znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 22/05-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. M. Š., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6 Obo 249/02 z 29. apríla 2003, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 10 Cb 367/00 a sp. zn. 10 Cb 854/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. M. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. septembra 2003   doručené   podanie   PhDr.   M.   Š.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. S., K., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných ľudských práv garantovaných Článkom 6, odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 a čl. 48, odsek 2 Ústavy SR“.

Z   obsahu   podania   vyplynulo,   že   sťažovateľ   podal   7.   septembra   2000   žalobu Krajskému súdu v Košiciach proti VSŽ, a. s., Košice, v ktorej uplatnil dva nároky: nárok na náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   za   neoprávnený   zásah   do   práv   na   ochranu osobnosti   podľa   Občianskeho   zákonníka   a nárok   na   vyplatenie   ujmy   v peniazoch   za spôsobenú škodu podľa Obchodného zákonníka.

Sťažovateľ ďalej uviedol:«Krajský súd, vo veci podanej žaloby postupne realizoval procesné úkony, prijal rozhodnutia, došlo k pojednávaniam. Okrem toho vo veci konal aj Najvyšší súd SR. Ten dňa 29. októbra 2001 uznesením č. k. 6 Obo 105/01 potvrdil uznesenie Krajského súdu o uložení pokuty žalovanej. (...)

Krajský súd dňa 16. mája 2002 rozsudkom č. k. 10 Cb 854/00-104 rozhodol, že nároky   sťažovateľa   sú   opodstatnené.   Súd   rozhodol   iba   o základe   veci,   teda o opodstatnenosti   žaloby   žalobcu   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   a náhradu   škody. Žalovaná sa dňa 8. júla 2002 odvolala proti rozsudku na Najvyšší súd SR. (...)

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   zo   dňa   23.   januára   2003   obrátil   na   Ústavný   súd   SR a požiadal ho o ochranu jeho ústavného práva na konanie súdu v jeho veci bez zbytočných prieťahov.   Ústavný   súd   jeho   sťažnosť   dňa   26.   februára   2003   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť (...) spis. zn. II. ÚS 40/03.

Najvyšší súd SR vo veci rozhodol dňa 29. apríla 2003 uznesením č. k. 6 Obo 249/02 takto: „Napadnutý rozsudok zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie“.

Označený   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   v danom   prípade   si   žalobca uplatňuje   práva,   ktoré   vznikli   zo   vzťahov   upravených   Občianskym   zákonníkom   a preto vecná príslušnosť súdu prvého stupňa nemôže byť založená ustanoveniami § 9, ods. 3, písm. c, bod 1 Obč. s. p. V danom prípade je, podľa právneho názoru Najvyššieho súdu, príslušný konať v prvom stupni vo veci okresný súd. Ďalej konštatuje, že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Uznesenie bolo na Krajský súd doručené 7. júla 2003 a sťažovateľovi dňa 14. júla 2003, čo je v rozpore s ustanovením § 158 ods. 3 Obč. s. p. Sťažovateľ do dňa podania sťažnosti na Ústavný súd nedostal žiadne vyjadrenie krajského súdu o jeho ďalšom postupe vo veci.»

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností namieta, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. apríla 2003 vo veci vedenej na Krajskom   súde   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   10   Cb   854/00   došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:„1.   Najvyšší   súd   SR   vo   veci   vedenej   na   Krajskom   súde   v Košiciach   pod   sp.   zn. 10 Cb 854/00 prijal uznesenie pod sp. zn. 6 Obo 249/02, ktorým porušil právo PhDr. M. Š. na spravodlivý proces zaručené Čl. 6, ods. 1 Dohovoru ako aj právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy SR.

