znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 220/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. V., S., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 23 Cb 47/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. V.   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť Ľ. V., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného   porušenia   čl.   46   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 Cb 47/2005.

Zo sťažnosti a z nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 285/2011-178 z 25. januára 2012, ktorý si ústavný súd pripojil, vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 21. decembra 2004 domáhal na okresnom súde zaplatenia dlžnej sumy s príslušenstvom. Konanie je vedené pod sp. zn. 23 Cb 47/2005. Uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 53/2009-426 z 10. marca 2010 bolo rozhodnuté o procesnej zámene na strane žalobcu tak, že namiesto sťažovateľa sa stala žalobkyňou spoločnosť R. s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“). Ešte 13. februára 2008 (teda v čase, keď bol žalobcom ešte sťažovateľ) bol vyhlásený   rozsudok,   ktorý   z   pohľadu   sťažovateľa   bolo   možné   hodnotiť   ako   čiastočne pozitívny. Dodnes však nedošlo k jeho písomnému vyhotoveniu a doručeniu sťažovateľovi. Dňa 9. novembra 2011 bol žalobkyni doručený nekompletný dokument („čosi in modo rozsudok“)   s   nezrozumiteľným   obsahom,   proti   ktorému   žalobkyňa   podala   odvolanie. Koncom novembra 2011 boli žalobkyni doručené ďalšie listiny označené ako rozsudok a aj proti tomu musela žalobkyňa podať odvolanie. Krajský súd oba „procesné hokus-pokusy“ uznesením sp. zn. 2 Cob 44/2012 z 24. apríla 2012 zrušil. Okresný súd následne 7. augusta 2012   vydal   opravné   uznesenie,   v   ktorom   je   ako   účastník   konania   na   strane   žalujúcej označená žalobkyňa. Oprava sa týka dátumu vyhlásenia rozsudku, a to tak, že k nemu vraj došlo   25. februára   2008.   To   však   odporuje   zákonu,   lebo   k   13.   februáru   2008,   ako   aj k 25. februáru 2008 bol žalobcom sťažovateľ. Po masívnom tlaku sťažovateľa okresný súd konečne vypracoval rozsudok v tom znení, ako bol vyhlásený, t. j. 13. februára 2008, avšak označil   ho   dátumom   25.   február   2008   a   namiesto   sťažovateľovi   ho   doručil   žalobkyni. Sťažovateľ teda od 13. februára 2008 až dosiaľ legitímne čaká na doručenie písomného vyhotovenia rozsudku z 13. februára 2008.

Podľa presvedčenia sťažovateľa postupom okresného súdu sú porušené jeho základné práva na súdnu ochranu a na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005 s tým, aby okresnému súdu bolo prikázané konať bez zbytočných prieťahov. Domáha sa taktiež primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € a náhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za podanie zjavne neoprávnenej osoby.

Jadrom sťažnosti je právny názor sťažovateľa, ktorý je presvedčený, že rozsudok okresného súdu vyhlásený 13. februára 2008 a dodnes písomne nevyhotovený (písomne vyhotovený rozsudok je totiž označený dátumom 25. februára 2008) má byť doručený jemu, keďže v čase vyhlásenia rozsudku (až do marca 2010) bol žalobcom v konaní vedenom okresným   súdom   on.   Podľa   jeho   názoru   nie   je   možné   písomné   vyhotovenie   rozsudku doručiť   žalobkyni,   ktorá   je   teraz   (od   marca   2010)   účastníčkou   konania,   avšak   v   čase vyhlásenia   rozsudku   ňou   nebola.   Takýto   stav   považuje   za   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu a na konanie bez zbytočných prieťahov vo vzťahu voči svojej osobe.

Ústavný súd nepovažuje za možné so sťažovateľom súhlasiť.

Pokiaľ v konaní vedenom okresným súdom došlo k zmene na strane žalobcu, potom od momentu tejto zmeny (od momentu jej pripustenia súdom) už nemožno pôvodný subjekt považovať za účastníka konania, pretože tento status už prináleží novému subjektu, ktorý zaujal procesné miesto pôvodného subjektu. Preto všetky   ďalšie úkony súdu   po zmene v osobe   účastníka   konania   už   musia   smerovať   voči   novému   účastníkovi   konania. To zároveň znamená, že rozhodnutie, ktoré bolo síce vydané (vyhlásené) ešte v čase, keď bol žalobcom sťažovateľ, môže byť a musí byť doručené už žalobkyni ako novému subjektu v konaní, keďže v čase doručovania rozhodnutia je už ona účastníčkou konania.

Možno   urobiť   záver,   podľa   ktorého   za   aktívne   legitimovaný   subjekt   namietať nedoručenie písomného vyhotovenia rozsudku okresného súdu z 13. februára 2008, ako aj zbytočné prieťahy s tým spojené treba považovať žalobkyňu, a nie sťažovateľa. Sťažovateľ je teda osobou zjavne neoprávnenou.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2013