znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 220/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   B.,   t. č. vo   väzbe   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 36/07 a jeho uznesením z 15. mája 2007 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 25/07 a jeho uznesením zo 7. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2007 doručená sťažnosť J. M., B., t. č. vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   v   čl.   17   ods. 1   a 5   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 36/07 a jeho uznesením z 15. mája 2007 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   2   Tpo   25/07   a jeho   uznesením   zo 7.   júna 2007.   Sťažovateľ   touto sťažnosťou označenou ako „Doplnenie návrhu“ pôvodne dopĺňal sťažnosť zo 16. marca 2007, ktorú podal ústavnému súdu   29. marca 2007 pre porušenie jeho základných práv Krajským súdom v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 9/2007. Pretože sťažovateľ „doplnením sťažnosti“ z 9. júla 2007 (doručeným ústavnému súdu 12. júla 2007) napáda postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, ku ktorým došlo až po podaní skoršej sťažnosti, ústavný súd „Doplnenie návrhu“ posúdil ako novú sťažnosť.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre spáchanie trestného činu vraždy organizovanou skupinou podľa § 89 ods. 26 k § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. h) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona č. 183/1999 Z. z. (ďalej len „Trestný zákon“).

Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Banská   Bystrica sp. zn. 0 Tp 10/06   z 18.   februára   2006   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 28/06 z 9. marca 2006 bol sťažovateľ podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Začiatok plynutia lehoty väzby bol určený na 15. február 2006 o 10.50 h.

Sťažovateľ podaním z 11. apríla 2007 požiadal Krajskú prokuratúru v Prešove (ďalej len   „krajská   prokuratúra“)   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Tejto   žiadosti   krajská prokuratúra nevyhovela, preto ju predložila na rozhodnutie okresnému súdu s návrhom na jej   zamietnutie.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   0   Tp   36/07   z 15.   mája   2007   žiadosť sťažovateľa podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 25/07 zo 7. júna 2007 rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   svojím   postupom a rozhodnutiami porušili jeho základné právo zaručené v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a právo zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu rozhodli   bez   jeho   predchádzajúceho   vypočutia,   ako   aj   tým,   že   označené   rozhodnutia všeobecných súdov sú nedostatočne odôvodnené.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„(...)   dňa   11. 4. 2007   som   podal   na   Krajskú   prokuratúru   v   Prešove   žiadosť o prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   prokurátorka   krajskej   prokuratúry   však   automaticky mojej žiadosti nevyhovela a túto predložila Okresnému súdu v Prešove s návrhom na jej zamietnutie. Okresný súd v Prešove uznesením zo dňa 15. 5. 2007 sp. zn. 0 Tp 36/07 moju žiadosť podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol a to sudcom pre prípravné konanie bez toho, aby ma ako obvineného vypočul.

Proti uzneseniu okresného súdu som podal v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej som poukázal na porušenie platnej ÚSTAVY SR a na nálezy ÚSTAVNÉHO SÚDU SR, ktoré v minulosti riešili podobnú problematiku, krajský súd však tieto skutočnosti úplne ignoroval a   na   neverejnom   zasadnutí   dňa   7. 6. 2007   sťažnosť,   ktorú   som   podal   proti   uzneseniu okresného súdu zamietol a to bez môjho predchádzajúceho výsluchu.

Ani krajský súd a ani okresný súd sa nevysporiadali s konkrétnymi dôvodmi, či už mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu alebo krajský súd aj s dôvodmi mojej sťažnosti.   Ich   rozhodnutia   sú   len   formálne,   nekonkrétne,   všeobecné   a   opierajú   o   také dôvody väzby, ako je uvedené v predchádzajúcich rozhodnutiach súdov rozhodujúcich v tejto veci.

Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj povinnosť všeobecných súdov účinne   sa   zaoberať   námietkami,   argumentami   a   dôkaznými   návrhmi   strán,   ktoré   majú význam   pre   rozhodnutia.   Za   zjavne   neodôvodnené   treba   považovať   také   rozhodnutie   o väzbe, ktoré vôbec neberie zreteľ na námietky účastníka konania a s týmito námietkami sa vôbec nevysporiada, hoci námietky majú význam pre rozhodnutie.

