znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 22/2015-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňaspravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Meszárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnejspoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskoukanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvomkonateľa   a   advokáta   doc. JUDr. Branislava Fridricha,   PhD.,   vedené   pod spisovýmiznačkami:   Rvp   22467/2013,   Rvp   22468/2013,   Rvp   22469/2013,   Rvp 22470/2013,Rvp 2600/2014,   Rvp   2601/2014,   Rvp   2602/2014,   Rvp   3463/2014,   Rvp 3843/2014,Rvp 3844/2014,   Rvp   3845/2014,   Rvp   4046/2014,   Rvp   4047/2014,   Rvp 4048/2014,Rvp 4049/2014,   Rvp   4616/2014,   Rvp   4617/2014,   Rvp   4885/2014,   Rvp 4886/2014,Rvp 5145/2014,   Rvp   5146/2014,   Rvp   5147/2014,   Rvp   6124/2014,   Rvp 6404/2014,Rvp 6405/2014,   Rvp   6406/2014,   Rvp   6407/2014,   Rvp   6408/2014,   Rvp 6409/2014,Rvp 6410/2014,   Rvp   6411/2014,   Rvp   6464/2014,   Rvp   6465/2014,   Rvp 6466/2014,Rvp 6733/2014,   Rvp   6734/2014,   Rvp   8091/2014,   Rvp   8092/2014,   Rvp 8093/2014,Rvp 8094/2014,   Rvp   8095/2014,   Rvp   8096/2014,   Rvp   8220/2014,   Rvp 8475/2014,Rvp 8476/2014,   Rvp   8595/2014,   Rvp   8778/2014,   Rvp   8779/2014,   Rvp 8780/2014,Rvp 8781/2014,   Rvp   8782/2014,   Rvp   9114/2014   a   Rvp   9115/2014,   ktorými   namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a právpodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiežporušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Humenné   a jeho   uzneseniamisp. zn. 10 Er 1121/2008 z 9. januára 2012, sp. zn. 8 Er 280/2003 z 1. augusta 2012, sp. zn.9 Er   643/2006   z 9.   januára   2012,   sp.   zn.   19   Er   162/2003   z 5. apríla 2012,   sp.   zn.21 Er 241/2008   z 19.   júla   2012,   sp.   zn.   19   Er   114/2005   z 21. mája 2012,   sp.   zn.19 Er 208/2004   z 24.   januára   2013,   sp.   zn.   6   Er   5/2007   z 30. decembra   2011,   sp.   zn.21 Er 188/2009 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 21 Er 563/2010 z 30. augusta 2012, sp. zn.6 Er 82/2010   z 30.   decembra   2011,   sp.   zn.   21   Er   230/2008   z 12. júla   2012,   sp.   zn.21 Er 661/2009   z 27.   marca   2013,   sp.   zn.   8   Er   322/2004   z 1. marca 2013,   sp.   zn.5 Er 322/2006   z 9.   novembra   2011,   sp.   zn.   21 Er 564/2010   z 11. apríla   2014,   sp.   zn.6 Er 1019/2007 z 30. decembra 2011, sp. zn. 5 Er 104/2007 zo 7. novembra 2011, sp. zn.5 Er   9/2009   zo   6.   decembra   2011,   sp.   zn.   11   Er   90/2006   z 23. januára   2013,   sp.   zn.10 Er 167/2005 z 19. februára 2013, sp. zn. 10 Er 62/2005 z 19. februára 2013, sp. zn.8 Er 612/2006   z   9.   januára   2012,   sp.   zn.   21   Er   1155/2009   z 30. apríla   2013,   sp.   zn.21 Er 365/2008   zo 7.   augusta   2012,   sp.   zn.   19 Er 62/2005   z 31. októbra   2013,   sp.   zn.15 Er 89/2006   z 8. augusta 2012,   sp.   zn.   8   Er   112/2005   z 12. marca   2013,   sp.   zn.11 Er 162/2005 z 10. januára 2013, sp. zn. 5 Er 342/2008 zo 6. decembra 2011, sp. zn.21 Er 450/2009 z 19. júla 2012, sp. zn. 9 Er 77/2006 z 9. júla 2012, sp. zn. 10 Er 626/2008zo 6. augusta 2012, sp. zn. 11 Er 317/2004 zo 17. februára 2012, sp. zn. 11 Er 280/2003z 2. apríla   2013,   sp.   zn.   10   Er   216/2008   z 30. mája   2012,   sp.   zn.   10   Er   139/2004z 10. júla 2012,   sp.   zn.   10   Er   104/2007   zo 6. augusta   2012,   sp.   zn.   10   Er   408/2005z 18. januára 2013, sp. zn. 14 Er 167/2005 z 22. februára 2013, sp. zn. 10 Er 985/2008z 30. mája 2012,   sp.   zn.   6   Er   342/2008   z 20. júna   2013,   sp.   zn.   21   Er   309/2008z 19. novembra   2013,   sp.   zn.   21   Er   11/2010   z 18. marca   2013,   sp.   zn.   9   Er   324/2006z 22. novembra 2011, sp. zn. 11 Er 19/2005 z 10. decembra 2013, sp. zn. 6 Er 402/2008z 26.   