znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 22/07-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., N., zastúpeného advokátom Mgr. R. H., B., vo veci namietaného   porušenia   čl.   1,   2   a   13   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základných   práv zaručených v čl. 20, 35 a 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského   súdu   v   Nitre   sp. zn. 11 S 99/2004   z 13.   apríla   2005,   ako   aj   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2007 faxom doručená a podaním doručeným 24. januára 2007 písomne doplnená sťažnosť M.   Š.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   čl.   1,   2   a   13   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv zaručených v čl. 20, 35 a 46 ods. 1 a 2 ústavy postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 99/2004   z 13.   apríla   2005,   ako aj   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006.

Zo   sťažnosti,   ako   aj   z napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že sťažovateľ   bol   trestným   rozkazom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   sp.   zn.   4   T   2/1995 zo 17. januára   1995   uznaný   vinným   zo   spáchania   trestného   činu   pytliactva spolupáchateľstvom   a z trestného   činu   krádeže   spolupáchateľstvom,   pričom   neskôr   bolo sťažovateľovi odsúdenie zahladené. Následne 22. apríla 1997 bol sťažovateľovi vydaný zbrojný preukaz (t. j. v čase po právoplatnom odsúdení za spáchané trestné činy) v zmysle podmienok, ktoré vyžadoval v tom čase účinný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.   246/1993 Z. z. o zbraniach a strelive (ďalej len „pôvodný   zákon o zbraniach“). Podľa znenia   pôvodného   zákona   o zbraniach   bolo   potrebné   k žiadosti   o vydanie   zbrojného preukazu predložiť „výpis z registra trestov“.

S účinnosťou od 1. januára 2004 bol prijatý zákon č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach   a   strelive   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o zbraniach“),   ktorým   bol   nahradený   pôvodný   zákon   o zbraniach,   pričom   prechodné ustanovenie   §   72   ods.   4 zákona o zbraniach   vyžadovalo,   aby každý,   komu   bol   vydaný zbrojný preukaz pred 1. septembrom 2002, predložil do 1. apríla 2004 „odpis z registra trestov“ policajnému   útvaru,   ktorý   zbrojný   preukaz   vydal.   Následne   po   zistení,   že sťažovateľ bol trestne stíhaný a právoplatne odsúdený, Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, odbor poriadkovej polície, oddelenie správnej služby v Nových Zámkoch (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) rozhodnutím č. ORP-83-14/OSS-2004 z 26. októbra 2004 rozhodlo o odňatí zbrojného preukazu sťažovateľovi z dôvodu, že v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) zákona o zbraniach   už nebol nepovažovaný za bezúhonnú osobu. Na   základe   odvolania sťažovateľa bolo   predmetné   rozhodnutie   potvrdené   rozhodnutím   Krajského   riaditeľstva Policajného   zboru   v Nitre   (ďalej   len   „krajské   riaditeľstvo“)   č. KRP-396-1/PP-2004 z 2. decembra 2004.

