znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 220/2012-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.–   S.,   H.,   a M.   T.,   B.,   zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 161/2009 a jeho uznesením z 5. augusta 2009, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom   pod sp.   zn.   9   Co   419/2009   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2010   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 27/2011 a jeho uznesením z 28. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S. a M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S., H. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a M. T., B. (ďalej   len   „sťažovateľka   v 2.   rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), čl. 51 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 161/2009 a jeho uznesením z 5. augusta 2009, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 419/2009 a jeho uznesením z 31. mája 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 27/2011 a jeho uznesením z 28. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako navrhovatelia v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 36 C 161/2009 domáhali proti spoločnosti Ž., spol. s r. o., B. (ďalej len „odporkyňa v 1. rade“), a M. Č., V. (ďalej len „odporca v 2. rade“, spolu   ďalej   len   „odporcovia“),   vydania   veci   a vydania   majetkového   prospechu (bezdôvodného obohatenia).

Okresný súd 19. mája 2009 vyzval sťažovateľov, aby spoločne a nerozdielne zaplatili súdny poplatok za podaný návrh s poučením, že pokiaľ tak neurobia v stanovenej lehote, okresný   súd   podľa   §   10   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) konanie zastaví. Sťažovatelia súdny poplatok nezaplatili, a okresný súd preto uznesením č. k. 36 C 161/2009-42 z 5. augusta 2009 konanie zastavil.O opravnom prostriedku sťažovateľov proti rozhodnutiu okresného súdu krajský súd uznesením č. k. 9 Co 419/2009-53 z 31. mája 2010 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľov považoval za nedôvodné a napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   mimoriadny   opravný prostriedok, ktorý však najvyšší súd uznesením č. k. 4 Cdo 27/2011-152 z 28. februára 2011 odmietol   ako   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný prostriedok neprípustný.

Sťažovatelia zastavajú názor, že všeobecné súdy svojimi postupmi a rozhodnutiami porušili mini označené práva, a to predovšetkým ich právo na súdnu ochranu.

Podľa slov sťažovateľov:«Rozhodnutie   dovolacieho   súdu   nepovažujeme   za   správne,   lebo   nezaplatenie súdneho   poplatku   za   odvolanie   v sume   1.891,50   Eur   (na   ktoré   dôchodca   poberajúci dôchodok ako jediný príjem obživy vo veku 69 a 72 rokov) nemali a nemajú voľné finančné prostriedky   čo   má   ten   dôsledok,   že   súdy   porušili   právo   na   spravodlivé   konanie a rozhodnutie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a tým porušili aj právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Toto   tvrdenie   dovolacieho   súdu   nepovažujeme   za   správne   a zákonné,   lebo   ak účastník označí dôkazy a súd ich nevykoná, aký má zmysel domáhať sa práva na súde, keď súd   nemusí   rešpektovať   nielen   určenie   žalobného   petitu,   ale   i určenie   rozhodných skutočností,   o ktoré   svoje   tvrdené   právo   opiera,   pričom   je   treba   podotknúť,   že   obaja žalovaní   konali   nielen   nezákonne,   ale   konali   priam   jánošíkovským   spôsobom,   čo skonštatovalo aj Krajské riaditeľstvo PZ, Krajský dopravný inšpektorát B....

... dovolací súd tvrdí, že v danom prípade dovolanie nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné,   nebola   preukázaná   existencia   dovolateľmi   namietanej   vady   konania   v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O. s. p... Poukazujeme však na nezákonnosť pri scudzení motorového vozidla bez právneho dôvodu,   čo   sa   nedá   iným   spôsobom   označiť   ako   krádež.   Pokiaľ   súdy   tieto   skutočnosti nepreskúmavali   a žalovaným   týmto   spôsobom   potvrdili   ich   nezákonnosť,   pýtame   sa „existuje   v tejto   spoločnosti   spravodlivosť“   keď   odporca   v 1.   rade   si   dovolí   nehovoriť pravdu...   a naviac   naviesť   žalovaného   v 2.   rade   a zúčastniť   sa   krádeže   motorového vozidla...

Pokiaľ súdy prvého a druhého stupňa (nevynímajúc ani dovolací súd) by sa riadili... základnými   zásadami   súdneho   konania,   boli   povinné   vyhodnotiť   dôkazy   a návrhy sťažovateľov (žalobcov) na ktoré poukazovali a do spisu založili aj rozhodnutia súdov, lebo žalobcovia nielen určením žalobného petitu, ale aj určením rozhodných skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opierali, boli povinné vyhodnotiť...

