znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 22/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N, so sídlom L., Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou A, s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 23 Cb 316/03 z 8. apríla 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 217/08 z 25. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2009 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   N.,   so   sídlom   L.,   Spojené   kráľovstvo   Veľkej Británie   a   Severného   Írska   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 Cb 316/03 z 8. apríla 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 217/08 z 25. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 316/03 konal okresný súd o žalobe sťažovateľky proti S., a. s. (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie zmluvnej pokuty   v   sume   826   331   538   Sk   (27   429   182,04   €)   s príslušenstvom.   Sťažovateľka   si uplatňovala   od   žalovaného   zaplatenie   uvedenej   zmluvnej   pokuty   zo   zmluvy o sprostredkovaní,   ktorú   so   žalovaným   uzatvorila   3.   augusta   1998   (ďalej   len   „zmluva o sprostredkovaní“)   a ktorou   sa   sťažovateľka   (resp.   jej   právny   predchodca)   zaviazala sprostredkovať   pre   žalovaného   uzatvorenie   pre   neho   najvýhodnejších   poistných   zmlúv. Keďže   podľa   sťažovateľky   žalovaný   porušil   čl.   4   uvedeného   zmluvného   dojednania, sťažovateľka   si   súdnou   cestou   uplatnila   nárok   na   dojednanú   zmluvnú   pokutu,   avšak rozsudkom z 8. apríla 2008 okresný súd jej žalobu zamietol a sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudok okresného súdu preskúmal krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 217/08, pričom rozsudkom z 25.   marca 2009 rozsudok   okresného súdu   ako vecne správny potvrdil   a sťažovateľku zaviazal   zaplatiť   žalovanému   trovy   odvolacieho   konania.   Rozsudok   okresného   súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 13. mája 2009.

Podľa názoru sťažovateľky obidva rozsudky, teda tak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu trpia vadami odôvodnenia, ktoré majú za následok porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny.

Namietané   nedostatky   odôvodnení   rozsudkov   okresného   súdu   aj   krajského   súdu sťažovateľka zhrnula do týchto bodov:

a) Podľa sťažovateľky sa obidva súdy nevysporiadali, a teda sa ani nevyjadrili k jej argumentu o nutnosti aplikovať na jej prípad ustanovenie § 36 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky   zákonník   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“),   podľa   ktorého:   „Ak   účastník, ktorému je nesplnenie podmienky na prospech, jej splnenie zámerne zmarí, stane sa právny úkon   nepodmieneným.“   Podľa   názoru   sťažovateľky   totiž   tým,   že   žalovaný   vyhlásil,   že zmluvu   o   sprostredkovaní   považuje   za   absolútne   neplatnú,   zámerne   zmaril   splnenie podmienok „vymedzených ako vypovedanie zmluvy a príslušného plnomocenstva“. Pričom tento   názor   žalovaného   nebol   potvrdený   ani   v   následnom   súdnom   konaní   iniciovanom sťažovateľkou (resp. jej právnym predchodcom), pretože okresný súd rozhodnutím sp. zn. 24 Cb 314/99 z 3. júna 2002 vyhlásil túto zmluvu o sprostredkovaní za platnú.

Podľa sťažovateľky teda tým, že žalovaný jednostranne vyhlásil absolútnu neplatnosť zmluvy o sprostredkovaní, zámerne zmaril jej aplikáciu, a teda aj aplikáciu jej ustanovenia týkajúceho sa dojednanej zmluvnej pokuty a podmienok na jej uplatnenie, pričom napokon tento názor žalovaného nebol potvrdený ani v následne prebiehajúcom súdnom konaní.V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   okrem   iného   uviedla: „Odvolací   súd   a   ani prvostupňový súd sa s vyššie uvedeným tvrdením nevysporiadal, nerozvádzajúc z akého dôvodu je použitie ustanovenia § 36 ods. 3 ObčZ mylné či nemožné a ani iným spôsobom sa k tomuto nevyjadrili.“

Okrem   tohto   v   súvislosti   so   sťažovateľkou   tvrdeným   zmarením   realizácie zmluvy o sprostredkovaní   zo   strany   žalovaného   všeobecné   súdy   podľa   sťažovateľky v odôvodneniach svojich rozhodnutí nekonkretizovali právnu normu, ktorú aplikovali na zistený skutkový stav, a len «pre opatrnosť použili termín „spravodlivý výklad“, ktorý je v právnej teórii interpretačných postupov úplne neznámy a vágny».

