znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 220/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej A. s. r. o., B., za ktorú koná JUDr. Ing. M. N., advokát a konateľ, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Obdo 34/2009 z 10. novembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 34/2009 z 10. novembra 2010 a ktorou žiadal vydať tento nález:„Postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 Obdo 34/2009 a jeho rozsudkom z 10. 11. 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 34/2009 zo dňa 10. 11. 2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   823,48   EUR (slovom: osemstodvadsaťtri eur, štyridsaťosem centov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu, vedený v..., č. ú...., VS:...“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a obsahu spisu Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Cb 193/2007, ktorý si ústavný súd pripojil pre účely posúdenia prijateľnosti podanej sťažnosti, sťažovateľ sa ako žalobca žalobou doručenou okresnému súdu 30. decembra 2005 domáhal proti obchodnej spoločnosti Š., spol. s r. o. B., neskôr podnikajúcou pod obchodným menom E., s. r. o. (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy 520 080 Sk (17 263,49 €) s úrokom z omeškania. Tvrdil, že na základe zmluvy o zabezpečení strážnej služby zo 14. októbra 2002 v znení dodatku č. 1 z 30. októbra 2002 a neskôr na základe zmluvy o zabezpečení strážnej služby z 3. augusta 2004 (ďalej len „zmluva“) vykonával pre žalovaného stráženie a ochranu majetku formou strážnej služby strážnikom   a služobným psom   v   objekte   žalovaného na...   v B. V zmysle tejto   zmluvy uzatvorenej na dobu neurčitú práva a povinnosti zmluvných strán založené zmluvou mohli zaniknúť dohodou alebo výpoveďou v trojmesačnej výpovednej lehote. Žalovaný navrhol sťažovateľovi   listom   zo   17.   decembra   2004   uzatvorenie   dohody   o skončení   zmluvného vzťahu,   sťažovateľ   však   dohodu   neuzatvoril,   pretože   nebol   žiaden   dôvod   na   skončenie zmluvného   vzťahu,   čo   oznámil   aj   žalovanému.   Napriek   tomu   zamestnanec   žalovaného oznámil 3. januára 2005 sťažovateľovi, že na stráženie objektu bude používať iný subjekt a svojvoľne a jednostranne znemožnil sťažovateľovi riadne vykonávať práce podľa zmluvy. Do dňa podania žaloby žalovaný neumožnil sťažovateľovi vykonávať dojednané práce, hoci dosiaľ zmluva medzi sťažovateľom a žalovaným nezanikla. Sťažovateľ sa podanou žalobou domáha náhrady škody vo forme ušlého zisku, ktorý by v prípade neporušenia zmluvných povinností sťažovateľ dosiahol a túto sumu by podľa zmluvy žalovanému fakturoval.Žalovaný sa bránil v konaní tým, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu dohody o zmene miesta výkonu strážnej služby od januára 2005 (objekty na... a... ulici), stráženie ktorých sťažovateľ vykonával a jeho služby mu boli riadne uhradené.

