znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 220/02-22Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2003 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Klučku v konaní o sťažnosti J. Š., bytom Č. B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. S.,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Brezno vo veci vedenej pod sp. zn. 1 C 40/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Brezno vo veci vedenej pod sp. zn. 1 C 40/01   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Brezno   p r i k a z u j e   vo veci vedenej pod sp. zn. 1 C 40/01 konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Brezno   p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Brezno je   p o v i n n ý   nahradiť J. Š. trovy konania vo výške 8 000 Sk   (slovom   osemtisíc   slovenských   korún)   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia na účet advokátky JUDr. M. S., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. novembra 2002 doručené podanie J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom Č. B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. S., B., označené ako „Sťažnosť pre porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo,   že sťažovateľ   namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) vo veci sp. zn. 1 C 40/01, t. j. jeho žaloby zo 14. júla 2000 (postúpenej tomuto súdu ako súdu príslušnému 2. februára 2001) proti odporcovi L. S. r., š. p., B. B. o náhradu škody z pracovného pomeru.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti o. i. uviedol: „Žalobný návrh v predmetnom súdnom konaní bol podaný na vtedy príslušnom Okresnom   súde   v Banskej   Bystrici  ...   vec   bola   dňa   30.   11.   2000   prikázaná   Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Nc 414/00 na konanie Okresnému súdu v Brezne, kde je vedený pod sp. zn. 1 C 40/01. Napriek tomu, že od podania žaloby uplynulo už 28 mesiacov, vo veci okresný súd nekoná, doposiaľ, ako sme zistili na Okresnom súde nahliadnutím do spisového materiálu dňa 31. 07. 2002, došlo zo strany súdu k týmto úkonom:

-dňa 31. 10. 01 sa konalo vo veci pojednávanie

Od   toho   času   zákonná   sudkyňa   vo   veci   nekoná,   nebolo   vytýčené   pojednávanie. Samotná predsedníčka Okresného súdu v Brezne pri prešetrení sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní konštatovala prieťahy v konaní, k náprave však napriek tomu nedošlo.“ Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nasledovný nález:„1. Okresný súd v Brezne v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 40/01 porušil právo J. Š., bydlisko: Č. B. aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu v Brezne v konaní pod sp. zn. 1 C 40/01 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. J. Š., bydlisko: Č. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 60.000,- Sk (šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Brezne poviný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresnému súdu v Brezne ukladá zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet advokátky JUDr. M. S. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Keďže sťažnosť sťažovateľa spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a neexistovali žiadne dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd ju 20. novembra 2002 prijal na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd 18. septembra 2002 obrátil na predsedníčku okresného súdu so žiadosťou o vyjadrenie k prijatej sťažnosti sťažovateľa. Predsedníčka   okresného   súdu vo   svojom   vyjadrení   z 23.   decembra   2002   doručenom ústavnému súdu 30. decembra 2002 (Spr. 4068/02) o. i. uviedla:

„...   Sudca   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   vykonával   procesné   úkony,   okrem iného dňa 22. 08. 2000 predložil spis Krajskému súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie podľa § 12 ods. 2 O. s. p. a prikázanie veci na konanie a rozhodnutie Okresnému súdu v Brezne.   Predsedníčka   senátu   JUDr.   J.   V.   vrátila   spis   ako   predčasne   predložený s poučením   sudcovi   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici.  ...   sudca   OS   Banská   Bystrica opätovne predložil spis na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici po vybavení inštrukcie podľa § 12 ods. 2 O. s. p. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní č. k. 15 Nc 414/00   zo   dňa   30.   11.   2000   rozhodol   a prikázal   vec   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie Okresnému súdu v Brezne.

