znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 220/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   PaedDr.   J.   S.   a JUDr.   D.   S.,   obaja   bytom   K.,   vo   veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   3 Co 359/2009-170 z 29. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PaedDr. J. S. a JUDr. D. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2010 doručená   sťažnosť   PaedDr.   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a JUDr.   D.   S.   (ďalej   len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom K., ktorou namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 359/2009-170 z 29. januára 2010.

Ústavný súd pre úplnosť podotýka, že na telefaxové podanie sťažovateľov v tejto veci doručené ústavnému súdu 9. apríla 2010 neprihliadol, pretože v zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 tretej vety Občianskeho súdneho poriadku (ktoré je potrebné primerane použiť aj v tomto   konaní)   podanie   urobené   telefaxom   treba   doplniť   najneskôr   do   troch   dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada. Následné podanie sťažovateľov doručené ústavnému súdu 12. apríla 2010 nemožno považovať za originál telefaxového podania, pretože sa s ním nezhoduje (ide o rozšírené a doplnené podanie). To viedlo k tomu, že ústavný súd na telefaxové podanie neprihliadol a zaoberal sa iba sťažnosťou sťažovateľov doručenou ústavnému súdu 12. apríla 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 1340/1998 sa JUDr. V. Š., K. (ďalej len „žalobca“), žalobou domáhal vydania rozsudku nahradzujúceho prejav vôle sťažovateľov ako žalovaných na uzavretie kúpnej zmluvy. Okresný súd na základe podania sťažovateľky uznesením   z 29.   júla   2009   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   20   C   1340/1998   prerušil   do právoplatného skončenia inej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 24 C 151/2009, predmetom ktorej bola určovacia žaloba. Okresný súd prerušenie konania odôvodnil tým, že v konaní sp. zn. 24 C 151/2009 sa rieši otázka významná pre rozhodnutie, t. j. určenie absolútnej   neplatnosti   listiny,   ktorú   žalobca   predložil   ako   dôkaz   na   osvedčenie   svojho právneho nároku o povinnosti sťažovateľov uzavrieť s ním kúpnu zmluvu.

Proti rozhodnutiu okresného súdu o prerušení konania podal žalobca odvolanie, na základe   ktorého   krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   Co   359/2009-170   z 29.   januára   2010 napadnuté rozhodnutie zmenil a návrh sťažovateľov na prerušenie konania zamietol.

Podľa názoru sťažovateľov krajský súd svojím rozhodnutím porušil ich   základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnili takto:

«1. V napadnutom uznesení odvolací súd tvrdí, že : „Dôvodom na   prerušenie   konania podľa   ust.   § 109   ods.   1   písm.,   b/ O.   s.   p,   je skutočnosť, že rozhodnutie vo veci závisí od otázky, ktorú nie je v konaní oprávnený riešiť“.... Okresný súd Košice I. vo svojom uznesení z 29. 07. 2009 o prerušení súdneho konania... žiadny takýto dôvod neuvádza. Okresný súd Košice I., dôvodí prerušenie súdneho konania takto: „Podľa ust. § 109 ods. 2, písm. c/ O. s. p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.“

Právne závery odvolacieho súdu v tejto časti sú zmätočné, odporujú § 132 O. s. p. o hodnotení dôkazov.

2.   Zamietnutie   nášho   návrhu   na   prerušenie   súdneho   konania,   odvolací   súd odôvodnil: „Otázka platnosti zmluvy, ktorá bola ako listinný dôkaz predložená v konaní č. 20   C   1340/98...,   je   otázkou,   ktorú   konajúci   súd   nielenže   je   oprávnený   riešiť,   ale   je povinný ju riešiť v rámci konania a dokazovania“.

... „To, ktoré skutočnosti konajúci súd nie je oprávnený riešiť ako otázky predbežné, je uvedené v ust. §135 ods. 1 O. s. p., hodnotenie listinného dôkazu, konkrétne zmluvy o budúcej   zmluve   z   hľadiska   jej   platnosti,   je   oprávnením   konajúceho   súdu   v   sporovom konaní“.

... Odvolací súd sám nepostupoval tak ako to v napadnutom uznesení... uvádza. Postupom odvolacieho súdu nám bola odňatá možnosť riadne konať pred súdom a boli porušené naše práva... a na rovnaké postavenie tak ako to upravuje § 18 O. s. p... Odvolací súd otázku nášho naliehavého právneho záujmu neskúmal, ani nehodnotil.