Okresný   súd   žalobe   sťažovateľa   v   celom   rozsahu   vyhovel   rozsudkom č. k. 11 Cb 193/2007-145 z 3. júna 2008 a priznal sťažovateľovi i náhradu trov konania. Okresný súd mal za preukázané, že od 3. januára 2005 žalovaný neumožnil zamestnancom sťažovateľa   vstup   do   stráženého   objektu   podľa   zmluvy,   ako   aj   to,   že   žalovaná   suma uplatnená sťažovateľom z titulu náhrady škody   zodpovedala sume, ktorú by sťažovateľ vyfakturoval žalovanému za mesiace január – december 2005. Poukázal na to, že zmluva o poskytovaní bezpečnostnej služby musí mať podľa § 40 ods. 3 zákona č. 379/1997 Z. z. o prevádzkovaní   súkromných   bezpečnostných   služieb   písomnú   formu,   inak   je   neplatná. K zmene miesta výkonu strážnej služby malo dôjsť na základe ústnej dohody, v konaní nebola   preukázaná   existencia   písomnej   dohody   s   takýmto   obsahom.   Okresný   súd nepovažoval   za   významné dôkazy   predložené   žalobcom,   ktorými   mala   byť   preukázaná dohoda o zmene miesta výkonu strážnej služby, a to sťažovateľom vystavené faktúry za výkon strážnej služby. Keďže žalovaný znemožnil sťažovateľovi vykonávať strážnu službu v objekte na... v B. od 3. januára 2005, porušil tým svoje zmluvné povinnosti, čo malo za následok   vznik   škody,   ktorú   si   žalobca   vyčíslil   v   súlade   so   zmluvou.   Keďže   žalovaný vypovedal zmluvu až výpoveďou zo 6. septembra 2005 (ktorú okresný súd považoval za platnú), zmluvný vzťah medzi žalovaným a sťažovateľom zanikol ku koncu roku 2005. Žalovaný podal proti tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 Cob 179/2008-168 z 31. marca 2009 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 11 Cb 193/2007-145 z 3. júna 2008 zmenil, žalobu sťažovateľa zamietol a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania. Krajský   súd   považoval   na   rozdiel   od   okresného   súdu   za   významnú   tú   skutočnosť,   že sťažovateľ od 3. januára 2005 síce nevykonával stráženie a ochranu majetku v objekte na..., ale na základe ústnej dohody vykonával ďalej strážnu službu na iných objektoch žalovaného (...), čoho dôkazom sú „Plány služieb a výkazy odpracovaných hodín“ a na ich základe sťažovateľom vystavené faktúry, ktoré boli žalovaným, resp. po dohode spoločnosťou S., s. r. o., riadne uhradené. Preto považoval krajský súd za nepochybné, že na základe vzájomnej dohody došlo k zmene objektu stráženia, čoho dôkazom je faktický výkon strážnej služby sťažovateľom v týchto objektoch. Preto žalovaný neporušil svoju povinnosť zo zmluvy umožniť vykonávať strážnu službu v objektoch žalovaného. Keďže zo zmluvy nevyplýva, že jej zmena je možná len v písomnej forme, zmena objektu stráženia je platná aj len na základe ústnej dohody. Krajský súd dospel k záveru, že za obdobie január 2005 – december 2005   sťažovateľovi   nevznikla   škoda   uplatnená   žalobou.   Keďže   sťažovateľ   v   konaní nepreukázal vznik škody, krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 1. júna 2009.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 179/2008-168 z 31. marca 2009 podal sťažovateľ 24. júna 2009 dovolanie, ktorým navrhol dovolaciemu súdu v zmysle § 243b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), aby rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe sťažovateľa vyhovel a priznal mu nárok na náhradu trov konania. Uplatnil dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP. Nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP] a existenciu inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie krajského súdu [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], videl sťažovateľ v tom, že   krajský   súd   v   rozpore   s   vykonaným   dokazovaním   vychádzal   z   nesprávneho a nepreukázaného skutkového stavu (sťažovateľ síce vykonával strážnu službu aj na iných objektoch,   nešlo   však   o   nijakú   kompenzáciu   za   škodu   vzniknutú   neplnením   zmluvy žalovaným;   nedošlo   k   zmene   objektu   stráženia,   pretože   takáto   ústna   dohoda   medzi zmluvnými stranami nebola nikdy uzatvorená; iné objekty strážil sťažovateľ na základe zmlúv o ich strážení, ktoré s porušením zmluvy žalovaným, v dôsledku ktorej sťažovateľovi vznikla škoda, nesúviseli) a nevzal do úvahy, že v zmysle § 40 ods. 3 zákona č. 379/1997 Z. z. o prevádzkovaní súkromných bezpečnostných služieb (ďalej len „zákon č. 379/1997 Z. z.“) zmluva musí mat písomnú formu, inak je neplatná; v zmysle § 40 ods. 2, Občianskeho Zákonníka sa písomne uzatvorená zmluva môže zmeniť iba písomne a podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka je právny úkon neplatný, ak nebol urobený vo forme vyžadovanej zákonom   (ide   tu   neplatnosť   absolútnu   ustanovenú   zákonom,   na   ktorú   je   súd   povinný prihliadať z úradnej povinnosti).

Žalovaný   vo   vyjadrení   k   dovolaniu   uviedol,   že   právny   predpis   neukladá   ako podstatnú   náležitosť   zmluvy   o   poskytovaní   bezpečnostnej   služby   uvádzať   miesto poskytovania strážnej služby. Ak sa zmluvné strany dohodli na výkone činnosti na inom mieste, nekonali nad rámec zmluvy ani v rozpore so zmluvou. Vykonávanie strážnej služby bolo   realizované   kontinuálne,   po   skončení   strážnej   služby   na  ...   poskytoval   sťažovateľ stráženie podľa tej istej zmluvy na iných objektoch patriacich odberateľovi, o čom svedčí aj následná fakturácia, ktorá bola preukázaná.

