znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 220/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   a Krajského   súdu   v Prešove vo veci vedenej v prvostupňovom konaní Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 4 C 200/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2007   doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. V. P., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 C 200/02.

Sťažovateľ   uviedol,   že   4.   marca   2002 podal   okresnému   súdu   žalobu na ochranu listového   tajomstva.   Podľa   názoru   sťažovateľa „ide   o druh   sporu,   ktorý   je   z hľadiska náročnosti   na   jeho   prejednanie   a spravodlivé   zákonné   rozhodnutie   až   príliš   veľmi jednoduchý“, napriek tomu dosiaľ nebolo o veci meritórne rozhodnuté ani na prvom stupni konania. Okresný súd postupoval v konaní „veľmi strnulo, liknavo a akoby bez potrebného záujmu“ a podľa   názoru   sťažovateľa   sa   jeho   činnosť   sústredila   na   úkony   smerujúce k zastaveniu konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za návrh, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením z 22. decembra 2004. Sťažovateľ sa proti tomuto uzneseniu odvolal. Krajský súd v odvolacom konaní svojím uznesením sp. zn. 1 Co 63/05 z 31. mája 2005 napadnuté uznesenie potvrdil. Sťažovateľ sa preto obrátil na ústavný súd so sťažnosťou z 8. augusta 2005 a 30. augusta 2005 podal v tejto veci dovolanie. Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 63/06-27 z 19. apríla 2006 zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Co 63/05 z 31. mája 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ medzitým 5. decembra 2005 zaplatil súdny poplatok. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 283/06 z 31. januára 2007 zrušil   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení   konania   z 22.   decembra   2004   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ od   ústavného súdu   žiada, aby jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a nálezom vo veci samej rozhodol, že postupom okresného súdu a postupom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   aby v nadväznosti   na   tento   výrok   prikázal   všeobecným   súdom   konať a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 150 000 Sk a náhradu trov konania.

V závere sťažnosti sťažovateľ uviedol: „K tejto   mojej   ústavnej   sťažnosti   ja   žiadne   iné   dokumenty   okrem   plnej   moci nepredkladám, pretože to nie je potrebné. Zvlášť nepripájam už žiadne sťažnosti na sudcov za   prieťahy   pred   orgány   štátnej   správy   súdov,   pretože   sa   mi   to   v minulosti   vôbec neosvedčilo   a to   nevyžaduje   ani   platná   konštantná   judikatúra   Ústavného   súdu   SR   (viď a vyoč sa z vlastného judikátu, ktorým je nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/95, zo dňa 25. X. 95 – čís. Zbierky 7/95, str. 52 n., podľa ktorého uplatnenie ochrany ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je podmienené využitím žiadostí, či sťažnosti pred orgánmi štátnej správy súdom, pretože za účinné právne prostriedky na nápravu ich navyše nepovažuje ani ESĽP podľa judikátov z jeho súdnej praxe.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V konaní o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu,   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podľa   §   17   ods.   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, resp. po 1. apríli 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ bol upovedomený o tejto podmienke konania o sťažnosti v rozhodnutiach ústavného   súdu   o jeho   predošlých   sťažnostiach,   napr.   III.   ÚS   133/07,   I.   ÚS   129/07, III. ÚS 91/07, III. ÚS 259/06, III. ÚS 69/07, II. ÚS 152/06, II. ÚS 175/06, IV. ÚS 163/05, v ktorých   ho   ústavný   súd   upozornil,   že   za   vyčerpanie   iných   právnych   prostriedkov nepovažuje hromadnú sťažnosť z roku 2003 a opakovanú sťažnosť z roku 2004 adresovanú predsedovi   okresného   súdu,   v ktorej   sťažovateľ   neoznačil   konkrétne   konanie okresného súdu, v ktorom sa domáhal odstránenia prieťahov.

