znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 221/04-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval   sťažnosť   Business   Center,   s.   r.   o.,   so   sídlom   Nám. SNP 29, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., ktorou namieta porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. E 518/98, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Business Center, s. r. o., Bratislava na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. E 518/98   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Topoľčany p r i k a z u j e,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. E 518/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Business   Center,   s.   r.   o.,   Bratislava   n e p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie.

4.   Okresný   súd   Topoľčany   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Bussines   Center,   s.   r.   o., Bratislava trovy konania 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. K., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal 4. novembra 2004 na ďalšie konanie sťažnosť Business Center, s. r. o., so sídlom Nám. SNP 29, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 518/98.

Sťažovateľka   porušenie   označených   základných   práv   odôvodnila   tak,   že „Nedôsledným konaním Okresného súdu v Topoľčanoch nám bolo znemožnené účinne sa domôcť našej pohľadávky, keď súd pri realizácii samotného výkonu rozhodnutia nedôsledne skúmal majetkové pomery povinného a uspokojil sa len s povrchnými zisteniami, na základe ktorých považoval celú vec za vybavenú (čím porušil naše právo podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). Postupom Okresného súdu v Topoľčanoch dochádza k bezdôvodným prieťahom (Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) v súdnom výkone rozhodnutia, keď už od roku 1998 vedie sa konanie, ktoré doteraz neprinieslo žiadne výsledky. (...) Súd však už 6 rokov nerobí nič (pohľadávku nevymáha), necháva nás tápať v právnej neistote bezvýsledným výkonom rozhodnutia, keď o zastavení   výkonu   rozhodnutia   nijako   nerozhodol.   Pritom   nám   sa   takýmto   postupom odopiera podať odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení výkonu rozhodnutia, na ktoré nás O. s. p. oprávňuje - znemožňuje sa nám domáhať sa zákonom ustanoveným postupom nášho práva na súde podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.

Na základe týchto tvrdení sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol tak, že okresný súd porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 518/98 konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk a úhradu trov konania.

Predseda okresného súdu v tejto veci uviedol:

„Z obsahu príslušného spisu tunajšieho súdu pod sp. zn. E 518/98 som zistil, že dňa 13. 07. 1998 nám bol v súlade s §-om 105 ods. 2 O. s. p. odstúpený spis Okresného súdu Piešťany   pod   sp.   zn.   E   186/98,   vo   veci   výkonu   rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí oprávneného B. C. Consulting, a. s., so sídlom Kolárska ul. č. 14, Bratislava, práv. zast. JUDr. D. K., proti povinnému B. T., bytom T. v sume 1.400,- Sk s prísl., na ďalšie konanie.

Výkon   rozhodnutia   bol   nariadený   v minimálnej   lehote   a to   dňa   27.   07.   1998, uznesením pod č. k. E 518/98-3. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 18. 09. 1998.

Dňa 02. 09. 1998 bol vymáhajúcou úradníčkou za prítomnosti ďalších osôb urobený súpis   hnuteľných   vecí   u povinného,   pričom   bolo   zistené,   že   zariadenie   u povinného   je opotrebované, nevhodné na dražbu.

Následne   o tejto   skutočnosti   bol   upovedomený   oprávnený,   cestou   práv.   zástupcu JUDr. D. K., ktorý prípis prevzal dňa 30. 10. 1998, spoločne so vz. 173.

Prípisom zo dňa 16. 11. 1998 pod č. k. E 518/98-6, bolo účastníkom (oprávnenému a povinnému) oznámené, že sa nenašli žiadne hnuteľné veci patriace povinnému, ktoré by podliehali   výkonu   rozhodnutia.   S poukazom   na   stanovisko   NS   č.   18/80   bol   oprávnený poučený,   že   výkon   rozhodnutia   bol   nariadený   neúčinne,   stal   sa   bezvýsledným,   ktorý nemožno   zastaviť   a preto,   vo   veci   musí   podať   nový   návrh   na   výkon   rozhodnutia   iným spôsobom.

Zástupca oprávneného prípis prevzal dňa 18. 11. 1998. Od tejto doby bol právny zástupca oprávneného nečinný a až dňa 14. 05. 2004, kedy takmer po 4 rokoch oznamuje tunajšiemu súdu, že ku dňu 30. 04. 2004 neeviduje u povinného žiadnu platbu, preto trvajú na uhradení dlhu.

Odpoveď im bola zaslaná dňa 01. 06. 2004 a následne dňa 08. 07. 2004. (...)

Žiadne   prieťahy v konaní   zo strany tunajšieho   súdu zistené   neboli,   čo   právnemu zástupcovi oprávneného bolo oznámené, aj vo veci tunajšieho súdu pod č. Spr 1510/04.

Je chybou právneho zástupcu oprávneného, že doposiaľ nerešpektoval právny názor súdu v danej veci, s poukazom i na stanovisko NS č. 18/80 a doposiaľ nepodal na súd nový návrh na výkon rozhodnutia podľa §-u 259 a následne O. s. p. a taktiež nepostupoval ani spôsobom, ktorý mu umožňuje O. s. p. pred nariadením výkonu rozhodnutia, o čom bol opakovane poučený, naposledy dňa 08. 07. 2004. (...)

Po   preverení   spisového   materiálu,   musím   konštatovať,   že   žiadne   základné   práva podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   sťažovateľa   porušené   neboli.   Pokiaľ k dnešnému   dňu   nedošlo   k uspokojeniu   pohľadávky   oprávneného,   je   to   iba   z dôvodu nečinnosti právneho zástupcu a nerešpektovania právneho názoru súdu.