Najvyšší   súd   o   podanom   dovolaní   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   4   Obdo   34/2009 z 10. novembra 2010 tak, že dovolanie zamietol a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania. Jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 24. januára 2011.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 34/2009 z 10. novembra 2010 odôvodnil sťažovateľ tým, že toto rozhodnutie je arbitrárne, je v zrejmom rozpore s rozhodovacou praxou všeobecných súdov. K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy došlo tým, že rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   v   rozpore   so   zákonom   z   dôvodu,   že   nevychádza z ustanovení § 40 ods. 3 zákona č. 379/1997 Z. z., § 40 ods. 1 a 2 Občianskeho Zákonníka, pretože považuje ústnu dohodu o zmene písomne uzatvorenej zmluvy za platný právny úkon, hoci nedostatok písomnej formy výslovne sankcionuje § 40 ods. 3 zákona č. 379/1997 Z. z. neplatnosťou. Porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ odôvodnil tým, že existencia ústnej   dohody   o   zmene   objektu   stráženia   nebola   preukázaná,   sťažovateľ   ju   popieral a popiera a z obsah spisu nevyplýva, že by bol preukázaný opak (súdy mali na túto otázku vykonať   dokazovanie   výsluchom   účastníkov).   Sťažovateľovi   nemožno   uložiť   dôkazné bremeno na tvrdenie, ktoré urobil žalovaný, čo najvyšší súd nevzal do úvahy a sankcionoval ho neúspechom v spore za to, že tvrdenie žalovaného o existencii takejto ústnej dohody nevyvrátil (hoci aj keby takáto ústna dohoda existovala, bola by neplatná). Súdy si osvojili tvrdenie žalovaného, priznali mu väčšiu váhu než tvrdeniam sťažovateľa, a tým porušili zásadu rovnakého prístupu ku všetkým účastníkom konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozsudku sp. zn. 4 Obdo 34/2009 z 10. novembra 2010, z ktorého vyplýva, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno.

Sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu týchto jeho práv došlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 34/2009 z 10. novembra 2010 z dôvodu, že tento rozsudok je arbitrárny, rozporný s doterajšou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, je nezákonný pre rozpor so sťažovateľom označenými zákonnými ustanoveniami.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací / § 10a ods. 1 / preskúmal dovolanie žalovaného (pozn. správne žalobcu) a zistil, že je prípustné podľa § 238 ods. 1 O. s. p. v platnom znení /ďalej len O. s. p./, bolo podané v zákonnej lehote a spĺňa ostatné náležitosti podľa § 241 ods. 1 O. s. p. Dovolanie preskúmal v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že nie je dôvodné.

... Z ust. § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného vymedzenia. V danom prípade podľa   obsahu   dovolania,   bol   dovolacím   dôvodom,   ktorý   bol   v   dovolaní   uplatnený,   že rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vychádza   z   nesprávneho   skutkového   zistenia   a   následne nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 153 ods. 1 O. s. p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom, tak týmto dôvodom sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Na rozdiel od skutkového zistenia, ktoré je výsledkom činnosti súdu pri hodnotení dôkazov o nesprávne právne posúdenie ide vtedy, ak súd zistený skutkový stav nesprávne zhodnotil po stránke právnej, teda chybne aplikoval právny predpis.

V preskúmavanej veci dospel dovolací súd k záveru, že posúdenie nároku žalobcu po právnej stránke odvolacím súdom nie je v rozpore s právnym predpisom.

Základná otázka, ktorú dovolací súd posudzoval, či bolo preukázané, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy 520 080 Sk / 17 263,49 EUR / titulom náhrady škody vo forme ušlého zisku, ktorý mal vzniknúť tým, že žalobca nemohol u žalovaného podľa zmluvy vykonávať strážnu službu.