Dôvody,   ktorými   sťažovateľ   argumentoval   v konaní   pred   správnymi   súdmi (krajským súdom a najvyšším súdom), t. j. v konaní o žalobe na preskúmanie rozhodnutí okresného   riaditeľstva   a krajského   riaditeľstva   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho poriadku, sú zhodné z dôvodmi, kvôli ktorým sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že v čase, keď mu bol odňatý zbrojný preukaz,   nespadal   do   kategórie   osôb,   ktoré   sa   v zmysle   §   19   ods. 1   písm.   a)   zákona o zbraniach   nepovažovali   za   bezúhonné.   Podľa   uvedeného   ustanovenia   účinného v rozhodnom čase sa za bezúhonnú osobu nepovažoval ten, kto bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin   a úmyselný trestný   čin   spáchaný so   zbraňou. Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   uvedené   ustanovenie   vyžaduje   jednak   to,   aby   osoba   nie bezúhonná   bola   právoplatne „odsúdená“,   túto   podmienku   on   v čase   odňatia   zbrojného preukazu nespĺňal, pretože jeho odsúdenie bolo zahladené, t. j. malo sa na neho hľadieť, ako keby nebol odsúdený, a jednak to, aby osoba nie bezúhonná bola právoplatne odsúdená za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin „a“ úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou, t. j. spojka „a“ podľa sťažovateľa vyjadruje kumulatívnu a nie alternatívnu požiadavku, ako to chápe najvyšší súd. Nadväzne na to sťažovateľ tvrdí, že ani v tomto smere sa nemôže považovať za osobu nie bezúhonnú, pretože nikdy nespáchal a nebol odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, iba za trestný čin spáchaný so zbraňou (pytliactvo), teda nespĺňa ani túto kumulatívnu podmienku podľa citovaného ustanovenia zákona o zbraniach.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „(...) nemá súd právomoc meniť svojou úvahou znenie právneho predpisu, ktorý bol prijatý zákonodarnou mocou.   Pokiaľ   zákonodarca   prijal   právny   predpis   s kumulatívne   prijatou   podmienkou, nemôže takúto súd zmeniť na alternatívnu. Súd nemôže ísť nad rámec zákona.“, aj preto podľa sťažovateľa najvyšší súd konal v rozpore s čl. 1, 2 a 13 ústavy.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdí,   že   interpretácia   §   19   ods.   1   písm.   a)   v spojení s § 72 ods. 4   zákona   o   zbraniach v   napadnutom   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Sž-o-KS   91/2005   zo   4.   augusta   2006   je   v rozpore   s ústavou,   pretože „právny   názor o preukazovaní bezúhonnosti podľa nových podmienok na už existujúce právne vzťahy, je v rozpore   so   zákazom   retroaktivity  ...“ Podľa   jeho   tvrdení   povinnosť   predložiť   odpis z registra trestov neznamená sprísnenie podmienok držania zbrane, ale je to len „procesný postup zisťovania podmienok na držanie zbrane. Samotné podmienky sú uvádzané v znení zákona, pričom podmienka bezúhonnosti je v ust. § 19 zákona. Preto je nutné skúmať, či sú splnené podmienky bezúhonnosti podľa § 19 zákona, a nie či je povinnosť predložiť odpis alebo výpis z registra trestov“. Navyše podľa sťažovateľa ustanovenie § 72 ods. 1 zákona o zbraniach výslovne uvádza, že zbrojný preukaz vydaný pred 1. januárom 2004, t. j. za účinnosti pôvodného zákona o zbraniach, sa považuje za zbrojný preukaz aj podľa zákona o zbraniach.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:„Okresné   riaditeľstvo   PZ,   Odbor   poriadkovej   polície,   Oddelenie   správnej   služby v Nových   Zámkoch   vydalo   dňa   26. 10. 2004   rozhodnutie,   č.   p.:   ORP-83-14/OSS-2004, ktorým odňal sťažovateľovi zbrojný preukaz č. 104200 na oprávnenie držať zbraň a strelivo na ochranu osoby a majetku, výkon zamestnania a na poľovné účely vydaný dňa 22. 4. 1997 s dobou platnosti do 22. 4. 2007.

Voči rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie zo dňa 9. 11. 2004. Krajské   riaditeľstvo   PZ   v   Nitre   vydalo   dňa   2. 12. 2004   rozhodnutie   o   odvolaní, č. p.: KRP-396-1/PP-2004, ktorým odvolanie účastníka konania zamietol a rozhodnutie OR PZ,   odbor   poriadkovej   polície,   oddelenie   správnej   služby   v   Nových   Zámkoch   zo dňa 26. 10. 2004 potvrdil.

Sťažovateľ podal voči uvedeným rozhodnutiam žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu dňa 20. 12. 2004 na Krajský súd v Nitre.

Krajský   súd   v   Nitre,   č. k.   11 S 99/2004,   rozsudkom   zo   dňa   13. 4. 2005   žalobu zamietol   z   dôvodu,   že   v   priebehu   správneho   konania   bolo   preukázané,   že   žalobca - sťažovateľ   bol   v   roku   1995   právoplatne   odsúdený   za   úmyselný   trestný   čin   spáchaný so zbraňou,   a   preto   ho   nemožno   považovať   za   bezúhonnú   osobu   pre   účely   zákona č. 190/2003   Z. z.,   pretože   podľa   §   19   ods.   1   písm.   a)   zákona   sa   nepovažuje za bezúhonnú osobu, pričom podmienky bezúhonnosti prestal spĺňať za účinnosti zákona č. 190/2003 Z. z.. (...)

Sťažovateľ podal voči uvedenému rozhodnutiu odvolanie dňa 15. 6. 2005 na Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   č.   k.   5   Sž-o-KS   91/2005,   rozsudkom   zo   dňa 4. 8. 2006   rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   potvrdil.   Zároveň   rozhodol,   že   žalobcovi

-sťažovateľovi sa právo ha náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. (...)