3.   Súdy,   tak   prvého   ako aj druhého   stupňa...   svojím postupom...   naše vlastnícke práva k nehnuteľnostiam... už raz obmedzili na návrh žalobcu a zakázali nám ich zaťažiť, scudziť   a zriaďovať   k   nim   záložné   práva...   Pritom   súdy   neskúmali   ani   platnosť,   alebo neplatnosť listiny, ktorú žalobca ako dôkaz predložil a nepožadovali po ňom ani to, aby im osvedčil, že jeho tvrdenie o zaplatení sumy... na reštitučný účet Ministerstva financií SR - titulom vrátenia kúpnej ceny za vydanú nehnuteľnosť, je v skutočnosti pravdivé. A nám ako žalovaným ani nedali možnosť vyjadriť sa k tomu...

4. V odôvodnení napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza: „Vo veci vedenej pred Okresným súdom Košice I., č. k. 20 C 1340/1998 sa žalobca domáha proti žalovaným uloženia povinnosti uzavrieť kúpnu zmluvu na základe tej skutočnosti, že:

- nebohá R. S., po ktorej sú žalovaní závetnými dedičmi, uzavrela 2. 12. 1992 so Žalobcom zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorou sa zaviazala predať žalobcovi „v prípade úspechu v spore“ nehnuteľnosti vedené v KN na LV...

Namietame:

- Súdny spis žiadnu zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorá by spĺňala zákonom predpísané náležitosti... neobsahuje

- Naša právna predchodkyňa so žalobcom žiadnu zmluvu ani neuzavrela.

- O tom svedčí aj súdny spor vedený podľa návrhu manželky žalobcu č. k. 17 C 1592/98 Text,   ktorý odvolací   súd v uznesení uviedol...   ako „v prípade úspechu“...   listina predložená žalobcom absolútne neobsahuje.

Odvolací súd tak nahradil chýbajúcu podstatnú náležitosť „údajnej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve“...

Listinu, predloženú súdu ako dôkaz, vyhotovil žalobca s inou... osobou v jedinom prvopise,   ktorý vlastní on   sám.   Do   tejto listiny,   pod text,   ktorý skoncipovali   a dali   ho podpísať našej právnej predchodkyni 2. marca 1992..., mohol žalobca ľubovoľne dopisovať a meniť jeho obsah. To sa aj stalo... Ani jeden zo súdov, ktorý obmedzil naše vlastnícke práva k nehnuteľnostiam... nemal poznatky o čase, kedy žalobca svojvoľne menil obsah listiny bez toho, aby o tom naša právna predchodkyňa vedela. Žalobca mohol v priebehu obdobia od 2. 03. 1992 do decembra 1998 do listiny kedykoľvek a čokoľvek dopisovať a ľubovoľne meniť jej obsah...

Namietame,   že   ani   jeden   zo   súdov   nekonal   o   našich   námietkach   týkajúcich   sa absolútnej   neplatnosti   závetu   manželky   žalobkyne   z   roku   1993   v   súdnom   spore   17   C 1592/98 pred Okresným súdom.

Predseda senátu odvolacieho súdu bol riadne oboznámený s tým: a/ že manželka žalobcu v konaní pred OS Košice II. 17 C 1592/1998 uplatnila nárok na tie isté nehnuteľnosti... ako žalobca v konaní 20 C 1340/98 pred Okresným súdom Košice I, b/   že   žalobca   bol   svedkom   tvrdení   žalobkyne   o   duševnej   nespôsobilosti   našej   právnej predchodkyne   zriadiť   v   náš   prospech   závety   o nehnuteľnostiach...,   aby   nehnuteľnosti nadobudla titulom závetu z roku 1993 jeho manželka...

Obmedzovanie   našich   vlastníckych   práv   k   nehnuteľnostiam,   ktoré   sme   mali nadobudnúť dňom poručiteľkinej smrti 17. 08. 1998 trvá 12 rokov a nám spôsobované škody značného rozsahu.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovatelia   žiadali,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   ich sťažnosti na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že   krajský   súd   svojím   uznesením   č. k. 3 Co 359/2009-170 z 29. januára 2010 porušil ich základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby zrušil napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu,   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a zaviazal   ho k náhrade trov, ktoré im vznikli v súvislosti s konaním pred ústavným súdom. Zároveň sa domáhali priznania im finančného zadosťučinenia v sume 6 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľov zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 359/2009-170 z 29. januára 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu,   ktorým bolo konanie sp. zn. 20 C 1340/1998 prerušené, a rozhodol tak, že návrh sťažovateľov (resp. sťažovateľky) na prerušenie konania zamietol.

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa rozhodol, že konanie sa prerušuje do právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Košice   I   pod   sp.   zn. 24 C/151/2009.

Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáha vydania rozsudku, nahradzujúceho prejav vôle žalovaných ako predávajúcich na uzavretie kúpnej zmluvy.   Žalovaná   v   2.   rade   navrhla   dňa   18. 5. 2009   súdne   konanie   pod   sp.   zn.   20   C 1340/1998   prerušiť   do   právoplatného   rozhodnutia   súdu   o   určovacej   žalobe vedenej   na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 24 C 151/2009. Poukázal na ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., podľa ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Uviedol, že v konaní pod sp. zn. 24 C 151/2009 sa rieši otázka významná pre rozhodnutie súdu, čiže určenie absolútnej neplatnosti listiny, ktorú žalobca predložil súdu ako dôkaz v právnej veci sp. zn. 20 C 1340/1998 na osvedčenie svojho   právneho   nároku   o   povinnostiach   žalovaných   uzavrieť   s   ním   kúpnu   zmluvu o nehnuteľnostiach...

Proti uzneseniu podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého   stupňa vychádza   z   nesprávneho   vecného a právneho posúdenia   veci.   Odvolateľ poukázal na to, že skutočnosť, či listina zo dňa 15. 3. 1992 (zmluva o budúcej zmluve) je platným alebo neplatným právnym úkonom, má súd prvého stupňa skúmať ako predbežnú otázku v tomto konaní. Žaloba zo dňa 20. 12. 1998 na základe ktorej sa žalobca v tomto konaní   domáha   uloženia   povinnosti   uzavrieť   zmluvu   je   žalobou   na   plnenie.   Žaloba žalovaných, ktorou sa v konaní pod sp. zn. 24 C 151/2009 domáhajú absolútnej neplatnosti právneho   úkonu   je   žalobou   určovacou.   Poukazuje   na   charakter   určovacej   žaloby   a   jej funkciu. Podľa názoru odvolateľa konanie, vedené pod sp. zn. 20 C 1340/1998 o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu tvorí prekážku litispendencie pre konanie vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 24 C 151/2009.

Žalovaní v 1. a 2. rade navrhli uznesenie potvrdiť. Poukazujú na to, že podľa ich názoru   súd   v   rámci   konania   o   nahradenie   prejavu   vôle,   nemôže   dôsledne   preskúmať, otázky, ktoré sú predmetom konania vo veci 24 C 151/2009.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   prejednal   vec   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. preskúmal uznesenie súdu   prvého   stupňa   spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   a   dospel   k   záveru,   že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 20 C 1340/1998 sa žalobca domáha   proti   žalovaným   uloženia   povinnosti   uzavrieť   kúpnu   zmluvu   na   základe   tej skutočnosti,   že   nebohá   R.   S.,   po   ktorej   sú   žalovaní   závetnými   dedičmi,   uzavrela   dňa 2. 12. 1992 so žalobcom zmluvu o budúcej zmluve, ktorou sa zaviazala predať žalobcovi, v prípade úspechu v spore nehnuteľnosti vedené v katastri nehnuteľnosti na LV... katastrálne územie K.... za kúpnu cenu 500.000,- Sk.

Žalovaní v priebehu celého konania a to už pri svojom prvom úkone, ktorým bolo stanovisko k žalobe namietali okrem iného platnosť právneho úkonu a to zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 2. marca 1992. Rovnako neplatnosť tohto právneho úkonu namietali žalovaní v písomnom podaním zo dňa 17. 3. 2008 (č. l. 84 spisu).

Dôvodom návrhu žalovaným na prerušenie konania je skutočnosť, že dňa 30. 4. 2009 na základe návrhu žalovaných v 1. a 2. rade bolo začaté súdne konanie pod sp. zn. 24 C 151/2009 na Okresnom súde Košice I. vo veci určenia absolútnej neplatnosti listiny, ktorá bola predložená ako dôkaz k právnej veci sp.   zn. 20 C 1340/1998 na osvedčenie jeho právneho nároku.

Dôvodom   na   prerušenie   konania   podľa   ust.   §   109   ods.   1   písm.   b/   O.   s.   p.   je skutočnosť, že rozhodnutie vo veci závisí od otázky, ktorú nie je v konaní oprávnený riešiť. Otázka platnosti zmluvy,   ktorá bola ako listinný dôkaz predložená v konaní pod sp. zn. 20 C 1340/1998 je otázkou, ktorú konajúci súd nielenže je oprávnený riešiť, ale je ju povinný riešiť v rámci konania a dokazovania.

To, ktoré skutočnosti konajúci súd nie je oprávnený riešiť ako otázky predbežné, je uvedené v ust.   § 135 ods.   1 O.   s.   p..   Hodnotenie listinného   dôkazu,   konkrétne   zmluvy o budúcej   zmluve   z   hľadiska   jej   platnosti,   je   oprávnením   konajúceho   súdu   v   sporovom konaní.