Napriek tomu v sťažnosti, ktorá je predmetom posúdenia, sťažovateľ nepreukázal, že splnil podmienku podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ani neuviedol relevantné skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   predpoklad,   že   sťažnosť   na   prieťahy   predsedovi okresného súdu by v jeho veci nebola účinným právnym prostriedkom nápravy, a na ktoré by ústavný súd mohol prihliadnuť ako na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   byť   touto   okolnosťou   samotný   postup okresného   súdu,   keď   konanie   zastavil   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   uznesením z 22. decembra 2004, ktoré bolo krajským súdom zrušené v dôsledku nálezu ústavného súdu (č. k. I. ÚS 63/06-27 z 19. apríla 2006). Z tejto skutočnosti nemožno vyvodiť, že okresný súd nebude po vrátení veci postupovať v konaní plynulo a v primeranej lehote meritórne rozhodne alebo rozhodne iným spôsobom, ktorým sa skončí konanie o veci. Nevyplýva to ani z obsahu sťažnosti, pretože sťažovateľ sa k postupu okresného súdu po vrátení veci na ďalšie konanie nevyjadril.

Sťažovateľ   uviedol   (s   odkazom   na   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   26/95),   že   ústavný   súd nevyžaduje vyčerpanie sťažnosti na prieťahy orgánu štátnej správy súdov pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. S týmto názorom sťažovateľa nemožno súhlasiť. Ústavný súd v citovanom náleze sp. zn. II. ÚS 26/95 vyslovil: „Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o podnete namietajúcom porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 koná, ak predkladateľ podnetu preukáže, že využil právne prostriedky nápravy priznané mu podľa 17 ods. 1, 20, 21, 22 alebo 23 zákona č. 80/1992 Zb., alebo ak sa preukáže, že vzhľadom na okolnosti prípadu   využitie   tohto   prostriedku   nápravy   nemožno   pokladať   za   postup   umožňujúci dosiahnuť   účinnú   ochranu   práva   priznaného   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky“. V tejto veci ústavný súd nevyžadoval od sťažovateľa využitie iného právneho prostriedku   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   -   namietaný   všeobecný   súd nepokladal svoj postup v konaní, ktoré začalo ešte v roku 1977, za prieťahy.

Ústavný súd nemá povinnosť vyzývať sťažovateľa na doplnenie sťažnosti a poučovať ho   o jeho   procesných   právach   a povinnostiach,   ak   je   sťažovateľ   kvalifikovane   právne zastúpený (m. m. II. ÚS 163/05).

Ústavný súd preto nevyzýval sťažovateľa, aby doplnil svoju sťažnosť a preukázal, že splnil podmienku konania o sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde alebo preukázal,   že   ju   nesplnil   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona o ústavnom   súde)   a   v súlade   so svojou   stabilnou   judikatúrou   (okrem   už   uvedených rozhodnutí napr. IV. ÚS 44/03, IV. ÚS 153/03, III. ÚS 304/04) sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj nečinnosťou krajského súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd konal o veci sťažovateľa v období od predloženia odvolania proti uzneseniu okresného súdu z 22. decembra 2004 do rozhodnutia o ňom (uznesenie sp. zn. 1 Co 63/05 z 31.   mája   2005)   a opäť   po   zrušení   tohto   uznesenia   ústavným   súdom   (nálezom   č.   k. I. ÚS 63/06-27 z 19. apríla 2006), keď o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 2 Co 283/06 z 31. januára 2007.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu (IV. ÚS 138/04,   III. ÚS 317/05, II. ÚS 184/06) jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu orgánov   verejnej   moci   do   týchto základných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte dochádza   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   trvá.   Sťažovateľ   namieta   prieťahy   v konaní krajského súdu, ktorý v čase podania sťažnosti už v jeho veci nekonal, a preto nemohol ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať označené práva sťažovateľa.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského   súdu,   odmietol   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   (podobne   napr.   II.   ÚS   24/06, II. ÚS 184/06).

Sťažnosť bola po jej predbežnom prerokovaní odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu, a preto bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími nárokmi sťažovateľa uplatnenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2007