znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 220/09-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   J.   M.   a I.   M.,   obaja   bytom   V.,   zastúpených   advokátom JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 57/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2009 doručená sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom V. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 57/02.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 7 C 57/02 sa sťažovatelia   žalobou   podanou   22.   apríla   2002   domáhali   od   žalovaných   vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré nadobudli neoprávneným (bez právneho titulu) užívaním nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov (ďalej tiež aj „sporná nehnuteľnosť“). Na podnet právnej zástupkyne žalovaných uplatnený na pojednávaní 28. októbra 2003 okresný súd uznesením zo 14. januára 2004 podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku [(ďalej len „OSP“) ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu] konanie vo veci žaloby sťažovateľov prerušil, a to až do doby právoplatného skončenia konania vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   4   C   204/96,   predmetom   ktorého   bola   žaloba smerujúca proti sťažovateľom o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu o prevode majetku štátu na sťažovateľov, pričom do tohto majetku mala patriť aj sporná nehnuteľnosť, takže podľa   názoru   okresného   súdu   sa   v   tomto   konaní   riešila   aj   otázka   aktívnej   legitimácie sťažovateľov   na   podanie   žaloby   týkajúcej   sa   vydania   bezdôvodného   obohatenia.   Proti uzneseniu   okresného   súdu   o   prerušení   konania   podali   sťažovatelia   odvolanie,   ktorým spochybnili existenciu dôvodu prerušenia konania, pričom Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 9 Co 193/04 z 31. augusta 2004 rozhodnutie okresného súdu   o   prerušení   konania   potvrdil.   Rozhodnutie   o   prerušení   konania   nadobudlo   podľa sťažovateľov právoplatnosť 14. novembra 2004.

Sťažovatelia namietajú, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 57/02 bolo porušené ich právo na prerokovanie veci bez prieťahov a v primeranej lehote.   Zároveň   sa   odvolávajú   na   judikatúru   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   prerušenie konania nie je vždy objektívnou prekážkou postupu všeobecného súdu, na existenciu ktorej by mal ústavný súd pri skúmaní plynulosti postupu súdu aj automaticky prihliadať, ale ústavný súd skúma, či v prípade prerušenia konania z fakultatívnych dôvodov podľa § 109 ods. 2 OSP všeobecný súd vykonal aj iné vhodné opatrenia, aby konanie nemuselo byť prerušené a aby mohol vo veci konať. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia považujú aj obdobie prerušenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 57/02 za obdobie jeho nečinnosti. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd totiž nemal objektívny dôvod na prerušenie   konania,   prípadne   mohol   vykonať   iné   vhodné   opatrenia,   aby   mohol   v prerušenom konaní pokračovať. Sťažovatelia tieto svoje dôvody argumentačne podporili aj poukázaním na iné konania vedené vo veciach ich žalôb na okresnom súde, a to konkrétne na konanie vedené pod sp. zn. 6 C 124/01, ktoré okresný súd 25. septembra 2003 tiež prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/96, avšak v tomto prípade dal (odvolací) krajský súd uznesením sp. zn. 23 Co 247/03 zo 17.   februára   2004   za   pravdu   sťažovateľom   a   rozhodnutie   okresného   súdu   o   prerušení konania zrušil. Okrem toho v konaní o žalobe sťažovateľov vedenom na okresnom súde pod sp.   zn.   4   C   73/05   dokonca   už   okresný   súd   nevyhovel   návrhu   žalovanej   na   prerušenie konania   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 4 C 204/96 a aj krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co 370/06 z 31. júla 2007 toto rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia ďalej okrem iného uviedli: „Z uvedeného teda vyplýva, že ten istý súd či už prvostupňový alebo odvolací mali na posúdenie   tej   istej   otázky   v   rôznych   konaniach   odlišný   právny   názor   v   dôsledku   čoho dospeli k rôznym rozhodnutiam o prerušení toho ktorého konania.“