Celý spis bol Okresnému súdu v Brezne doručený dňa 02. 02. 2001. Podľa Rozvrhu práce bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie JUDr. E. K. (G.), ktorá dňa 2. 10. 2001 vytýčila   pojednávanie   na   deň   31.   10.   2001.   Zároveň   zákonná   sudkyňa   vyzvala   právnu zástupkyňu navrhovateľa na odstránenie vád podania, pričom v prípise zo dňa 02. 10. 2001 vyzvala práv. zástupkyňu žalobcu o zaslanie potrebných dokladov, ako dôkazov pre konanie a rozhodnutie vo veci. Zároveň boli vyzvaní na predloženie potrebných dôkazov aj žalovaní, práv. zástupca žalovaného, ako aj Sociálna poisťovňa – ústredie Bratislava. Dňa 31. 10. 2001   sa   konalo   pojednávanie   vo   veci,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito,   za   účelom predloženia   potvrdení   a pravdepodobnom   zárobku   žalobcu   pred   vznikom   škody,   ako   aj mzdového   listu   žalobcu   za   kalendárny   rok   1998   a taktiež   súd   uložil   práv.   zástupkyni žalobcu, aby v lehote 20 dní opravila petit žaloby s presným vyčíslením obdobia a sumy, ktorej sa žalobca domáha titulom náhrady za stratu zárobku po skončení PN s uvedením postupu a mechanizmu výpočtu. Následne zákonná sudkyňa prípisom zo dňa 05. 11. 2001 vyzvala žalovaného na doručenie originálov mzdových listov žalobcu za roky 1998 až 2000 a fotokópie   mzdového   listu   žalobcu   za   rok   2001.   Postupne   boli   súdu   doručované požadované   doklady,   ako   aj   rozšírenie   žalobného   návrhu   zo   strany   práv.   zástupkyne žalobcu,   prípis   zo   dňa   19.   11.   2001,   doručený   súdu dňa 20.   11.   2001,   ktorým   právna zástupkyňa   žalobcu   žiadala   priznať   mimoriadne   zvýšenie   odškodnenia   za   sťaženie spoločenského   uplatnenia.   V danom   prípade   sa   jedná   o náročný   spor,   ktorému   treba venovať zvýšenú pozornosť. Podľa písomného vyjadrenia zákonnej sudkyne JUDr. E. K., zo dňa   20.   12.   2002,   časový   odstup   od   posledného   pojednávania   odôvodňuje   pracovnou vyťaženosťou vzhľadom k množstvu vecí v senáte a zložitosťou veci.

Zákonná sudkyňa JUDr. E. K. v roku 2001 vybavovala ako základnú agendu C vo veciach občiansko-právnych a okrem tejto agendy bola zákonnou sudkyňou aj pre agendu E, Er, Cd, Nc, pričom je nutné podotknúť, že jej bola pridelená časť senátu 2 C po sudcovi JUDr. B. T., ktorý odišiel do starobného dôchodku. Aj napriek týmto skutočnostiam som ako predsedníčka súdu kvalifikovala sťažnosť pána Š. prípisom zo dňa 22. 05. 2002 ako dôvodnú.

Vzhľadom k vysokému počtu vecí v senátoch sudcov Okresného súdu Brezno, teda aj u sudkyni JUDr. E. K. (G.), nie je fyzicky možné, aby sa venovala každej veci v primeranej, krátkej dobe.

Vzhľadom na náročnosť sporu v prejednávanej veci predovšetkým poukazujúc na objektívne   skutočnosti,   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľa zamietol.

V súlade s § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, v konaní pred ním a o postavení jeho sudcov súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, nakoľko od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“ Sťažovateľ sa vo svojom oznámení doručenom ústavnému súdu 19. decembra 2002 vyjadril, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci prijatej sťažnosti.

II.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť zásadne   právoplatným  ...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka súdneho konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd zo spisu   vo veci sp. zn. 1 C 40/01 zistil nasledovné skutočnosti.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že predmetom konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 C 40/01 je žaloba o náhradu   škody   z pracovného   pomeru,   ktorú   si   sťažovateľ   uplatňuje   v súvislosti s vyplácaním renty (rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý dosahoval po preradení na menej   platenú   prácu   po   zistení   choroby   z povolania)   voči   zamestnávateľovi   Lesom Slovenskej   republiky,   š.   p.,   Banská   Bystrica   a vedľajšiemu   účastníkovi   Slovenskej poisťovni,   a.   s.,   Zvolen.   So   zreteľom   na   to,   že   aplikácia   príslušnej   právnej   úpravy obsiahnutej v Zákonníku práce č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov je stabilizovaná a obsahuje aj metodiku postupu všeobecných súdov v uvedených sporoch, vec nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú.

2. Správanie sťažovateľa počas celej doby konania vo veci sp. zn. 1 C 40/01 možno hodnotiť ako súčinnostné, v dôsledku čoho neprispelo k zdĺhavosti konania. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ a jeho právna zástupkyňa sa zúčastnili na jedinom doteraz nariadenom pojednávaní   vo   veci   a na   výzvu   okresného   súdu   vyplývajúcu   z pojednávania   vo   veci v stanovenej   lehote   predložili   požadované   dôkazy.   Ústavný   súd   nezistil   pri   skúmaní správania sťažovateľa takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť v jeho neprospech pri posudzovaní   zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní.   Úpravu   návrhu   na   pojednávaní nariadenom okresným súdom urobil sťažovateľ aj so zreteľom na prvé úkony tohto súdu pred nariadením pojednávania.

3. V samotnom postupe okresného súdu ústavný súd zistil zbytočné prieťahy vo veci sp. zn. 1 C 40/01 spočívajúce v jeho nečinnosti, a to bez existencie zákonných prekážok jeho konania v dvoch obdobiach.