júla   2013,   sp.   zn.   11   Er   289/2004   z 19. marca   2013,   sp.   zn.   12   Er   408/2006zo 14. marca   2013,   sp.   zn.   6   Er   217/2008   z 26. júla   2013,   sp.   zn.   6   Er   56/2005z 5. júna 2013   a   sp.   zn.   21   Er   9/2009   z 18.   marca   2013   a postupom   Krajskéhosúdu v Prešove   a jeho   uzneseniami   sp.   zn.   12 CoE   77/2012   z 30.   apríla   2013,   sp.   zn.20 CoE 14/2013   z 26.   marca   2013,   sp.   zn.   17 CoE 44/2013   zo 14. marca   2013,   sp.   zn.23 CoE 64/2012 z 31. júla 2013, sp. zn. 10 CoE 23/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn.17 CoE 164/2013   z 21.   novembra   2013,   sp.   zn.   24 CoE 98/2013   z 19.   decembra   2013,sp. zn. 6 CoE 158/2013 z 29. novembra 2013, sp. zn. 6 CoE 172/2013 z 27. decembra 2013,sp. zn. 23 CoE 43/2013 z 29. novembra 2013, sp. zn. 21 CoE 106/2013 z 31. júla 2013,sp. zn. 22 CoE 99/2013 zo 7. januára 2014, sp. zn. 16 CoE 174/2013 zo 16. decembra 2013,sp. zn. 26 CoE 98/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 10 CoE 46/2012 z 27. septembra 2013,sp. zn. 17 CoE 177/2013 z 9. januára 2014, sp. zn. 24 CoE 87/2013 z 27. septembra 2013,sp. zn. 23 CoE 98/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 16 CoE 6/2014 z 30. januára 2014,sp. zn.   16 CoE 119/2013   z 10.   júla   2013,   sp.   zn.   26   CoE   100/2013   zo 7. januára 2014,sp. zn. 23 CoE 200/2013 z 24. januára 2014, sp. zn. 7 CoE 64/2012 z 28. mája 2012, sp. zn.17 CoE 16/2014 z 27. februára 2014, sp. zn. 22 CoE 105/2013 zo 16. januára 2014, sp. zn.17 CoE 15/2014 z 25. februára 2014, sp. zn. 10 CoE 4/2013 z 30. januára 2014, sp. zn.2 CoE 192/2013 z 30. januára 2014, sp. zn. 26 CoE 3/2014 z 19. februára 2014, sp. zn.5 CoE 18/2014   z 27.   februára   2014,   sp.   zn.   3 CoE   178/2013   z 5. marca 2014,   sp.   zn.6 CoE 19/2014 z 27. februára 2014, sp. zn. 23 CoE 174/2013 z 30. decembra 2013, sp. zn.14   CoE   4/2014   z 2. apríla 2014,   sp.   zn.   5 CoE 20/2014   z 25.   marca   2014,   sp.   zn.10 CoE 27/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 157/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn.4 CoE 159/2013 z 25. októbra 2013, sp. zn. 8 CoE 164/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn.15 CoE 46/2013 zo 6. novembra 2013, sp. zn. 26 CoE 26/2013 z 5. novembra 2013, sp. zn.22   CoE   24/2014   z 15.   apríla   2014,   sp.   zn.   8 CoE 30/2014   z 24.   marca   2014,   sp.   zn.7 CoE 20/2014   z 31. marca 2014,   sp.   zn.   20 CoE 19/2014   z 25.   marca   2014,   sp.   zn.4 CoE 39/2014   zo 16. apríla 2014,   sp.   zn.   10 CoE 24/2014   zo   14.   mája   2014,   sp.   zn.24 Co 3/2014   z 29.   apríla   2014,   sp.   zn.   11 CoE 104/2013   z 15. apríla 2014,   sp.   zn.5 CoE 28/2014   z 8.   apríla   2014,   sp.   zn.   9 CoE 7/2014   z 20.   mája   2014   a   sp.   zn.2 CoE 181/2013 z 27. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   22467/2013,   Rvp   22468/2013,   Rvp   22469/2013,   Rvp   22470/2013,Rvp 2600/2014,   Rvp   2601/2014,   Rvp   2602/2014,   Rvp   3463/2014,   Rvp   3843/2014,Rvp 3844/2014,   Rvp   3845/2014,   Rvp   4046/2014,   Rvp   4047/2014,   Rvp 4048/2014,Rvp 4049/2014,   Rvp   4616/2014,   Rvp   4617/2014,   Rvp   4885/2014,   Rvp 4886/2014,Rvp 5145/2014,   Rvp   5146/2014,   Rvp   5147/2014,   Rvp   6124/2014,   Rvp 6404/2014,Rvp 6405/2014,   Rvp   6406/2014,   Rvp   6407/2014,   Rvp   6408/2014,   Rvp 6409/2014,Rvp 6410/2014,   Rvp   6411/2014,   Rvp   6464/2014,   Rvp   6465/2014,   Rvp 6466/2014,Rvp 6733/2014,   Rvp   6734/2014,   Rvp   8091/2014,   Rvp   8092/2014,   Rvp 8093/2014,Rvp 8094/2014,   Rvp   8095/2014,   Rvp   8096/2014,   Rvp   8220/2014,   Rvp 8475/2014,Rvp 8476/2014,   Rvp   8595/2014,   Rvp   8778/2014,   Rvp   8779/2014,   Rvp 8780/2014,Rvp 8781/2014, Rvp 8782/2014, Rvp 9114/2014 a Rvp 9115/2014 s p á j a   na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 22467/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli8. novembra 2013,   17.   