znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 22/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008 predbežne   prerokoval   návrh   R.   Ch.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   Č.,   B.,   na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/116/06-K zo 4. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Návrh R. Ch. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. apríla 2007 doručený návrh R. Ch., B. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., B.,   na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť   funkcií   (ďalej   len   „výbor“)   sp. zn. VP/116/06-K   zo   4.   decembra   2006 (vyhotoveného 28. marca 2007).

Z návrhu vyplýva, že rozhodnutím výboru sp. zn. VP/116/06-K zo 4. decembra 2006 (vyhotoveného 28. marca 2007) bolo konštatované, že navrhovateľ ako verejný funkcionár podľa   čl.   3   ods.   1   v spojení   s čl.   2   ods.   1   písm.   c)   ústavného   zákona   č.   357/2004 Z. z. o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v platnom znení (ďalej len „ústavný zákon“) porušil povinnosť, ktorá mu vyplývala z ustanovenia čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, a v dôsledku toho mu bola uložená pokuta v sume 213 750 Sk.

Podľa názoru navrhovateľa výbor rozhodol v rozpore s ústavným zákonom, pretože: „(...)   verejný   funkcionár   neporušil   povinnosti   uvedené   v čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona a rozhodol o uložení pokuty bez právneho dôvodu.“

Navrhovateľ svoje tvrdenie zdôvodnil nasledovne: „1. Je síce pravdou, že navrhovateľ vykonával funkciu ministra kultúry Slovenskej republiky   od   15.   10.   2002   do   4.   7.   2005,   následne   týmto   dňom   pokračoval   vo   výkone verejnej funkcie ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a to od 4. 7. 2005 do 5. 4.   2006 a následne od 5.   4.   2006 do 4.   7.   2006 opäť ako minister kultúry Slovenskej republiky. Z uvedeného je zrejmé, že výkon funkcie verejného funkcionára bol od 16. 10. 2002 do 4. 7. 2006 neprerušený a nepretržitý a až uvedeným dňom 4. 7. 2006 začala plynúť lehota   podľa   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona   a   preto   verejný   funkcionár   neporušil ustanovenie čl. 8 ods. 5 ústavného zákona. Máme za to, že čl. 8 ods. 5 ústavného zákona síce   špecifikuje,   že   ktorí   verejní   funkcionári   majú   podať   oznámenie   podľa   tohto ustanovenia, ale zároveň nešpecifikuje, že odo dňa skončenia ktorej verejnej funkcie sa toto oznámenie má podať. Nakoľko navrhovateľ bol aj po skončení funkcie ministra kultúry Slovenskej republiky verejným funkcionárom, lebo pokračoval vo výkone mandátu poslanca Národnej rady slovenskej republiky, ktorý si ako člen vlády neuplatňoval, preto sa právom nazdáva, že až dňom 4. 7. 2006 začala plynúť lehota podľa predmetného článku ústavného zákona. (...)

2. Rovnako je nesporné, že uvedený čl. 8 ods. 5 má formálnu ako aj vecnú vadu, keď neurčuje, komu má verejný funkcionár takéto oznámenie podať. (...) Z uvedenej skutočnosti, keďže   ide   o   neúplnú   právnu   normu,   ktorej   chýba   jej   podstatná   časť   (uvedenie   orgánu príslušného na prijatie oznámenia podľa čl. 8 ods. 5) nie je možné prísť k právnemu názoru, že verejný funkcionár porušil povinnosti uvedené v článku 8 ods. 5, pretože nie je možné uložiť sankciu za nesplnenie neúplnej alebo nulitnej právnej normy.“

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ žiada, aby ústavný súd: „(...) nálezom napadnuté rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií č. VP/116/06-K zo dňa 4. decembra 2006 zrušil.“

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo   dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia   výboru   má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom posudzovaného návrhu je preskúmanie napadnutého rozhodnutia výboru sp. zn. VP/116/06-K zo 4. decembra 2006 (vyhotoveného 28. marca 2007) v konaní podľa jedenásteho   oddielu   druhej   hlavy   zákona   o ústavnom   súde   označenom   ako „Konanie o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov“ (§ 73a, § 73b zákona o ústavnom súde).