Postupom a právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Nitre, č. k. 11 S 99/2004, zo dňa 13. 4. 2005 v spojitosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, č. k. 5 Sž-o-KS 91/2005, zo dňa 4. 8. 2006, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa zaručované Ústavou SR: Čl. 1 - právna istota a spravodlivosť, Čl.   2   -   trojdelenie   moci,   konať   iba   na   základe   ústavy,   v   jej   medziach   a   v   rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, Čl. 13 - neoprávnené obmedzenie základných práv a slobôd, Čl. 20 - právo vlastniť majetok, vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu, Čl.   35   -   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania   a   prípravu   naň,   ako   aj   právo   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, Čl. 46 ods. 1 - právo na spravodlivý proces a právo na prístup k súdu, Čl. 46 ods. 2 - právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci týmto nálezom:

„1)   Základné   právo   M.   Š.   -   právo   na   právnu   istotu   a   spravodlivosť,   povinnosť štátnych   orgánov   konať   na   základe   ústavy   a   v   jej   medziach,   právo   na   majetok,   právo uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článkov 1, 2, 13, 20, 35 a 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn 11 S 99/2004 v spojitosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 porušené bolo.

2) Rozsudok Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 99/2004 a rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sž-o-KS   91/2005   sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3) M. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom jednostotisíc korún slovenských).

4) Nahradiť M. Š. trovy právneho zastúpenia vo výške 6.296,- Sk (2 úkony á 2.970,- Sk + 2 x paušálna náhrada á 178,- Sk) na účet právneho zástupcu Mgr. R. H. (...).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta,   že   došlo   k porušeniu   označených   článkov   ústavy   a jeho základných   práv   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   11   S 99/2004 z 13. apríla 2005,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   žaloba   o   preskúmanie   rozhodnutia krajského riaditeľstva   č.   KRP-396-1/PP-2004   z   2. decembra   2004,   ktorým   krajské riaditeľstvo na základe odvolania sťažovateľa potvrdilo rozhodnutie okresného riaditeľstva č. ORP-83-14/OSS-2004 z 26. októbra 2004 o odňatí zbrojného preukazu sťažovateľovi. Predmetom   skúmania   ústavného   súdu   bolo   aj   posúdenie,   či   sťažovateľom   označené články ústavy   a   základné   práva   neboli   porušené   aj   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006, ktorým najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 11 S 99/2004 z 13. apríla 2005.

1. K namietanému   porušeniu   označených   článkov   ústavy   a základných   práv postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 S 99/2004 z 13. apríla 2005

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   napadnutému   postupu   a rozsudku   krajského   súdu, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, v danom   prípade   nemá právomoc preskúmavať konanie a rozhodnutie krajského súdu,   pretože   jeho   postup   a rozhodnutie   už   preskúmal   na   základe   riadneho   opravného prostriedku (odvolania) sťažovateľa najvyšší súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   a rozhodnutiu   krajského   súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému   porušeniu   označených   článkov   ústavy   a základných   práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie označených článkov ústavy a základných práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006 z dôvodu, že podľa jeho tvrdenia najvyšší súd nesprávne aplikoval, resp. nesprávne vyložil § 19 ods. 1 písm. a) zákona o zbraniach v spojení s § 72 ods. 4 zákona o zbraniach na jeho prípad.

2.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006

Sťažovateľ   namieta,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   arbitrárne   a   v rozpore so zákonom, pretože najvyšším súdom podaný výklad aplikovaných právnych noriem podľa sťažovateľa protiústavne akceptuje zákaz retroaktivity, t. j. akceptuje možnosť dodatočného odňatia dobromyseľne nadobudnutých práv získaných na základe pôvodne účinnej právnej normy.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc   spolu   s právomocou   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať aj napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak   iba   z hľadiska   súladu   či   nesúladu s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá iné ako ústavné   zákony,   a preto   musí   preskúmavať len   to,   či   sa   tieto   zákony   nevyložili spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Z odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva nasledovné:

«Najvyšší súd sa stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si   ich   osvojil   zo   zistení   uvedených žalovaným   správnym   orgánom.   Spochybňovanie zistených   skutočností   nie   je   ani   predmetom   odvolania.   Na   druhej   strane   podstatou odvolania ako aj žaloby je, popri otázke právneho výkladu ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zák.   č.   190/2003   Z.   z.,   ktorá   bola   priamym   dôvodom   na   odňatie   zbrojného   preukazu žalobcovi,   aj   otázka   tvrdeného   retroaktívneho   účinku   cit.   zákona   spolu   s   tvrdením, že žalobcu treba posudzovať ako neodsúdenú osobu.

