znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 221/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť D. V., bytom B., zastúpenej advokátkou Mgr. M. B., B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 119/96 a vo veci porušenia jej práva na spravodlivý   proces podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozhodnutiami   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   12   C   119/96 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 314/02 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   D.   V.   v časti   namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 119/96   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť D. V. v časti namietajúcej porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozhodnutiami   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   12   C   119/96   a Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 14 Co 314/02 o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. júla 2003 doručené podanie D. V. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom B., zastúpenej advokátkou Mgr. M. B., B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných ľudských práv a slobôd vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 119/96 a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami okresného súdu sp. zn. 12 C 119/96 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 314/02 v konaní o návrhu na náhradu škody na zdraví spôsobenej dopravnou nehodou odporcu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Dňa 29. 5. 1996 som na Okresný súd Bratislava I. podala návrh na náhradu škody na zdraví z dôsledku dopravnej nehody zo dňa 6. 12. 1993, ktorú mi spôsobil odporca Ing. P. T., bytom B. ako škodca a zároveň prevádzkovateľ motorového vozidla.

... Súd o tomto mojom nároku rozhodol až o 6 rokov od podania návrhu... Vo veci prebehli na prvom stupni celkovo štyri pojednávania, konkrétne v termínoch 20. 5. 1998, 30. 7. 1998, 29. 5. 1999 a potom až 15. 3. 2002.

Vo veci boli vypracované dva znalecké posudky – prvý... bol vypracovaný dňa 12. 2. 1999 a ďalší (kontrolný) znalecký posudok č. 2199/169/99 bol vypracovaný... dňa 6. 11. 2001.   Kontrolné   znalecké   dokazovanie   bolo   nariadené   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I. sp. zn. 12 C 119/96 dňa 16. 9. 1999, znalec si spis preštudoval až o rok neskôr – dňa 22. 8. 2000 a samotný kontrolný znalecký posudok bol vypracovaný až o ďalší rok dňa 6. 11. 2001. Vypracovanie kontrolného znaleckého posudku teda celkovo trvalo dva roky!... Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 15. 03. 2002, č. k. 12 C 119/96-77, môj návrh zamietol.

... Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa som podala odvolanie, v dôsledku čoho vo veci konal a rozhodol odvolací Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 30. 04. 2003, č. k. 14   Co   314/02-92.   Odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil,   keďže   dospel k záveru, že je vecne správny. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na závery znaleckých posudkov znalcov...

...   Napokon   sa   vyjadril   odvolací   súd   aj   k mojim   námietkam...   Odvolací   súd nepovažoval   za   potrebné   doplniť   dokazovanie   v naznačenom   smere   a považoval   ho   za nadbytočné.

Rozsudok odvolacieho súdu bol doručený môjmu právnemu zástupcovi dňa 12. 06. 2003 v dôsledku čoho rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť.“

V časti   namietajúcej   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru označenými rozhodnutiami súdov prvého a druhého stupňa sťažovateľka ďalej uviedla, že toto právo jej „bolo...upreté aj pre nesprávne právne posúdenie veci, vydané v rozpore s ust. § 153 ods. 1 a § 154 O. s. p. a rozsudok odvolacieho súdu aj v rozpore s ust. § 219 O. s. p. (nedostatočne zistený skutkový stav, v dôsledku ktorého rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní)...“

Podľa   sťažovateľky   to   malo   za   následok   chaotické,   kontroverzné   hodnotenie dôkazov, medzi ktorými existujú logické rozpory, pričom „... Z uvedeného vyplýva, že súdy pre svoje skutkové zistenia vôbec nehodnotili skutočnosti, ktoré z dokazovania vyplynuli a naopak,   v príkrom   logickom   rozpore   s nimi   prijali   záver,   z ktorého   pri   rozhodovaní vychádzali“.

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd rozhodol nasledovne:

„1. Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 119/96 porušil právo D. V., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresný   súd   Bratislava   I.   rozsudkom   zo   dňa   15.   3.   2002   č.   k.   12   C   119/96 a Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30. 4. 2003 č. k. 14 Co 314/02 porušili právo D. V. na spravodlivý súdny proces, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Okresný   súd   Bratislava   I a Krajský súd v Bratislave sú   povinní   uhradiť   D.   V. náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000,- Sk a to spoločne a nerozdielne v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom   zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Pri predbežnom   prerokovaní   podnetu   ústavný   súd   skúma   aj   to,   či   nejde   o podnet   zjavne neopodstatnený.   Za   zjavne   neopodstatnený   považuje   spravidla   taký   podnet,   pri   ktorom ústavný súd nezistí reálnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody.

1.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažnosti   sťažovateľky   v časti   namietajúcej porušenie jej základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru vychádzal z toho,   že ústavný súd   poskytuje ochranu tým   právam, ktorých   porušenie   sa namieta, len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavný súd uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00). Sťažovateľka namietala zbytočné prieťahy v konaní toho súdu (okresného súdu), ktorý o jej veci v okamihu podania sťažnosti nekonal, pričom aj odvolacie konanie vedené pod sp. zn. 14 Co 314/02 na krajskom súde už skončilo (rozsudok z 30. apríla 2003, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a ktorý nadobudol právoplatnosť 12. júna 2003).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažnosti   namietala   porušenie   svojho   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami všeobecných súdov (okresného súdu a krajského súdu). Obsahom práva na spravodlivý proces sú podľa ústavy tie práva, ktoré sú obsiahnuté v jej siedmom oddiele (čl. 47 až 50). K porušeniu práva na spravodlivý proces teda môže preto dôjsť v dôsledku porušenia týchto základných práv.   Sťažovateľka   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   videla   v nedostatočne   zistenom skutkovom stave, v nevyhovení jej návrhu na doplnenie dokazovania a v kontroverznom hodnotení dôkazov.

Ústavný súd je oprávnený preskúmať aj také konanie a rozhodnutie všeobecných súdov, ktorým by došlo k porušeniu základných práv tvoriacich obsah ústavného inštitútu súdnej ochrany. Do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom   (ako   súčasti   práva   na   spravodlivý   proces),   ktoré   účastník   konania   pred všeobecným   súdom   navrhol,   nepatrí   povinnosť   tohto   súdu   vykonať   všetky   navrhnuté dôkazy,   pretože   princíp   voľného   hodnotenia dôkazov   v konaní pred   súdmi v spojení   so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú (I. ÚS 64/97).

Keďže   na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   nezistil   reálnu   možnosť porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2003