znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 219/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnostiKOMVaK – Vodárne a kanalizácie mesta Komárna, a. s., E. B. Lukáča 25, Komárno,zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Mandzák   a   spol.,   s.   r.   o.,   Zámocká   5,   Bratislava,konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Michala Mandzáka, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republikya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdpostupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.3 Sžf 118/2013 a jeho rozsudkom z 1. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOMVaK – Vodárne a kanalizácie mesta Komárna,a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOMVaK – Vodárne a kanalizácie mestaKomárna,   a.   s.,   E.   B.   Lukáča   25,   Komárno   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenejAdvokátskou   kanceláriou   Mandzák   a   spol.,   s.   r.   o.,   Zámocká   5,   Bratislava,   konajúcouprostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Michala Mandzáka, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 118/2013 a jeho rozsudkom z 1. júla 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa pred Krajským súdomv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 40/2012 domáhalapreskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskejrepubliky (ďalej len „žalovaný“) č. 1537/2012 z 10. januára 2012, ktorým bolo zrušenérozhodnutie   č.   1449/2004   z   27.   októbra   2004   o   pridelení   nenávratného   finančnéhopríspevku sťažovateľke.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   S   40/2012   z   22.   mája   2013   zrušil   napadnutérozhodnutie žalovaného z 10. januára 2012 a v odôvodnení vyslovil právny názor „plne korešpondujúci právnym názorom sťažovateľky“.

Najvyšší súd o odvolaní žalovaného rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 118/2013z 1. júla   2014   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   potvrdil,   avšak   vyslovilpre žalovaný   orgán   verejnej   správy   právny   názor,   ktorý   podľa   sťažovateľky„nekorešpondoval výroku“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „Najvyšší súd SR založil svoje rozhodnutie v podstate   na   tom,   že   síce   formálne   potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu,   avšak v odôvodnení   uviedol,   že   vzťah   o   pridelení   nenávratného   finančného   príspevku   je administratívnym   vzťahom   len   do   momentu   uzavretia   zmluvy   o   pridelení   nenávratného finančného príspevku. Od momentu uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku sa tento administratívny vzťah mení na súkromnoprávny.“.

Podľa názoru sťažovateľky „takéto odôvodnenie je nielen nepostačujúce a veľmi všeobecné,   ale   aj   vnútorne   rozporuplné,   nelogické   a   formalistické.   Navyše   takýmto postupom   dochádza   k   porušeniu   práva   na   prístup   k   súdu,   keďže   výrok   napadnutého rozhodnutia   je   v   zjavnom   rozpore   s   jeho   odôvodnením.   Ak   je   výrok   akéhokoľvek rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   v   rozpore   s   jeho   odôvodnením,   tak   sa   takáto   vada považuje za vadu zmätočnosti, pričom takéto rozhodnutia nemôžu v materiálnom právnom štáte obstáť.“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   podľa   jej   názoru «v   správnom súdnictve nie je dôležitý len výrok súdneho rozhodnutia, ale i právny názor, ktorý vysloví súd v tomto rozhodnutí. Tento právny názor bude musieť v správnom súdnictve orgán verejnej správy dôsledne rešpektovať. V danom prípade sa však napadnutým rozhodnutím formálne   vyhovelo   sťažovateľke   (t.   j.   zrušilo   sa   napadnuté   rozhodnutie   Ministerstva životného   prostredia   Slovenskej   republiky),   avšak   vyslovil   sa   právny   názor,   že   ďalšie správne   konanie   má   byť   zastavené,   lebo   sa   jedná   o   súkromnoprávny   vzťah.   Takéto rozhodnutie inter alia znamená, že výrok napadnutého rozhodnutia je v zásadnom rozpore s jeho odôvodnením. Ak sa v napadnutom rozhodnutí vyslovil právny názor, že sa jedná o súkromnoprávny   vzťah   (a   nie   vzťah   verejnoprávny),   a   že   správne   konanie   o   odňatí nenávratného finančného príspevku sa má „ďalej“ zastaviť (keďže právomoc rozhodovať o odňatí   nenávratného   finančného   príspevku   prináleží   civilným   súdom),   tak   takémuto právnemu   názoru   mal   korešpondovať   výrok,   ktorým   sa   malo   konanie   o   preskúmaní rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy zastaviť podľa § 250d ods. 3 O. s. p.».

