znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 22/2014-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť S., M. M., E. M., E. S., J. M., H. B., J. H., P. H., a Z. C., zastúpených advokátom JUDr. Jánom Benčurom, Advokátska kancelária, Záhradnícka 41, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11 C 112/1993   a   jeho rozsudkom č. k. 11 C 112/1993-1429 z 19. novembra 2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   116/2011   a jeho   rozsudkom   č.   k. 6 Co 116/2011-1513 z 18. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., M. M., E. M., E. S., J. M., H. B., J. H., P. H., a Z. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), M. M. (ďalej len „sťažovateľka v 2.   rade“),   E.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 3.   rade“),   E.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka vo 4. rade“),   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 5.   rade“),   H.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka v 6. rade“), J. H. (ďalej len „sťažovateľ v 7. rade“), P. H. (ďalej len „sťažovateľ v 8. rade“) a Z.   C.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 9.   rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 112/1993 a jeho rozsudkom č. k. 11 C 112/1993-1429 z 19. novembra 2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 116/2011 a jeho rozsudkom č. k. 6 Co 116/2011-1513 z 18. marca 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 112/1993 na základe návrhu na začatie konania zo 17. septembra 1993 a jeho zmien (ďalej len „žaloba“) sa P. B., S. K. a G. C. [spolu ďalej len „žalobcovia“ (právni nástupcovia pôvodných žalobcov S. B. a P. B., pozn.)], ako vlastníci nehnuteľností bližšie označených   v   žalobe   (ďalej   len   „pozemky“)   okrem   iného   domáhali,   aby   okresný   súd sťažovateľom (užívateľom) uložil povinnosť z pozemkov na ich vlastné náklady odstrániť dočasné stavby, vonkajšie úpravy a trvalé trávne porasty, prípadne povinnosť tieto pozemky vypratať.

V právnej veci žaloby okresný súd (čiastočným) rozsudkom č. k. 11 C 112/1993-1429 z 19. novembra 2010 rozhodol okrem iného tak, že sťažovateľom v 1., 2., 5. a 9. rade uložil povinnosť z pozemkov na ich vlastné náklady odstrániť dočasné stavby, vonkajšie úpravy, ako aj trvalé trávne porasty a sťažovateľom v 3., 4., 6., 7., 8. rade (u sťažovateľky vo 4. rade jej právnemu predchodcovi,   pozn.) uložil   povinnosť pozemky   vypratať,   a to v lehote 60 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

Aj   keď   sťažovatelia   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   11   C   112/1993-1429 z 19. novembra 2010 podali riadne a včas odvolanie (riadny opravný prostriedok), krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 116/2011-1513 z 18. marca 2013 odvolaním napadnutý rozsudok okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil.   Tento   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení s označeným rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 12. apríla 2013.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   v   1.   rade   podal   proti   právoplatnému rozsudku   krajského   súdu   aj   dovolanie   (mimoriadny   opravný   prostriedok),   ktorý   však Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   č. k. 6 Cdo 261/2013-1612 z 15. januára 2014 pre jeho neprípustnosť odmietol.

Sťažovatelia porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie odôvodňujú okrem iného takto:

«... Podľa názoru prvostupňového súdu, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, na sporných   nehnuteľnostiach   nikdy   nebola   zriadená   záhradková   osada   a   preto   neexistuje zákonná prekážka na ich vydanie pôvodným vlastníkom.

Dôvodom   mala   byť   skutočnosť,   že   nebolo   vydané   územné   rozhodnutie   o   využití územia v zmysle § 52 až 58 vyhl. č. 83/1976 Zb., pretože jedine týmto spôsobom mohla byť zriadená záhradková osada.

Prvostupňový   a   odvolací   súd   založili   posúdenie   „zriadenia   záhradkovej   osady“ na prísne   formalistickom   výklade   práva   a   v   rozpore   s ustanoveniami   uvedenými   v   §   2 zákona   č.   64/1997   Z.   z.   o   užívaní   pozemkov   v   zriadených   záhradkových   osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim.

S výkladom pojmu „zriadená záhradková osada“ ako ho interpretovali prvostupňový a odvolací súd nesúhlasíme.

Ako uviedol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 30.07.2003 spis. zn. Rks 8/02 (predloženom do súdneho spisu pri pojednávaní konanom dňa 20.09.2004), kritéria pre akceptáciu zriadenej záhradkovej osady sú dve (str. 7 rozhodnutia): 1) záhradková osada vznikla do 24 júna 1991, 2) zmluva o dočasnom užívaní pozemkov.

Splnenie najmenej týchto dvoch kritérií považuje Najvyšší súd SR pre akceptáciu zriadenej záhradkárskej osady. Ostatné podmienky nie sú kogentné.

Sťažovateľ v I. rade tieto podmienky pre akceptáciu zriadenej záhradkárskej osady splnil. Záhradková osada B. vznikla pred 24.06.1991.