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa   § 73b ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   v konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov je v právomoci ústavného súdu preskúmať, či konanie navrhovateľa ako verejného funkcionára   bolo   alebo   nebolo   v rozpore   s   ustanoveniami   ústavného   zákona,   t. j.   či povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z ústavného zákona porušil alebo neporušil, a teda či je z tohto hľadiska rozhodnutie orgánu konajúceho vo veci ochrany verejného záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   (výboru)   z ústavného   hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Obranná argumentácia navrhovateľa proti rozhodnutiu výboru sp. zn. VP/116/06-K zo 4. septembra 2006 (vyhotoveného 28. marca 2007) sa zakladá na tvrdení, že navrhovateľ neporušil povinnosť verejného funkcionára uloženú mu v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, takže   pokuta za jej   údajne (výborom   tvrdené) porušenie mu bola uložená protiústavne, t. j. v rozpore s ústavným zákonom.

Podľa čl. 8 ods. 1 ústavného zákona sa verejnému funkcionárovi podľa čl. 2 ods. 1 písm. a), c) a d), ktorý v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám, sa počas jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie zakazuje

a) byť zamestnaný v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu u   tých   osôb,   ak   je   jeho   mesačná   odmena   v   tomto   zamestnaní   vyššia   ako   10-násobok minimálnej mzdy,

b) byť členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu tých osôb, c) byť spoločníkom, členom alebo akcionárom tých osôb,

d) mať uzatvorenú zmluvu o prokúre, mandátnu zmluvu, komisionársku   zmluvu, zmluvu o sprostredkovaní, zmluvu o obchodnom zastúpení, zmluvu o tichom spoločenstve alebo darovaciu zmluvu s týmito osobami,

e) mať uzatvorenú zmluvu, ktorej obsahom je oprávnenie konať v mene tých osôb.

Podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona verejný funkcionár podľa odseku 1 je povinný do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a)   u   ktorých   osôb   bol   zamestnaný   v   pracovnom   pomere   alebo   v   obdobnom pracovnom vzťahu,

b) v ktorej právnickej osobe bol členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu,

c) ktorých právnických osôb sa stal členom, akcionárom alebo spoločníkom,

d) s ktorými osobami uzatvoril zmluvy podľa odseku 1 písm. d) alebo písm. e).

Z citovaných ustanovení je zrejmé, že v čl. 8 ústavného zákona ústavodarca zakotvil pre   vymedzený   okruh   verejných   funkcionárov   tzv.   postzamestnanecké   obmedzenia a povinnosti s nimi spojené. Do skupiny verejných funkcionárov, na ktorých sa uvedené ustanovenie ústavného zákona vzťahuje, patria aj členovia vlády [čl. 2 ods.   1 písm. c) ústavného zákona], nie však poslanci Národnej rady Slovenskej republiky [čl. 2 ods.   1 písm. b) ústavného zákona].

Argumentácia   navrhovateľa   o protiústavnom   rozhodnutí   výboru   je   založená   na tvrdení, že navrhovateľ bol verejným funkcionárom nepretržite v období od 15. októbra 2002 do 4. júla 2005, pričom v tomto období navrhovateľ zastával najprv funkciu ministra kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „minister“), potom bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „poslanec národnej rady“) a napokon opäť zastával funkciu ministra. Podľa navrhovateľa lehota na podanie oznámenia podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona mu ako verejnému funkcionárovi začala plynúť až 4. júla 2006, kedy prestal pôsobiť v poslednej z uvedených troch na seba časovo nadväzujúcich verejných funkcií.

Z potvrdenia vydaného 20. júna 2006 vedúcim Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária národnej rady“), ktoré je prílohou k návrhu navrhovateľa, vyplýva: „Poslanecký mandát sa od 15. októbra 2002 do 24. mája 2005“ (nie ako v návrhu uvádza navrhovateľ do „4. 7. 2005“, pozn.) „a od 5. apríla 2006 do 17. júna 2006“ (nie ako   v návrhu   uvádza   navrhovateľ   do „4.   7.   2006“,   pozn.) „neuplatňoval   z dôvodu vykonávania funkcie člena vlády Slovenskej republiky povereného vedením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Mandát zanikol uplynutím III. volebného obdobia 17. júna 2006.“