Súd v sporovom konaní vykonáva dokazovanie v súlade s ust. § 122 a nasledujúcich O. s. p. a vykonané dôkazy hodnotí spôsobom uvedeným v ust. § 132 a nasledujúce O. s. p. Z   uvedeného   vyplýva,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   o   prerušení   konania z dôvodu, že prebieha iné konanie, ktorého je predmetom konania - zmluva, z ktorej vyplýva nárok žalobcu v prejednávanej veci pod sp. zn. 20 C 1340/1998 je vecne nesprávne a návrh na prerušenie konania nie je dôvodný.

Preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 220 O. s. p. zmenil a návrh na prerušenie konania zamietol.“

Podstata   sťažnosti   spočíva   v   nesúhlase   sťažovateľov   s   napadnutým   rozhodnutím krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ktorým   zmenil   rozhodnutie   prvostupňového (okresného) súdu o prerušení konania v právnej veci sťažovateľov tak, že ich návrh na prerušenie   konania   zamietol.   Sťažovatelia   argumentovali,   že   napadnuté   rozhodnutie   je arbitrárne a nezákonné.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol skutočnosti, pre ktoré návrh   sťažovateľov   na   prerušenie   konania   zamietol.   Citoval   ustanovenia   príslušného procesného predpisu (Občianskeho súdneho poriadku), ktorými sa pri svojom rozhodovaní spravoval   a ktoré   na   vec   aplikoval.   Stručne   a jasne   ozrejmil,   v čom   videl   nesprávnosť záverov   okresného   súdu,   pokiaľ   konanie   prerušil.   Odvolací   súd   vychádzal   z   toho,   že okresný súd môže a musí relevantne preskúmať platnosť zmluvy, ktorá mu bola ako listinný dôkaz v konaní predložená. Preto dôvod, pre ktorý by malo byť konanie prerušené, nebol naplnený.

Nezávislý súd je oprávnený a zároveň i povinný zodpovedne zvážiť, aký procesný postup má v konkrétnom prípade zvoliť. Nie je vecou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti, aby do právomoci všeobecných súdov takto ingeroval. Ústavnému súdu neprislúcha akokoľvek spochybňovať procesný postup krajského súdu, ktorý bol oboznámený s okolnosťami prípadu, a už vôbec mu neprináleží meniť jeho, síce stručné, ale napriek tomu z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné a dostatočne odôvodnené závery, ktoré sú výrazom jeho nezávislého rozhodovania. V zásade by takto bol ústavný súd v pozícii ďalšej prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, čo by bolo   v   rozpore   s   ústavným   vymedzením   jeho   kompetencií,   a   v   danom   prípade   navyše v situácii, keď vo veci nie je ešte meritórne rozhodnuté.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   sú zrejmé   dôvody,   na   základe   ktorých   ako   odvolací   súd   dospel   k   záveru   o   nesplnení podmienky na prerušenie konania, pričom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť v inom smere za excesívne.

Napokon   treba   pripomenúť,   že   uznesenie   o   prerušení   konania   je   rozhodnutím procesnej   povahy,   teda   nejde   o   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Aj   z   toho   dôvodu   takéto rozhodnutie spravidla ani nie je spôsobilé zasiahnuť do ústavou zaručených základných práv a slobôd.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   nezistil,   že   by   postup   krajského   súdu v okolnostiach danej veci ani jeho uznesenie sp. zn. 3 Co 359/2009 z 29. januára 2010 signalizovali príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv sťažovateľov.

Postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny tak, ako to vo svojej sťažnosti tvrdia sťažovatelia (žiadali prijať sťažnosť „pre arbitrárne nezákonné rozhodnutie odvolacieho súdu“). Krajský súd v danom prípade neporušil označené práva sťažovateľov nesprávnou, príp. svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v časti namietaného porušenia základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Záver o zjavnej neopodstatnenosti platí, aj pokiaľ sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia nepredložili vo svojej sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by čo i len náznakom svedčili o možnom porušení základných práv zaručených v označených článkoch   ústavy,   nemožno   ich   vyvodiť   ani   z obsahu   podanej   sťažnosti.   Sťažovatelia neuviedli, v čom malo spočívať   porušenie rovnosti ich postavenia v odvolacom konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy), a rovnako tak neuviedli ani to, v čom malo spočívať porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy v rámci druhostupňového konania a rozhodnutia. Sťažovatelia dokonca ani neuviedli, ktoré konkrétne právo z katalógu základných práv upravených v čl. 48 ods. 2 ústavy (základné právo na verejné prerokovanie veci, základné právo na bezprieťahové konanie, základné právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti, základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a pod.) malo byť označeným uznesením krajského súdu porušené. Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov   aj   v tejto   časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2010