Právny   predchodca   sťažovateľa   v   I.   rade   uzatvoril   zmluvy   o   dočasnom   užívaní pozemkov:

- dňa 01.02.1979 s vtedajším JRD K. na parc. č... o užívaní 13.318 m2,

- dňa 14.05.1980 s vtedajším ObNV Bratislava IV. na parc. č... o užívaní 11.870 m2,

- dňa 03.10.1980 s vtedajším JRD Karlova Ves na parc. č... o užívaní 13.329 m2.

Zmluvy o užívaní pozemkov boli uzatvorené na dobu 12 rokov. V zmysle § 22 ods. 1, písm. a/, b/ a ods. 2 zákona č. 299/1991 Zb. účinného od 24.06.1991, „ak medzi doterajším užívateľom a vlastníkom nedošlo k inej dohode, vznikne dňom účinnosti tohto zákona alebo dňom, keď bola nehnuteľnosť podľa druhej časti tohto zákona vydaná, medzi nimi nájomný vzťah“....

V zmysle § 22 zák. č. 229/1991 Zb. a § 3 zák. č. 64/1997 Zb. sporné pozemky užívajú sťažovatelia na základe zákonného nájomného vzťahu.

Všetky zmluvy obsahujú schválenie (vyjadrenie) príslušného ONV podľa § 40 zák. č. 122/1975 Zb.

Právnemu predchodcovi sťažovateľa v I. rade, vtedajší ObNV Bratislava IV., odbor výstavby a územného plánovania, rozhodnutím číslo: Výst. 4193/80/Ma zo dňa 14.11.1980 vydal stavebné povolenie na oplotenie parc. č...

Pri stavebnom povolení stavebný úrad skúmal existenciu záhradkovej osady a aj užívacie právo k označeným nehnuteľnostiam...

Vtedajšie   Stredisko geodézie Bratislava -   mesto   k pozemkom v obvode zriadenej záhradkovej osady zapísal ako užívateľa právneho predchodcu sťažovateľa v I. rade. Okresná   poľnohospodárska   správa   v   Bratislave,   listom   zo   dňa   13.06.1977   č.j. 1250/77 súhlasila so „zriadením záhradkárskej lokality“ na parc. č...

Podľa poľnohospodárskej správy uvedená lokalita nie je t. č. riadne využívaná a pre veľkovýrobu   nie   je   vhodná   pre   jej   prudko   svažitý   terén   a   vytvorené   hlboké   výmoly. Rekultivácia   a   zúrodnenie   by   si   vyžiadali   neúmerne   vysoké   náklady   bez   žiaducej efektívnosti.

Slovenská   republika,   zastúpená   Slovenským   pozemkovým   fondom   v   Bratislave, taktiež nespochybnila existenciu zriadenej záhradkovej osady, keď kúpnou zmluvou zo dňa 10.05.2005 zn. 4K 1722-05 odpredala 12-tim členom sťažovateľa v I. rade pozemky (I. G. a spol.), ktoré užívali títo členovia...

Krajský   súd   Bratislava   napadnutým   rozsudkom   interpretoval   pojem   zriadenej záhradkovej   osady   prísne   formalistický,   v   rozpore   s   princípom   spravodlivosti   a   v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu.

Jeho postup je možné označiť za svojvôľu, ktorá porušuje ústavné právo na zákonný a spravodlivý proces.

Krajský súd v Bratislave sa mohol resp. mal odchýliť od formalistického výkladu a svoju interpretáciu založiť na racionálnej argumentácii.

Súd   napadnutým   rozsudkom   spochybnil   úmysel   zákonodarcu   (najmä   v   zákone č. 64/1997   Z.   z.)   uprednostniť   právnu   istotu   doterajších   užívateľov   pozemkov   pred pôvodnými vlastníkmi pozemkov, keď rozhodol o ich navrátení pôvodným vlastníkom bez ohľadu   na   prebiehajúce   konanie   o   vyporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v   zriadených záhradkových osadách...»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:„... Základné práva S., M. M., E. M., E. S., J. M., H. B., J. H., P. H., a Z. C. na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozsudkom zo dňa 19.11.2010 Okresného súdu Bratislava IV, v konaní vedenom pod spis. zn. 11 C/112/1993 a postupom a rozsudkom zo dňa 18.03.2013 Krajského súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod spis. zn. 6Co/116/2011 boli porušené;

...   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   spis.   zn.   6Co/116/2011-1513   zo   dňa 18.03.2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.;

...   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia...   do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