marca   2014,   1.   apríla   2014,   7.   apríla   2014,   11.   apríla   2014,17. apríla 2014, 29. apríla 2014, 2. mája 2014, 26. mája 2014, 27. mája 2014, 9. júna 2014,7.   júla   2014,   11.   júla   2014,   17.   júla   2014,   21.   júla   2014,   28.   júla   2014a 31. júla 2014 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupomOkresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a jeho   uzneseniami   sp.   zn.10 Er 1121/2008   z   9. januára 2012,   sp.   zn.   8 Er 280/2003   z 1.   augusta   2012,   sp. zn.9 Er 643/2006   z 9.   januára   2012,   sp.   zn.   19   Er   162/2003   z 5. apríla 2012,   sp.   zn.21 Er 241/2008   z 19.   júla   2012,   sp.   zn.   19   Er   114/2005   z 21. mája 2012,   sp.   zn.19 Er 208/2004   z 24.   januára   2013,   sp.   zn.   6   Er   5/2007   z 30. decembra   2011,sp. zn. 21 Er 188/2009   zo   7.   augusta   2012,   sp.   zn.   21   Er   563/2010   z 30. augusta 2012,sp. zn. 6 Er 82/2010 z 30. decembra 2011, sp. zn. 21 Er 230/2008 z 12. júla 2012, sp. zn.21 Er   661/2009   z 27.   marca   2013,   sp.   zn.   8   Er   322/2004   z 1. marca 2013,   sp.   zn.5 Er 322/2006   z 9.   novembra   2011,   sp.   zn.   21 Er 564/2010   z 11. apríla   2014,   sp.   zn.6 Er 1019/2007 z 30. decembra 2011, sp. zn. 5 Er 104/2007 zo 7. novembra 2011, sp. zn.5 Er   9/2009   zo   6.   decembra   2011,   sp.   zn.   11   Er   90/2006   z 23. januára   2013,   sp.   zn.10 Er 167/2005 z 19. februára 2013, sp. zn. 10 Er 62/2005 z 19. februára 2013, sp. zn.8 Er 612/2006   z   9.   januára   2012,   sp.   zn.   21   Er   1155/2009   z 30. apríla   2013,   sp.   zn.21 Er 365/2008   zo 7.   augusta   2012,   sp.   zn.   19 Er 62/2005   z 31. októbra   2013,   sp.   zn.15 Er 89/2006   z 8. augusta 2012,   sp.   zn.   8   Er   112/2005   z 12. marca   2013,   sp.   zn.11 Er 162/2005 z 10. januára 2013, sp. zn. 5 Er 342/2008 zo 6. decembra 2011, sp. zn.21 Er 450/2009 z 19. júla 2012, sp. zn. 9 Er 77/2006 z 9. júla 2012, sp. zn. 10 Er 626/2008zo 6. augusta 2012, sp. zn. 11 Er 317/2004 zo 17. februára 2012, sp. zn. 11 Er 280/2003z 2. apríla   2013,   sp.   zn.   10   Er   216/2008   z 30. mája   2012,   sp.   zn.   10   Er   139/2004z 10. júla 2012,   sp.   zn.   10   Er   104/2007   zo 6. augusta   2012,   sp.   zn.   10   Er   408/2005z 18. januára 2013, sp. zn. 14 Er 167/2005 z 22. februára 2013, sp. zn. 10 Er 985/2008z 30. mája 2012,   sp.   zn.   6   Er   342/2008   z 20. júna   2013,   sp.   zn.   21   Er   309/2008z 19. novembra   2013,   sp.   zn.   21   Er   11/2010   z 18. marca   2013,   sp.   zn.   9   Er   324/2006z 22. novembra 2011, sp. zn. 11 Er 19/2005 z 10. decembra 2013, sp. zn. 6 Er 402/2008z 26.   júla   2013,   sp.   zn.   11   Er   289/2004   z 19. marca   2013,   sp.   zn.   12   Er   408/2006zo 14. marca   2013,   sp.   zn.   6   Er   217/2008   z 26. júla   2013,   sp.   zn.   6   Er   56/2005z 5. júna 2013 a sp. zn. 21 Er 9/2009 z 18. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uzneseniaokresného   súdu“)   a postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)a jeho uzneseniami   sp.   zn.   12 CoE   77/2012   z 30.   apríla   2013,   sp.   zn.   20 CoE 14/2013z 26. marca   2013,   sp.   zn.   17 CoE 44/2013   zo 14. marca   2013,   sp.   zn.   23 CoE   64/2012z 31. júla 2013, sp. zn. 10 CoE 23/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 17 CoE 164/2013z 21. novembra 2013, sp. zn. 24 CoE 98/2013 z 19. decembra 2013, sp. zn. 6 CoE 158/2013z 29. novembra 2013, sp. zn. 6 CoE 172/2013 z 27. decembra 2013, sp. zn. 23 CoE 43/2013z 29. novembra 2013, sp. zn. 21 CoE 106/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 22 CoE 99/2013zo 7. januára 2014, sp. zn. 16 CoE 174/2013 zo 16. decembra 2013, sp. zn. 26 CoE 98/2013z 5. decembra 2013, sp. zn. 10 CoE 46/2012 z 27. septembra 2013, sp. zn. 17 CoE 177/2013z 9. januára 2014, sp. zn. 24 CoE 87/2013 z 27. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 98/2013z 31. októbra 2013, sp. zn. 16 CoE 6/2014 z 30. januára 2014, sp. zn. 16 CoE 119/2013z 10. júla 2013, sp. zn. 26 CoE 100/2013 zo 7. januára 2014, sp. zn. 23 CoE 200/2013z 24. januára   2014,   sp.   zn.   7 CoE 64/2012   z 28.   mája   2012,   sp.   zn.   17   CoE   16/2014z 27. februára 2014, sp. zn. 22 CoE 105/2013 zo 16. januára 2014, sp. zn. 17 CoE 15/2014z 25. februára 2014, sp. zn. 10 CoE 4/2013 z 30. januára 2014, sp. zn. 2 CoE 192/2013z 30. januára   2014,   sp.   zn.   26 CoE   3/2014   z 19. februára 2014,   sp.   zn.   5 CoE 18/2014z 27. februára   2014,   sp.   zn.   3 CoE   178/2013   z 5. marca 2014,   sp.   zn.   6 CoE 19/2014z 27. februára 2014, sp. zn. 23 CoE 174/2013 z 30. decembra 2013, sp. zn. 14 CoE 4/2014z 2. apríla 2014,   sp.   zn.   5 CoE 20/2014   z 25.   marca   2014,   sp.   zn.   10 CoE 27/2013z 28. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 157/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 4 CoE 159/2013z 25. októbra 2013, sp. zn. 8 CoE 164/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 15 CoE 46/2013zo 6. novembra 2013, sp. zn. 26 CoE 26/2013 z 5. novembra 2013, sp. zn. 22 CoE 24/2014z 15.   apríla   2014,   sp.   zn.   8 CoE 30/2014   z 24.   marca   2014,   sp.   zn.   7 CoE 20/2014z 31. marca 2014,   sp.   zn.   20 CoE 19/2014   z 25.   marca   2014,   sp.   zn.   4 CoE 39/2014zo 16. apríla 2014,   sp.   zn.   10 CoE 24/2014   zo   14.   mája   2014,   sp.   zn.   24 Co 3/2014z 29. apríla   2014,   sp.   zn.   11 CoE 104/2013   z 15. apríla 2014,   sp.   zn.   5 CoE 28/2014z 8. apríla   2014,   sp.   zn.   9 CoE 7/2014   z 20.   mája   2014   a   sp.   zn.   2 CoE 181/2013z 27. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa   podmienok   dohodnutých   v úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stálehorozhodcovského súdu zriadeného, (ďalej len„rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v úverových   zmluvách   splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľkainiciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniamiokresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   okresného   súdupotvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentáciinamieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňouoznačené základné práva podľa ústavy a charty, ako aj práva podľa dohovoru a dodatkovéhoprotokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadnezačatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už razudelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu akosúdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanieexekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konaťpred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutiev konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľasťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovskýrozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenieokresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresnýsúd,   ako   ani   krajský   súd   nenariadili   v daných   veciach   pojednávanie   aj   napriek   tomu,že im to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších   zákonov   v   znení   účinnom   od 9.   augusta 2012,   ako   aj   to,   že   obidva   súdy   vecinesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v interakciis výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z 5. apríla 1993o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretožepodľa   sťažovateľky   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s tým,   prečo   buď   dojednanierozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretejosobe   v   úverovej   zmluve   na   spísanie   notárskej   zápisnice   o   uznaní   dlhu   považovaliza neprijateľnú   podmienku,   a   v   tomto   smere   podľa   sťažovateľky   súdy   nerešpektovaliani jej návrh   na   prerušenie   konaní   na   účely   predloženia   prejudiciálnej   otázky   Súdnemudvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl. 7   ods. 1   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5. apríla 1993   o   nekalých   podmienkachv spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   ustanovujú   vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie svojich základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľačl. 1   dodatkového   protokolu,   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovorupostupom   okresného   súdu   v   napadnutých   konaniach   a   napadnutými   uzneseniami,ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľačl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolupostupom   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach   a   jeho   napadnutými   uzneseniami,napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a vecivráti   na   ďalšie   konanie   a   zároveň   jej prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uzneseníkrajského   súdu   podaný   podľa   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákonao ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   právzaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a chartou   postupoma označenými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a označenými uzneseniamikrajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, protiktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami okresného súdu

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m. m.IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniacha napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súdzamietol žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásilexekúcie za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinamietanému   postupu   a   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   odvolania,   o   ktorýchbol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto   skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislostis rozhodnutiami   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať   do   štyrochzákladných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom   rade namieta, že krajský súdnenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nadrámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly (potom, ako už raz tietoexekučné   tituly   preskúmal   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií).Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresnéhosúdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárskezápisnice)   aplikoval   smernicu   Rady,   ktorá   podľa   sťažovateľky   nie   je   prameňom   práva,okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali,neprerušili   exekučné   konania   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Radya nepredložili   Súdnemu   dvoru   na   posúdenie   prejudiciálnu   otázku,   a   to,   či   sa   majú   jejustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej   doložky prostredníctvom   rozhodcovských   súdov“, alebo   otázku,   prečo   splnomocnenie   udelenév zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskejzápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súdnenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučnéhoporiadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmanípredmetu   týchto   sťažností   dospel   k   záveru,   že   z   dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitáargumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulomobdobí už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavneneopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcichrozhodnutiach   napr.   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z 22.   augusta 2012,   sp. zn.   I. ÚS 409/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bolexekučným   titulom   rozhodcovský   rozsudok,   pozn.)   alebo   v rozhodnutiach   sp. zn.II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, a sp. zn.IV. ÚS 52/2013   z 31.   januára   2013 a sp.   zn.   I.   ÚS   745/2013   z 11.   