastníctva a táto domnienka trvá, pokiaľ sa jeden z manželov nedovolá absolútnej alebo relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Ak sa odporkyňa 2) relatívnej neplatnosti uznania dlhu nedovolala, má sa za to, že bola a je spolu s odporcom 1) dlžníčkou a teda vyhlásenie o uznaní dlhu urobila ako dlžníčka.   To   isté   sa   vzťahuje   aj   na   zmluvu   o   pôžičke,   ktorú   uzatvoril   s   odporcom   1) a odporkyňa 2) k tejto pôžičke právnym úkonom - vyhlásením o uznaní dlhu - pristúpila k záväzku odporcu 1).“

V ďalšom   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s aplikáciou   príslušných   hmotnoprávnych predpisov týkajúcich sa merita sporu a úpravou bezpodielového spoluvlastníctva manželov v kontexte zmluvy o pôžičke (§143 a nasl. a § 657 Občianskeho zákonníka ).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol, že:„Dovolateľ svojím dovolaním napadol aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým mu odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k odporcovi 1) a výrok,   ktorým   bol   zaviazaný   zaplatiť   odporkyni   2)   náhradu   trov   konania.   Táto   časť dovolania, ktorou navrhovateľ napáda uvedené výroky o trovách konania, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, aj keď rozhodnutie o trovách s meritómym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O. s. p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať   podľa   ustanovení,   ktoré   vymedzujú,   kedy   je   prípustné   dovolanie   proti uzneseniu(...)

Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a) O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b) veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a)   odvolací   súd   vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom   uznesení,   že je   dovolanie   prípustné, pretože   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   b)   ide   o   uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o   uznesenie   o   uznaní   (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení   za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. teda vylučuje prípustnosť dovolania navrhovateľa   proti   výrokom   rozsudku   odvolacieho   súdu   o   trovách   konania.   Keďže   ani vo vzťahu   k   týmto   výrokom   nebola   preukázaná   procesná   vada   konania   zakladajúca zmätočnosť,   nemožno   prípustnosť   dovolania   proti   týmto   výrokom   vyvodiť   ani   z   §   237 O. s. p.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania navrhovateľa proti výrokom o trovách konania   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“

Takto   formulovaný   právny   názor   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   nepovažuje   za arbitrárny či zjavne neodôvodnený.

K argumentácii sťažovateľa o jeho neúspechu v spore potvrdenom najvyšším súdom ústavný   súd   dodáva,   že   podľa   jeho   konštantnej   judikatúry   neúspech   účastníka   konania v súdnom spore neznamená automaticky porušenie jeho práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces (napr. I. ÚS 160/06). Tento záver však platí aj vo vzťahu k iným základným právam a slobodám, ktoré by postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu mohli byť porušené.

Ústavný   súd   tak   uzatvára,   že   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi   postupom a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   právami   označenými   sťažovateľom,   a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch sťažovateľa uvedených v sťažnosti nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009