Zároveň   sťažovatelia   s   poukazom   na   to,   že   neodkladný   výkon   napadnutých rozhodnutí by im spôsobil vážnu a nenapraviteľnú ujmu a v neposlednom rade aj na návrh žalobcov (oprávnených) už začaté exekúcie proti nim (ako povinným), žiadajú, aby ústavný súd vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí do rozhodnutia o tejto sťažnosti odložil. Sťažnosť sťažovateľov v tejto veci bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Jurajovi   Horváthovi,   ktorý   bol   členom   II.   senátu   ústavného   súdu.   Z uvedeného   dôvodu o návrhu žalobcov na pristúpenie do konania ako vedľajší účastníci rozhodoval 15. januára 2014 II. senát ústavného súdu. V zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) veci predtým pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi   a   Jánovi   Lubymu   (ktorým   skončilo   funkčné   obdobie)   ako   sudcom spravodajcom, ktoré neboli do 4. júla 2014 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného   súdu   alebo   príslušného   senátu   ústavného   súdu,   prípadne   odložením   podania podľa   §   23a   zákona   o   ústavnom   súde,   boli   s účinnosťou   od   14.   júla   2014   pridelené ostatným sudcom ústavného súdu. Predmetná sťažnosť bola pridelená sudkyni ústavného súdu   Marianne   Mochnáčovej,   ktorá   je   v   súlade   s dodatkom   k   rozvrhu   práce   členkou I. senátu, a z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa   rozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého právoplatného rozhodnutia...

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 112/1993 a jeho rozsudkom č. k. 11 C 112/1993-1429 z 19. novembra 2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 116/2011 a jeho rozsudkom č. k. 6 Co 116/2011-1513 z 18. marca 2013.

Podstata sťažnosti sťažovateľov spočíva v tvrdení, že označené všeobecné súdy vec nesprávne   právne   posúdili,   keď   iba   z   dôvodu,   že „nebolo   vydané   územné   rozhodnutie o využití územia“, a tým v rozpore s ustanovením § 2 ods.   1 zákona č.   64/1997 Z.   z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „záhradkársky   zákon“) dospeli   k záveru, že na pozemkoch   žalobcov   záhradková   osada   právne   relevantným   spôsobom   nikdy   zriadená nebola, dôsledkom čoho sťažovateľom (užívateľom) bola arbitrárnym spôsobom uložená povinnosť   na   vlastné   náklady   z   týchto   pozemkov   odstrániť   dočasné   stavby,   vonkajšie úpravy a trvalé trávne porasty, resp. povinnosť tieto v stanovenej lehote vypratať.

1. K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ   ide   o   namietaný   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 112/1993 a jeho rozsudok č. k. 11 C 112/1993-1429 z 19. novembra 2010, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú, t. j. základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď uzavrel, že na pozemkoch žalobcov záhradková osada nikdy právne relevantným spôsobom zriadená nebola, neposkytuje iný všeobecný súd na   základe   sťažovateľom   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia ich práv.

Ako už bolo uvedené, označený rozsudok okresného súdu bol na základe využitia riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania)   sťažovateľmi   preskúmaný   krajským   súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 116/2011 z hľadiska, či okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď sťažovateľom z dôvodu, že na pozemkoch žalobcov záhradková osada nikdy   zriadená   nebola, uložil   povinnosť   z týchto   na vlastné náklady   odstrániť   dočasné stavby, vonkajšie úpravy, ako aj trvalé trávne porasty, resp. povinnosť tieto v stanovenej lehote vypratať. Na základe sťažovateľmi podaného odvolania sa tak krajský súd v rozsahu svojho   preskúmavacieho   oprávnenia   odvolacieho   súdu   musel   v   podstate   vyrovnať s rovnakými   argumentmi,   aké   sťažovatelia   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   uvádzajú v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti (vo vzťahu   k   postupu   a   rozsudku   okresného   súdu)   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozsudkom krajského súdu

V   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno   vidieť   podstatnú   odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu vyplývajúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v konaní,   súc   viazané   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP) ak sa odvolací súd v celom rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení obmedziť len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský   súd   sa   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k.   6   Co   116/2011-1513 z 18. marca   2013   s   námietkami   sťažovateľov,   ktorými   v   podstate   odôvodňujú   aj   túto sťažnosť, vysporiadal okrem iného takto:

„... Jedinou spornou zostala otázka, či možno žalovaného 1/ považovať za zriadenú záhradkársku osadu v zmysle § 11 ods. 1 písm. e/ (predtým písm. d) zák. č. 229/1991 Zb., t. j. či jeho existencia vytvára prekážku vydania predmetných nehnuteľností ich pôvodným vlastníkom. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným súdom prvého stupňa, že žalovaný 1/ takúto prekážku nepredstavuje a pre zdôraznenie jeho správnosti považuje za potrebné doplniť, že pojem záhradková osada uvedený v zák. č. 229/1991 Zb. je možné vykladať v zmysle tohto zákona len podľa právnych predpisov účinných v čase, keď táto mala byť zriadená. Akýkoľvek iný výklad, ba dokonca analogický postup, je neprípustný a bol by v priamom rozpore so zmyslom a účelom tohto zákona.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že aj pred 1. októbrom 1976 aj po tomto dátume sa vždy pri zmene využitia určitého územia vyžadovalo územné rozhodnutie vydané príslušným   štátnym   orgánom.   Dokonca   sa   vyžadovalo   aj   územné   vyčlenenie   územia záhradkovej osady v evidencii nehnuteľnosti. Je nepochybné, že územné rozhodnutie ako základný   predpoklad   pre   zmenu   využitia   územia   vydané   nebolo   a   ani   v   evidencii nehnuteľností   nebolo   toto   územie   vyčlenené   ako   záhradková   osada.   Podľa   názoru žalovaného 1/ ako záhradková osada vznikol už na ustanovujúcej členskej schôdzi dňa 25. 5. 1988 a všetky štátne orgány rešpektovali jeho existenciu, o čom svedčí skutočnosť, že vydávali stavebné povolenia na výstavbu záhradných chatiek, ktoré však mohli stavebné úrady vydávať iba v zriadených záhradkových osadách. Odvolací súd poukazuje na to, že zo znenia   §   51   vyhl.   č.   8/1976   Zb.   vyplýva,   že   záhradkárske   chaty   sa   umiestňujú predovšetkým v záhradkárskych osadách, nie výlučne a preto tento argument žalovaných, pokiaľ ide o údajnú akceptáciu záhradkárskej osady štátnym orgánmi, neobstojí.

Navyše, zriadená záhradková osada, ako správne konštatoval súd prvého stupňa, v sebe zahŕňa jednak predmet slúžiaci na záhradkárske účely, t. j. vyčlenenú časť územia (pôdy) a súčasne subjekt, ktorá je oprávnený na tento účel pozemky užívať. Preto z hľadiska zriadenia záhradkovej osady nie je rozhodujúca doba vzniku základnej organizácie SZZ, ale či vôbec a kedy došlo k právne relevantnému získaniu pozemkov na záhradkárske účely. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že na ustanovujúcej členskej schôdzi dňa 25. 5. 1988 síce mohla vzniknúť   organizačná zložka SZZ,   ale nemohla byť týmto spôsobom zriadená záhradková osada, pretože ako bolo uvedené vyššie podľa § 52 až 58 vyhl. č. 83/1976 Zb. bolo pre zriadenie záhradkovej osady potrebné vydanie rozhodnutia o využití územia, ktorým rozhodnutím sa umiestňovala záhradkárska osada, pričom jeho obsahom bolo určenie pozemkov s ich presnou identifikáciou, na ktorých sa záhradková osada zriaďuje, uvedenie doby užívania a následne, či bola uzavretá dohoda o dočasnom užívaní pozemkov na záhradkárske účely a jej prípadné schválenie príslušným správnym orgánom.

Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 3. 10. 1980 uzavreli JRD 25. februára K. a S. zmluvu o   dočasnom   užívaní   pozemku,   dobu   dočasného   užívania   si   dojednali   na   12   rokov   od uzavretia. Žalovaný 1/ vznikol na ustanovujúcej schôdzi dňa 25. 5. 1988...

Podľa   čl.   III   zmluvy   o   dočasnom   užívaní   pozemku   dobu   dočasného   užívania dojednali   účastníci   na   12   rokov   od   jej   uzatvorenia   a   po   uplynutí   tejto   doby   zaniká oprávnenie na dočasné užívanie uvedených pozemkov.

... nebolo vydané rozhodnutie, ktoré by zmenilo účel využitia pôdy pre záhradkárske účely, preto podľa názoru odvolacieho súdu nemožno hovoriť o tom, že by touto zmluvou bola zriadená záhradková osada. Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom súdu prvého stupňa, že pôda sa prevádzala na dočasné užívanie na dobu 12 rokov, ktoré sa malo skončiť uplynutím   dojednanej   doby   alebo   dohodou   a   po   uplynutí   tejto   doby   žalovaní   užívajú predmetné nehnuteľnosti po 3. 10. 1992 bez právneho dôvodu.

... Z vyššie uvedeného však vyplýva, že na nehnuteľnostiach nikdy nebola zriadená záhradková   osada   a   preto   neexistuje   zákonná   prekážka   na   ich   vydanie   pôvodným vlastníkom...

Z   týchto   dôvodov odvolací súd   rozsudok súdu   prvého   stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný   súd   v   záujme   presvedčivosti   svojej   rozhodovacej   činnosti   považoval za potrebné   uviesť   aspoň   podstatnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 11 C 112/1993-1429 z 19. novembra 2010, ktorý okrem iného uviedol:

„... Súd považuje za potrebné uviesť, že pojem záhradková osada uvedený v zák. č. 229/1991   Zb.   je   možné   vykladať   v   zmysle   tohto   zákona   len   podľa   právnych   predpisov účinných v čase, keď táto mala byť zriadená. Zákon o pôde č. 229/1991 Zb. a ani vyhláška č.   85/1976   Zb.   o   všeobecných   technických   požiadavkách   na   výstavbu,   na   ktorú   vyššie citované ustanovenie odkazuje /zák. č. 229/1991 Zb./, ale ani iný predpis platný v čase účinnosti zák.   č.   229/1991   Zb./ t.j.   ku dňu   24.   júna 1991/,   nepodávali definíciu pojmu zriadená záhradková osada. Ak sa tak stalo prijatím zák. č. 64/1997 Z. z., treba k tomu uviesť, že definícia uvedená v ustanovení tohto zákona, účinného od 26. marca 1997, slúži výlučne len pre účely tohto zákona. Jeho predmetom je totiž nová úprava vzťahov medzi pôvodnými   vlastníkmi   pozemkov,   nepodliehajúcich   reštitúcii   podľa   zák.   229/1991   Zb. a nájomcami   resp.   užívateľmi   pozemkov   v   zriadených   záhradkových   osadách   pôvodné zahrnutá   do   ustanovenia   §   22   ods.   3   zák.   č.   229/1991   Zb.,   ktoré   bolo   týmto   zákonom vypustené.   Tomu   nasvedčuje   aj   skutočnosť,   že   zákon   č.   64/1997   Z.   z.   nezrušil   resp., nezmenil odkaz poznámky v ustanovení § 11 ods. 1 písm. e) zák. č. 229/1991 Zb.

Aj pred 1. 10. 1976 (keď podľa výpovede svedka K. ZO D. vznikla v roku 1967), aj po tomto dátume, sa vždy pri zmene využitia určitého územia vyžadovalo územné rozhodnutie vydané   príslušným   štátnym   orgánom.   Z   hľadiska   zriadenia   záhradkárskej   osád   podľa názoru súdu nie je rozhodujúca doba vzniku samotného subjektu Základnej organizácie SZZ, ale či a vôbec kedy, došlo k právne i relevantnému získaniu pozemkov na záhradkárske účely, čo potom znamená, že aj otázka zriadenia záhradkovej osady musí byť posudzovaná podľa práva platného v čase, kedy na pozemku alebo jeho časti mala záhradková osada vzniknúť.   Preto   na   ustanovujúcej   členskej   schôdzi   dňa   25.5.1988   síce   mohla   vzniknúť organizačná zložka SZZ, ale nemohla byť týmto spôsobom zriadená záhradková osada. Podľa § 52 až § 58 vyhl. č. 83/1976 Zb. bolo ako prvý krok pre zriadenie záhradkovej osady potrebné   vydanie   rozhodnutia   o   využití   územia,   ktorým   rozhodnutím   sa   umiestňovala záhradkárska   osada,   pričom   jeho   obsahom   bolo   určenie   pozemkov   s   ich   presnou identifikáciou   na   ktorých   sa   záhradková   osada   zriaďuje,   uvedenie   doby   užívania   a následne, či bola uzavretá dohoda o dočasnom užívaní pozemkov na záhradkárske účely a jej   prípadné   schválenie   príslušným   správnym   orgánom.   Takýmto   spôsobom   malo   byť postupované pri zriaďovaní záhradkových osád od účinnosti uvedenej vyhlášky. Existencia potrebného   rozhodnutia   sa   nepreukázala,   keď   podľa   zák.   č.   84/1958   Zb.   o   územnom plánovaní sa o zmenách vo využití pozemkov rozhoduje územným rozhodnutím. Územné rozhodnutie ako základný predpoklad pre zmenu využitia územia podľa názoru súdu v danej veci vydané nebolo. Odporca 1 ho v priebehu konania pred tunajším súdom nepredložil, nepredložil   ho   ani   v   konaní   pred   obvodným   pozemkovým   úradom,   toto   sa   nepodarilo dohľadať   ani   v   archíve,   ani   svedkovia   K.,   hoci   predpokladal,   že   bolo   vydané   a   Ing. Peniažtek sa bližšie k tomuto nevedeli vyjadriť. Len samotné užívanie územia uvedeného v tejto zmluve neznamenalo zriadenie záhradkovej osady zmysle vtedy platných predpisov. Zo znenia   §   51   vyhl.   č.   83/1976   Zb.   vyplýva,   že   záhradkárske   chaty   sa   umiestňujú predovšetkým   v   záhradkárskych   osadách,   nie   výlučne.   Prirodzený   vývoj   pri   vzniku záhradkovej osady možno akceptovať v iba prípade, ak by takýto vývoj korešpondoval s právnym poriadkom. V danom prípade § 11 ods. 1 písm. e predtým d zák. č. 229/1991 Zb. určuje kvalifikovaný dôvod na obmedzenie výkonu vlastníckeho práva vlastníkov pôvodných nehnuteľností a to existenciu zriadenej záhradkovej osady. Z vyššie uvedeného však vyplýva že   na   nehnuteľnostiach...   nikdy   nebola   zriadená   záhradková   osada   a   preto   neexistuje zákonná prekážka na ich vydanie vlastníkom. Pôda sa prevádzala na dočasné užívanie na dobu   12   rokov,   ktoré   sa   malo   skončiť   uplynutím   dojednanej   doby   alebo   dohodou. Odporcovia užívajú preto dotknuté nehnuteľnosti po 3.10.1992 bez právneho dôvodu. Odporcovia ďalej poukazovali na nimi vynaložené investície ako členmi základnej organizácie   SZZ   na   zriadené   stavby   a   úpravy.   Súd   aj   z   tohto   pohľadu   skúmal   práva a povinnosti   nájomcov   z   vyššie   uvedených   zmlúv   o   dočasnom   užívaní   špecifikovaných pozemkov, ako aj doklady k jednotlivým stavbám. Z obsahu jednotlivých zmlúv vyplýva, že jednotliví   nájomcovia   mali   právo   na   postavenie   len   dočasných   stavieb   a   z   obsahu stavebných rozhodnutí a kolaudačných rozhodnutí vyplýva, že boli povinní po ukončení doby nájmu všetky stavby odstrániť. Jednalo sa o dočasné stavby, nakoľko rôzne povolenia týchto stavieb boli udelené iba na dobu určitú, či už všeobecným vyjadrením, že stavba sa povoľuje ako dočasná alebo na dobu určitú alebo po dobu platnosti nájomnej zmluvy. Stavebníkom   v   súlade   s   jeho   nájomnou   zmluvou   sa   ako   dočasná   stavba   povolilo vybudovanie záhradnej chatky, čomu zodpovedala aj právna úprava platná od r. 1976 a to jednak ust. § 1 ods. 2 písm. b/ vyhl. č. 85/1976 Zb. umožňujúca umiestňovať dočasné stavby na pozemkoch výhľadovo určených na iné využitie, ako ak ust. § 52 vyk. vyhl. č. 83/1976 Zb. k stavebnému zákonu č. 50/1976 Zb., podľa ktorého chatové osady alebo záhradkové osady sa môžu umiestniť aj na pozemkoch, ktoré sú výhľadovo určené na inú využitie. Vyššie uvedený dočasný charakter právnych vzťahov a povolený druh stavieb má podľa názoru súdu význam aj vo vzťahu k posudzovaniu legálnosti stavieb. Preto, ak v prejednávanej veci uplynula   dohodnutá   doba   nájmu   pozemku,   na   ktorom   bola   dočasná   stavba   umiestnená alebo   stavba   výrazne   prekračuje   druh   dočasnej   stavby   dohodnutý   v   zmluve s prenajímateľom - vlastníkom pozemku, prichádza do úvahy postup podľa § 126 a 135c Obč. zákonníka. Lebo vlastník stavby porušením povinnosti odstrániť stavbu po uplynutí doby nájmu tým porušil zmluvnú povinnosť...“