Z   argumentácie   žalobcu   vyplýva,   že   za   bezúhonnú   osobu   na   účely   tohto   zákona sa nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin a úmyselný   trestný   čin   spáchaný   so   zbraňou,   využil   výslovne   a   jednostranne   gramatickú metódu výkladu. Preto žalobca musel dospieť k záveru, že iba pri súčasnom (kumulatívnom) splnení obidvoch podmienok predpokladaných v hypotéze nieje žalobca bezúhonný. Avšak   takýto   jednoznačný   výklad   vyvoláva   oprávnené   pochybnosti,   nakoľko   v určitých slovných spojeniach použitie spojky „a“ síce vytvára zlučovací vzťah v zmysle kumulatívnom (a „súčasne“), ale v iných slovných spojeniach naopak plní alternatívnu funkciu   (a   „poprípade“)   ako   aj   funkciu   eventuálnu   (a   „keď   nie,   tak“).   V   naznačenej situácii,   kedy   nie   je   možné   gramatickú   metódu   výkladu   využiť   pre   nejednoznačnosť   jej záverov, treba vychádzať z niektorých dôkazov logického výkladu. Preto, ak by Najvyšší súd pripustil,   že   argumentácia   žalobcu   je   správna,   potom   by   odsúdenie   držiteľa   zbrojného preukazu za spáchanie úmyselného trestného činu so zbraňou bolo právne irelevantné, hoci obdobný skutok (ale s nižšou spoločenskou nebezpečnosťou), ktorý by bol posudzovaný ako priestupok   na   úseku   zbraní   a   streliva,   má   za   následok   odňatie   zbrojného   preukazu v nesplnenia podmienky spoľahlivosti (viď § 19 ods. 2 písm. e) zák. č. 190/2003 Z. z.). Takýto záver je však pre účel sledovaný zák. č. 190/2003 Z. z. tak absurdný (tzv. reductio ad absurdum), že Najvyšší súd nemôže tvrdenie žalobcu o iba kumulatívnom význame spojky „a“ v § 19 ods. 1 písm. a) zák. č. 190/2003 Z. z., o ktoré sa tento záver opiera, pripustiť. Nič   na   tejto   situácii   nemení   ani   to,   že   práve   zákonom   č.   757/2004   Z.   z.   došlo v dotknutom zákonom texte k zámene spojky „a“ za spojku „alebo“, nakoľko zákonodarca napravil svoju hore uvedenú nejednoznačnosť textu za účelom skutočného naplnenia cieľa zákona,   ktorým je ustanoviť   podmienky   nosenia a držania zbraní   a   streliva z hľadiska bezpečnosti života, zdravia, ochrany osôb a majetku [napríklad § 11 ods. 2 písm. c) alebo § 28   ods.   1   písm.   n)   zák.   č.   190/2003   Z.   z.].   Preto   sa   Najvyšší   súd   nemôže   stotožniť so záverom žalobcu, že krajský súd bezdôvodne zmenil kumulatívnu podmienku predpokladu bezúhonnosti na alternatívnu podmienku.

Vo vzťahu k námietke, že u žalobcu bolo súdnym rozhodnutím (konkrétne uznesením Okresného súdu Nové Zámky z 7. 3. 1997) vyslovené, že sa osvedčil v skúšobnej dobe, a preto sa na neho musí pozerať tak, ako by nebol odsúdený, Najvyšší súd uvádza, že zahladenie   odsúdenia,   tzn.   fikcia   neodsúdenia   nemôže   sama   o   sebe   vyvolať   aj   fikciu nespáchania   trestného   činu,   lebo   právoplatný   výrok   súdu   o   vine   právne   nezaniká,   čo napokon vyplýva z ustálenej trestnej súdnej praxe vyjadrenej napríklad v R 10/1974 alebo R 6/1975 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk.