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   uvedeným   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedla: „Právo sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   je   porušené   najmä   takými   rozhodnutiami,   ktoré   ani neuvádzajú súdom použité zákonné ustanovenia a obsah odôvodnenia niektorých z nich vyvoláva dokonca dojem, že súd tieto ustanovenia v odôvodnení rozhodnutia neuviedol preto, že vlastne ani presne nevedel, ktoré zákonné ustanovenia mali byť pri rozhodovaní v prejednávanej veci použité. (...)

Vyslovenie názoru odvolacieho súdu na zmarenie, resp. nezmarenie podmienky zo strany žalovaného má pritom absolútne zásadný význam pre posúdenie nároku sťažovateľa na zaplatenie zmluvnej pokuty, čiže je posúdením základnej právnej otázky predmetného sporu.“

b)   Krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľky   vôbec   nevysporiadal   s   ňou   predloženými dôkazmi (vyjadrenie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied, vyjadrenie Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a pod.) týkajúcimi sa gramatického výkladu sporného čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní, ktoré svedčali v jej prospech. Krajský súd ako reakciu na tieto dôkazy vo svojom rozhodnutí iba konštatoval, že na   ním   prijatom   gramatickom   výklade „nemôže   nič   zmeniť   ani   vysvetlenie   rôznych jazykovedných ústavov o tom, čo v texte znamenajú zátvorky“.

V   týchto   súvislostiach   sťažovateľka   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedla: „Napriek skutočnosti, že sa ani v jednom prípade nejednalo o dôkaz majúci váhu znaleckého posudku, s   týmito,   ako   systematickou   súčasťou   právnej   interpretácie   sporného   čl.   4   zmluvy sťažovateľom, bol odvolací súd povinný sa náležité vysporiadať, najmä uviesť v čom je predložený   dôkaz   nesprávny,   nehodnoverný,   z   akých   dôvodov   o   neho   neopiera   svoje rozhodnutie a neprihliada k nemu. (...)

Sťažovateľ   považuje   odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   za   nedostatočné a vzhľadom   na   odbornosť   spracovateľov   vyjadrení(...)   a   obsiahlosť   týchto   vyjadrení i ignoranciu predložených dôkazov.

Účelové   opomenutie   dôkazov   spôsobom,   ako   to   vykonal   odvolací   súd   je   možné považovať za konanie v judikatúre označované ako svojvôľa (ľubovôľa) orgánu verejnej moci. (...) Pokiaľ súd vykonal určité dôkazy, je podľa postulátov právneho štátu povinný vteliť   do   rozhodnutia   hodnotiace   úvahy   týkajúce   sa   týchto   dôkazov   a   v   odôvodnení rozhodnutia tento svoj myšlienkový postup riadne, t. j. náležite a i ex post preskúmateľným spôsobom vyložiť.“

c)   Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   nie   je   podľa   sťažovateľky   presvedčivé a zrozumiteľné, čo sťažovateľka uvádza v súvislosti s konštatovaním krajského súdu, podľa ktorého okrem všetkých spomínaných výkladov existuje ešte aj výklad spravodlivý, ktorý je podľa neho v spojitosti s logickým výkladom prioritným a podľa ktorého sťažovateľka (resp. jej právny predchodca) uzatvorila so žalovaným zmluvu o sprostredkovaní v rozpore s podmienkami v tom čase existujúceho poistného trhu, pretože žalovaný vzhľadom na solventnosť bol ideálnym a vyhľadávaným klientom pre ktorúkoľvek poisťovňu a nebol odkázaný na to, aby ju vyhľadával prostredníctvom sprostredkovateľa, teda sťažovateľky. Tieto úvahy krajského súdu podľa sťažovateľky «nemajú vôbec oporu vo vykonanom dokazovaní, nemajú vzťah k prejednaniu predmetnej veci (priznania nároku na zmluvnú pokutu),   no   i   napriek   tomu   tento   argument   odvolacieho   súdu   vyznieva   v   neprospech sťažovateľa   a   odvolací   súd   ním   v   spojitosti   s   inými   ospravedlňuje   nepriznanie   nároku sťažovateľovi. (...)