decembra   2013(v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnejargumentácii   a   skutkových   okolnostiach,   ktoré   boli   podstatné   na   ustálenie   záverovvšeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke súznáme   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názorústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie jepotrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súduv Bratislave   sp. zn.   18 CoE 641/2011   z 30. novembra 2012,   ktorým   Krajský   súdv Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosťsúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v časti   istiny   a v častiúrokov   z omeškania,   ústavný   súd   uvádza,   že   tak   urobil   v dôsledku   nepreskúmateľnostiodôvodnenia   zrušovaného   uznesenia,   a tým   naplnenia   odvolacieho   dôvodu   zakotvenéhov § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie všakz dôvodov,   ktoré   by   vylučovali   právne   posúdenie   sťažovateľkiných   prípadov,   z akýchvychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresnéhosúdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniujej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z nehovyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúci   krajský   súd   predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedalúčastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11   z   21.   2.   2013,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka   mala   možnosťoboznámiť   sa   s   dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania   a neprípustnosti   exekúciez už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania,v ktorých   sa   k   týmto   dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinní   z exekúcií,   ktorí   majúv zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uzneseníprvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti   uzneseniuokresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenienekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súdv napadnutých   uzneseniach   náležite   zaoberal   a vyložil   svoje   závery,   pre   ktoré   dospelk záveru, že uznesenia okresného súdu sú vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   postačuje,   aby   bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 47 charty a čl. 6 ods. 1 dohovoru, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizujemožnosť porušenia v petite sťažností označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskehosúdu pre   ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tentomedzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľby sa tento právny prostriedok z materiálneho   hľadiska javil v obdobných identickýchprípadoch   ako   neefektívny,   je   podľa   ústavného   súdu   namieste   otázka,   aký   význama efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obraciaso sťažnosťami,   ktoré   sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a   v   tej   súvislostipre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení jejv sťažnostiach   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a charty,   ako   aj práv   podľadohovoru a   dodatkového   protokolu   vo   vzťahu   ku   konaniam   okresného   súdu   (a   vecnenadväzne   na   neho   aj k odvolacím   konaniam),   ktorým   nebolo   vyhovené   žiadostiamsťažovateľky   o udelenie   poverení   na   vykonanie   exekúcií,   je   odôvodnená   argumentácioutýkajúcou sa vyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súdpreto sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnené.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto spôsobomzahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú vkonaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlomobdobí, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnémusúdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr.I. ÚS 3/2013).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015