Sťažovateľka považuje právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého «vzťah z titulu pridelenia nenávratného finančného príspevku je vzťahom verejnoprávnym len do momentu uzavretia   zmluvy   o   poskytnutí   nenávratného   finančného   príspevku   a   potom   sa   „mení“ na súkromnoprávny», za   zjavne   arbitrárny   a   neodôvodnený   a „navyše   úplne   odporuje doterajším   rozhodnutiam   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vydaným   v   tejto   veci (Uznesenie NS SR spis. zn. 8 Sžnč/5/2011-108 zo dňa 24. 11. 2011 a Uznesenie NS SR, spis. zn. 6 Sžp 1/2009 zo dňa 29. 04. 2010)».

Sťažovateľka   ďalej   argumentuje   tým,   že «zmluva   o   poskytnutí   nenávratného finančného   príspevku   sa   síce   javí   ako   úkon   súkromného   práva,   avšak   priečilo   by   sa právnickému citu, aby sa táto zmluva označila za úkon súkromného práva, keďže uzavretiu zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku... nepredchádza súkromnoprávny proces   uzatvárania   zmluvy   (oferta   a   akceptácia),   ale   klasický   administratívny   proces (žiadosť o pridelenie NFP, jej posúdenie a následné rozhodnutie o uzavretí zmluvy a jej podpísanie). Jedná sa teda o klasickú verejnoprávnu zmluvu ako akt správneho práva. Zmluva o pridelení NFP sa uzatvára vo verejnom záujme (ktorý je protikladom súkromného záujmu) a poskytovateľ NFP má v nej síce vrchnostenské postavanie, avšak toto postavenie mu umožňuje konať len v súlade s ústavným imperatívom... Uvedené znamená i to, že aj keď zmluvné dojednania „umožňujú poskytovateľovi NFP“ od zmluvy odstúpiť a tak fakticky odňať NFP, tak to neznamená, že takúto právomoc môže poskytovateľ NFP využiť svojvoľne (resp.   podľa   vlastnej   úvahy),   a   že   tak   môže   postupovať   mimo   zákonného   rámca   (t.   j. v danom prípade mimo ustanovenia § 27a zákona č. 528/2008 Z. z., ktoré presne ustanovuje za akých podmienok sa môže odňať NFP). Máme preto za to, že odstúpenie od zmluvy zostáva vždy administratívnym aktom, na ktorého preskúmanie sú povolané správne súdy. Napadnutým rozhodnutím a najmä právnym názorom v ňom vyslovenom súd Najvyšší súd Slovenskej republiky fakticky pozbavil účastníka práva na súdnu ochranu a teda i na práva na prístup súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.».

V nadväznosti   na   uvedenú   argumentáciu   sťažovateľka   poukazuje «i   na   aktuálnu rozhodovaciu   činnosť   Najvyššieho   správneho   súdu   ČR,   a   to   na   Rozsudok   NSS   zo   dňa 07. 11. 2013, spis. zn. 9AfS/38/2013   uverejnenom v časopise Soudni rozhledy 7-8/2014 v zmysle   ktorého   platí,   že   „Zmluva   o   poskytnutí   dotácie   je   verejnoprávnou   zmluvou... a krátenie výšky dotácie alebo jej úplne odňatie sa môže vykonať len v administratívnom konaní“.».

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky... podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 3 Sžf/118/2013 zo dňa 01. 07. 2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 3 Sžf/118/2013 zo dňa 01. 07. 2014 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke... do 15 dní od doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   na   účet   jej   právneho   zástupcu   Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen   „zákon   o   ústavnom   súde“) „odložil   vykonateľnosť   napadnutého   rozhodnutia,   keďže vykonateľnosťou napadnutého rozhodnutia hrozí to, že Ministerstvo životného prostredia Slovenskej   republiky   bude   ďalej   konať   v   súlade   s   právnym   názorom   vyslovenom v napadnutom   rozhodnutí   a   vydá   rozhodnutie   o   zastavení   konania,   ktoré   bude   musieť sťažovateľka napadnúť v správnom súdnictve“.

