SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 22/2016-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK,Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo vecinamietaného porušenia čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 3 Dohovoruo prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupek spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia postupom v konaní a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 24/2014 z 29. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
SťažnosťLesoochranárskehozoskupeniaVLKo d m i e t aakozjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2015telefaxom doručená sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, Tulčík 310 (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorábola doplnená predložením originálu 31. marca 2015 a ktorou namieta porušeniečl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacomprocese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len„Aarhuský dohovor“) postupom v konaní a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžo 24/2014 z 29. januára 2015 (ďalej aj len„napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ procesným podaním oznámil svoj vstupdo konania vedeného Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len„ministerstvo“), ktoré bolo začaté na základe žiadosti oprávneného subjektu o povolenievýnimky zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírodya krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOPK“).
Rozhodnutím ministerstva sp. zn. 7454/2012-2.2 z 11. októbra 2012 vydanýmv tomto konaní bola žiadateľovi povolená výnimka spočívajúca v odstrele (tiež držanía preprave) jedného jedinca medveďa hnedého vo vybraných poľovných revíroch, pričomministerstvo v ňom zároveň vymedzilo podmienku, že odstrel možno realizovaťod nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia do v ňom ustanoveného termínu. Sťažovateľpodal proti rozhodnutiu ministerstva sp. zn. 7454/2012-2.2 z 11. októbra 2012 rozklad,o ktorom minister ministerstva (ďalej len „minister“) rozhodol rozhodnutím sp. zn.8531/2012-1.10 z 22. novembra 2012 tak, že rozklad zamietol a označené rozhodnutieministerstva potvrdil. Následne sťažovateľ podal 28. januára 2013 Krajskému súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutíministerstva a ministra. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 24/2013 z 13. novembra 2013žalobu zamietol (ďalej len „rozsudok z 13. novembra 2013“). Rozsudok krajského súduz 13. novembra 2013 najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Sžo 24/2014 z 29. januára 2015zrušil, konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov nepriznal.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ, citujúc stanovisko správnehokolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v prvom rade namieta, ženapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v konaní,„na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko“. Ďalej sťažovateľ naznačuje, že zastavenie konania podľa druhej hlavypiatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) prichádza do úvahy lenv prípade splnenia podmienok ustanovených v § 248 a v § 250d ods. 3 OSP, pričomakcentuje aj § 250i ods. 1 OSP („Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia“).Zo vzájomnýchsúvislostí označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľ vyvodzujeprávny názor, v zmysle ktorého„pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom v § 248 O. s. p. predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.
Podľa sťažovateľa je konanie o udelenie výnimky konaním, ktoré začína na žiadosťžiadateľa, a jemu nie je známe„a ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevyplýva skutočnosť, že by žiadateľ zobral svoju žiadosť o udelenie výnimky späť“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti argumentuje právnymnázorom vysloveným najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 6/2013, podľaktorého„... je nepochybné, že účinky prvostupňového rozhodnutia počas konaní nenastali..., a preto pre druhostupňový správny orgán konajúci o rozklade bolo právne irelevantné, čo stanovil nižší orgán (lebo jeho závermi nie je na dispozitívny pokyn účastníka viazaný), ale naopak mal preveriť, ako tieto podmienky a závery stanovil, t. j. v zmysle § 61 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku v plnom rozsahu aplikovať zásadu dvojinštančnosti správneho konania a o podanej žiadosti finálne rozhodnúť, tzv. potvrdiť napadnuté rozhodnutie alebo žiadosti procesne nevyhovieť. V danom prípade potom nešlo o vyhodnotenie otázky, či by týmto rozhodnutím žalobca dosiahol priaznivejšieho postavenia... ale iba o naplnenie kompetenčnej povinnosti konajúceho orgánu... rozhodnúť o rozklade účastníka. Tak však žalovaný konal, a preto naplnil v zmysle hore uvedených záverov zrušovací dôvod uvedený v § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p.“.
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu je„ukrátený na svojich právach, keďže mu najvyšší súd odoprel právo ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu...
Postup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.
Sťažovateľovi bolo najvyšším súdom odopreté preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre uplynutie doby platnosti výnimky. Sťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom, že akceptovaním tohto názoru... by účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by nebolo nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa v konaniach týkajúcich sa životného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho práv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou.“.
V závere sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že pravidelne v obdobných konaniachpred všeobecnými súdmi podáva vo veciach návrhy na odklad vykonateľnosti správnychrozhodnutí, avšak najvyšší súd tieto návrhy nepovažuje za takú skutočnosť, ktorá by mohlaovplyvniť rozhodnutia najvyššieho súdu o zastavení konania.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK
- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,
- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,
bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/24/2014 zo dňa 29. 1. 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7Sžo/24/2014 zo dňa 29. 1. 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocinemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a tobuď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesyskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienkyuvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístupk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutíprávnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národnýmprávom v oblasti životného prostredia.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovilporušenie v sťažnosti označených základných práv garantovaných ústavou a právgarantovaných kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami, ku ktorému malo dôjsťvydaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzaljeho vydaniu. Sťažovateľ argumentuje, že prostredníctvom napadnutého rozhodnutia bolde iure pozbavený možnosti meritórneho prerokovania a rozhodnutia o dôvodoch, ktorépodľa jeho názoru spôsobovali nezákonnosť správnymi žalobami napadnutých rozhodnutísprávnych orgánov a aj ujmu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Sťažovateľtvrdí, že k namietaným zásahom do jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší súd nepostupovalpri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuského dohovoru.