Z platnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR vyplýva požiadavka, aby pri rozhodovaní o väzbe bol obvinený osobne vypočutý. Nepostačuje len prednesenie argumentov a dôvodov písomnou formou.

Trestný   poriadok   v   ustanovení   §   72   ods.   2   v   prípade   rozhodovania   o   žiadosti obvineného o prepustenie z väzby ponecháva priestor všeobecným súdom na uváženie, či obvineného osobne vypočuje alebo nevypočuje.

Z ustanovenia čl. 154c ods. 1 ÚSTAVY SR možno vyvodiť, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Ustanovenie čl. 5 ods. 4 DOHOVORU o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR zabezpečuje väčší rozsah ochrany   základného   práva   na   osobnú   slobodu   v   súvislosti   s   právom   obvineného   byť vypočutý súdom pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby. Preto je povinnosťou všeobecných   súdov   v   takejto   situácii   aplikovať   čl.   5   ods.   4   DOHOVORU   namiesto ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. por. Keďže Krajský súd v Prešove a ani Okresný súd v Prešove takto nepostupovali a rozhodli o mojej žiadosti o prepustenie z väzby bez môjho vypočutia, naviac ich rozhodnutia hore uvedené boli   nedostatočne odôvodnené,   porušili   tým moje základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ÚSTAVY SR a právo podľa čl. 5 ods. 4 DOHOVORU.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol:

„- že Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 25/07 a Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp zn. 0 Tp 38/07 (správne má byť sp. zn. 0 Tp 36/07, pozn.) porušili

-   čl.   17   ods.   1   a   5   ÚSTAVY   SR   a   čl.   5   ods.   4   DOHOVORU   v   súvislosti s nedostatočným odôvodnením uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2 Tpo 25/07 zo dňa 7. 6. 2007 a Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 0 Tp 38/07 (správne má byť sp. zn. 0 Tp   36/07,   pozn.) zo   dňa   15. 5. 2007   ako   aj   v súvislosti   s   rozhodnutím   o   ponechaní obvineného vo väzbe bez jeho vypočutia.

-   uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 7. 6. 2007,   sp.   zn.   2 Tpo 25/07 a uznesenie Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 0 Tp 38/07 (správne má byť sp. zn. 0 Tp 36/07, pozn.) zo dňa 15. 5. 2007 zrušuje.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide podľa   konštantnej judikatúry ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).

Z uvedenej   zásady   vyplýva, že porušenie zákona v prípade   rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy (I. ÚS 115/07).

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo iniciovať konanie,   v ktorom   môžu   spochybniť   zákonnosť   pozbavenia   slobody.   Samotné   konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej   slobody   dotknutej   osoby)   musí   mať   charakter   súdneho   konania,   ktoré   okrem inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a nestrannosti   orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe   pozbavenia   osobnej   slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok ESĽP vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000]. Tieto záruky nemusia byť vždy nevyhnutne rovnaké   ako   procesné   garancie   vyplývajúce   z čl.   6   ods.   1   dohovoru   týkajúceho   sa rozhodovania vo veci samej (o oprávnenosti trestného obvinenia proti dotknutej osobe). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť   vypočutá.   Vždy   musia   byť   zaručené   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. marca 1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však   musí   mať   osoba   vo   väzbe   možnosť   predložiť   argumenty   a dôvody   proti   svojmu ponechaniu vo väzbe.

1.   Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označených   základných   práv neodôvodnenosťou rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 36/07 z 15. mája 2007, treba uviesť,   že   ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   princíp   subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „...ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, o žiadosti o prepustenie z väzby, o ďalšom trvaní väzby, o zmene dôvodov väzby, o návrhu na predĺženie lehoty väzby a rozhodnutie prokurátora o prepustení obvineného z väzby.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť.