II.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd prípisomz 23. septembra 2014 požiadal najvyšší súd o vyjadrenie. Zástupca predsedu správnehokolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 27. novembra 2014 (KP 3/2014-35) doručenom ústavnému súdu 4. decembra 2014 okrem iného uviedol:

„Senát najvyššieho súdu 3S považuje za potrebné zdôrazniť, že sa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov svojho rozhodnutia, ktoré považuje za logické vzhľadom na zistený skutkový a právny stav vo veci a tvrdenia sťažovateľa považuje za zavádzajúce a účelové. Senát 3S sa v napadnutom rozsudku sp. značka 3 Sžf/118/2013, v jeho dôvodoch, podrobne   vysporiadal   s   odvolacími   dôvodmi   prezentovanými   žalovaným,   ktorý   vo   veci podal   odvolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   a   potvrdil   predmetný prvostupňový rozsudok, ktorým bolo zrušené žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, čím   fakticky   bolo   vyhovené   žalobcovi   (sťažovateľovi   v   tejto   veci).   Senát   na   rozdiel od sťažovateľa   je   názoru,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   riadne   a   vyčerpávajúcim spôsobom   odôvodnený,   vychádzal   i   z   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   na   ktoré   sťažovateľ poukázal, s čím sa v dôvodoch rozsudku i vysporiadal.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   8   Sžnč/5/2011-108   zo   dňa   24.   11.   2011   uložil Ministerstvu   životného   prostredia   SR   povinnosť   konať   a   rozhodnúť   v   konaní   o   zrušení rozhodnutia č. 1449/2004-min.-2 zo dňa 27. 10. 2004, v odôvodnení ktorého uviedol, že žalovaný bol povinný po vrátení veci krajským súdom opätovne vo veci konať a rozhodnúť, keďže iným spôsobom nebolo možné dosiahnuť zásah do právnych účinkov rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie NFP. Následne na to bolo dňa 10. 01. 2012 vydané rozhodnutie č. 1537/2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ministra životného prostredia č. 1449/2004-min.-2   zo   dňa   27.   10.   2004   o   schválení   žiadosti   žalobcu   o   nenávratný finančný príspevok. Predmetné administratívne rozhodnutie bolo preskúmavané práve v tomto   sťažnosťou   napadnutom   súdnom   konaní,   v   ktorom   ho   Krajský   súd   v   Bratislave rozsudkom č. k. 2 S/40/12-131 zo dňa 22. 05. 2013 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší súd uvedené závery senátu 8S prevzal a doplnil ich tak, že predmetom a účelom   súdneho   konania   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   nebolo   určiť,   ani rozhodnúť o spôsobe samotného rozhodnutia správneho orgánu. Vysloviť právny názor vo veci je možné až v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku..., teda práve v konaní 3 Sžf/118/2013 (a v prvostupňovom konaní na Krajskom súde v Bratislave sp. značka 2 S/40/12).

Pre úplnosť veci senát najvyššieho súdu 3S vzhľadom na svoje právne závery v tejto preskúmavanej veci si dovolí poukázať tiež i na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR obsiahnutú   v   nálezoch   sp.   zn.   III.   ÚS   341/07   z 1.   júla   2008,   sp.   zn.   III.   ÚS   36/2010 zo 4. mája 2010 alebo sp. zn. III.   ÚS 70/2010 z 1. novembra 2010, z ktorej nesporne vyplýva, že ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom zákona, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   taktiež   poukazuje   na   generálnu   interpretačnú a realizačnú   klauzulu,   ktorá   ustanovuje,   že   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou (čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky).   Výklad   každej   právnej   normy   (právneho predpisu) musí byť konformný s Ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec by pripúšťala rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad (napr. PL. ÚS 15/98).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že by mu v preskúmavanom konaní podľa piatej časti druhej hlavy O. s. p., nebola poskytnutá príslušná súdna ochrana. Najvyšší súd je nesporne toho názoru, že sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Sžf/118/2013 zo dňa 1. júla 2014 dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa a potvrdením zrušujúceho rozsudku krajského súdu, bolo vyhovené jeho žalobe. Zaoberal sa všetkými pre vec rozhodujúcimi skutočnosťami a dal na ne odpoveď... Podľa názoru najvyššieho súdu len samotná skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iné právne názory, než akými sa v tejto veci riadil najvyšší súd nemôže samo o sebe viesť k záveru   o   zjavnej   nedôvodnosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku,   ako   sa   to domnieva sťažovateľ.