Pokiaľ   tak   neurobili   a dovolací   súd   im   dal   za   pravdu,   že   tieto   dôkazy   nemuseli vyhodnotiť, potom je jednoznačné, že súdy svojim postupom ako porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade [ak nebol porušený zákon podľa § 237 písm. f) O. s. p.] porušili medzinárodnú zmluvu, akou je „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ a to čl. 6 ods. 1 tohto Dohovoru.

Tento   jeden   z najzávažnejších   dôkazov,   ktoré   oba   súdy   nevyhodnotili   tak,   ako nevyhodnotili akým zákonným spôsobom Ž., s. r. o. vlastníctvo nadobudol.»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že: «Najvyšší   súd   SR   ako   porušovateľ   v 1.   rade, Krajský súd v Trnave, porušovateľ v 2. rade a Okresný súd v Trnave, porušovateľ v 3. rade, porušili základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces garantovaný Ústavou SR v čl. 51, 48, 47 a 46 a „Dohovorom“.». Zároveň žiadali, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 27/2011 z 28. februára 2011, uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 Co 419/2009 z 31. mája 2010 a uznesenie okresného súdu sp. zn. 36 C 161/2009 z 5. augusta 2009 a vrátil vec „na ďalšie konanie“. Sťažovatelia ďalej požadovali priznať im primerané finančné zadosťučinenie každému po 15 000 € a trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 331,97 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade je potrebné podotknúť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľov,   ktorí   sú   v danom   prípade   zastúpení kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a v súvislosti iba s tými postupmi a rozhodnutiami,   ktorých   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovatelia   domáhajú   v   návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv v súvislosti s inými rozhodnutiami alebo postupmi, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

V zmysle   uvedeného   je   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 a čl. 48 ústavy a čl. 51 ústavy   a práv   zaručených   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   36   C   161/2009   a jeho   uznesením   z 5.   augusta   2009,   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 419/2009 a jeho uznesením z 31. mája 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 27/2011 a jeho uznesením z 28. februára 2011.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 161/2009 a jeho uznesením z 5. augusta 2009

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane práv   sťažovateľov, ktorých   porušenie   namietajú   vo   vzťahu   k   postupu   a rozhodnutiu   okresného   súdu, rozhodoval   na   základe   podaného   odvolania   krajský   súd   v druhostupňovom   konaní (uznesenie   sp.   zn.   9   Co   419/2009   z   31.   mája   2010).   Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu subsidiarity   preto   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   napadnuté   konanie okresného súdu a jeho uznesenie z 5. augusta 2009.

Vychádzajúc z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   419/2009 a jeho   uznesením   z 31.   mája   2010   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 27/2011 a jeho uznesením z 28. februára 2011

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   9 Co 419/2009   z   31.   mája   2009,   ktorým   potvrdil uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   36   C   161/2009   z 5.   augusta   2009,   a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 27/2011 z 28. februára 2011, zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že práve porušenie tohto práva sťažovatelia predovšetkým namietajú.

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, by v prípade sťažovateľov   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup   k   tomuto   súdu ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   krajského   súdu,   ale i najvyššieho   súdu   rešpektované   spôsobom   zjavne   neopodstatneným   alebo   arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd a najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladali vo vzťahu k sťažovateľom diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch   domáhajúcich   sa   súdnej   ochrany.   V   prípade   sťažovateľov   k   takej   situácii nedošlo.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

2.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 419/2009 z 31. mája 2009Ústavný súd v prvom rade pripomína, že podľa jeho aktuálnej judikatúry v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po   rozhodnutí   o dovolaní.   Pritom   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (napr. II. ÚS 483/2011). V súlade s touto judikatúrou bola zachovaná v tomto prípade lehota na podanie sťažnosti aj proti tomuto uzneseniu krajského súdu.