Navyše sťažovatelia dodali, že aj napriek tomu, že konanie vedené na okresnom súde pod   sp.   zn.   4   C 204/96,   do   právoplatného skončenia   ktorého   bolo   prerušené   napádané konanie, už právoplatne skončilo 10. novembra 2008, okresný súd vo veci nekoná, ale napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 7 C 57/02 opätovne prerušil uznesením z 3. februára 2009, a to až do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/96. Sťažovatelia podali aj proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu o opätovnom prerušení konania vedeného pod sp. zn. 7 C 57/02 odvolanie, avšak do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo o tomto ich odvolaní rozhodnuté. Sťažovatelia aj druhé prerušenie napadnutého konania považujú za nesprávny a neefektívny postup okresného súdu, v dôsledku ktorého je neustále   porušované   ich   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   v primeranej lehote.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. M.(...) a I. M.(...) na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj iných medzinárodných zmlúv o ľudských právach, ktorých je Slovenská republika zmluvnou stranou, a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku podľa čl. 154c Ústavy SR bolo nečinnosťou a postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 57/2002 porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Dunajská Streda, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 57/2002 pokračoval v konaní a ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   J.   M.(...)   finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- € a sťažovateľke I. M.(...) finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- €, ktoré je Okresný súd Dunajská Streda povinný vyplatiť sťažovateľom v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi J. M.(...) a sťažovateľke I. M.(...) náhradu trov konania právneho zastúpenia vo výške 398,69,- € (2 x 2 úkony v hodnote   92,72,-   €,   4   x   režijný   paušál   6,95,-   €   za   prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a vypracovanie ústavnej sťažnosti), ktoré je Okresný súd Dunajská Streda povinný zaplatiť sťažovateľom na účet právneho zástupcu sťažovateľov(...) v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   57/02.   Obdobie   neodôvodnenej nečinnosti v postupe okresného súdu nastalo podľa sťažovateľov vydaním uznesenia č. k. 7 C 57/02-91 zo 14. januára 2004, keď okresný súd podľa ich názoru konanie vo veci ich žaloby nesprávne prerušil, čo krajský súd svojím rozhodnutím potvrdil, pričom dôkazom o nesprávnosti   tohto   postupu   okresného   súdu   a   krajského   súdu   je   podľa   sťažovateľov rozdielnosť právnych názorov okresného súdu a krajského súdu v ich obdobných veciach.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 57/02-91 zo 14. januára 2004 vyplýva, že okresný súd konanie vedené pod sp. zn. 7 C 57/02 prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, podľa ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Toto uznesenie nadobudlo v spojení s potvrdzujúcim uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   193/04   z   31.   augusta   2004   právoplatnosť 14. novembra 2004.

Je   nepochybné,   že   ústavný   súd   už   v   minulosti   vyslovil   (I.   ÚS   142/04),   že   pri rozhodovaní o sťažnostiach pre porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v prípadoch konaní pred všeobecným súdom, ktoré sú prerušené,   treba   rozlišovať,   či   došlo   k   prerušeniu   konania   pred   všeobecným   súdom   z obligatórnych dôvodov (§ 109 ods. 1 OSP) alebo z fakultatívnych dôvodov (§ 109 ods. 2 OSP).   Ak   bolo   konanie   pred   všeobecným   súdom   prerušené   z   obligatórnych   dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 1 OSP, nemôže dochádzať k zbytočným prieťahom, kým   tieto   dôvody   trvajú.   Naproti   tomu   v   prípade   konaní   prerušených   z   fakultatívnych dôvodov   vyplývajúcich   z ustanovenia   §   109   ods.   2   OSP musí ústavný   súd skúmať,   či nečinnosť všeobecného súdu je dôvodná, teda či nebolo jeho povinnosťou pokračovať v konaní.

Súčasne však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v konaní vedenom pod sp. zn. I.   ÚS   142/04   sa   ústavný   súd   zdržal   vyslovenia   jednoznačného   právneho   názoru   na odôvodnenosť   prerušenia   skúmaného   konania   prvostupňovým   súdom   a   v   tomto   smere vyslovil iba svoje pochybnosti o dôvodnosti tohto procesného postupu, pričom však súčasne konštatoval,   že „ústavný   súd   sa   v   zásade   vyhýba   zaujímaniu   stanovísk   efektívnosti   a účelnosti   procesných   úkonov   všeobecného   súdu“ a   zaujatie   takéhoto   stanoviska   bolo   v právomoci odvolacieho súdu na základe odvolania proti uzneseniu o prerušení konania, ktoré v danom prípade nebolo podané. Ústavný súd preto založil svoje rozhodnutie nie na posúdení vhodnosti, resp. správnosti prerušenia konania, ale na skúmaní či v okolnostiach danej veci prvostupňový súd, najmä na dôvody prerušenia konania, využil aj iné vhodné opatrenia na to, aby mohol vec prerokovať a rozhodnúť.