Za danej skutkovej a právnej situácie, keďže vec teoreticky mohla i pripúšťať rôzny výklad, tak najvyšší súd ako orgán aplikujúci právo, bol v tejto konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad. Je nesporné, že predmetom súdneho prieskumu v režime   piatej   hlavy   O.   s.   p.   nie   sú   nároky   vyplývajúce   zo   záväzkových   vzťahov   ani posúdenie otázky platnosti odstúpenia od zmluvy, či rozhodovanie o nárokoch zmluvných strán vznikajúcich po odstúpení od zmluvy. Takýmto výkladom podľa názoru najvyššieho súdu, aplikovaným na danú vec nedošlo, a ani nemohlo dôjsť, k vytvoreniu stavu právnej neistoty rozhodovacou činnosťou.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   najvyšší   súd   navrhuje   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť.“

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konaniapredbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu, alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stalpo splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osobasplní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať saúčastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoréz tohto postavenia vyplývajú.

Článok 46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to akolex specialis pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. V podstateide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutiaorgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je v skutočnostipriznané už čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 758/2014).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, ajna taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnenírozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, sériaA, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitovústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V   súvislosti   so   skutočnosťou,   že   sťažnosť   sťažovateľky   smeruje   proti   postupua napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve [podľa piatejčasti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], je podľa názoru ústavného súdunavyše potrebné pri ich posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámcisprávneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“   rozhodnutí   a   postupov   orgánovverejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo   opravných   prostriedkov   (§   244   ods.   1   OSP).Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosťsprávnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, čikompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právnea procesno-právne   predpisy.   Teda   treba   vziať   do   úvahy,   že   správny   súd   nie   je   súdomskutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu aleborozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to predovšetkým pre nedostatok vzájomnejpríčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, ako ajvtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesnýstav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedenásituácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,II. ÚS 20/05,   IV.   ÚS 55/05,   IV.   ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   pretomožno   považovať   takú,   pri predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Vychádzajúc   z   uvedených   všeobecných   východísk,   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní   pristúpil   k   preskúmaniu   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky,   ktorá   jevo svojej   podstate   založená na   tvrdení,   že „napadnutým   rozhodnutím   sa   síce formálne vyhovelo sťažovateľke, avšak z materiálneho hľadiska sa sofistikovaným spôsobom zasiahlo do práv sťažovateľky, že bola pozbavená reálneho práva na súdnu ochranu v správnom súdnictve, keďže sa vyslovil právny názor, že správne súdy nie sú povolané riešiť otázku odňatia NFP.“.