Na základe týchto skutočností navrhujem sťažnosť, ako neopodstatnenú zamietnuť.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   a   v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky. Do obsahu tohto základného práva patrí aj ochrana poskytovaná súdom v nútenom výkone súdnych   a iných   rozhodnutí   podľa   VI.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“). Súčasťou tejto súdnej ochrany je aj právo účastníka konania, aby sa konanie začaté na jeho   návrh   skončilo   spôsobom,   ktorý   mu   umožní pokračovať v ďalšej   ochrane jeho judikovaného práva, t. j. aby súd o skončení konania rozhodol úkonom, ktorým je výlučne súdne   rozhodnutie,   proti   ktorému   sa   účastník   môže   –   za   zákonom   ustanovených predpokladov – aj brániť opravným prostriedkom.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Platí to nielen pre hmotné právo, ale aj pre normy procesného práva.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Okresný súd oznámil 16. novembra 1998 sťažovateľke, že výkon rozhodnutia v jej veci bol nariadený neúčinne a stal sa bezvýsledným. V tomto úkone sa okresný súd riadil rozhodnutím Najvyššieho súdu ČSSR uverejneným pod číslom R 18/80 Zbierky, podľa ktorého sa výkon rozhodnutia stal bezvýsledným, ak sa pri výkone rozhodnutia predajom hnuteľných vecí nenašli žiadne postihnuteľné veci patriace povinnému. Toto stanovisko okresný súd zopakoval v úkone adresovanom sťažovateľke 21. mája 2004 a konštatoval, že vec vedená pod sp. zn. E 518/98 bola právoplatne skončená, a preto v nej nemožno konať.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd, ako to vyplýva aj z obsahu spisu, po zistení, že   povinný   nemá   hnuteľné   veci,   ktoré   by   bolo   možné   spísať,   uskutočnenie   výkonu rozhodnutia   predajom   hnuteľných   veci   považoval   za   skončené   v dôsledku   jeho „bezvýslednosti“.   Žiadne   rozhodnutie   o tom   nevydal   a považoval   vec   za   právoplatne skončenú.

V tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   právoplatné   skončenie   veci   predpokladá rozhodnutie,   ktoré   nadobúda   právoplatnosť   v zmysle   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku (§ 167 a nasl. OSP v spojení s § 254 OSP). Takéto rozhodnutie vo veci výkonu rozhodnutia sp. zn. E 518/98 vydané nebolo. V dôsledku takého postupu okresného súdu sťažovateľka   nemala   možnosť   brániť   sa   proti   „bezvýslednosti“   výkonu   rozhodnutia predajom hnuteľných vecí, prípadne uviesť informácie o hnuteľných veciach povinného, ktoré by sa mohli spísať. Takýto postup okresného súdu preto nie je v súlade s ústavne súladným chápaním obsahu základného práva na súdnu ochranu pri výkone rozhodnutia. Akceptovanie takého postupu by znamenalo, že oprávnený (sťažovateľka) by sa nemohol žiadnym spôsobom brániť proti záveru súdu o „bezvýslednosti“ výkonu rozhodnutia aj keby povinný mal hnuteľné veci, ktoré by sa mohli spísať a predať pri výkone rozhodnutia.

V tejto   spojitosti   sa   nemožno   odvolávať   na   stanovisko   Najvyššieho   súdu   ČSSR uverejnené pod číslom R 18/80 Zbierky, ktoré nemohlo reflektovať súčasné ústavné pomery a predovšetkým obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   svojím postupom a úkonmi vo veci výkonu rozhodnutia sp. zn. E 518/98 tým, že o svojom závere o bezvýslednosti výkonu   rozhodnutia nevydal rozhodnutie a neumožnil tak sťažovateľke obranu   proti   takému   postupu   a rozhodnutiu,   porušil   jej   základné   právo   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

2. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu. Toto základné právo sa uplatňuje aj v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. V takom druhu civilného procesu je účelom tohto základného práva to, aby sa po nariadení núteného   výkonu   bez   zbytočných   prieťahov   uskutočnil   tento   výkon   (prípadne   súdna exekúcia) tak, aby vymáhaný nárok bol čo najskôr, ak tomu nebránia dôvody relatívnej alebo   absolútnej   neprípustnosti   núteného   výkonu   súdneho   rozhodnutia,   uspokojený (podobne II. ÚS 205/04).

Vo   veci   sťažovateľky   tým,   že   okresný   súd   považoval   výkon   rozhodnutia   za „bezvýsledný“, došlo k tomu, že od oznámenia zo 16. novembra 1998 sa vo veci núteného výkonu   rozhodnutia   nekonalo   napriek   tomu,   že   okresný   súd   bol   povinný   z úradnej povinnosti dbať na uskutočnenie výkonu rozhodnutia (§ 265 OSP) nečakajúc na návrhy účastníkov konania. Toto obdobie nečinnosti postačuje na záver ústavného súdu, že okresný súd porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. E 518/98 konal bez zbytočných prieťahov. Takýmto príkazom je súčasne zabezpečené aj to, že sa odstráni porušovanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Okresný súd je totiž viazaný právnym názorom, ktorý je vyslovený v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), t. j. že musí vo veci konať a rozhodnúť a nemôže tvrdiť, že došlo k právoplatnému rozhodnutiu v dôsledku „bezvýslednosti“ výkonu rozhodnutia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka uplatnila aj tento nárok na ochranu jej základných práv. Ústavný súd je toho názoru, že výrok o porušení jej základných práv, o prikázaní okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov podľa záväzného právneho názoru ústavného súdu a o uložení povinnosti   okresnému   súdu   uhradiť   jej   trovy   konania   pred   ním   postačuje   na   efektívnu ochranu   jej   základných   práv.   Preto   ústavný   súd   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľke nepriznal.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešnej sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania 9 342 Sk za dva úkony právnej služby plus dvakrát po 136 Sk režijný paušál ku každému úkonu právnej služby.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2005