Je potrebné zdôrazniť, že táto fikcia platí všade tam, kde právny predpis požaduje preukázanie   morálnej   minulosti   jednotlivca   iba   predložením   výpisu   z   registra   trestov. Ak však pozitívne právo trvá na predložení odpisu z registra trestov s účinkami uvedenými v § 7 ods. 9 zákona č. 311/1999 Z. z. o registri trestov, potom tento normatívny príkaz prelamuje fikciu neodsúdenia, ktorej sa žalobca vo svojom prípade dovoláva. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd vyhodnotil túto námietku ako irelevantnú.

V   poradí   posledná   námietka   žalobcu,   ktorá   sa   dovoláva   zákazu   retroaktívnosti právnych predpisov, má ústavný rozmer. Pokiaľ by sa Najvyšší súd s ňou stotožnil, potom by musel postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. túto otázku na ďalšie riešenie postúpiť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd však dospel k opačnému názoru. Nová právna úprava môže veľmi výnimočne zasiahnuť do už existujúceho vlastníctva k zbrani, pokiaľ je to ospravedlniteľné verejným záujmom, tzn. všeobecnou požiadavkou na udržanie   minimálnej   úrovne   verejnej   bezpečnosti   a   verejného   poriadku.   Tento   záver nevyplýva iba z čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj z čl. 6 posledná veta Smernice Rady č. 91/477 o kontrole získavania a vlastnenia zbraní v spojení s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

To, že zákonodarca sledoval sprísnenie režimu držania zbrane vo verejnom záujme, ktorý   je   v   danom   prípade   vyjadrený   zvýšeným   záujmom   spoločnosti   na   permanentnej ochrane práv a právom chránených záujmov každého jednotlivca (najmä práva na život a na ochranu zdravia a majetku ako aj nezasahovania do chránených ekosystémov alebo iných   živých   zložiek   prírody),   jednoznačne   vyplýva   nielen   z   definície   bezúhonnosti, z definície spoľahlivej osoby (§ 19 ods. 2 zák. č. 190/2003 Z. z.) ale aj z obsahu jednotlivých povinností držiteľa zbrojného preukazu v zmysle § 28 zák. č. 190/2003 Z. z..

Takisto skutočnosť, že platnosť zbrojného preukazu je v zmysle § 23 zák. č. 190/2003 Z. z. časovo obmedzená, je dôkazom o tom, že nie je daná časovo neobmedzená možnosť každému držať a nosiť zbraň a strelivo. Naopak po uplynutí zákonom určenej lehoty sa skúma, či nenastala zmena v podmienkach vyžadovaných zákonom na vydanie zbrojného preukazu, resp. či spoločnosť tieto podmienky nesprísnila.

Na   druhej   strane   nie   je   možné   sa   stotožniť   s   názorom   žalobcu,   že   v   prípade vydávania   zbrojného   preukazu   v   režime   platnom   podľa   zákona   č.   246/1993   Z.   z. o zbraniach a strelive sa skutočnosti, že žiadateľ bol odsúdený za spáchaný trestný čin, sa podľa predchádzajúcej právnej úpravy vôbec neposudzovali. Je síce pravdou, že správny orgán požadoval, aby v zmysle § 7 ods. 2 písm. a) zák. č. 246/1993 Z. z. bol k žiadosti pripojený iba výpis z registra trestov, ale nakoľko sa na celé konanie subsidiárne vzťahovali predpisy o správnom konaní, potom mal v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku, ak sa objavili informácie (napríklad z vlastných databáz ale z informácií obdržaných od tretích osôb) o právoplatnom odsúdení žiadateľa za spáchanie trestného činu s dopadom na ust. § 9 ods. 1 písm. a) cit. zákona, povinnosť vyhodnotiť tieto informácie, najmä vzhľadom na ich dopad na bezúhonnosť (tzn. morálne - spoločenskú stabilitu) žiadateľa, a následne z nich vyvodiť záver, či žiadateľ je skutočne bezúhonný.