Z napadnutého   rozhodnutia   výboru   sp.   zn.   VP/116/06-K   zo   4.   decembra   2006 (vyhotoveného 28. marca 2007) ústavný súd zistil, že navrhovateľovi bola uložená pokuta za   porušenie   povinnosti   ustanovenej   v čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona   ako   verejnému funkcionárovi podľa čl. 2 ods. 1 písm. c) ústavného zákona, konkrétne ako „bývalému ministrovi kultúry“, ktorý skončil s vykonávaním tejto verejnej funkcie „23. 5. 2005“ (pozri str. 2 napadnutého rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené zistenia, ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. c) ústavného zákona, ktorý podliehal povinnosti podľa čl. 8 ods. 1 v spojení s čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, začala plynúť lehota na   splnenie   si   uvedenej   povinnosti   dňom,   keď   prestal   vykonávať   túto   verejnú   funkciu ministra, t. j. 24. mája 2005 (pozri potvrdenie kancelárie národnej rady). Na uvedených záveroch nič nemení ani skutočnosť, že navrhovateľ aj po tomto dni vykonával verejnú funkciu poslanca národnej rady, t. j. navrhovateľ mal síce aj naďalej postavenie verejného funkcionára v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. b) ústavného zákona, avšak verejný funkcionár v postavení   poslanca   národnej   rady   nepodlieha   podľa   čl.   8   ods.   1   ústavného   zákona povinnosti podať písomné oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona. Rovnako na veci nič nemení ani skutočnosť, že navrhovateľ opakovane pôsobil vo verejnej funkcii ministra, pretože   v čase,   keď   prestal   prvýkrát   vykonávať   verejnú   funkciu   ministra,   nemohol predvídať, že do tejto verejnej funkcie bude ustanovený opakovane, preto táto skutočnosť nemohla nijako ovplyvniť splnenie si jeho povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona po prvom skončení vykonávania tejto verejnej funkcie. Napokon aj výbor v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol: „(...) funkciu ministra vykonával dvakrát a pri každom ukončení tejto funkcie mal a má povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona (...).“

Na základe uvedeného navrhovateľovi od 24. mája 2005 [deň skončenia verejnej funkcie   podľa   čl.   2   ods.   1   písm.   c)   ústavného   zákona]   bez   akýchkoľvek   pochybností uplynula   procesno-právna   lehota   na   podanie   písomného   oznámenia   podľa   čl.   8   ods.   5 ústavného zákona najneskôr 26. júna 2006 (pondelok), pretože posledný deň lehoty 24. jún 2006 inak pripadol na deň pracovného pokoja (sobota). Z napadnutého rozhodnutia výboru však   vyplýva,   že   navrhovateľ   si   splnil   povinnosť   podať   písomné   oznámenie   až 15. decembra 2006, t. j. až po uplynutí lehoty na jeho podanie ustanovenej v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   vo   vzťahu   k preskúmavanému rozhodnutiu   výboru,   ako   aj   vzhľadom   na   charakter   a účel   povinnosti   podať   písomné oznámenie podľa   čl.   8 ods.   5 ústavného zákona považuje tvrdenia   navrhovateľa   o jeho nepretržitom pôsobení vo verejnej funkcii za tvrdenia bez právneho významu.

Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľa, že nemohol porušiť povinnosť uloženú mu v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona aj preto, že táto právna norma je podľa neho „neúplná“, lebo neuvádza, ktorému orgánu je verejný funkcionár povinný predmetné písomné oznámenie podať,   ústavný súd   konštatuje,   že ustanovenie čl.   8   ods.   5   ústavného zákona nemožno vykladať a aplikovať izolovane, ale iba v kontexte a v úzkej prepojenosti s celým znením ústavného zákona. Z čl. 9 ods. 1 ústavného zákona vyplýva, že na konanie vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov v prípade verejného funkcionára podľa čl. 2 ods. 1 písmeno a) až n) ústavného zákona je príslušný výbor. Vzhľadom na uvedené sa námietky navrhovateľa aj v tomto bode javia ako neopodstatnené.

Uvedené skutočnosti boli základom pre rozhodnutie ústavného súdu, že navrhovateľ si nesplnil svoju povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona v stanovenej zákonnej lehote a z tohto hľadiska nemožno rozhodnutie výboru sp. zn. VP/116/06-K zo 4. decembra 2006 (vypracované 28. marca 2007) považovať za protiústavné. Preto ústavný súd návrh navrhovateľa   už   po   jeho   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne neopodstatnený   odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008