Ústavný súd, tak ako to už vo viacerých svojich nálezoch vyslovil, nie je opravnou inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto   nemôže   preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Krajský   súd   v Trnave   ako   súd   odvolací...   po   zistení,   že   odvolanie   podala   včas oprávnená   osoba   -   účastník   konania...   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   odvolanie prípustné... postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa s ohľadom na rozsah a dôvody odvolania podľa § 212 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné, pretože uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 36 C/161/2009 je vydanie   nákladného   motorového   vozidla   TATRA   815   S3   s vydanie   bezdôvodného obohatenia v čiastke 25.000,- Sk za každý mesiac od 12. 12. 2004. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrh.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia ako aj celého obsahu spisového materiálu   dospel   k záveru,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie   v dostatočnom rozsahu   potrebnom   na   vyhlásenie   uznesenia.   Na   základe   vykonaných   dôkazov   dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje sa skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého uznesenia pričom v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Správny bol postup súdu prvého stupňa, keď zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho   poplatku.   Z obsahu   spisového   materiálu   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa v predmetnej veci po podaní návrhu postupoval v súlade so zákonom, keď vyzval riadnou výzvou v súlade so zákonom na zaplatenie súdneho poplatku, kde bola vo výzve uvedená výška súdneho   poplatku s tým,   že bolo vo   výzve uvedené,   že   je poplatok určený   podľa položky č. 1 písm. a) a písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb., ďalej bolo   vo   výzve   uvedené   riadne   poučenie   pre   prípad   nezaplatenia   súdneho   poplatku v správnej výške   a v určenej lehote 10 dní od doručenia výzvy. Predmetná výzva nie je súdnym   rozhodnutím,   takže   voči   nej   nie   je   možné   podať   odvolanie.   Vrátenie   výzvy navrhovateľmi súdu prvého stupňa nemá žiadne procesné dôsledky.   Súd prvého stupňa preto   správne   zistil   či   bol   súdny   poplatok   zaplatený   a po   zistení,   že   súdny   poplatok zaplatený nebol správne konanie v súlade s ustanovením § 10 Zákona o súdnych poplatkoch zastavil, keď pre zastavenie konania boli v zmysle tohto zákonného ustanovenia splnené všetky zákonom určené podmienky. Pokiaľ sa týka výšky súdneho poplatku táto bola určená súdom   prvého   stupňa   správne.   Keď   predmetom   návrhu   sú   dva   nároky   a to   vydanie hnuteľnej veci a vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa spoplatňujú každý samostatne, pričom   súd   prvého   stupňa   správne   určil   výšku   súdneho   poplatku   za   každý   z nárokov a správne túto výšku odôvodnil aj v napadnutom uznesení.

Vzhľadom ku všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnuté   uznesenie okresného súdu potvrdil, t. j. prečo ho považoval za správne.

Svoje   závery   pritom   oprel   o konkrétne   zákonné   ustanovenia,   ktoré   v rozhodnutí označil.   Stotožnil   sa   s odôvodnením   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   preto   sa   v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku obmedzil na konštatáciu jeho správnosti,   avšak   osobitne   zdôraznil   skutočnosti   podstatné   pre   rozhodnutie.   Poukázal na správnosť a zákonnosť postupu okresného súdu tak pri výzve sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku, ako aj pri určení jeho výšky.

V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné práva sťažovateľov nesprávnou a svojvoľnou   aplikáciou   a výkladom   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 27/2011 z 28. februára 2011

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania..., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243 ods. 3 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   [§   109   ods.   1   písm.   c)]   na   zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého   odvolací   súd   vyslovil,   že   dovolanie   je   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Dovolaním   napadnuté   uznesenie   nevykazuje   znaky   žiadneho   z týchto   rozhodnutí, prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Ak je konanie   postihnuté   niektorou   z vád   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p.,   možno   dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorý je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené. Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v § 237 O. s. p. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., na ktoré poukazovali dovolatelia. Žalobcovia tvrdia, že im postupom oboch súdov nižšieho   stupňa   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   keď   súdy   rozhodli   v ich neprítomnosti   a konanie   zastavili   pre   nezaplatenie   (nesprávne   vyrubeného)   súdneho poplatku.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva Občiansky súdny poriadok. V zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti uplatnenia ich práv... Z obsahu spisu nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci v prípade žalobcov nerešpektovali niektoré z týchto   práv.   K vyššie   v odôvodnení   tohto   rozhodnutia   uvedenému   tvrdeniu   žalobcov, o ktoré opierajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. treba uviesť (ako na to správne poukázal aj odvolací súd), že pokiaľ si žalobcovia pri podaní žaloby (návrhu), ktorou   si   uplatnili   dva   samostatné   nároky   (vydanie   veci   a vydanie   bezdôvodného obohatenia) nesplnili poplatkovú povinnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v znení neskorších predpisov...), správne ich súd prvého stupňa predtým, ako by začal konať vo veci samej, vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania, pričom predmetná výzva obsahovala všetky relevantné náležitosti, t. j. lehotu na zaplatenie súdneho poplatku, správnu výšku súdneho poplatku,   príslušné   položky   Sadzobníka   súdnych   poplatkov,   podľa   ktorých   bol   súdny poplatok   vyrubený   a poučenie   o následkoch   nezaplatenia   súdneho   poplatku   v určenej lehote. Keďže si ani na základe takejto riadne doručenej výzvy žalobcovia svoju poplatkovú povinnosť nesplnili, správne súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 114 ods. 1 O. s. p. bez pojednávania uznesením rozhodol o zastavení konania podľa ustanovenia § 10 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch. O odvolaní proti tomuto uzneseniu odvolací súd rozhodol bez   pojednávania   v súlade   s ustanovením   §   214   ods.   2   O.   s.   p.   Pokiaľ   teda   oba   súdy nižšieho stupňa postupovali v súlade so zákonom, takýmto postupom neodňali žalobcom možnosť konať pred súdom.

