znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 220/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. marca 2005 v senáte prerokoval sťažnosť O. U., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 265/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 265/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 265/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   O.   U.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   O. U. uhradiť trovy právneho zastúpenia 9   340   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún)   na účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. R. B., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

O. U., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 6. septembra 2004 namieta, že postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 265/02   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd uznesením zo 4. novembra 2004 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „vo veci nálezom takto rozhodol:

1. Základné právo sťažovateľa, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   zaručené ustanovením   článku   48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky, v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 19 C 265/02, porušené bolo. 2. Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 265/02 konal bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,- Sk. 4. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 9 340,- Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet advokáta JUDr. R. B., so sídlom K.“

Zo sťažnosti vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

Sťažovateľ je účastníkom konania o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu vedenom na Okresnom súde Košice I, pod sp. zn. 19 C 265/02, ktoré sa začalo   podaním   žaloby   dňa   07.   03.   2002.   Sťažovateľ   sa   v tomto   konaní   ako   žalobca domáha   uloženia   povinnosti   žalovanej   uzavrieť   so   sťažovateľom   zmluvu   o prevode vlastníctva bytu, ktorý byt sťažovateľ ako nájomca užíva od roku 1984. (...) Súd vyzval sťažovateľa výzvou zo dňa 19. 03. 2002 na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ súdny poplatok zaplatil dňa 02. 04. 2002. Od tohto dátumu súd nenariadil pojednávanie a ani nevykonal žiadny iný úkon. (...) Pre sťažovateľa sa jedná o mimoriadne dôležité konanie ktorým sa má určiť, či sťažovateľ nadobudne vlastnícke právo k bytu, ktorý sťažovateľ dlhodobo užíva. Konanie trvá od 07. 03. 2002. Sťažovateľ sa domnieva, že k prieťahom v konaní došlo v období od 02. 04. 2002, kedy sťažovateľ zaplatil súdny poplatok, až do dnešného dňa.“  

Okresný   súd   na   výzvu   ústavného   súdu   z   5.   januára   2005   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti   sťažovateľa   zo   6.   septembra   2004   uviedol,   že   žaloba   sťažovateľa   mu   bola doručená 7. marca 2002. Okresný súd 14. marca 2002 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho   poplatku   a   vyexpedoval   žalovanej   žalobu   na   vyjadrenie.   Sťažovateľ   súdny poplatok   zaplatil   2.   apríla   2002.   Dňa   24.   apríla   2002   žalovaná   predložila   vyjadrenie k žalobe, v ktorom navrhla konanie prerušiť do právoplatného skončenia obdobného sporu vedeného na tom istom súde pod inou spisovou značkou. Podaním doručeným 15. januára 2003 sťažovateľ upresnil svoj žalobný návrh.

Dňa   18.   februára   2004   sťažovateľ   navrhol   nariadenie   predbežného   opatrenia a zároveň požiadal o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením z 24. februára 2004 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Sťažovateľ   na   výzvu   okresného   súdu   z 2.   marca   2004   na   zaplatenie   súdneho poplatku za návrh na nariadenie predbežného opatrenia tento zaplatil 17. marca 2004.Okresný súd uznesením zo 16. apríla 2004 zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia. Uznesenie bolo na odvolanie sťažovateľa z 28. apríla 2004 zrušené Krajským súdom v Košiciach 31. mája 2004 a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Okresný súd uznesením z 3. septembra 2004 opätovne zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, proti ktorému sťažovateľ podal 16. septembra 2004 odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením z 30. septembra 2004 potvrdil napadnuté rozhodnutie.

Vo veci nebolo nariadené ani jedno pojednávanie.