Prvý prieťah v dĺžke 8 mesiacov ústavný súd zistil od 2. februára 2001, keď bol návrh postúpený okresnému súdu, do 2. októbra 2001, keď urobil rutinné úkony súvisiace s nariadením pojednávania a s doplnením dokazovania.

Prvé   a doteraz   jediné   pojednávanie vo   veci   sa   uskutočnilo   31.   októbra   2001.   Po vypočutí účastníkov konania okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že obom účastníkom konania uložil, aby predložili ďalšie dôkazy. Sťažovateľ na základe pokynov vyplývajúcich z uznesenia okresného súdu rozšíril žalobný návrh a doručil ho okresnému súdu 20. novembra 2001.

Ústavný   súd   už   konštatoval,   že   správanie   sťažovateľa   môže   súd   zbaviť zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní,   len   ak   dôsledkom   tohto   správania   je   spomalenie postupu konania. Pasívne správanie účastníka, jeho spoľahnutie sa na správnosť postupu súdu nie je okolnosťou, ktorou možno ospravedlniť nečinnosť alebo neprimerane zdĺhavý postup súdu (II. ÚS 26/95). Úkony, ktoré okresný súd vykonal vo veci pred prípravou pojednávania   a na   pojednávaní,   mohol   vykonať   bezprostredne   po   postúpení   spisu   od 2. februára 2002, pretože išlo o bežné úkony, ktoré nevyžadovali osobitnú prípravu. Pokiaľ ide o hodnotenie správania sťažovateľa, na nariadenom pojednávaní sťažovateľ tiež žiadal, aby okresný súd uložil odporcovi povinnosť predložiť časť písomných dôkazov, ktorých predloženie mu bolo odopreté.  

Druhý zbytočný prieťah v dĺžke 12 mesiacov ústavný súd zistil od 20. novembra 2001 až do podania sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu. Skutočnosť, že okresný súd odôvodňuje túto nečinnosť vysokým počtom vecí v senátoch sudcov okresného súdu, kvôli ktorému „nie je fyzicky možné, aby sa (sudkyňa) venovala každej veci v primeranej, krátkej dobe“, nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa.

Existenciu prieťahov v uvedenom konaní napokon uznala aj predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k výzve ústavného súdu z 30. decembra 2002.  

Ústavný súd už konštatoval, že obranu odporcu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť prieťahy (vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí,   personálne   problémy   a pod.),   nemôže   akceptovať   a zotrváva   na   svojej   doterajšej judikatúre (I. ÚS 51/01). Z tejto judikatúry ústavného súdu takisto vyplýva, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 40/97, III. ÚS 17/02).  

Vychádzajúc z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 1 C 40/01 došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní v celkovej dĺžke 20 mesiacov, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle §   56   ods.   3   zákona o ústavnom   súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 1 C 40/01 konal bez zbytočných prieťahov.

2. V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnil nasledovne:

„Keďže práva sťažovateľa na rýchly a spravodlivý proces boli porušené, vznikol mu touto   nečinnosťou   Okresného   súdu   v Brezne   nemajetková   ujma,  ...   požaduje   sťažovateľ primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vo výške 60.000,- Sk (slovom: šesťdesiattisíc slovenských korún). Sťažovateľ túto požiadavku odôvodňuje tým, že ide o konanie, kde predmetom je uplatnenie náhrady škody, ktorá mu vznikla   v dôsledku choroby z povolania.   Finančná situácia   sťažovateľa   je   zložitá,   nemá dostatočné   finančné   prostriedky   na   zlepšenie   svojho   zdravotného   stavu,   rýchlym a spravodlivým rozhodnutím veci bez zbytočných prieťahov by bola vykonaná náprava tohto nepriaznivého stavu.

Zároveň   požaduje   náhradu   trov   jeho   právneho   zastúpenia,   ktorých   špecifikáciu predložíme na požiadanie (I. ÚS 81/02).“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku   toho   (a   so   zreteľom   na   dobu   nečinnosti   označeného   súdu)   považoval   za potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   sťažovateľovi   vznikla,   a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   poznačenú   zbytočnými prieťahmi   v konaní   vedenom   na   tomto   súde   pod   sp.   zn.   1   C   40/01,   berúc   do   úvahy skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   o predĺženie   tejto   doby   v zásade   nijako   nepričinil, a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľa,   princípov spravodlivosti   a spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 15 000 Sk za primerané zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   priznal   sťažovateľovi náhradu   trov   vo   výške   8   000   Sk   (§   1   ods.   3,   §   16   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   roku   2002,   ktorá   bola 11 963 Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony v plnej výške 3 900 Sk a po 100 Sk režijný paušál.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 29. januára 2003