znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 221/08-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   22.   mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. O. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9   Ct   14/02,   ako   aj   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 Co 463/06 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 3/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2007   doručená   sťažnosť   spoločnosti I.,   spol. s r. o. (ďalej   len   „sťažovateľka“), vo   veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   9   Ct   14/02,   ako   aj   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 463/06 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 3/2007.

Sťažovateľka uvádza, že v právnej veci žaloby Ing. A. M., B. (ďalej len „žalobca“), o neplatnosť výpovede,   o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru   a náhrady mzdy   je v   procesnom   postavení   žalovanej.   Okresný   súd   22. júna 2006   vydal   rozsudok č. k. 9 Ct 14/02-175, v ktorom uznal nárok žalobcu a sťažovateľku zaviazal zaplatiť mu náhradu   mzdy   v sume   1 112 414   Sk   a   trovy   konania   v sume   166 274,40   Sk.   Proti predmetnému rozsudku sťažovateľka podala odvolanie krajskému súdu, ktorý   ju vyzval na zaplatenie súdneho poplatku. Krajský súd uznesením č. k. 9 Co 463/06-204 z 31. januára 2007   odvolacie   konanie   v merite   veci   zastavil   s odôvodnením,   že   súdny   poplatok za odvolanie nebol včas zaplatený. Podľa sťažovateľky ju krajský súd v poučení o lehote na podanie   odvolania   nesprávne   poučil,   že „proti   tomuto   uzneseniu   nie   je   možné   podať odvolanie“. Sťažovateľka podala proti predmetnému rozhodnutiu krajského súdu odvolanie, ktorým žiadala uznesenie krajského súdu o zastavení konania zrušiť a pokračovať v konaní v   merite   veci,   a   zároveň   s podaným   odvolaním   zaplatila   súdny   poplatok   za   odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Co 3/2007 z 21. júna 2007 odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu č. k. 9 Co 463/06-204 z 31. januára 2007 zastavil a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v čase prebiehajúceho odvolacieho konania okresný súd na   svojom   rozsudku   z   22.   júna   2006   vyznačil   právoplatnosť   a vykonateľnosť   tohto rozhodnutia.   Na   základe   právoplatného   rozsudku   okresného   súdu   bolo   sťažovateľke 12. apríla   2007   doručené   upovedomenie   o začatí   exekúcie,   proti   ktorému   sťažovateľka podala námietky. Okresný súd Bratislava III (ako exekučný súd) námietky sťažovateľky zamietol, následne 23. júla 2007 bol exekútorom vydaný exekučný príkaz, ktorým nariadil exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu sťažovateľky v banke, a to odpísaním pohľadávky vo výške istiny 1 112 414 Sk a príslušenstva vo výške 493 237,40 Sk.

Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   vyznačením   právoplatnosti   a vykonateľnosti na rozsudku z 22. júna 2006 porušil jej základné právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy, nerešpektovaním odvolacieho konania porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a vyznačením doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na rozsudku bez toho, aby existovali zákonné a skutkovo-materiálne náležitosti, porušil základné právo na rýchly   a spravodlivý   proces   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Krajský   súd   porušením   práv a právnych   záujmov   sťažovateľky   mal   porušiť   základné   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ústavy a svojou nečinnosťou mal porušiť základné právo na rýchly a spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Najvyšší súd svojím uznesením z 21. júna 2007 odňatím možnosti   sťažovateľke   uplatňovať   svoje   právo   na   nezávislom   a nestrannom   súde   mal porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a odňatím práva sťažovateľke konať na pred nezávislým a nestranným súdom mal porušiť jej základné právo na rýchly a spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby vydal tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave v právnej veci vedenej pod číslom konania 9 Co 463/06 porušil právo spoločnosti I. spol. s. r. o., so sídlom (...)   B. na súdnu ochranu, zaručené v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a právo spoločnosti I. spol. s. r. o., so sídlom (...) B. na rýchly a spravodlivý súdny proces, zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresný súd Bratislava I v právnej veci vedenej pod číslom konania 9 Ct 14/02 porušil právo spoločnosti I. spol. s. r. o., so sídlom (...)   B. na súdnu ochranu, zaručené v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, právo spoločnosti I. spol. s. r. o., so sídlom (...) B. na rýchly   a   spravodlivý   súdny   proces,   zaručené   v   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo spoločnosti I. spol. s. r. o., so sídlom (...) B. na ochranu vlastníctva, zaručené v Článku 20 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v právnej   veci vedenej pod   číslom   konania 2 Co 3/2007 porušil právo spoločnosti I. spol. s. r. o., so sídlom (...) B. na súdnu ochranu, zaručené v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a právo spoločnosti I. spol. s. r. o., so sídlom   (...)   B.   na   rýchly   a   spravodlivý   proces,   zaručené   v   článku   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky.