Ústavný súd konštatuje, že zo súdneho spisu vyplývajú tie isté údaje, ktoré uviedol predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci   na všeobecnom   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní a porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj   povahu   veci   a   o   čo   ide   sťažovateľovi   pri   uplatňovaní   základného   práva   na   súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a)   Sťažovateľ   podal   7.   marca   2002   okresnému   súdu   žalobu,   ktorou   sa   domáha vydania rozsudku nahradzujúceho vyhlásenie vôle - uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu   podľa   ustanovení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Z.   z. o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov   v znení   neskorších   predpisov.   Ústavný   súd konštatuje,   že   sťažovateľ   sa   domáha   súdnej   ochrany   v sporovom   konaní,   ktoré   nie   je právne   zložité   a   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov. Skutková zložitosť veci sťažovateľa sa nedala posúdiť, pretože okresný súd nevykonal také úkony, ktoré by už poukazovali na skutkovú zložitosť, napríklad na potrebu rozsiahlejšieho dokazovania. Na právnu alebo faktickú zložitosť veci nepoukázal ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že väčšina úkonov okresného súdu sa týkala konania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, a nie konania vo veci samej, a preto ani prípadná právna alebo faktická zložitosť veci nemohla mať na doterajší priebeh konania vplyv.

b) Postup a úkony sťažovateľa v konaní žiadnym spôsobom neprispeli ku   vzniku zbytočných prieťahov ani neviedli k spomaleniu postupu okresného súdu.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore. Okresný súd okrem jednoduchých úkonov (doručenie žaloby žalovanému na vyjadrenie a výzvy sťažovateľovi na zaplatenie súdneho poplatku) nevykonal vo veci samej žiadne meritórne úkony. Vo veci nebolo od začatia konania nariadené ani jedno pojednávanie.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   uviedol,   že   „v   konaní   došlo   k zbytočným prieťahom, keď súd v záujme jednotného postupu vo veciach skutkovo totožných, neprerušil konanie, vo veci nekonal a čakal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v dovolacom konaní vo veci 16 C 929/99“.

V takom prípade bolo povinnosťou okresného súdu postupovať podľa § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a prerušiť konanie, proti čomu by sa účastníci   konania   mohli   brániť   opravným   prostriedkom.   Na   druhej   strane   ak   by   bolo konanie   právoplatne   prerušené,   nemohol   by   ústavný   súd   vysloviť   záver   o   zbytočných prieťahoch opierajúc sa o svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej v prerušenom konaní zásadne nemôže dochádzať k zbytočným prieťahom.

Postup   okresného   súdu   vo   veci   samej   (ústavný   súd   nezohľadnil   rozhodovanie o predbežnom   opatrení,   pretože   v tomto   spore   také   rozhodovanie   nemohlo   zásadným spôsobom riešiť otázku právnej neistoty účastníka konania) je poznačený nečinnosťou ako celok   a okresný   súd   neurobil   žiadne   rozhodnutie,   ktoré   by   ovplyvnilo   tento   záver. Vychádzajúc   z povahy   prejednávanej   veci   a   skutočnosti,   že   sťažovateľ   sa   o tento   stav konania žiadnym spôsobom nepričinil, ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 265/02 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods.   3 písm.   a) zákona o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby vo veci sp. zn. 19 C 265/02 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia 50 000 Sk s poukazom na trvanie a povahu sporu.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy spôsobenej   zbytočnými   prieťahmi.   Hoci   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby v napadnutom   súdnom   konaní   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   je   toho   názoru,   že porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nemožno   účinne odstrániť   len uplatnením   tejto   jeho   právomoci.   V dôsledku   toho   považoval   preto   za potrebné rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Stav konania vo veci sťažovateľovej žaloby je v podstate taký, aký bol na začiatku konania.   Sťažovateľ   oprávnene   trpí   pocitom   právnej   a   faktickej   neistoty   umocňovanej významom   sporu,   v ktorom   sa   má   rozhodnúť   o   jednej   z   existenčných   otázok   pre sťažovateľa, o kvalite jeho bývania. Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia ústavný   súd   prihliadal   na   tieto   okolnosti   a   považoval   priznanie   sumy   30 000   Sk za primerané zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa uplatnil nárok na náhradu trov iba 9 340 Sk, a preto ústavný súd priznal len uplatnenú sumu (§ 36 ods. 2 a § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s primeraným použitím § 151 ods. 1 OSP).