znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 220/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,zastúpeného   hbr advokáti,   s.   r.   o.,   Obchodná   58,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvomkonateľa a advokáta Martina Holiča, ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   konaní   vedenompod sp. zn. 37 Er 5009/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpenéhohbr advokáti,   s.   r.   o.,   Obchodná   58,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľaa advokáta   Martina   Holiča,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 5009/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je v procesnom postaveníoprávneného   účastníkom   napadnutého   konania   o vymoženie   sumy   1 191,20   €s príslušenstvom. Sťažovateľ písomným podaním z 27. apríla 2012 navrhol okresnému súduzmenu   súdneho   exekútora   v napadnutom   konaní.   Keďže   okresný   súd   ostal   nečinný,sťažovateľ   opakoval   svoj   návrh   na   zmenu   exekútora   podaniami   z 18.   novembra   2014a 21. januára 2015.

Dňa   23.   januára   2015   podal   sťažovateľ   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosťna prieťahy v napadnutom konaní. Predseda okresného súdu mu 2. februára 2015 oznámil,že o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora bolo rozhodnuté 30. januára 2015, a zároveňsa sťažovateľovi ospravedlnil, že okresný súd vo veci nekonal plynule.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Napriek tomu, že neexistovali žiadne prekážky postupu súdu, v čase od podania prvého návrhu na zmenu súdneho exekútora zo dňa   27.   04.   2012   až   do   vydania   uznesenia,   ktorým   sa   návrhu   sťažovateľa   ako oprávneného   vyhovelo,   neboli   vykonané   žiadne   úkony   zo   strany   súdu   po   dobu   33 mesiacov...   Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   od   podania   žiadosti   na   zmenu   súdneho exekútora zo dňa 27. 04. 2012 až do vydania uznesenia zo dňa 30. 01. 2015, teda 33 mesiacov žil v právnej neistote kvôli nečinnosti a zbytočným prieťahom na strane súdu.“

Podľa   názoru   sťažovateľa „týmto   spôsobom   zasiahol   porušovateľ   do   základného práva   sťažovateľa   definovaného   článkom   48   ods.   2   Ústavy   SR   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov“.

Sťažovateľ žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €z dôvodu, že „... sa snaží dosiahnuť uspokojenia náhrady škody spôsobenej trestným činom prostredníctvom výkonu rozhodnutia v exekučnom konaní. Chybný postup súdu nepomohol sťažovateľovi dosiahnuť spravodlivý záver a uspokojenie svojich nárokov, ktoré mu boli spôsobené   trestnou   činnosťou   povinného.   V   dôsledku   neadekvátneho   postupu   súdu   aj napriek   ich   aktívnemu   prístupu,   po   dobu   dlhšiu   ako   33   mesiacov   nebol   súd   schopný rozhodnúť   o   žiadosti   oprávneného   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Dôsledkom   takéhoto prístupu súdu stratil sťažovateľ akúkoľvek dôveru v schopnosť súdneho systému zabezpečiť primeranú ochranu jeho práv.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛...   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V... porušené bolo.

2. ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva Finančné zadosťučinenie v sume po 2.000,- EUR (slovom dvetisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný uhradiť v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Bratislava   V   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia ⬛⬛⬛⬛... vo výške 355,72 EUR s DPH, a to na účet právneho zástupcu... do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   topredovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že petit sťažnosti nezodpovedákvalitatívnym požiadavkám, ktoré vyplývajú z ustálenej judikatúry ústavného súdu, a tonapriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (v bode 1petitu   nie   je   označené   konanie,   v ktorom   malo   dôjsť   k zbytočným   prieťahom,   pozn.).Uplatňujúc   materiálny   prístup   k   ochrane   ústavnosti,   ústavný   súd   kvalifikoval   sťažnosťsťažovateľa podľa obsahu jej odôvodnenia ako sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavypostupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 5009/2011.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej mocivznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušovaluvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálnenepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty,dochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.   Pretona naplnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkonybez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že v namietanom konaní dochádzalo kprieťahom, ústavný súd však zároveň poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie každýzistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01,I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy jepojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom nakonkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovaťtakými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ vzmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakterpostupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolomožné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosťspravidla   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   41/01,   I.   ÚS   57/01,III. ÚS 59/05).

Navyše,   v   konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorýchsťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojouustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súduna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon   o   súdoch“).   Takúto   sťažnosť   totiž   ústavný   súd   považuje   za   účinný   prostriedokochrany   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárnepostavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podanímsťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť tohtoprávneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje ajznenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorýchzákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňujepovinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   ajdisciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že„Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahyv konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetkyskutočnosti.“.   Napokon   podľa   §   64   ods.   3   zákona   o   súdoch   „Ak   orgán   poverenývybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrenína   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   vočizodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre viackrát poukázal aj na to, že akorgán štátnej správy súdov uzná sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú, nemusí to viesťbez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (§ 25ods. 3 zákona o ústavnom súde) na ďalšie konanie, pretože ústavný súd, pridržiavajúc sadoterajšej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestorna prijatie   opatrení   s   cieľom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčinenéhonečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).

V prípade, ak všeobecný súd, reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl.zákona o súdoch, prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany jeho základnéhopráva, zakladá to podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnostiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Zo sťažnosti a z jej príloh   vyplýva, že sťažovateľ   sťažnosť   na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi okresného súdupodal 23. januára 2015. Po podaní sťažnosti okresný súd rozhodol o návrhu na zmenuexekútora uznesením sp. zn. 37 Er 5009/2011 z 30. januára 2015. Z uvedeného vyplýva, žeokresný súd po podaní sťažnosti začal vo veci konať, t. j. prostredníctvom tejto sťažnosti sazabezpečila efektívna ochrana jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené,   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súduv namietanom konaní bol najmä v období po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútorapoznamenaný   prieťahmi,   ale   po   podaní   sťažnosti   podľa   §   62   a   nasl.   zákona   o   súdochpredsedovi okresného súdu došlo k náprave.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, žev prípade, ak bude okresný súd v ďalšom období v namietanom konaní bez relevantnéhodôvodu nečinný, resp. v ňom bude postupovať neefektívne, nič nebráni sťažovateľovi, abyopätovne podal sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa bude domáhať ochranysvojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015