Sťažovateľ si rovnako dovoľuje vyjadriť pochybnosti o existencii tzv. „spravodlivého výkladu“.   (...)   Interpretácia   pomocou   „spravodlivého   výkladu“   neexistuje   ani   v   teórii práva, ani rozhodovacej praxi, ani v právnych normách. Rovnako nevedno z akého dôvodu má   výklad   spravodlivý   spolu   s   výkladom   logickým   prednosť   pre   inými   spôsobmi interpretácie.».

d) Podľa sťažovateľky je záver, že spornú zmluvu o sprostredkovaní „nevypracoval právny a ani iný odbor žalovaného“, vyslovený krajským súdom v napadnutom rozsudku (s. 7) v rozpore s vykonaným dokazovaním, v rámci ktorého malo byť podľa sťažovateľky svedeckými výpoveďami preukázané, že do konečného znenia zmluvy o sprostredkovaní vložil sporný čl. 4 (zmluvná pokuta) práve žalovaný. Preto podľa sťažovateľky krajský súd pri rozhodovaní nevychádzal „zo stavu, ktorý bol zistený v dokazovaní“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka okrem iného uviedla: «Žalovaný ako právnická osoba so širokým odborným aparátom bol povinný predchádzať spornosti ním do zmluvy zapracovaného   textu   článku   4   zmluvy.   Keďže   autorom   textu   čl.   4   je   žalovaný,   sporné ustanovenie treba vykladať v jeho neprospech. Interpretačné pravidlá obsiahnuté v § 266 ods. 4 z. č. 513/1991, Obchodný zákonník stanovuje, že „prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.“»

e) Podľa sťažovateľky sa krajský súd tiež nevyjadril k otázke, či zmluvné dojednanie medzi sporovými stranami posudzoval podľa ustanovení obchodného práva alebo podľa ustanovení občianskeho práva.

f)   Napokon   sťažovateľka   uviedla,   že   krajský   súd   sa   bezdôvodne   neriadil a neaplikoval   už   existujúci   judikát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v obdobnej veci, konkrétne malo ísť o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 98/04, na ktorý sťažovateľka krajský súd vyslovene upozornila.

V tejto súvislosti sťažovateľka dodala najmä, že:«Podľa   stálej   judikatúry   Ústavného   súdu   ČR   má   bezdôvodné   opomenutie rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   príslušnej   republiky   „rysy   jurisdikičnej   svojvôle“,   preto môže byť protiústavný, pokiaľ sa súdy nižších stupňov odchýlia od ustálenej rozhodovacej praxe,   bez   toho   aby   dostatočným   spôsobom   vyložili   dôvody,   pre   ktoré   ustálenú rozhodovaciu prax odmietajú(...)

O tomto   pre   sťažovateľa   priaznivo   vyznievajúceho   judikátu nebola   v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu ani zmienka. Sťažovateľ má za to, že odvolací súd bol povinný sa   s   vyššie   uvedeným   judikátom   vysporiadať,   či   už   pre   sťažovateľa   negatívnym   alebo pozitívnym spôsobom. Mlčanie odvolacieho súdu a jeho neschopnosť zaujmúť stanovisko vážne oslabujú dôveru v jeho nestrannosť a odbornosť.»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1./ Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3 Cob/217/2008-380 zo dňa 25. 3. 2009   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II.   č.   k.   23   Cb   316/2003-288 z 8. 4. 2008 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 1 ods. 1, 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2./   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave,   sp.   zn.   3   Cob/217/2008-380   zo   dňa 25. 3. 2009 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II. č. k. 23 Cb 316/2003-288 z 8. 4. 2008 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nespokojnosti s odôvodnením rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 Cb 316/03 z 8. apríla 2008, ako aj rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cob 217/08 z 25. marca 2009, a to z už uvedených dôvodov, v dôsledku čoho malo byť porušené jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny.

1. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom okresného súdu sp. zn. 23 Cb 316/03 z 8. apríla 2008

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   [„ak(...)   nerozhoduje   iný   súd“],   ktorý   vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou   označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, t. j. základného práva na spravodlivý proces, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   ochrany   ňou   namietaného   porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   ústave   a v   listine preskúmaním rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 Cb 316/03 z 8. apríla 2008, a to využitím riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania),   ktorý,   tak   ako   to   vyplýva   aj zo   sťažnosti, sťažovateľka napokon aj využila. Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu už vecne preskúmal v rámci odvolacieho konania krajský súd.

Keďže právomoc všeobecného súdu (krajského súdu) v danej veci vylúčila právomoc ústavného súdu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu už po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 217/08 z 25. marca 2009

Sťažovateľka   namietala porušenie   svojho základného   práva   na spravodlivé   súdne konanie aj v dôsledku   podľa nej nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cob 217/08 z 25. marca 2009.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Ústavný súd z vyžiadaných napadnutých rozhodnutí od okresného súdu, ktoré neboli prílohou sťažnosti, zistil, že 3. augusta 1998 právny predchodca sťažovateľky uzatvoril so žalovaným zmluvu o sprostredkovaní, na základe ktorej mala sťažovateľka vyvíjať činnosť, ktorá   by   umožnila   žalovanému   čo   najvýhodnejšie   poistiť   svoj   majetok   v   poisťovni sprostredkovanej   sťažovateľkou.   Súčasne   žalovaný   3.   augusta   1998   udelil   sťažovateľke splnomocnenie „k   zastupovaniu   vo   veciach   poistenia“,   ktoré   nebolo   súčasťou   zmluvy o sprostredkovaní.   Dňa   5.   februára   1999   žalovaný   odvolal   splnomocnenie   udelené sťažovateľke   3.   augusta   1998   a   súčasne   jej   oznámil,   že   zmluvu   o   sprostredkovaní z 3. augusta 1998 považuje za neplatnú. Preto sa sťažovateľka následne žalobou podanou okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb 314/99 domáhala vyslovenia, že zmluva   o   sprostredkovaní   z   3.   augusta   1998   je   platná.   Tomuto   návrhu   okresný   súd rozsudkom z 3. júna 2003 aj vyhovel, avšak vo výroku rozsudku chybne uviedol, že platná je   zmluva   o   sprostredkovaní   nie   z   3.   augusta   1998,   ale   z „3.   augusta   1999“.   Návrh sťažovateľky na vydanie opravného uznesenia bol zamietnutý.

Následne sa sťažovateľka z dôvodu, podľa nej, neplnenia ustanovení platnej zmluvy o   sprostredkovaní   žalovaným   domáhala   od   žalovaného   zaplatenia   zmluvnej   pokuty v zmysle   zmluvného   dojednania   v   čl.   4   predmetnej   zmluvy   o   sprostredkovaní,   podľa ktorého „Pri porušení ustanovení tejto zmluvy (t. j. pri vypovedaní tejto zmluvy, ako aj príslušného splnomocnenia) sprostredkovateľovi vzniká nárok na pokutu vo výške(...)“.

Okresný súd prvým vo veci vydaným rozsudkom sp. zn. 23 Cb 316/06 z 22. mája 2007   žalobu   sťažovateľky   zamietol   s   tým,   že   v   konaní predchádzajúcom   jeho   vydaniu sa okresný súd zaoberal platnosťou zmluvy o sprostredkovaní z 3. augusta 1998, pretože bol toho   názoru,   že   táto   otázka   nebola   vyriešená   ani   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 24 Cb 314/99,   keďže   v   tomto   konaní   bola   vyslovená   platnosť   inej   zmluvy,   a   to z „3. augusta   1999“.   Následne   krajský   súd   v   odvolacom   konaní   predmetný   rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s odôvodnením, že otázka platnosti zmluvy o sprostredkovaní je už vecou res iudicata, pretože už bola vyriešená v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 24 Cb 314/99, preto krajský súd uložil okresnému súdu, aby sa v ďalšom konaní zaoberal oprávnenosťou zmluvnej pokuty.

Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. 23 Cb 316/03 z 8. apríla 2008 opätovne žalobu sťažovateľky zamietol, avšak tentokrát s odôvodnením, že na uplatnenie si nároku na zmluvnú pokutu sťažovateľkou neboli splnené všetky zmluvné dojednania podľa citovaného čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní, ktorým si zmluvné stany stanovili, že sťažovateľka bude mať   nárok   na   zmluvnú   pokutu   iba   v   prípade   vypovedania   tejto   zmluvy   a   súčasne (kumulatívne)   aj   vypovedania   príslušného   splnomocnenia   žalovaným,   pričom   podľa záverov   okresného   súdu   žalovaný   vypovedal   iba   splnomocnenie,   nie   však   zmluvu o sprostredkovaní.

O odvolaní proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd napádaným rozsudkom sp. zn. 3 Cob 217/08 z 25. marca 2009.

Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto: «Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, a preto v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. len konštatoval, ako je hore uvedené správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a tento záver potvrdil i výsluch svedka Ing. P. V. (konateľa žalobcu od 6. 3. 2000) pred odvolacím súdom, ktorého vypočul z dôvodu, že žalobca v odvolaní namietal skutočnosť, že súdom prvého stupňa nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p.

Z výsluchu svedka Ing. P. V., ktorého žalobca navrhol vypočuť na prejav vôle strán pri uzatváraní zmluvy odvolací súd nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na iný výklad ustanovenia č. 4 bod 3 zmluvy, než zistil súd prvého stupňa.

Naviac odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na výpoveď svedka Ing. J. Ž. pred súdom prvého stupňa (l. č. 158), ktorý uviedol, že zmluvu o sprostredkovaní podpisoval on a až po   nahliadnutí   na zmluvu   uviedol,   že zmluvu   podpísal p.   V.   a určite k   zmluve   bolo pripojené splnomocnenie. Skutočnosť, že plná moc bola pripojená k zmluve však v konaní preukázaná nebola.

Výsluch svedka Ing. P. V., terajšieho konateľa žalobcu a člena predstavenstva H., a. s. v čase podpisu zmluvy, tiež nemohla objasniť prejav vôle žalovaného a jediný účastník procesu uzatvárania zmluvy a jej podpisovania za žalovaného, vtedajší generálny riaditeľ Ing. J. D., je už nebohý.

Na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že záver súdu prvého stupňa, že osobitné plnomocenstvo z 3. 8. 1998, ktoré žalovaný vypovedal a ktoré žalobca považuje za rozhodujúcu skutočnosť porušenia zmluvy, a tým aj pre vznik nároku na zmluvnú pokutu, nebolo prehlásené za súčasť zmluvy a ani označené ako príloha, je správne.

Žalovaný priamo v zmluve, a to v jej čl. 1 bod 2, udelil žalobcovi splnomocnenie k rokovaniu   s   poisťovňami   za   účelom   sprostredkovania   poistenia   a   risk   managementu. Z uvedeného   znenia   nesporne   vyplýva,   že   toto   plnomocenstvo   platilo   pre   celý   predmet zmluvy (čl. 1 bod 1) a vzhľadom k tomu, že zmluva je platná, je platné i splnomocnenie udelené v zmluve.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že súd prvého stupňa otrocký prevzal gramatický výklad žalovaného a nerešpektoval zákonné výkladové pravidlá (§ 35 Obč. zák. a   §   266   Obch.   zák.),   a   to   prednosť   prejavu   vôle   pred   jeho   jazykovým   alebo   iným vyjadrením.