Podľa   §   19   ods.   1   zák.   č.   190/2003   Z.   z.   platnom   v   čase   vydania   rozhodnutia (tzn. 26. 10. 2004) sa za bezúhonnú osobu na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol

a) právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin (odkaz na § 41 ods. 2 Trestného zákona prostredníctvom poznámky č. 19) a úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou,

b) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody a od zahladenia odsúdenia neuplynulo desať rokov alebo

c)   právoplatne   odsúdený   za   úmyselný   trestný   čin,   za   ktorý   mu   nebol   uložený nepodmienečný   trest   odňatia   slobody,   alebo   bol   právoplatne   odsúdený   za   trestný   čin spáchaný z nedbanlivosti so zbraňou a od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov. Podľa § 26 ods. 1 písm. c) zák. č. 190/2003 Z. z. v hore uvedenom texte policajný útvar rozhodne o odňatí zbrojného preukazu alebo skupiny zbrojného preukazu držiteľovi, ktorý okrem iného prestal spĺňať podmienky bezúhonnosti (§ 19 ods. 1) alebo spoľahlivosti (§ 19 ods. 2).

Podľa § 72 ods. 4 zák. č. 190/2003 Z. z. v hore uvedenom texte každý, komu bol vydaný zbrojný preukaz pred 1. septembrom 2002, je povinný predložiť do 1. apríla 2004 odpis z registra trestov policajnému útvaru, ktorý zbrojný preukaz vydal.

Na   základe   zistených   skutočností   a   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   rozsudok Krajského súdu v Nitre z 13. 4. 2005 č. k. 11 S 99/04-25 je vecne správny a preto ho podľa § 219 O. s. p. potvrdil.»

Ústavný   súd   pre   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k odôvodneniu   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu považoval za kľúčové zistenie to, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   resp.   svoje   stanovisko   o zákonnosti   rozhodnutia   krajského súdu, je ústavne konformný. Inými slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení,   ktorým   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v posudzovaní   obsahu   aplikovanej právnej úpravy.

Prvoradou   úlohou   ústavného   súdu   je   teda   ochrana   ústavnosti,   a nie   ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci ústavného   súdu   je   iba   preskúmanie   právneho   názoru   všeobecného   súdu   z hľadiska dodržania ústavných princípov, čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor   všeobecného   súdu   svojím   vlastným   už   ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodneniu   právneho   názoru   najvyššieho   súdu v napadnutom rozsudku sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006 sa nedá vyčítať svojvoľnosť. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam.

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že § 72 ods. 4 zákona o zbraniach nemožno chápať   iba   ako   samoúčelnú   alebo   autonómnu   normu   bez   jej   praktických   súvislostí, resp. dopadov na iné ustanovenia zákona o zbraniach, konkrétne na § 19 ods. 1 zákona o zbraniach, ktoré negatívne definuje osobu, ktorú nemožno na účely zákona o zbraniach považovať   za   osobu   bezúhonnú.   Takúto   aplikáciu   príslušných   právnych   noriem   v ich vzájomných   súvislostiach   a s ohľadom   na   ich   účel   považuje aj   ústavný   súd   za   ústavne akceptovateľnú.

V prípade   stotožnenia   sa   s právnym   názorom   sťažovateľa,   že   predloženie   odpisu z registra   trestov   v zmysle   požiadavky   §   72   ods.   4   zákona   o zbraniach   nemá   mať v skutočnosti dopad na sprísnenie podmienok držania zbrane, ale je to len „procesný postup zisťovania podmienok na držanie zbrane“, a to aj vzhľadom na to, že ustanovenie § 72 ods. 1 zákona o zbraniach ponechalo „v platnosti všetky staré zbrojné preukazy“, by podľa názoru ústavného súdu bolo popretím podstaty a účelu § 72 ods. 4 zákona o zbraniach. Ak by to tak bolo, tak by predloženie odpisov z registra trestov všetkými osobami, ktorým bol vydaný zbrojný preukaz pred 1. septembrom 2002, bez ich ďalšieho využitia plnilo iba štatistickú úlohu bez ďalšieho praktického významu tohto ustanovenia.

Pokiaľ ide o polemiku sťažovateľa o spôsobe výkladu § 19 ods. 1 písm. a) zákona o zbraniach, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd dostatočne odôvodnil svoj právny názor v danej veci spôsobom, ktorý je ústavne akceptovateľný a nevykazuje znaky svojvoľnosti. V danom   prípade   najvyšší   súd   riešil   „spor“   o spôsobe   výkladu   označeného   ustanovenia medzi   sťažovateľom   na   jednej   strane   a krajským   súdom   (ako   aj   rozhodnutiami,   ktoré predchádzali   rozhodnutiu   krajského   súdu)   na   strane   druhej.   Inými   slovami   povedané, úlohou   najvyššieho   súdu   bolo   teda   výkladom   dotknutého   ustanovenia   vyriešiť   takto vzniknutý stret rozdielnych právnych názorov na aplikáciu dotknutej právnej normy. Podľa názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   pri   výklade   označeného   ustanovenia   dôsledne vychádzal zo základného ústavného princípu vyjadreného v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných predpisov musí byť v súlade s ústavou.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na spravodlivý   proces,   ak súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania, ak   je   takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi, navrhovaním   a hodnotením   dôkazov.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.

