znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 22/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. P., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k. 23 Co 52/2006-235 zo 16. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. P. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2008   doručená   sťažnosť   Š.   P.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Co 52/2006-235 zo 16. októbra 2006. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 136/98 z 26. augusta 2005 bol zrušený spoločný nájom účastníkov konania k bytu označenom vo výrokovej časti predmetného rozsudku a súčasne bolo rozhodnuté o povinnosti zabezpečiť sťažovateľovi (v predmetnom konaní odporcovi) náhradné   ubytovanie.   Rozsudok   okresného   súdu   bol   v zásade   potvrdený   rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 52/2006-235 zo 16. októbra 2006. Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 2 Cdo 154/2007 z 31. marca 2008 tak, že dovolanie odmietol s odôvodnením, že nie je prípustné.

Sťažovateľ zastával názor, že krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci tým, že mu znemožnil uplatňovať jeho práva vyplývajúce z nájmu bytu, porušil jeho základné právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   jeho   sťažnosť   smeruje   proti   takému   právoplatnému rozhodnutiu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušuje jeho základné práva alebo slobody, preto žiada prijať sťažnosť na ďalšie konanie, aj keď nie sú splnené podmienky podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 52/2006-235 zo 16. októbra 2006, predmetný rozsudok zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť označeného rozsudku krajského súdu. Záverom sťažovateľ žiadal aj o úhradu trov konania, ktoré mu vznikli z dôvodu právneho zastúpenia advokátom, a to v sume 6 732 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 23Co 52/2006-235 zo 16. októbra 2006 došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako   vyplýva   z   pripojeného   rozsudku   krajského   súdu   č. k. 23Co   52/2006-235 zo 16. októbra 2006, tento nadobudol právoplatnosť 4. januára 2007.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade od 4. januára 2007. Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 27. novembra 2008, teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Dovolanie sťažovateľa bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 154/2007 z 31. marca 2008 ako neprípustné, a keďže ústavný súd nezistil žiadne dôvody na vyslovenie porušenia označených základných práv a slobôd uvedeným uznesením najvyššieho súdu, v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danej veci nemohlo založiť plynutie predmetnej lehoty, pretože podanie neprípustného dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno preto považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V prípadoch,   keď   je   dovolanie   neprípustné,   nemožno   dovolanie   považovať   za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých prípadoch   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   plynie   odo   dňa   nadobudnutia právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí dovolania   z dôvodu   jeho   neprípustnosti   treba   považovať   za   rozhodnutie   deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť ešte predtým, ako sa sťažovateľ obrátil neprípustným dovolaním na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok voči týmto rozhodnutiam všeobecných súdov. Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok   nápravy, ktorý   je predpokladom   (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03, I. ÚS 31/05).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského súdu č. k. 23 Co 52/2006-235 zo 16. októbra 2006 odmietnuť ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009