2. Najvyšší súd svojím uznesením č. k. 6 Obo 249/02 z 29. apríla 2003 porušil právo PhDr. M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48, ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho veci spravodlivo a v primeranej lehote podľa Čl. 6, ods. 1 Dohovoru.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Obo 249/02 z 29. apríla 2003 ruší a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyššiemu súdu SR v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 10 Cb 367/00 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

5. Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 367/00 prikazuje po rozhodnutí Najvyššieho súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

6.   PhDr.   M.   Š.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000   Sk (slovom: sto tisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd SR v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7.   PhDr.   M.   Š.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   15 000   Sk (slovom: pätnásť tisíc slovenských korún), ktoré Najvyšší súd SR v Bratislave je povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 249/02 z 29. apríla 2003 a domáhal sa zrušenia tohto uznesenia. Na ústavný súd sa v tejto súvislosti obrátil preto, aby „skutkové a právne závery napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu podrobil kontrole a vyslovil nález, že jeho vyvodené závery sú zjavne neodôvodnené, z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   a práva   na prejednanie jeho veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ uvádza, že jeho právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná v primeranej lehote, bez zbytočných prieťahov porušil   Najvyšší   súd   prijatým   uznesením   zo   dňa   29.   apríla   2003   tým,   že   z obsahu rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. mája 2002 vo veci nevyplýva, že ide výlučne iba o občianskoprávnu vec“.

Označeným rozhodnutím najvyšší súd v právnej veci sťažovateľa zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 10 Cb 854/00-43 zo 16. mája 2002 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (7. júla 2003). Krajský súd zaslal 9. júla 2003 rozhodnutie účastníkom konania   a súdny   spis postúpil   17.   júla   2003   v súlade   s uznesením   najvyššieho   súdu Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“). Okresný súd zapísal postúpenú vec do registra Cb a neskôr (25. júla 2003) do registra C pod sp. zn. 12 C 212/2003.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy je predovšetkým umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). K odopretiu súdnej ochrany preto nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na príslušnom súde, za predpokladu, že tieto súdy vo veci riadne konali a rozhodli (I. ÚS 62/97).

Vo vzťahu k namietanému odôvodneniu rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že z obsahu napadnutého uznesenia vyplynuli okrem iného tieto skutočnosti:„Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. e) O. s. p. Zistil, že žalobca sa domáhal zaplatenia   sumy   38 000 000,-   Sk   ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej neoprávnenými zásahmi žalovaného do práva na ochranu jeho osobnosti podľa § 13 ods. 2 Obč.   zák.   ako   aj   sumy   60 000 000,-   Sk   ako   náhrady   škody   spôsobenej   neoprávnenými zásahmi do práva na ochranu osobnosti, podľa § 16 Obč. zák. V danom prípade si žalobca uplatňuje   práva,   ktoré   vznikli   zo   vzťahov   upravených   Občianskym   zákonníkom.   Vecná príslušnosť súdu prvého stupňa preto nemôže byť založená ustanovením § 9 ods. 3 písm. c) bod 1 O. s. p. v znení, platnom v čase začatia konania, ako to uvádza žalobca vo svojom návrhu. (...)

Keďže v danom prípade je príslušný konať v prvom stupni vo veci okresný súd (§ 9 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil [§ 221 ods. 1 písm. b) O. s. p.] a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude krajský súd postupovať v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.“

Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) podľa svojej konštantnej judikatúry vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako   celok   bolo   spravodlivé,   a nie   je   zásadne   oprávnený   a povinný   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným i súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96).   Do   obsahu   základného   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby)   vyjadrovať   sa   k spôsobu hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrálne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy neznamená právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (II.   ÚS   4/94,   mutatis   mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti ďalej domáhal zrušenia označeného uznesenia najvyššieho   súdu,   keď   namietal,   že   tento   svojím   uznesením   porušil   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa v tejto časti vychádzal z toho, že poskytuje ochranu tým právam, ktorých porušenie namieta, len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00). Sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy v konaní toho súdu   (najvyšší   súd),   ktorý   o jeho veci   v okamihu podania   sťažnosti,   t.   j. 10. septembra 2003, už nekonal [pričom v tomto čase vo veci nekonal ani krajský súd (t. j. vo veci sp. zn. 10 Cb 854/00), ale označený okresný súd, ktorému bola vec postúpená].

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovateľ   ďalej   namietal   aj   porušenie   čl.   48   ods.   1   ústavy   (s.   4   sťažnosti) označenými všeobecnými súdmi, pričom však toto porušenie vo svojej sťažnosti nijako neodôvodnil.   Sťažovateľ   okrem   toho   uviedol   vo   svojom   návrhu   na   rozhodnutie   aj   vec vedenú   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   10   Cb   367/00,   o ktorej   sa   inak   v návrhu   bližšie nezmienil.

Keďže ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone), odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2005