Podľa   § 189   ods. 1   Trestného   poriadku   uznesenie   možno   napadnúť pre a) nesprávnosť   niektorého   jeho   výroku,   b)   zrejmý   rozpor   výroku   s   odôvodnením, alebo c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a, ako z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť aj využil, domôcť ochrany svojich práv podaním sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 15. mája 2007, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť a v konečnom dôsledku aj rozhodol krajský súd (konanie vedené pod sp. zn. 2 Tpo 25/07 a uznesenie zo 7. júna 2007).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu   namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 25/07 zo 7. júna 2007, ktorým   krajský   súd   rozhodol   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn. 0 Tp 36/07 z 15. mája 2007.

V úvode   treba   konštatovať,   že   z čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to   nielen   pri   rozhodnutiach   o vzatí   do   väzby,   ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na uplatnenie   vhodného   zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,   z ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   v ustanoveniach   čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú   z   čl. 5   ods. 3   a   4   dohovoru   (obdobne   III. ÚS 7/00,   III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých   jej podmienok, je aplikovateľný   čl. 5   ods. 4   dohovoru   (m. m. III. ÚS 227/03). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska   garancií   vyplývajúcich   z čl. 5   ods. 3   dohovoru   (napr.   I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 25/07 zo 7. júna 2007 vyplýva:

„Proti tomuto uzneseniu (uzneseniu okresného súdu, pozn.) v zákonnej lehote podal prostredníctvom svojich obhajcov sťažnosť obv.   J. M.   V   písomných dôvodoch sťažnosti namieta rozhodnutie okresného súdu. Udáva, že uznesenie okresného súdu je nesprávne, povrchné   a   vôbec   sa   nezaoberá   jeho   žiadosťou   po   stránke   materiálnej.   Sudca,   ktorý rozhodnutie vydal, si nedal vôbec námahu preštudovať príslušný spisový materiál, dokonca sa ani nenamáhal uvádzať do uznesenia nepravdy [tvrdí, že bol vzatý do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.].

Uvádza, že u sťažovateľa, sudca, ktorý toto rozhodnutie vydal, je iba panáčikom v rukách prokurátorov a operatívnych orgánov, ktorí režírujú vec. Odkaz na usvedčujúcu výpoveď svedka M. Z. nie je v súlade so zákonom, nakoľko tohto nútili do krivej výpovede orgány   prípravného   konania,   po   jednom   spracovaní   na   polícii   v B.   napísal   Čestné prehlásenie o spôsobe a metódach policajtov,   ktorí ho pod hrozbou vzatia do väzby a obvinenia z vraždy nútili vypovedať nepravdu.

Tieto   skutočnosti   však   sudca   okresného   súdu   vo   svojom   rozhodnutí   nehodnotil, nezaoberal sa týmito, lebo by musel dospieť k záveru, že v tejto veci svedok M. klamal, keď ho usvedčal z trestného činu a svedok M. Z. bol skutočne nútený zo strany polície vypovedať podľa scenára určeného políciou, teda že neexistuje skutočne relevantný dôkaz, ktorý by ho z trestného činu usvedčoval. Podľa názoru sťažovateľa, v prípravnom konaní boli porušené jeho základné práva, ktoré má zabezpečené Ústavou Slovenskej republiky, a ktoré sú v rozpore s Nálezmi Ústavného súdu. (...)

Na   základe   sťažnosti   obvineného   krajský   súd   v   zmysle   §   172   ods.   1   Tr.   por. preskúmal   správnosť   výroku   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal sťažnosť   a   konanie   predchádzajúce   tomuto   výroku   napadnutého   uznesenia   a   dospel   k záveru, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Okresný súd Prešov rozhodnutie o zamietnutí žiadosti obvineného z väzby na slobodu odôvodnil tým, že uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 18. 2. 2006 sp. zn. 0 Tp 10/06, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9. 3. 2006 sp. zn. 5 Tpo 28/06 bol obv. J. M. vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Krajský súd poukazuje na vadu spočívajúcu v tom, že okresný súd nesprávne uviedol dôvod väzby, správne mal uviesť ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.