Ústavný   súd   však   nemá   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať o správnosti právneho záveru krajského súdu vychádzajúceho z právneho názoru okresného súdu, podľa ktorého k zriadeniu záhradkovej osady na predmetných pozemkoch spôsobom, ktorý   by   zakladal   právnu   prekážku   pre   vyhovenie   žalobe   žalobcov   na   ochranu   ich vlastníckeho   práva,   nedošlo.   Tento   záver   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu opierajúceho sa v podstatnej časti o označený rozsudok okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V zmysle ustanovenia § 40 písm. a) zákona č. 122/1975 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve v znení účinnom v rozhodujúcom období združené pozemky, ktoré nie je možné hospodárne a účelne využiť na socialistickú poľnohospodársku veľkovýrobu, môže družstvo   so   súhlasom   okresného   národného   výboru,   vydaným   po   predchádzajúcom vyjadrení okresnej poľnohospodárskej správy, prenechať na dočasné užívanie štátnej alebo družstevnej organizácii na poľnohospodárske aj nepoľnohospodárske využitie.

V zmysle ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 123/1975 Zb. o užívaní pôdy a iného poľnohospodárskeho majetku na zabezpečenie výroby v znení účinnom v rozhodujúcom období dočasné užívanie vzniká písomnou zmluvou. V zmluve o prenechaní pozemku na dočasné   užívanie   sa   môže   dohodnúť   aj   primeraná   odplata   a   spôsob   majetkového vyporiadania po skončení dočasného užívania.

V   zmysle   ustanovenia   §   11   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   229/1991   Zb.   o   úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku účinného od 24. júna 1991 pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že na pozemku bola zriadená záhradková alebo chatová osada,10). V poznámke 10) pod čiarou zákon o pôde odkazuje na ustanovenia § 52 až § 58 vyhlášky Federálneho ministerstva pre technický a investičný rozvoj   č.   83/1976   Zb.   o   všeobecných   technických   požiadavkách   na   výstavbu   v   znení vyhlášky č. 45/1979 Zb.