V čl. 4 bod 3 zmluvy, ktorý je dohodou o zmluvnej pokute v zmysle § 544 Obč. zák. je uvedené „Pri porušení ustanovení tejto zmluvy (t. j. pri vypovedaní tejto zmluvy, ako aj príslušného splnomocnenia) sprostredkovateľovi vzniká nárok na pokutu vo výške 20 % zo súčasnej hodnoty poistného(...)“.

Z   tohto   znenia   nepochybne   vyplýva,   že   účastníci   prejavili   vôľu   pri   porušení ustanovení   zmluvy,   t. j.   pri   vypovedaní   zmluvy,   ako   aj   príslušného   splnomocnenia sankcionovať   takéto   porušenie   dohodnutou   zmluvnou   pokutou.   Na   tomto   gramatickom výklade zmluvy nemôže nič zmeniť ani vysvetlenie rôznych jazykovedných ústavov o tom, čo v texte znamenajú zátvorky.

Logický výklad tohto ustanovenia zmluvy je podľa zásad formálnej logiky taký, že rozhodujúce bolo pri tejto dohode objasniť zmysel toho, pri akom porušení zmluvy vzniká nárok na zmluvnú pokutu, teda t. j. znamená s prihliadnutím na logickú väzbu, že len pri takomto porušení.

Odvolací súd je toho názoru, že podľa všetkých ďalších možných výkladov znenia príslušného článku zmluvy (systematicky, historicky, teleologicky a pod.) relevantný je len jednoznačný jazykový prejav vyjadrený v zmluve písomne, tak ako správne rozhodol súd prvého stupňa.

Pokiaľ sa týka výkladového pravidla uvedeného v § 266 Obch. zák. pri tomto je vždy potrebné   prihliadať   k   okolnostiam   za   akých   k právnemu úkonu   došlo.   K   uzavretiu tzv. zmluvy o sprostredkovaní došlo 3. 8. 1998 a za žalovaného ju podpísal Ing. J. D., vtedajší generálny riaditeľ a podľa súhlasného tvrdenia účastníkov sám osobne rokoval i o uzavretí zmluvy, a zmluvu nevypracoval právny a ani iný odbor žalovaného.

Pri výklade prejavu vôle v obchodných záväzkových vzťahoch úmysel konajúceho - zmluvnej   strany   musí   preukazovať   len   konajúci   účastník   a   povinnosť   preukázať   svoje tvrdenie bola na žalobcovi. Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal úmysel osoby konajúcej za žalovaného, teda nesplnil svoju dôkaznú povinnosť.

Odvolací súd záverom uvádza, že okrem všetkých spomínaných výkladov jestvuje ešte výklad   spravodlivý   a   podľa   tohto   výkladu,   ktorý   je   v   súvislosti   s   logickým   výkladom prioritným, je možné len konštatovať, že tzv. zmluva o sprostredkovaní (podľa rozsudku odvolacieho súdu 25 Cob 250/02 je zmluva inominátnou zmluvou), že účastníci v čase uzavretia zmluvy (r. 1998) uzatvorili zmluvu v rozpore so všetkými vtedajšími podmienkami na poistnom trhu, pretože žalovaný bol pre každú poisťovňu vzhľadom na výšku poistného ideálnym klientom a nebolo pre neho potrebné cez sprostredkovateľa vyhľadávať poisťovňu. Naviac z výpisov z obchodného registra vyplýva vzájomná prepojenosť H, a.s. a právneho predchodcu žalobcu prostredníctvom vtedajšieho a aj súčasného konateľa žalobcu, a to J. Ž. bol konateľom v čase od 17. 2. 1997 do 5. 5. 1999 a zároveň od 23. 3. 1999 do 2. 5. 2000 predsedom   predstavenstva   H.,   a. s.,   a P.   V.   bol   v   čase   od   24. 11. 1997   do   22. 3. 1999 členom predstavenstva a od 23. 3. 1999 podpredsedom predstavenstva a zároveň v čase od 6. 3. 2000 konateľom právneho predchodcu žalobcu a je ním dodnes.