Obvinený podal prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú odôvodnil tým, že už od samého začiatku trestného stíhania u obvineného neexistuje žiaden dôvod väzby, pričom iba konštatovanie, že v prípade uznania viny mu hrozí vysoký trest, nemôže byť dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Obhajca poukázal aj na to, že obvinený bol vzatý do väzby na základe usvedčujúcej výpovede svedka M., ktorý však podľa neho účelovo menil svoje výpovede. Taktiež svedok Z. vypovedal po tom, čo bol spracovaný operatívnymi orgánmi polície, pričom svedok spolu so svojím otcom napísal prehlásenie o nátlaku zo strany týchto orgánov.

Prokurátorka krajskej prokuratúry žiadosti o prepustenie obv. J. M. nevyhovela a túto   žiadosť   predložila   súdu   na   rozhodnutie.   Uviedla,   že   dôvod   väzby   u obvineného spočívajúci   v   obave,   že   obvinený   ujde   alebo   sa   bude   skrývať,   aby   sa   vyhol   trestnému stíhaniu alebo trestu trvá, pričom vychádza zo skutočností vyplývajúcich z podstaty aj z odôvodnení uznesenia súdov a obvinený je naďalej stíhaný ako člen organizovanej skupiny podľa § 89 ods. 26 Tr. zák. pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z. z., z okolností a motivácie trestného činu, vyplývajúcich z dokazovania, pre ktorý na neho bola podaná obžaloba.

Okresný súd preskúmal žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj doposiaľ zhromaždený dôkazný materiál týkajúci sa obv. J. M. a dospel k záveru, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) T.   por.   [opätovne nesprávne použitie dôvodu väzby, správne malo byť uvedené ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.] u obv. M. naďalej trvajú tak, ako sú podrobne uvedené v uznesení Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 18. 2. 2006 sp. zn. 0 Tp 10/06, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9. 3. 2006 sp. zn. 5 Tpo 28/06, resp. v uznesení Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 5. 9. 2006 sp. zn. 2 T 42/2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 3. 10. 2006 sp. zn. 5 To 306/06, na ktoré súd v celom rozsahu odkázal.

Okresný súd mal teda za to, že doteraz zistené skutočnosti, hlavne výpovede svedkov M. M., M. Z., resp. zápisnice o previerke výpovede týchto svedkov na mieste, nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obv. J. M. a zároveň zo skutočnosti, že   obvinenému   hrozí   vysoký   trest,   vyplýva   dôvodná   obava,   že   by   mohol   ujsť   alebo   sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.

Krajský   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia,   sťažnosti   obvineného   ako aj dôkazov,   ktoré   predchádzali   vyhláseniu   napadnutého   uznesenia,   dospel   k   záveru, že rozhodnutie okresného súdu bolo urobené v súlade so zákonom.

Je   nesporné,   že   okresný   súd   nesprávne   používal   dôvody   väzby   v   dôvodoch napadnutého uznesenia, keď uvádzal, že obvinený je vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Zo samotného trestu uznesenia, resp. z dôvodu uznesenia však vyplýva tá skutočnosť, že obvinený je vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.

Krajský súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu o tom, že dôvody, pre ktoré bol obvinený vzatý do väzby, trvajú aj v súčasnom štádiu trestného stíhania.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   na   konkrétne   skutočnosti,   pre   ktoré   bol obvinený vzatý do väzby a ktoré sú zrejmé z uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa   16. 2. 2006   sp.   zn.   0   Tp   10/06,   z   ktorého   vyplýva,   že   z   doterajších   výsledkov dokazovania, osobitne zo zápisnice o trestnom oznámení M. M., z výsluchu svedka M. M., z výsluchu svedka M. Z. a rovnako tak zo zápisnice o previerke výpovede svedkov M. M. s prílohami, vyplývajú také skutočnosti, ktoré preukazujú v spojení s ďalšími vykonanými dôkazmi, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, že tento naplňuje zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. zák. č. 140/1962 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z. z. a že na tomto skutku sa podieľal i obv. J. M. Páchateľovi tohto trestného činu možno uložiť trest odňatia slobody na 12 až 15 rokov alebo výnimočný trest. Hrozba uloženia takéhoto trestu, ako i povaha trestného činu, za ktorý bolo obv. J. M. vznesené obvinenie, sú tými konkrétnymi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú   obavu   prípadného   úteku   alebo   skrývania   sa,   pričom   doterajšie   výsledky dokazovania svedčia o tom, že uloženie tohto trestu obv. J. M. reálne hrozí.