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiujudikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).
Predmetom preskúmavania v konaní pred ústavným súdom je napadnuté rozhodnutienajvyššieho súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Napadnutým rozhodnutímnajvyšší súd zastavil konanie o preskúmaní zákonnosti rozhodnutí vydaných správnymiorgánmi v konaniach o povolenie výnimky podľa § 40 ods. 2 a 3 písm. c) ZOKP zo zákazovustanovených v § 35 ods. 1 ZOPK. Najvyšší súd odôvodnil zastavenie napadnutých konaníz dôvodu zániku predmetu konania v správnom súdnictve v dôsledku uplynutia času,do ktorého bola realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého povolená.
Po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súddospel k záveru, že najvyšší súd v ňom po materiálnej stránke zjavne vychádzalzo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti Občianskehosúdneho poriadku regulujúcich podstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameraniev právnom štáte. Tento prístup najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou judikatúrou,ktorá je premietnutá napr. do rozhodnutia sp. zn. 4 Sž 98-102/02 zo 17. decembra 2002,v ktorom sa uvádza:„rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“
Účastník konania (sťažovateľ) si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadusúdneho rozhodnutia nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania,ale aj na jeho reálnu možnosť privodiť vecne iné, či pre účastníka konania výhodnejšiepostavenie.
Ústavný súd zdôrazňuje, že ani sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdunie je spôsobilé porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť konania vedenéhoministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého podľa § 35 ods. 1ZOKP. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ si síceprostredníctvom sťažnosti právo zúčastniť sa tohto konania chráni, avšak neuvádza, akýmspôsobom by ho chcel v konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí realizovať. Ak by ajsúdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté administratívnerozhodnutia zrušili a veci vrátili ministerstvu na ďalšie konanie, ministerstvo by nemalo inúmožnosť, len také konanie zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka – zanikol uplynutímčasu, na ktorý bol povolený, pričom nejde o konanie, ktoré by bolo možné začať z úradnejpovinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovorusťažená v prípade, keď na základe platne udelenej výnimky už došlo k odstrelu chránenéhoživočícha (medveďa hnedého).
Ústavný súd poukazuje aj na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súduč. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v ktorom najvyšší súd argumentuje aj s poukazom na nálezústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza, že„v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, pričom„nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“.Z citovaného právneho názoruústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že„ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.
Podľa § 82 ods. 9 písm. a) ZOPK orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákonazastaví, ak dôvod na konanie odpadol.
Podľa § 89 ods. 3 písm. b) ZOPK rozhodnutie vydané podľa tohto zákona strácaplatnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.
Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že v čase rozhodovaniakrajského súdu o žalobách sťažovateľa uplynul čas, do ktorého bola povolená realizáciavýnimky na odstrel medveďa hnedého v označených poľovných revíroch alebo lokalitách,zanikla teda výnimka ako taká, a tým zanikol aj predmet konania.
Vo vzťahu k citovaným ustanoveniam ZOPK, ktoré regulujú procesné aspektyrozhodovania v konaniach podľa ZOPK, najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutízdôraznil aplikáciu § 244 ods. 3 OSP odôvodnením, že„v čase rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená výnimka preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie správneho orgánu stratilo platnosť. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP preto splnené neboli... konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie neexistujúceho rozhodnutia.“.
Podľa názoru ústavného súdu je odkaz najvyššieho súdu na § 244 ods. 3 OSPv konkrétnych okolnostiach sťažovateľových vecí správny. Správne súdnictvo je primárneprostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jejnajrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosťverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systémeprávneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvekzreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciudotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnomsúdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnejsprávy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnejsféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnejspráve, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, vočiktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
V posudzovanom prípade s ohľadom na právny stav určený citovanýmiustanoveniami ZOPK v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami (pred rozhodnutímkrajského súdu o sťažovateľovej žalobe už uplynulo obdobie, na ktoré boli preskúmavanýmiadministratívnymi rozhodnutiami priznané sťažovateľom kritizované oprávnenia) jezreteľné, že prípadné meritórne prerokovanie sťažovateľovej žaloby nemôže za žiadnychokolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany jeho subjektívnym právam. Preto skutočnosť,že konanie o žalobe podanej podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadkubolo ukončené procesne, teda zastavením a bez meritórneho rozhodnutia o dôvodochžaloby, vedie už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že základnému právupodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľa bola poskytnutá ochrana v medziach zákonov,ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam, ktorými poukazuje na iné rozhodnutianajvyššieho súdu v jeho porovnateľných veciach, ústavný súd odkazuje na už uvedenézjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná kolégiám najvyššieho súdupodľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Zákonnoupodmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu je zistenie, že došlok rozdielom vo výklade právnych noriem v právoplatných rozhodnutiach senátov tohoistého kolégia. Zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu smeruje k napĺňaniuprávnej istoty ako imanentného znaku právneho štátu (napr. PL. ÚS 36/95), ktoréhosúčasťou je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovanív rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istejprávnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožnoobjektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).
Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beianv. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňochpráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd konštatuje, že vo sfére, ktorá viedla sťažovateľa k iniciácii viacerýchkonaní v správnom súdnictve, najvyšší súd postupoval v súlade s požiadavkamivyplývajúcimi zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), ako ajjudikatúry ESĽP, keď prijal zjednocovacie stanovisko. Právny význam zjednocovaciehostanoviska z 24. júna 2014 spočíva v tom, že odo dňa jeho vydania sú ním senáty správnehokolégia najvyššieho súdu v záujme zabezpečenia právnej istoty viazané, t. j. pri nezmenenejprávnej úprave sú povinné toto stanovisko rešpektovať a z neho pri posudzovaní tzv.správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadoch vychádzať, a to bez ohľaduna svoje predchádzajúce rozhodnutia. K takým rozhodnutiam patria aj tie, na ktorésťažovateľ vo svojich sťažnostiach argumentačne poukazuje (rozhodnutie sp. zn.1 Sžp 6/2013 z 24. septembra 2013 a rozhodnutie sp. zn. 1 Sžp 13/2013 z 13. mája 2014).
Podľa stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014«ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.
Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).
Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.
Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej výnimke zamietnuť.».
Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutienajvyššieho súdu nemalo za následok nevyhovenie sťažovateľovej žalobe, teda nešloo rozhodnutie, ktoré by mu privodilo negatívny výsledok z vecného hľadiska. Najvyšší súdnapadnutým rozhodnutím o sťažovateľovej správnej žalobe konanie zastavil, čím muprivodil negatívny výsledok procesného charakteru, ale bez meritórneho vysporiadania saso žalobnými dôvodmi. Zistený fakt má priamu súvislosť s obsahom základného právana súdnu ochranu a vo sfére správneho súdnictva nepochybne aj so základným právomzaručeným čl. 46 ods. 2 ústavy, pretože nezákonné procesné zastavenie konania môženadobudnúť až rozmery odmietnutia spravodlivosti (napr. m. m. III. ÚS 467/2015).
V tejto súvislosti však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť svoje postavenienezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecnéhosúdnictva (čl. 124 ústavy). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy(I. ÚS 13/01).
Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 2 ústavy v sťažovateľových veciach vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictvezabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach čiprávom chránených záujmoch. Ako však už bolo uvedené, konkrétne okolnostiposudzovanej veci neumožňovali správnemu súdu takto vymedzený účel naplniť, pretožev čase jeho rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynulatotiž doba, počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvenépráva, priznanie a následný výkon ktorých sa sťažovateľ svojou správnou žalobou snažilodvrátiť. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne odôvodnené, a preto ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný tento postupa hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04), pričom v tejto situáciinemá ani dôvod zasahovať do právnych názorov najvyššieho súdu vyslovenýchv napadnutom rozhodnutí.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľove námietky,na ktorých založil svoje tvrdenie o porušení základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2ústavy, sú nedôvodné, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
Obdobný záver možno formulovať aj vo vzťahu k právu na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu,v ktorej sa opakovane uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarcav základnom zákone Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnuochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Navyše ústavnýsúd poukazuje aj na skutočnosť, že z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 7. 1971vo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) možno vyvodiť limitovaný priestor preuplatňovanie práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianskepráva a záväzky“ a „trestné obvinenie“). Ústavný súd nepovažuje za potrebné vo veciachsťažovateľa k tejto otázke zaujať meritórny postoj, keďže bez ohľadu na odpoveď byk záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu nemohol dospieť.
Rovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné podľa názoruústavného súdu formulovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručenéhočl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže jeho aplikácia je viazaná na splnenie podmienokvyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tieto sú v podmienkach Slovenskej republikyv správnom súdnictve predurčené jeho (už spomínaným) primárnym účelovým zameranímna ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto, ak súd v správnom súdnictve nemohol prenedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy na subjektívnepostavenie sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektoval vnútroštátnepodmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Z toho vyplýva,že v sťažovateľom namietaných prípadoch k porušeniu čl. 9 ods. 3 Aarhuskeho dohovorunemohlo dôjsť.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na priaznivé životnéprostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy ústavný súd predznamenáva, že ide o základné právohmotnoprávnej povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré totoustanovenie ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Na vec sťažovateľa je podľa názoru ústavného súdu v plnom rozsahu aplikovateľnáustálená judikatúra, v ktorej sa zdôrazňuje, že všeobecný súd v zásade nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak totoporušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípyvyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnouinštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľačl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupomnahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkovýzáklad rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd v súvislosti s namietanýmporušením práv procesného charakteru dospel k záveru, že k ich porušeniu nemohlo dôjsť,tak z toho možno v súlade s ustálenou judikatúrou dospieť k záveru, že napadnutýmirozhodnutiami nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochuplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016