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 84/1958 Zb. o územnom plánovaní v znení účinnom od 1. januára 1959 do 30. septembra 1976 (ďalej len „zákon o územnom plánovaní“)   pre   riešenie   jednotlivých   otázok   v   odbore   územného   plánovania   vydávajú výkonné   orgány   kompetentných   národných   výborov   územné   rozhodnutia.   V   územných rozhodnutiach   sa   určujú   podmienky   pre   projektovú   prípravu   stavieb   a   pre   vykonanie požadovaných zmien v území, prípadne pre ochranu dôležitých záujmov v území.

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 písm. d) zákona o územnom plánovaní územným rozhodnutím sa rozhoduje najmä o zmenách vo využití pozemkov.

V zmysle ustanovenia § 32 písm. b) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) účinného od 1. októbra 1976 umiestňovať stavby, meniť využitie územia a chrániť dôležité záujmy v území možno len na základe územného rozhodnutia, ktorým je rozhodnutie o využití územia.

V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 záhradkárskeho zákona zriadenou záhradkovou osadou sa rozumie záhradková osada zriadená do 24. júna 1991 na pozemkoch, ku ktorým bola uzavretá zmluva o dočasnom užívaní pozemku...

V   zmysle   ustanovenia   §   3   ods.   1   záhradkárskeho   zákona   ak   medzi   vlastníkom a užívateľom nebola uzavretá nájomná zmluva podľa osobitného predpisu,6) vznikne medzi nimi dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona nájomný vzťah.

V zmysle ustanovenia   §   126   ods.   1   zákona č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Občiansky zákonník“) vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

V zmysle ustanovenia § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na   cudzom   pozemku,   hoci   na   to   nemá   právo,   môže   súd   na   návrh   vlastníka   pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil...

Okresný   súd   však   už   svoj   právny   názor,   čo   sa   týka   vyriešenia   otázky   zriadenia záhradkovej   osady   na   pozemkoch   toho   času   žalobcov,   v   súlade   aj   s   rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 82/2010 z 23. júna   2010)   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil,   keď   s   poukazom   na   to,   že zriadenie záhradkovej osady musí byť posudzované podľa právnych predpisov platných a účinných v čase, keď táto mala byť zriadená, ustálil, že vznik základnej organizácie S., neskôr... (právneho subjektu) bez územného rozhodnutia o využití pozemkov, v ktorom by bolo vymedzené územie na účel záhradkovej osady a určené podmienky, ktorými by sa zabezpečili   záujmy   spoločnosti   v   území,   najmä   súlad   s   cieľmi   a   zámermi   územného plánovania, samo osebe na jej zriadenie právne relevantným spôsobom ani v období do 24. júna 1991 nepostačoval.

Inými slovami, pokiaľ aj krajský súd tak ako okresný súd na zriadenie záhradkovej osady   pre   jej   nespochybniteľný   územný   rozmer   a s   tým   spojený   význam   z   hľadiska územného   plánovania   spočívajúceho   predovšetkým   v   komplexnom   riešení   usporiadania územia   na   účely   zabezpečenia   trvalého   súladu   všetkých   jeho   hodnôt,   t. j.   prírodných, civilizačných a kultúrnych, najmä so zreteľom na starostlivosť o životné prostredie, v rámci ktorého sa okrem iného vymedzujú funkcie území, rieši ich optimálne usporiadanie, určujú zásady   ich   výhľadového   rozvoja,   určuje   rozsah   plôch   na   jednotlivé   hospodárske a spoločenské ciele a rieši ich organizácia (§ 1 a § 2 stavebného zákona v znení účinnom do 31. júna 1992, pozn.), považovali za rozhodujúce (územné) rozhodnutie o umiestnení osady (zakladajúci   právny   predmet)   a   z   dôvodu   absencie   takéhoto   rozhodnutia   uzavreli,   že záhradková osada na pozemkoch žalobcov právne relevantným spôsobom nikdy zriadená nebola, je tento záver v plnom súlade s ústavnými medzami výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov.

Zároveň podľa názoru ústavného súdu nemožno krajskému súdu nič vytknúť, keď tak isto   ako   aj   okresný   súd   pri   rozhodovaní   nebral   do   úvahy   (správne)   konanie   v   zmysle ustanovení   §   7   a   nasl.   záhradkárskeho   zákona   o   vyporiadanie   vlastníckeho   práva k pozemkom nachádzajúcim sa v „záhradkovej osade B.“ pôvodne začaté 2. júna 1997 doručením návrhu členov sťažovateľa v 1. rade (užívateľov) vtedajšiemu Okresnému úradu Bratislava IV, ktoré, ako to vyplýva už z odôvodnia rozsudku okresného súdu, bolo podľa správy   Obvodného   pozemkového   úradu   v   Bratislave   z 21. septembra   2010   na   čas   do odstránenia   rozsiahlych   nedostatkov   (neúplnosti)   návrhu   rozhodnutím   z   28.   mája   2007 prerušené a z tohto dôvodu právnu otázku zriadenia záhradkovej osady, o ktorej ešte nebolo rozhodnuté, posúdil v zmysle ustanovenia § 135 ods. 2 OSP ako predbežnú sám.