Následne z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. 2. 2006 sp. zn. 5 Tpo 28/06 vyplýva tá skutočnosť, že tento súd, ako sťažnostný súd, proti vyššie uvedenému uzneseniu   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   dospel   k   záveru,   že   doteraz   zhromaždené dôkazy   znamenajú dostatočný základ   podozrenia,   že   aj v dôsledku   konania   obv.   M.   sa predmetný trestný čin stal a že na jeho spáchaní sa teda podieľa aj tento obvinený. Krajský súd ďalej uviedol, že vzhľadom na povahu predmetnej veci, ako aj hrozbu vysokým trestom, správne rozhodol okresný súd, keď zobral obv. J. M. do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.

Krajský súd Prešov k námietkam obvineného uvedeným v žiadosti o prepustenie z väzby   na   slobodu,   ako   aj   sťažnosti   proti   napadnutému   uzneseniu   o   tom,   že   predmetná trestná   vec   bola   rozhodovaná   a   došlo   k   odmietnutiu   obžaloby,   avšak   nie   z   dôsledkov skutkových   zistení,   ale   z   dôsledku   rozhodnutia   o   uplatnení   zásady   špeciality   a   z   toho vyplývajúcich procesných pochybení v prípravnom konaní vo vzťahu k obv. M. Č.

Krajský   súd   je   toho   názoru,   že   aj   v   súčasnom   štádiu   trestného   stíhania   neboli vyvrátené dôkazy, ktoré boli zabezpečené v štádiu prípravného konania v čase, kedy bol obvinený vzatý do väzby. Z týchto dôkazov nesporne vyplýva tá skutočnosť, že obvinený je dôvodne podozrivý z účasti na žalovanom trestnom čine.

Podľa názoru krajského súdu tieto dôvody väzby trvajú v súčasnom štádiu trestného stíhania a preto sťažnosť obv. J. M. ako nedôvodnú v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.“

Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že predmetom konania pred   okresným   súdom,   ako   aj   krajským   súdom   bolo   rozhodovanie   o väzbe,   resp.   o jej ďalšom trvaní, a to na základe podanej žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby na slobodu. V tomto zmysle bolo úlohou všeobecných súdov vysporiadať sa predovšetkým s otázkami,   či   skutok,   pre   ktorý   je   sťažovateľ   stíhaný,   je   trestným   činom,   či   existuje dôvodné podozrenie, že tento skutok spáchal sťažovateľ, a či existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ďalšie trvanie väzby sťažovateľa.

Z citovaného   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   je   zrejmé, že krajský súd sa v súvislosti s rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby zaoberal podstatnými námietkami   sťažovateľa,   ktoré   uvádzal   v samotnej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na slobodu, ako aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 15. mája 2007. Druhostupňový súd vychádzajúc z dovtedy   zisteného skutkového stavu vyhodnotil dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa a poukázal na skutkové okolnosti pretrvávania väzobných dôvodov podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku,   čo   v konečnom   dôsledku   viedlo k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Z rozhodnutia   krajského   súdu   nemožno   vyvodiť,   že   by   sa   tento   nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (jej ďalšom trvaní) sťažovateľa,   a   podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   tieto   odôvodnenia   ústavnoprávne akceptovateľné.