Pri   posudzovaní   danej   veci   bolo   potrebné   zodpovedať   predovšetkým   otázku,   či výklad   najvyššieho   súdu   ohľadom   aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona   o zbraniach vykazuje znaky retroaktivity.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že výklad aplikovaných právnych noriem zákona o zbraniach má právne účinky do budúcnosti, netýka sa právnych vzťahov pred 1. januárom 2004, t. j. pred účinnosťou zákona o zbraniach, a preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

V prípade, že sa sťažovateľ domnieva, že aj samotné ustanovenie § 72 ods. 4 zákona o zbraniach   je   retroaktívne,   t. j.   že   je   v rozpore   s ústavou,   ústavný   súd   upozorňuje,   že sťažovateľ podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde nie je subjektom aktívne legitimovaným na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa druhej hlavy prvého oddielu zákona o ústavnom súde.

Do doby právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právnej normy nižšej právnej sily s právnou normou vyššej právnej sily platí, že základné právo na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s účinnými hmotno-právnymi a procesno-právnymi predpismi.

V uvedených   súvislostiach   napokon   ústavný   súd   poznamenáva, že aj rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti odvolával, nie sú relevantnými pre posúdenie jeho prípadu z dôvodu, že ide o rozhodnutia vydané v konaní podľa druhej hlavy prvého oddielu zákona o ústavnom súde, a nie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

2.2   K namietanému   porušeniu čl.   20   ústavy rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006

V súvislosti   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   namieta   aj   porušenie základného   práva   zaručeného   v čl.   20   ústavy   (bez   špecifikácie   konkrétneho   odseku uvedeného článku ústavy) s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo dôvodom, že nemohol dlhšiu dobu plnohodnotne požívať výhody výkonu poľovného práva ako člen poľovníckeho zväzu.

Ústavný   súd   uvádza,   že   ochranu   vlastníckemu   právu   poskytujú   všeobecné   súdy. Všeobecný súd nemôže byť primárnym porušovateľom základného práva vlastniť majetok len z dôvodu, že do jeho právomoci patrí rozhodovanie o týchto otázkach. Všeobecný súd by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto základného práva hmotného obsahu, ak by v konaní porušil ústavné princípy spravodlivého procesu. Inak jeho postup a rozhodnutie nemožno   dávať   do   spojitosti   s porušením   základného   práva   vlastniť   majetok.   Pretože ústavný súd v súvislosti s vydaním rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4.   augusta   2006   nezistil   ani   porušenie   ústavných   princípov   spravodlivého   procesu, odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   pre   nedostatok   svojej   právomoci   (§ 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

2.3 K namietanému   porušeniu čl.   35   ústavy rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 35 ústavy (bez špecifikácie konkrétneho odseku uvedeného článku ústavy) s odôvodnením, že napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   bolo   dôvodom,   že   nemohol   vykonávať   práva a povinnosti člena poľovníckeho zväzu.

Ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ústavy a namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nie je priama súvislosť už aj vzhľadom na to, že uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu podstata práva sťažovateľa „na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť“ (čl. 35 ods. 1 ústavy) nebola priamo dotknutá, preto bolo potrebné aj v tejto   časti   sťažnosť   odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Okrem toho porušenie práva na podnikanie v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy nemôže nastať rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci, keď najvyšší súd spôsobom výslovne upraveným príslušným hmotno-právnym a procesno-právnym predpisoch uplatnil zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

2.4   K namietanému   porušeniu čl.   1,   2   a   13   ústavy rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006

K namietanému porušeniu čl. 1, 2 a 13 ústavy ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach zásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   a preto   požiadavka   na   vyslovenie   ich porušenia   v   prípade,   ak   nie   je porušené   niektoré   základné právo   sťažovateľa   je zjavne neopodstatnená.

Predmetom   konania   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   je   rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých článkov ústavy, ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch konania (II. ÚS 234/03).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007