Okrem   toho   podľa   názoru   ústavného   súdu   v   kontexte   celkovej   argumentácie označených   všeobecných   súdov   záver   o   tom,   že   záhradková   osada   nikdy   právne relevantným   spôsobom   zriadená   nebola,   nemôže   zvrátiť   ani   tá   sťažovateľmi   namietaná skutočnosť,   že   všetky   nimi   označené   zmluvy   o   dočasnom   užívaní   pozemkov   vrátane zmluvy   z   3.   októbra   1980   uzavretej   medzi   vtedajším   Jednotným   roľníckym   družstvom 25. februára   K.   a   právnym   predchodcom   sťažovateľa   v   1.   rade   obsahujú   schválenie (vyjadrenie) vtedajšieho príslušného „ONV“ (zrejme okresného národného výboru, pozn.), ako ani to, že vtedajšia Okresná poľnohospodárska správa v Bratislave so zriadením danej záhradkovej osady listom z 13. júna 1977 vyjadrila svoj súhlas (pozri sťažnosť), keďže tieto (vyjadrenie,   súhlas)   by   mohli   byť   nanajvýš   iba   podkladom   na   vydanie   (územného) rozhodnutia o zmene využitia územia, resp. o umiestnení záhradkovej osady príslušným orgánom (§ 37 ods. 3 stavebného zákona), avšak takéto územné rozhodnutie so všetkými jeho   formálnymi   a   obsahovými   zákonnými   náležitosťami   a   s   ním   spojenými   právnymi účinkami vydané nebolo.

V nadväznosti na už uvedené, keďže sťažovatelia svoje „právo“ nájmu, t. j. „právo“ pozemky žalobcov užívať, vzniknuté podľa ich tvrdenia priamo zo zákona, odvodzujú práve od existencie (zriadenia) záhradkovej osady na týchto pozemkoch, ktorá však do 24. júna 1991,   tak ako   to   predpokladá   ustanovenie   §   2   ods.   1 záhradkárskeho zákona, zriadená nebola,   ani   názor   krajského   súdu   vychádzajúci   z   názoru   okresného   súdu   o tom,   že sťažovatelia tieto pozemky užívajú bez akéhokoľvek právneho dôvodu, podľa ústavného súdu znaky arbitrárnosti či svojvôle nevykazuje.

Navyše, pokiaľ krajský súd tak ako aj okresný súd na základe už uvedeného, berúc do úvahy, že stavebné povolenia, ako aj prípadné kolaudačné rozhodnutia (povolenia stavby užívať) týkajúce sa stavieb postavených na pozemkoch žalobcov sťažovateľmi, prípadne ich právnymi   predchodcami,   boli   vydané   ako   na   stavby   dočasné,   t. j.   ich   zachovanie   bolo viazané iba na dobu trvania práva pozemky užívať, o čom museli mať sťažovatelia od samého počiatku vedomosť, a v neposlednom rade aj so zreteľom na druh týchto stavieb, dospel   k   záveru,   podľa   ktorého   niet   žiadnej   právnej   prekážky   pre   to,   aby   na   ochranu vlastníckeho práva žalobcov uložil sťažovateľom povinnosť z pozemkov na vlastné náklady odstrániť dočasné stavby, vonkajšie úpravy a trvalé trávne porasty, resp. povinnosť tieto pozemky   vypratať,   je   tento   záver   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   plne akceptovateľný.

Uvedené   platí   o   to   viac,   že   vlastnícke   právo   žalobcom,   resp.   ich   právnym predchodcom, ako také k predmetným pozemkom nikdy nebolo odňaté.

Napokon postup Slovenskej republiky, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom (spravuje poľnohospodárske   nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   štátu   a   nakladá   s   pozemkami, ktorých vlastník nie je známy, pozn.), prebiehajúci úplne mimo rámca preskúmavanej veci, ktorý mal byť podľa   tvrdenia   sťažovateľov zavŕšený predajom zrejme iných pozemkov 12 členom sťažovateľa v 1. rade, je podľa názoru ústavného súdu s ohľadom na riadne preukázané vlastnícke právo žalobcov k ich pozemkom vo vzťahu k tejto (preskúmavanej) veci bez akéhokoľvek právneho významu.

V závere ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Vychádzajúc z už uvedeného, postup krajského súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   dávať   do   takej   spojitosti   s   obsahom základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného v   čl. 46   ods.   1 ústavy, resp.   práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorý   by   mohol   byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu krajského súdu v konaní o veci samej. Preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (proti postupu a rozsudku krajského súdu) pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (mutatis mutandis II. ÚS 50/2014).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o   zrušení   v   sťažnosti označeného rozhodnutia krajského súdu, ako aj o trovách konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   bez   akéhokoľvek   významu   rozhodovať   aj   o   návrhu sťažovateľov   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   rozhodnutí   dočasným   opatrením ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014