V danom prípade, tak ako to vyplýva aj zo sťažnosti, sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania, ktoré bolo krajským súdom následne potvrdené, takže prerušenie konania vedeného pod sp. zn. 7 C 57/02 sa stalo právoplatným 14. novembra 2004.

Pokiaľ sťažovatelia neboli spokojní, resp. nesúhlasili s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 Co 193/04 z 31. augusta 2004, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu o   prerušení   konania,   mali   možnosť   domáhať   sa   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   jeho právoplatnosti (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) jeho preskúmania sťažnosťou podanou ústavnému súdu. Sťažovatelia však túto možnosť nevyužili aj napriek skutočnosti, že v tom čase   už   sťažovatelia   mali   vedomosť   o   právnom   názore   krajského   súdu   na   danú problematiku vyslovenom v rozhodnutí sp. zn. 23 Co 247/03 zo 17. februára 2004 v inej ich obdobnej veci.

Rozhodnutím sp. zn. 23 Co 247/03 zo 17. februára 2004, na ktoré sa sťažovatelia argumentačne   odvolávajú   ako   na   rozhodnutie   v   obdobnej   veci,   krajský   súd   zrušil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 6 C 124/01 z 25. septembra 2003, ktorým bolo tiež prerušené konanie vo veci žaloby sťažovateľov až do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/96. Na tomto mieste je však potrebné zdôrazniť, že v tomto prípade okresný súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, podľa ktorého súd konanie obligatórne preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie   je v   tomto   konaní   oprávnený   riešiť.   Pri   preskúmaní   tohto   rozhodnutia   krajský   súd konštatoval, že prvostupňový súd nie je oprávnený sám posudzovať iba tie otázky, ktoré sú vymedzené v § 135 ods. 1 OSP, a len v prípade ich výskytu môže byť prerušené konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, a keďže krajský súd výskyt takejto otázky v konaní okresného   súdu   nezistil,   rozhodnutie   o   prerušení   konania   z   tohto   dôvodu   zrušil („Súd prvého stupňa(...) aplikoval nesprávnu procesnú normu.“), čo je situácia odlišná od situácie nastolenej   sťažovateľmi.   V   tejto   súvislosti   však   ústavný   súd   súčasne   poukazuje   na skutočnosť, že krajský súd v označenom rozhodnutí tiež konštatoval, že z dôvodov, pre ktoré okresný súd konanie prerušil, by mohlo byť konanie prerušené „avšak za použitia cit. ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.“, pričom však súbežne krajský súd vyslovil právny názor, podľa   ktorého pre posúdenie žalobného nároku   sťažovateľov na vydanie bezdôvodného obohatenia je dôležitá ich dobromyseľná oprávnená držba spornej nehnuteľnosti, a teda „napriek tomu, že by neboli jej vlastníkmi, mali by nárok na úžitky z nej pochádzajúce. (...) V takom prípade by však nebol daný dôvod na prerušenie konania, keďže skutočnosť, či navrhovatelia sú alebo nie sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti by na tento ich nárok nemala vplyv.“.

Ako už bolo uvedené, citovaný právny názor krajského súdu v inej obdobnej veci sťažovateľov im bol už teda známy v čase rozhodnutia krajského súdu uznesením sp. zn. 9 Co 193/04 z 31. augusta 2004, ktorým bolo potvrdené prerušenie konania okresného súdu sp. zn. 7 C 57/02 napádaného v tejto sťažnosti ústavnému súdu. Napriek tomu sťažovatelia včas nevyužili podanie sťažnosti ústavnému súdu na preskúmanie rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 9 Co 193/04 z 31. augusta 2004 a jeho preskúmania, resp. jeho prehodnotenia ústavným súdom sa dovolávajú až teraz v súvislosti s namietaným porušením ich práva na rýchle a primerane dlhé konanie.

Ústavný súd konštatuje, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 7 C 57/02 bolo právoplatne prerušené, pričom sťažovatelia túto skutočnosť včas nespochybnili, hoci tak urobiť mohli a mali, takže v tomto procesnom štádiu dotknutého konania už sťažovatelia nemôžu   od   ústavného   súdu   spravodlivo   očakávať,   aby   spätne   preskúmal   právoplatné rozhodnutie o prerušení konania. V súlade s už uvedenou judikatúrou ústavného súdu však ústavný súd môže iba skúmať, či okresný súd pred prerušením konania urobil iné vhodné opatrenia, aby mohol vec prejednať a rozhodnúť bez jeho prerušenia v zmysle požiadavky vyjadrenej v § 109 ods. 2 OSP, podľa ktorého „Pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť(...)“.