Žalovaný zaplatil v roku 1998 H. poistné v sume 324.588.174,- Sk a táto žalovanému nevyplatila žiadne nároky z titulu poistných udalostí, ako vyplýva z predloženého Protokolu o   výsledku   kontroly,   ktorú   vykonal   Najvyšší   kontrolný   úrad   Slovenskej   republiky   (máj 2002). Z tohto protokolu súd zistil, že po vypovedaní poistných zmlúv s H., a. s. žalovaný uzavrel poistné zmluvy s inými poisťovňami, kde platil podstatne nižšie poistné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.»

Z citovanej časti rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd dôležitým momentom konania, ako aj odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu venoval náležitú pozornosť. Krajský súd svoje závery uviedol a zdôvodnil v ich logickej postupnosti vychádzajúc pritom zo svojich vlastných skutkových zistení, ako aj zo skutkových zistení okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.

Krajský súd v rámci svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu sústredil svoju pozornosť   na   okresným   súdom   podaný   a   sťažovateľkou   spochybňovaný   výklad   vôle zmluvných strán v zmluve o sprostredkovaní, a to konkrétne v jej ustanovení čl. 4 ods. 3, v ktorom   bola   dojednaná   zmluvná   pokuta,   ako   aj   predpoklady   jej   uplatnenia.   V   tejto súvislosti krajský súd v prvom rade zrozumiteľne poukázal na skutočnosť, že v danom prípade   nie   je   možné   vykladať   vôľu   zmluvných   strán   vyjadrenú   v   čl.   4   zmluvy o   sprostredkovaní   podľa   ich   úmyslu   v   čase   jej   uzavretia   (§   266   ods.   1   Obchodného zákonníka), pretože ho nie je možné spoľahlivo zistiť, keďže „jediný účastník procesu uzatvárania zmluvy a jej podpisovania za žalovaného, vtedajší generálny riaditeľ(...), je už nebohý“. Následne, s cieľom zistiť a ustáliť najpravdepodobnejší význam vôle zmluvných strán, ktorú vyjadrili v dotknutom čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní, krajský súd zisťoval jeho význam, ktorý mu prikladali zmluvné strany, ktorým bol určený (§ 266 ods. 2 Obchodného zákonníka), keďže jednej z neho plynulo právo a druhej povinnosť.   Avšak súčasne pri zisťovaní tohto významu bol krajský súd povinný (§ 266 ods. 3 Obchodného zákonníka) zohľadniť   všetky   okolnosti   súvisiace   s   prejavom   vôle   (krajský   súd   zohľadnenie   týchto okolností vplývajúcich na prejav vôle zmluvných strán v čase jej zmluvného vyjadrenia označil   ako   „spravodlivý   výklad“)   vrátane rokovania   o   uzavretí   zmluvy   a   praxe,   ktorú strany   medzi   sebou   zaviedli,   ako   aj následného   správania   strán,   pokiaľ   to   povaha   vecí pripúšťa.