V   konaní   nebolo   spochybnené,   že   medzi   účastníkmi   bola   uzatvorená   zmluva o zabezpečení strážnej služby zo dňa 03. 08. 2004. Spornou ostala otázka, či za obdobie od 03. 01 2005 do 31. 12. 2005 došlo k ušlému zisku na strane žalobcu v tej súvislosti, že strážnu službu v objekte na...   v B. nevykonával, podľa jeho tvrdenia z dôvodu, že ho žalovaný do objektu nevpustil resp. mu vo výkone strážnej služby zabránil, čo však nebolo preukázané, i keď žalovaný nepopieral, že tento objekt nebol žalobcom strážený od 03. 01. 2004, ale z dôvodu, že sa dohodli na strážení iného objektu, čo bolo i realizované. V   preskúmavanej   veci   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   výsledky   vykonaného dokazovania a následne posúdenia po právnej stránke odvolacím súdom nie sú v rozpore s právnym predpisom.

Žalobca si uplatnil nárok na ušlý zisk, ktorý mu mal vzniknúť porušením povinnosti žalovaného spočívajúcej v neumožnení výkonu strážnej služby žalobcom od 03. 01. 2005 do 31. 12. 2005 v objekte... v B.

Dovolací súd sa zaoberal skúmaním, či k takejto forme škody na strane žalobcu vôbec došlo.

Všeobecnou úpravou náhrady škody v obchodnom zákonníku je úprava konštruovaná ako následok porušenia zmluvných povinností a povinnosť náhradiť škodu vzniká splnením zákonom stanovených podmienok tak,   ako to vyplýva z ust.   § 373.   Obchodný zákonník bližšie   nevymedzuje,   čo   sa   škodou   rozumie,   ale   pre   obchodné   záväzkové   vzťahy   je charakteristické,   že   ide   o   majetkovú   ujmu,   ktorá   sa   prejavuje   v   majetkovej   sfére poškodeného.   Pritom   musí   ísť   o   ujmu   vyčísliteľnú   v   peniazoch   alebo   aspoň   peniazmi nahraditeľnú. V zásade zákon rozlišuje škodu skutočnú a ušlý zisk. Predmetom konania je nárok titulom ušlého zisku. Ušlým ziskom sa rozumie majetková ujma spočívajúca v tom, že poškodený nedosiahne zväčšenie majetku, ktorý by dosiahol, keby nebola nastala škodná udalosť.   Je   to   teda   majetková   škoda   spočívajúca   v   nedosiahnutí   prírastku   majetku poškodeného, hoci sa také zväčšenie dalo očakávať. Tak ako vznik skutočnej škody, aj vznik ušlého zisku je na poškodenom, ktorý má dôkazné bremeno ho preukázať čo do vzniku, zodpovednosti škodcu   i výšky.   Pokiaľ   ide   o výške pri ušlom zisku   je možné   požadovať namiesto   skutočného   ušlého   zisku,   náhradu   abstraktného   zisku   dosahovaného   spravidla v poctivom obchodnom styku   za   podobných   podmienok   /§ 381/.   Základnou   podmienkou resp.   predpokladom   úspešnosti   takéhoto   nároku   však   je   splnenie   podmienky   príčinnej súvislosti   medzi   porušením   povinnosti   a   vznikom   škody,   ktorá   je   splnená   protiprávnym konaním alebo opomenutím, v dôsledku čoho preukázateľne vznikne škoda ako následok porušenia konkrétnej právnej povinnosti.

V danom prípade žalobca svoj nárok na ušlý zisk vyvodzuje z toho, že žalovaný mu neumožnil výkon strážnej služby podľa uzavretej zmluvy v objekte na...   v B. od 03. 01. 2005 do 31. 12. 2005.

Dovolací súd prijal názor, že v konaní neboli preukázané skutočnosti opodstatňujúce názor žalobcu, že mu vznikol nárok na ušlý zisk, nakoľko chýba resp. nebolo preukázané porušenie povinnosti žalovaným. Nebolo preukázané také správanie žalovaného, ktoré by bránilo   plneniu   povinnosti   zo   strany   žalobcu   na   základe   uzavretej   zmluvy.   Žalobca nepreukázal,   že   by   mu   žalovaný   neumožnil   vstup   do   objektu,   naopak   bolo   zistené,   že žalobca naďalej vykonával strážnu službu, ale v inom objekte za dohodnutú odplatu, čo nebolo vierohodne spochybnené.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   uvedeného   dospel   k   záveru,   že rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, preto dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva   iba   to,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa dôkazného bremena v konaní vedenom sťažovateľom.   Iba   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   všeobecného   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil zamietnutie sťažovateľovho dovolania za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení právnych predpisov, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011