znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 22/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. M., V., vo veci namietaného porušenia základného práva   podľa   čl.   12   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5 Cdo 122/2011,   5 Cdo 123/2011,   5   Cdo   124/2011 z 15. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. F. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   čl.   12   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 122/2011, 5 Cdo 123/2011, 5 Cdo 124/2011 z 15. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu,   pretože «nebol   zastúpený   vo   veci   6   C   201/2003   pred Okresným, Krajským a tiež Najvyšším súdom SR, hoci som o to požiadal podľa zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi a riadne pripojil aj „Splnomocnenie   pre   advokáta   na   zastupovanie   pred   NS   SR“,   ktoré   stratili,   alebo   ho úmyselne odstránili zo spisu na Okresnom súde v Martine a to viackrát a tým ma vedome diskriminovali   tak,   že   mi   ako   občanovi   ťažko   zdravotne   a   telesne   postihnutému a invalidnému dôchodcovi, nebol v uvedenej veci pridelený advokát pre celé konanie, hoci som o to riadne a zrozumiteľne včas požiadal, ktorý by ma na súde zastupoval pre celé konanie,   lebo   nemám   právnické   vzdelanie   a   neviem   sa   účinne   brániť,   nakoľko   spĺňam všetky tri podmienky podľa § 138 ods. 1 O. s. p. s tým, že oslobodenie sa vzťahuje na celé konanie, lebo je to potrebné na ochranu mojich záujmov a aby som bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov podľa § 30 O. s. p. tak, ako je to ustanovené v zákone...».

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „Okresnému   súdu   v   Martine   doručil   viackrát   na požiadanie Čestné vyhlásenie s potvrdením na predpísanom tlačive O. s. p. č. 6, spolu s Rozhodnutím s. p., ktoré sú založené v spise, čo Okresný, Krajský a ani Najvyšší súd ničím nevyvrátil,   preto   nie   je   odôvodnené   tvrdenie,   že   tomu   tak   nie   je   a   preto   nie   je   výrok Okresného, Krajského a ani NS SR odôvodnený ani pravdivý, navyše je diskriminujúci a likvidačný, lebo ako občan, ktorý nemá právnické vzdelanie, sa nemôžem účinne brániť...“.

Sťažovateľ   z uvedených   dôvodov   navrhol   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu zrušiť.

3.   Z napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Cdo 122/2011, 5 Cdo 123/2011, 5 Cdo 124/2011 z 15. novembra 2011 vyplýva, že ním bolo:

A. zastavené konanie o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 305/2010 z 24. septembra 2010, ktorým krajský súd zrušil napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu   Martin   sp.   zn.   6   C   201/2003   z 24.   júna   2010 o zastavení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K tejto časti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že v zmysle §   241   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   musí   byť   dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ sám nemá právnické vzdelanie. Nedostatok tejto podmienky dovolacieho konania je odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa. Zo samotného spisu vyplýva, že navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.) bol súdom prvého stupňa poučený o tom, že   dovolateľ   bez   právnického   vzdelania   musí   byť   zastúpený   advokátom.   Navrhovateľ nepreukázal, že má právnické vzdelanie a bol oboznámený s rozhodnutiami súdov oboch nižších stupňov o tom, že sa mu neustanovuje zástupca z radov advokátov. Napriek tomu však do spisu nezaložil advokátovi udelenú plnú moc na jeho zastupovanie v dovolacom konaní.   V   dôsledku   toho   zostal   nedostatok   uvedenej   osobitnej   podmienky   dovolacieho konania neodstránený, preto dovolacie konanie v tejto časti zastavil, pričom sa nemohol zaoberať jeho procesnou prípustnosťou ani dôvodnosťou.

B.   odmietnuté   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   306/2010 z 24. septembra 2010, a

C.   odmietnuté   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   5 Co   89/2011 z 25. marca 2011,

v konaniach o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

K bodom B a C najvyšší súd v podstatnej časti napadnutého uznesenia uviedol, že aj keď dovolateľ v konaniach o dovolaniach nebol zastúpený advokátom a nemal právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 OSP), povaha napadnutých rozhodnutí vylučuje, aby v prípade týchto dovolaní bol nedostatok podmienky povinného zastúpenia považovaný za dôvod na zastavenie   konania.   Za   situácie,   keď   je predmetom   dovolacieho   prieskumu   rozhodnutie súdu o nevyhovení žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, by trvanie na podmienke povinného zastúpenia popieralo cieľ, ktorý sledoval účastník konania.

Následne   preskúmal   dovolaním   napadnuté   rozhodnutia   (B,   C)   z hľadiska   ich prípustnosti pre prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP, pričom „existenciu žiadnej podmienky   prípustnosti   dovolaní   uvedenej   v   tomto   zákonnom   ustanovení   dovolací   súd nezistil“.

Podstatou dovolaní bola námietka sťažovateľa, že odvolací súd nesprávne posúdil zistený skutkový stav a pri aplikácii ustanovenia § 138 ods. 1 OSP dospel k nesprávnym záverom o nesplnení podmienok na oslobodenie od súdneho poplatku a na ustanovenie zástupcu z radov advokátov, teda namietal, že týmito dovolaniami napadnuté uznesenia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.

„Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ale síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   relevantný   dovolací   dôvod   (možno   ním odôvodniť procesné prípustné dovolanie), nesprávnosť právneho posúdenia ale nezakladá žiadnu z vád v zmysle § 237 O. s. p. Treba dodať, že pre vyhovenie návrhu účastníka na oslobodenie od súdneho poplatku (a pre vyhovenie jeho návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov) je v zmysle § 138 ods. 1 O. s. p. potrebné, aby súčasne boli splnené dve podmienky, a to že: 1) oslobodenie je odôvodnené pomermi žiadateľa a 2) nejde o prípad svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva. Ak z týchto podmienok nie je splnená čo i len jedna, nemožno žiadosti vyhovieť. V danom prípade odvolací   súd   nevyhovel   žiadosti   dovolateľa   z   dôvodu   nesplnenia   prvej   podmienky,   keď dospel k záveru, že pomery navrhovateľa oslobodenie od súdneho poplatku neodôvodňujú. Takisto nebolo možné vyhovieť žiadostiam dovolateľa na ustanovenie zástupcu z radov advokátov,   pretože   v   zmysle   §   30   O.   s.   p.   podmienkou   na   vyhovenie   tejto   žiadosti   je existencia predpokladov na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktoré u dovolateľa splnené neboli. Dovolateľom uvádzané skutkové okolnosti teda v ničom nepotvrdzujú, že by procesným   postupom   odvolacieho   súdu   bola   znemožnená   realizácia   niektorého   z   jeho procesných oprávnení.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podstatou sťažnosti, je nesúhlas sťažovateľa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu,   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľa   nesprávne   (rovnako   ako   v prípade   podaného dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu) posúdil splnenie podmienok na oslobodenie od súdneho   poplatku   a   na   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   a jeho   výrok „nie   je odôvodnený,   ani pravdivý,   navyše je diskriminujúci a likvidačný“. Z tohto dôvodu   je aj nesprávny záver najvyššieho súdu o neprípustnosti podaných dovolaní podľa § 237 OSP (B, C) a zastavení konania (A).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti   podaných   dovolaní   podľa   §   237   OSP a zastavení   konania   sa   nevyznačuje   arbitrárnosťou,   pričom   argumentácia   sťažovateľa uvedená v jeho sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť správnosť záverov najvyššieho súdu, ktoré najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právom neexistuje taká príčinná súvislosť,   ktorá   by   signalizovala,   že   mohlo   dôjsť   k   ich   porušeniu,   čo   zakladá   dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012