Aplikujúc   všetky   už   uvedené   výkladové   pravidlá   na   zistenie   významu   vôle zmluvných strán v obchodných záväzkových vzťahoch (tak, ako to uviedli zmluvné strany v   návestí   zmluvy   o   sprostredkovaní,   táto   bola   uzavretá   podľa   Obchodného   zákonníka) krajský súd dospel k logickému a zdôvodniteľnému záveru, prečo sa priklonil (rovnako ako aj   okresný   súd)   k   takému   významu   znenia   čl.   4   zmluvy   o   sprostredkovaní,   ktorý   mu pripisuje   žalovaný, a nie   sťažovateľka. Krajský   súd   sa   stotožnil   s dôvodmi   žalovaného spočívajúcimi v princípoch gramatiky (spôsob vyjadrenia kumulatívnej podmienky „ako aj“,   na   rozdiel   od   vyjadrenia   alternatívnej   podmienky „alebo“),   v   princípoch   logiky (v prípade,   že   by   zmluvná   pokuta   bola   dojednaná   pre   akékoľvek   porušenie   zmluvy, zmluvné strany by si podmienky jej uplatnenia osobitne nevyšpecifikovali), v zohľadnení všetkých   objektívnych   okolností,   ktoré   uzatvorenie   predmetnej   zmluvy   sprevádzali (majetkové   pomery   žalovaného,   ktoré   neodôvodňovali   nutnosť   využívať   služby sťažovateľky   ako   sprostredkovateľa   pri   uzatvorení   poistnej   zmluvy,   a   s   tým   súvisiace personálne prepojenie vedenia sťažovateľky a poisťovne, s ktorou sťažovateľka napokon žalovanému sprostredkovala uzatvorenie poistnej zmluvy), ako aj v zohľadnení následného (po   uzatvorení   zmluvy)   správania   sa   zmluvných   strán   (vyplatenie   odmeny   za sprostredkovanie   sťažovateľke   samotnou   poisťovňou,   zaplatenie   poistného   žalovaným, avšak nevyplatenie mu nárokov z poistných udalostí) a napokon aj v zohľadnení praxe (voči tretím osobám na preukazovanie oprávnenia splnomocnenca konať v prospech a v záujme splnomocniteľa,   bez   nutnosti   oboznamovať   tretie   osoby   s   obsahom   celej   zmluvy,   slúži splnomocnenie, predpokladom na vydanie ktorého je samotná zmluva, takže vypovedanie splnomocnenia neznamená aj automatické vypovedanie zmluvy ako takej).

Podľa záverov krajského súdu sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno a náležite neodôvodnila   svoje   tvrdenie,   že   došlo   k   naplneniu   podmienok   na   zaplatenie   zmluvnej pokuty podľa čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky v konaní pred   ústavným   súdom   konštatuje,   že   je   síce   pravdou,   že   v   napadnutom   rozhodnutí   sa krajský súd napr. vyslovene nezaoberal otázkou, prečo na prípad sťažovateľky nie je možné aplikovať ustanovenie § 36 ods. 3 Občianskeho zákonníka, avšak z kontextu samotného odôvodnenia rozhodnutia a ním aplikovaných ustanovení obchodného kódexu, ako aj zo samotnej   zmluvy   o   sprostredkovaní   vyplýva,   že   ju   zmluvné   strany   uzatvorili   podľa Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa prioritne posudzuje aj jej obsah [námietky a) a e)].

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že krajský súd sa nevysporiadal s dôkazmi a tiež že nevychádzal zo zisteného skutkového stavu [námietky b) a d)], ústavný súd uvádza, že zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   ani   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, II. ÚS 56/07). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

Sťažovateľkou spochybňovaný tzv. „spravodlivý výklad“ krajského súdu [námietka c)]   spočíva vzhľadom na jeho obsah v podstate vo všetkých objektívnych okolnostiach sprevádzajúcich   uzatvorenie   zmluvy   o   sprostredkovaní,   zohľadnených   krajským   súdom podľa   §   266   ods.   3   Obchodného   zákonníka,   pričom   na   tomto   závere   nič   nemení   ani ojedinelé slovné označenie týchto okolností krajským súdom.

Napokon, pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o nezákonnosti rozhodnutia krajského súdu   z   dôvodu,   že   nezohľadnil   iné   rozhodnutie   súdu   vyššej   inštancie   v   sťažovateľkou tvrdenej obdobnej veci (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 98/04), na ktoré ho sťažovateľka upozornila, ústavný súd konštatuje, že nebolo povinnosťou krajského súdu zohľadňovať rozhodnutie hoci aj nadriadeného súdu, avšak týkajúce sa skutkovo inej veci, a týmto   postupom   nemôže   samo   osebe   dôjsť   ani   k   porušeniu   práva   sťažovateľky   na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   (II.   ÚS   3/97,   I.   ÚS   225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor   svojím   vlastným už ani preto,   že ústavný   súd nie je opravným súdom   právnych názorov krajského súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   na   zásadné   námietky   odvolania   sťažovateľky zaujal také stanovisko, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   odvolanie   sťažovateľky   považovať   za   neodôvodnené a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (Obchodného zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, v tejto časti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na všetky uvedené skutočnosti   ústavný súd podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010