Keďže v danom prípade dovolanie nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné, nebola preukázaná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie dovolateľov podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/   O.   s.   p.   ako dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému je tento   opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“

Taktiež najvyšší súd, ako vyplýva z citovanej časti odôvodnenia jeho rozhodnutia, uviedol   jednoznačné   dôvody,   pre   ktoré   dovolanie   sťažovateľov   odmietol.   Svoje   závery pritom   oprel   o konkrétne   ustanovenia   relevantného   procesno-právneho   predpisu (Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovatelia mimoriadnym opravným prostriedkom napadli rozhodnutie – uznesenie druhostupňového súdu, proti ktorému dovolanie v zmysle príslušných   ustanovení   zákona,   na   ktoré   v odôvodnení   rozhodnutia   poukázal,   nie   je prípustné, preto ho ako také odmietol. Najvyšší súd však nenechal bez povšimnutia ani námietku sťažovateľov, podľa ktorej im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Týmto tvrdením sa najvyšší súd v dostatočnom rozsahu zaoberal a postup súdov nižšieho stupňa vyhodnotil ako taký, ktorý práva sťažovateľov v plnej miere rešpektoval.

Ústavný súd vzhľadom na tieto okolnosti prerokovanej veci sťažovateľov vyhodnotil aj rozhodnutie najvyššieho súdu   a postup, ktorý   jeho vydaniu   predchádzal, ako ústavne súladný,   pretože   výklad   a aplikácia   ustanovení   procesno-právneho   predpisu,   ktorým   sa konanie   riadilo   (t.   j.   Občianskeho   súdneho   poriadku),   nebolo   v rozpore   s jeho   znením. Z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nevyplýva   žiadna   svojvôľa   alebo neodôvodnenosť   jeho záverov.   Najvyšší   súd   rozhodol   plne   v intenciách   príslušných   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu označených ustanovení.

Navyše, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Už zo samotného znenia citovaného ustanovenia čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že uplatňovanie   jeho   ochrany   v konaní   pred   ústavným   súdom   je   podmienené   tým,   aby sťažovateľ, ktorý bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, sa domáhal preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia všeobecným súdom,   t. j. aby sa o ochranu   svojich   práv   uchádzal   v   správnom   súdnictve.   V sťažovateľmi   namietaných konaniach však nejde o tento prípad, preto aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľov zjavne neopodstatnená   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   príčinnej   súvislosti   medzi   namietanými postupmi   a rozhodnutiami   krajského   a najvyššieho   súdu   a porušením   základného   práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   2   ústavy.   Tento   záver   bol   dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

4.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   zaručených   v   čl.   47   a   čl.   48 a k namietanému porušeniu čl. 51 ústavy

Sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, napokon v petite svojej sťažnosti   žiadali   vysloviť   aj   porušenie   základných   práv   zaručených   v   čl.   47   a   čl.   48 a porušenie   čl.   51   ústavy   postupmi   a rozhodnutiami   okresného   súdu,   krajského   súdu a najvyššieho súdu, avšak bez toho, aby to akokoľvek odôvodnili. Ani zo samotného textu ústavný   súd   nezistil,   ktoré   konkrétne   práva   zaradené   do   katalógu   základných   práv označených článkov ústavy (okrem čl. 51 ústavy, v ktorom nie sú upravené základné práva alebo slobody) mali byť porušené a akým spôsobom. Tieto základné práva sťažovatelia neuvádzajú ani v texte sťažnosti a nespomenuli ich ani v II. časti sťažnosti označenej ako „Porušené   základné   práva   a slobody“.   Pretože   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom sťažovateľov   a nemôže   nahrádzať   ich   vôľu   vlastnou   úvahou,   považoval   sťažnosť sťažovateľov v tejto časti za neodôvodnenú, čoho dôsledkom bolo jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľov   bola   ako   celok   odmietnutá   a rozhodovanie   o ich ďalších   požiadavkách   (zrušenie   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   a trov   právneho   zastúpenia)   je   podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, bolo bez právneho dôvodu sa týmito požiadavkami zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012