Pokiaľ sťažovateľ zastáva názor, že sa všeobecné súdy nezaoberali všetkými v jeho podaniach uvádzanými argumentmi, ústavný súd uvádza, že už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový   a právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového   i druhostupňového),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a právny základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   právo   na spravodlivý   proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 25/07 zo 7. júna 2007 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ napokon v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie ním označených základných práv postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu tým, že pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 11. apríla 2007 všeobecné súdy rozhodli bez toho, aby bol k veci osobne vypočutý.

Ústavný   súd   opätovne   poukazuje   na   skutočnosť,   že   základným   ústavným predpokladom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na vznik právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnostiach je to, aby o ochrane označeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd, pričom iným súdom podľa tohto článku ústavy sa rozumie súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody.

Podľa ustanovenia § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (v znení zákona   č. 650/2005   Z. z.)   o ďalšom   trvaní   väzby,   zmene   dôvodov   väzby,   návrhu na predĺženie   lehoty   väzby   alebo   žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby   možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba   obvineného   vypočuť   na   verejnom   zasadnutí,   alebo   ak   obvinený   v   žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.

Podľa   tejto   právnej   normy   mal   sťažovateľ   (zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom) možnosť požiadať o výsluch pred rozhodovaním všeobecných súdov o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti   a z   jej   príloh,   krajská   prokuratúra   po   podaní   žiadosti sťažovateľa (z 11. apríla 2007) o prepustenie z väzby na slobodu ho listom sp. zn. Kv 19/06 z 20. apríla 2007 informovala, že jeho žiadosti nevyhovela a z toho dôvodu jeho žiadosť predložila okresnému súdu na rozhodnutie. Okresný súd o žiadosti rozhodol 15. mája 2007. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ mal časový priestor na požiadanie o výsluch pred okresným   súdom.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   v ktorej takisto mohol využiť žiadosť v zmysle ustanovení § 72 ods. 2 Trestného poriadku a pred rozhodovaním   krajského   súdu   sa   domáhať   prípadnej   nápravy   ním   označeného   práva prostredníctvom   krajského   súdu.   V žiadosti   o prepustenie   z väzby   na slobodu   ani v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 36/07 požiadavka o vykonanie výsluchu podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku vznesená sťažovateľom nebola a ani zo sťažnosti pred ústavným súdom nevyplýva, že by ju sťažovateľ podal všeobecným súdom osobitným podaním.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   podľa   citovaného   ustanovenia Trestného   poriadku   požiadať   tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd,   aby   pred   ich rozhodovaním mohol byť osobne vypočutý k žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, prípadne podať žiadosť o výsluch, no takúto možnosť nevyužil.

Nemožno spochybniť ani fakt, že sťažovateľ mal možnosť v žiadosti o prepustenie z väzby   na   slobodu,   ako   aj   v   prípadnej   reakcii   na   oznámenie   krajskej   prokuratúry o nevyhovení   tejto   žiadosti   a napokon   aj   v opravnom   prostriedku   –   sťažnosti   proti uzneseniu okresného súdu, predložiť argumenty a dôvody proti ponechaniu jeho osoby vo väzbe, ktorú sčasti aj využil (v žiadosti a v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu).

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že okresný súd a krajský súd konali na neverejnom   zasadnutí   bez   vypočutia   sťažovateľa,   sama   osebe   neznamená   porušenie základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy (postup všeobecných súdov bol v súlade   so zákonom   -   Trestným   poriadkom,   čo   signalizuje   zachovanie   požadovanej zákonnosti rozhodovania o väzbe) a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru (umožnenie predloženia argumentov a dôvodov proti ponechaniu vo väzbe ako predpoklad zabezpečenia kontradiktórnosti a rovnosti zbraní).

Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu žiadne argumenty, z ktorých by vyplývala odôvodnená pochybnosť o dodržaní princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v označenom konaní tak, ako ich uplatnenie vyplýva z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ak sťažovateľ ani nežiadal, aby bol v konaní o sťažnosti vypočutý, nemôže rozhodnutie okresného súdu a krajského   súdu   na   neverejnom   zasadnutí   založiť   príčinnú   súvislosť   s   porušením   jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008