4.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   21.   06.   2007, č. k. 2 Co 3/2007 sa zrušuje v celom rozsahu.

5. Okresnému   súdu   Bratislava   I   sa   ukladá   povinnosť   odstrániť   doložku právoplatnosti a vykonateľnosti na rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 06. 2007, č. k. 9 Ct 14/02 -175.

6. Krajskému súdu v Bratislave sa ukladá, aby vydal opravné uznesenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 01. 2007, č. k. 9 Co 463/06-204 tak, že uvedie správne poučenie o lehote na podanie odvolania.

7.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   sa   ukladá   povinnosť   pokračovať   v   konaní č. 9 Co 463/06 vo veci súdneho poplatku za odvolanie zmysle § 10 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

8.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   sa   ukladá,   aby   pokračoval   v   odvolacom   konaní o odvolaní spoločnosti I. spol. s. r. o., so sídlom (...) B. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 06. 2006, č. k. 9 Ct 14/02 -175.

9. Spoločnosti I. spol. s. r. o., so sídlom (...) B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie   v   sume   500.000,-   Sk,   ktoré   sú   Krajský   súd   v   Bratislave,   Okresný   súd Bratislava I a Najvyšší súd Slovenskej spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

10. Spoločnosti I. spol. s. r. o., so sídlom (...) B. sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 7.060,- Sk, ktoré je sú Krajský súd v Bratislave, Okresný súd Bratislava I a Najvyšší súd Slovenskej spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. Š., (...) B. vedený v Ľudovej banke a. s. (...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základných   práv zaručených   v   čl.   20,   čl.   46   a čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu,   ako   aj namietané   porušenie   jej   základných   práv   zaručených   v   čl.   46   a čl.   48   ods.   2   ústavy postupom krajského súdu a najvyššieho súdu.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta   porušenie   označených   základných   práv   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   Ct   14/02   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 Co 463/06, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľky, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   ku konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol rozsudkom   z 22.   júna   2006,   proti   ktorému   podala   sťažovateľka   odvolanie)   rozhodoval v odvolacom   konaní krajský   súd   uznesením   č.   k.   9   Co   463/06-204   z 31.   januára   2007 a vo vzťahu   ku   konaniu   krajského   súdu   (vo   veci   rozhodol   rozsudkom   z 31.   januára 2007, proti   ktorému   sťažovateľka   podala   odvolanie)   rozhodoval   v odvolacom   konaní najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 3/2007 z 21. júna 2007. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 9 Ct 14/02 a konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 9 Co 463/06.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti, ktorou   namieta   porušenie   označených   základných   práv   postupom   okresného   súdu a postupom   krajského   súdu   po   predbežnom   prerokovaní odmietol   pre nedostatok   svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Podľa názoru ústavného súdu konanie o tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta porušenie označených základných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp.   zn.   2 Co 3/2007   z   21.   júna   2007,   ktorým   konanie   o   jej   odvolaní   proti   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 463/2006 z 31. januára 2007 zastavil, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľky   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   ak   by   podmienky   na   prístup   k tomuto   súdu ustanovené Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   najvyššieho   súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo,   sťažovateľka   mala   priznané postavenie   účastníka   súdneho   konania   a najvyšší   súd   o   jej   návrhu   meritórne   rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ktorý   garantuje   právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preskúmal   dôvodnosť   podaného   odvolania a zistil,   že   toto   odvolanie   nespĺňa   zákonom   požadované   procesné   podmienky   na   vecné preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

V prejednávanej veci odolanie žalovaného smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský súd   rozhodol   po   1. 1. 2006   o   zastavení   odvolacieho   konania   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku.

Podľa   §   201   O. s. p.   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním,   pokiaľ   to   zákon   nevylučuje.   Ak   z   právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.

Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Podľa   §   10a   O. s. p.   o   dovolaniach   proti   rozhodnutiam   krajských   súdov   ako odvolacích súdov rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 1. 1. 2006   (ďalej   len   zákon   o   súdnych   poplatkoch)   vo   veciach   poplatkov   rozhoduje orgán, ktorý je oprávnený vykonať poplatkový úkon.

V   týchto   zákonných   ustanoveniach   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   upravená funkčná   príslušnosť   najvyššieho   súdu   tak,   že   tento   súd   je   príslušný   rozhodovať o odvolaniach   vtedy,   ak   odvolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   ako   súdu prvého stupňa. Zhodne s tým sú podľa § 201 O. s. p. spôsobilým predmetom odvolania len rozhodnutia súdu prvého stupňa. Funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na rozhodovanie je daná   aj   vtedy,   ak   je   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu dovolaním (nie odvolaním).

Zákon   o   súdnych   poplatkoch   s   účinnosťou   od   1. 1. 2006   stanovil,   že   vo   veciach poplatkov, t. j. aj o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku, rozhoduje orgán, ktorý je oprávnený poplatkový úkon vykonať. Keďže vo veciach poplatkov za odvolanie je týmto orgánom s účinnosťou od 1. 1. 2006 nepochybne krajský súd, bol tento súd kompetentný rozhodnúť   o   zastavení   odvolacieho   konania   v   prípade,   že   poplatok   splatný   podaním odvolania žalovaný nezaplatil ani na výzvu, aby poplatok uhradil v lehote desiatich dní od jej doručenia.

Rozhodovanie   krajského   súdu   o   zastavení   odvolacieho   konania   pre   nezaplatenie súdneho   poplatku,   v   rámci   odvolania   podaného   účastníkom   konania   proti   rozhodnutiu okresného súdu, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je potrebné ho považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Na tejto skutočnosti nič nemení ani ustanovenie § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, na   ktoré   sa   odvoláva   žalovaný.   Toto   zákonné   ustanovenie   totiž   nemôže   samo   osobe spôsobiť,   aby   bol   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu,   keď   tento nerozhoduje ako súd prvého stupňa, prípustný.

Keďže žalovaný napadol uvedené uznesenie krajského súdu odvolaním, Najvyšší súd Slovenskej   republiky   nie   je   funkčne   príslušný   k   rozhodovaniu   o   tomto   opravnom prostriedku, lebo napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Súd je povinný kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky konania,   predovšetkým   či   patrí   vec   do   právomoci   súdu,   ak   je   daná   jeho   vecná   alebo funkčná príslušnosť (§ 103, § 104 O. s. p.). Pokiaľ sa jedná o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže   chýbajúca   funkčná   príslušnosť   ktoréhokoľvek   súdu   na   prejednanie   určitej veci,   ktorá   inak   patrí   do   právomoci   súdu,   predstavuje   neodstrániteľný   nedostatok podmienky   konania,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konanie   o   odvolaní   žalovaného zastavil   (§   104   ods.   1   O. s. p.   v   spojení   s   §   243c   O. s. p.   bez   toho,   aby   mohla   byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia krajského súdu.

Najvyšší súd považuje na záver za potrebné poznamenať, že poplatkovú povinnosť je účastník konania povinný splniť súčasne s podaním odvolania. Ak ju nesplní, ani napriek riadne doručenej výzve a upozorneniu na procesné dôsledky spojené s opomenutím v súdom stanovenej lehote nie kratšej ako 10 dní, ide o konanie (opomenutie), za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť.

V danej vecí žalovaný bol povinný súdny poplatok za odvolanie zaplatiť súčasne s podaním   odvolania,   kedy   mu   vznikla   poplatková   povinnosť.   Žalovaný   tak   neurobil a neurobil tak ani v súdom stanovenej desaťdňovej lehote a ani do rozhodnutia odvolacieho súdu   (výzva   bola   doručená   žalovanému   a   jeho   zástupcovi   20. 11. 2006   a   odvolací   súd konanie   zastavil   až   uznesením   z   31. 1. 2007.   Krajský   súd   preto   v   súlade   so   zákonom odvolacie konanie zastavil, čoho si musel byť žalovaný vedomý.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   rozsiahle   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľke zastavil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil   označené   základné   práva   sťažovateľky „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu do výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008