SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 220/2016-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou Mgr. Romanou Paliderovou, Jégého 19,Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných práva slobôd rozsudkami Okresného súdu Galanta sp. zn. 25 C 273/2008 z 27. septembra 2010a sp. zn. 23 C 87/2011 zo 7. mája 2013, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Romanou Paliderovou, Jégého 19, Bratislava,ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných práv a slobôdrozsudkami Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 C 273/2008z 27. septembra 2010 a sp. zn. 23 C 87/2011 zo 7. mája 2013 (spolu ďalej len „napadnutérozsudky“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konanívedených okresným súdom pod sp. zn. 23 C 87/2011 o určenie neplatnosti právnych úkonova sp. zn. 25 C 273/2008 o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a o prikázanie nehnuteľnostído vlastníctva v procesnom postavení navrhovateľa, resp. jedného z navrhovateľov.Okresný súd rozsudkom sp. zn. 25 C 273/2008 z 27. septembra 2010 žalobu v plnomrozsahu zamietol a rozsudkom sp. zn. 23 C 87/2011 zo 7. mája 2013 žalobu sčasti zamietola sčasti konanie o nej zastavil. Oba rozsudky okresného súdu sťažovateľ neúspešne napadolodvolaním. Vo veci vedenej pod sp. zn. 25 C 273/2008 podal sťažovateľ i dovolanie, ktorédovolací súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 195/2013 z 30. septembra 2013 odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem opisu skutkového stavu uvádza:„Z dokumentácie založenej v súdnych spisoch na Okresnom súde v Galante pod č. k.: 25 C/273/2008 a následne v pokračovaní konania pod č. k.: 23 C/87/2011 vrátane rozhodnutí Krajského súdu v Trnave a tiež Najvyššieho súd v Slovenskej republike je podľa môjho názoru v dostatočnej miere zdokumentované moje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.
Súdy však v danej veci nespravodlivo rozhodujú, robia vo veci zbytočné súdne prieťahy a zároveň neefektívne konajú, čo je v rozpore podľa príslušných platných právnych predpisov aj s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Vo veci som sa snažil využiť všetky dostupné právne prostriedky nápravy, no zatiaľ bezvýsledne aj bez ohľadu na tú skutočnosť, že vlastnícke práva k nehnuteľnostiam sú nepremlčateľné, neodňateľné, nezrušiteľné a nescudziteľné, dedenie sa zaručuje, majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.“
V ďalšej časti sťažovateľ argumentuje:„Skutočnosť, že porušovatelia základných práv a slobôd a tiež ľudských práv a základných slobôd robili vo veci zbytočné súdne prieťahy, neefektívne konali a nakoniec nespravodlivo rozhodli, vyvoláva u mňa dlhodobý stav právnej neistoty, napriek využitiu všetkých dostupných právnych predpisov na nápravu, nebolo spravodlivo rozhodnuté. V danom prípade je tu jednostranná snaha v konkrétnej navrhovanej veci spravodlivo nerozhodnúť aj napriek preukázaniu v dostatočnej miere opodstatnenosti v navrhovanej veci, čo sa prieči okrem zákonných ustanovení aj dobrým mravom... Nečinnosťou, neefektívnym konaním a nespravodlivým rozhodnutím porušovateľov základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd som utrpel majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, ktorú uplatňujem vo výške 50.000.- EUR...
Ak by porušovatelia základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd včas a spravodlivo rozhodli, došlo by u mňa k podstatnému zlepšeniu mojej zlej finančnej situácie, keďže som šesť rokov nezamestnaný a poberám iba dávku v hmotnej núdzi.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1. Ústavný súd rozhodol, že právoplatnými rozhodnutiami: Okresného súdu v Galante pod č. k.: 25 C/273/2008 zo dňa 27. 09. 2010, pod č. k.: 23 C/87/2011 zo dňa 07. 05. 2013 boli porušené základné práva a slobody a ľudské práva a základné slobody ⬛⬛⬛⬛... a preto ruší tieto rozhodnutia, vec vracia na ďalšie konanie, pričom zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd priznáva ⬛⬛⬛⬛... primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000.- EUR, ktoré mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Galante do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd v Galante je povinný zaplatiť advokátovi trovy právneho zastúpenia pred ústavným súdom.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje, žesťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom, ktorý je v súlade § 18ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinnýdôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmyklienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnejslužby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilévyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na tosplnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorýobsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľa, musí obsahovať jednakvšeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitostiuvedené predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrhna rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde.
Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 4zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konaniaokrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhomna začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorejsťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súdev spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveňvymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky naposkytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktoréhooznačil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľzastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení inýchustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebnépovažovať iba za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľav predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavnýsúd mohol konať a rozhodnúť. Jej nedostatky sa vzťahujú predovšetkým na sťažovateľomformulovaný návrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcimz § 56 zákona o ústavnom súde, keďže v ňom nie sú uvedené konkrétne základné právaalebo slobody, ktoré mali byť napadnutými rozsudkami okresného súdu porušené.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkovzákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinnýodstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právnehozastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačnevyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaníúčastníkov konania (IV. ÚS 409/04).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, žesťažnosť sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňapožiadavky kvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľnýmz § 20 a § 50 v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutiepre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Ústavný súd ďalej poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systémústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavnýsúd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ, zastúpený advokátkou, namieta porušenie bližšie neoznačenýchzákladných práv a slobôd napadnutými rozsudkami okresného súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať protinapadnutým rozsudkom okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľav danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonompredpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016