Vzhľadom na právny názor okresného súdu v čase prerušenia konania vedeného pod sp. zn. 7 C 57/02 (14. január 2004), podľa ktorého otázka vlastníctva sťažovateľov k spornej nehnuteľnosti bola zásadnou pre rozhodnutie o ich žalobnom nároku, pričom o odlišnom právnom názore sa okresný súd mohol najskôr dozvedieť až 11. marca 2004, keď mu bolo doručené   rozhodnutie   krajského   súdu   v   inej   obdobnej   veci   (sp.   zn.   23   Co   247/03   zo 17. februára 2004), okresný súd podľa názoru ústavného súdu nemohol pred prerušením konania urobiť iné vhodné opatrenia, aby v konaní pokračoval bez jeho prerušenia.Je síce pravdou, že po prerušení konania, keď sa okresný súd mohol dozvedieť o už uvedenom odlišnom právnom názore krajského súdu na význam vlastníctva sťažovateľov k spornej   nehnuteľnosti   pre   rozhodnutie   v   merite   veci,   mohol   okresný   súd   v   konaní pokračovať, avšak sťažovatelia na jednej strane v sťažnosti nepreukázali, či sa okresný súd o tomto odlišnom právnom názore krajského súdu v inom obdobnom konaní aj skutočne dozvedel alebo dozvedieť mohol (napr. z ich podnetu alebo iniciatívy), a na strane druhej sa okresný súd riadil   právoplatným rozhodnutím o prerušení konania až do   právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 4 C 204/96, na právoplatné skončenie ktorého okresný súd vyčkával s odobrením odvolacieho súdu, ktoré nebolo sťažovateľmi spochybnené.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval (I. ÚS 21/00), že pokiaľ okresný súd konanie prerušil,   je   potrebné   vychádzať   z   toho,   že   vykonal   voľbu   medzi   viacerými   do   úvahy prichádzajúcimi procesnými postupmi, pričom proti takejto voľbe nemožno mať v zásade námietky, pretože jednak ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený [§ 109 ods. 2 písm. c) OSP] a ktorý odvolací súd v tomto prípade odobril ako vecne správny, a jednak ho treba posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa   riadi   jeho vzťah k všeobecným súdom   a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd,   pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť alebo účelnosť zvoleného procesného postupu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v   dôsledku   existencie zákonnej prekážky jeho postupu (ktorá nebola spochybnená), tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

Iná   situácia   podľa   názoru   ústavného   súdu   nastala   v   prípade   druhého   prerušenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 57/02, ku ktorému došlo uznesením z 3. februára 2009. Predmetným uznesením okresný súd opätovne prerušil konanie vedené pod sp. zn. 7 C 57/02, a to aj napriek tomu, že odpadala prekážka skoršieho prerušenia konania, keďže   konanie,   kvôli   ktorému   skoršie   prerušenie   nastalo,   bolo   právoplatne   skončené

10. novembra   2008.   Druhé   prerušenie   konania   okresný   súd   vymedzil   do   obdobia právoplatného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   dovolaní   v   právoplatne   skončenej   veci vedenej pod sp. zn. 7 C 57/02.

Podľa právneho názoru ústavného súdu (I. ÚS 21/00) dovolacie konanie totiž nie je zákonnou prekážkou postupu konania taxatívne vymedzenou v § 107 až § 111 OSP, a preto všeobecný súd nemôže nekonať a nerozhodovať vo veci len z dôvodu, že v súvisiacom spore je začaté dovolacie konanie, a to ani na základe ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pod ktoré nemožno subsumovať mimoriadny opravný prostriedok, na základe ktorého sa začína dovolacie konanie (m. m. I. ÚS 3/00).

Vzhľadom   na   uvedené   od   10.   novembra   2008,   keď   bolo   právoplatne   skončené konanie vedené pod sp. zn. 4 C 204/96, bol okresný súd povinný pokračovať v konaní i bez návrhu (§ 111 ods. 2 druhá veta OSP), a to bez ohľadu na to, že proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu bolo podané v zákonnej lehote dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok.

Podľa názoru ústavného súdu však z hľadiska namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sa obdobie od 10. novembra 2008 do rozhodnutia ústavného súdu nejaví ako obdobie, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilé vyvolať porušenie označených práv.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody   sťažovateľov   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o tejto časti sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009