Z obsahu sťažnosti a listín k nej pripojených ústavný súd zistil, že najvyšší súd akosúd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1537/2012z 10. januára 2012 rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 118/2013 z 1. júla 2014 rozhodol o odvolanížalovaného proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 S 40/2012 z 22. mája 2013 tak, žeoznačený rozsudok krajského súdu síce potvrdil, avšak z iných dôvodov.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol:«Z obsahu administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 27. 10. 2004 bolo vydané rozhodnutie ministra životného prostredia č. 1449/2004-min.-2 o schválení žiadosti   o   NFP   z   operačného   programu   základná   infraštruktúra,   priorita   2   - environmentálna   infraštruktúra,   ktorým   bola   schválená   žiadosť   žalobcu   s   názvom „Hurbanovo - rozšírenie kanalizácie, stoky A, B, C“. Žalobcovi bol na základe zmluvy o poskytnutí NFP č. 004/2.1/2004, poskytnutý NFP v celkovej výške 37.978.150,- Sk. Dňa 05. 11. 2007 bolo vydané rozhodnutie ministra životného prostredia č. 11698/2007.min, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ministra životného prostredia č. 1449/2004-min.-2 zo dňa 27.   10.   2004   o   schválení   žiadosti   č. 11420100011   s   názvom   „Hurbanovo   -   rozšírenie kanalizácie, stoky A, B, C“. Dôvodom bolo porušenie zmluvnej povinnosti v čl. IX ods. 5, podľa ktorého: „Prijímateľ je povinný pri získavaní výrobkov, zariadení, služieb a iných vecí ponúkaných na trhu a určených na predaj, stavebných prác a s nimi súvisiacich dodávateľských   prác   potrebných   na   zhotovenie   stavby,   finančných   služieb,   právnych služieb, remeselných služieb a ďalších služieb a výkonov financovaných z prostriedkov získaných na základe tejto zmluvy postupovať podľa zákona č. 523/2003 Z. z. o verejnom obstarávaní.“   Ministerstvo   životného   prostredia   ako   poskytovateľ   pomoci   odstúpil od Zmluvy   o   poskytnutí   nenávratného   finančného   príspevku   č.   004/2.1/2004   v   znení Dodatku č. 1 k Zmluve č. 004/2.1/2004 zo dňa 15. 11. 2005 v súlade s čl. XIV ods. 1... Dňa 05. 11. 2007 došlo k odstúpeniu od zmluvy pod č. 11699/2007-min z dôvodu, že na základe vykonanej   finančnej   kontroly,   v   rámci   ktorej   Úrad   pre   verejné   obstarávanie   vykonal kontrolu postupov pri verejnom obstarávaní a zistil porušenia zákona č. 523/2003 Z. z. zo strany žalobcu. Žalobca podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 11698/2007 -min zo dňa 05. 11. 2007 a toto konanie Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2 S/55/2008-58 zo dňa 09. 09. 2009 zastavil s odôvodnením, že na základe schválenia žiadosti o NFP došlo k uzavretiu zmluvy o poskytnutí NFP a práva a povinnosti žalobcu sa už ďalej odvíjali od predmetnej zmluvy a žalobca sa mohol domáhať na všeobecnom súde určenia neplatnosti odstúpenia zo strany žalovaného. Najvyšší súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/55/2008-58 zo dňa 09. 09. 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie ministra životného prostredia č. 11698/2007 -min zo dňa 05.   11.   2007,   ktorým   bolo   zrušené   rozhodnutie   č.   1449/2004-min.-2   je   preskúmateľné v správnom   súdnictve,   keďže   nemožno   vylúčiť   jeho   možný   dosah   na   práva   a   právom chránené   záujmy   žalobcu.   Následne   na   to   Krajský   súd   v   Bratislave   vydal   rozsudok č. k. 2 S 55/08-166   zo   dňa   08.   12.   2010,   ktorým   bolo   zrušené   rozhodnutie   žalovaného č. 1698/2007-min.   zo   dňa   05.   11.   2007   z   dôvodu   nepreskúmateľnosti   správneho rozhodnutia. V odôvodnení však okrem iného uviedol, že samotné napadnuté rozhodnutie, ako aj jeho zrušenie súdom má nulový dopad na práva a povinnosti žalobcu a nijakým spôsobom sa nedotýka ani odstúpenia žalovaného od zmluvy. Podmienkou pre odstúpenie ministerstva od zmluvy nebolo vydanie rozhodnutia v správnom konaní, ale pre možnosť odstúpenia od zmluvy postačovalo porušenie povinnosti žalobou uvedenej v čl. IX ods. 5 Zmluvy a toto porušenie mal žalovaný preukázané jednak vykonanou finančnou kontrolou vlastnými   zamestnancami,   ktorej   výsledky   sú   uvedené   v   správe   o   výsledku   finančnej kontroly č. ORK-26-88/2006 a následne aj samotný Úrad pre verejné obstarávanie zistil u žalobcu porušenie zákona o verejnom obstarávaní.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   8   Sžnč/5/2011-108   zo   dňa   24.   11.   2011   uložil Ministerstvu   životného   prostredia   SR   povinnosť   konať   a   rozhodnúť   v   konaní   o   zrušení rozhodnutia   č.   1449/2004-min.-2   zo   dňa   27.   10.   2004...   Následne   na   to   bolo   dňa 10. 01. 2012 vydané rozhodnutie č. 1537/2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ministra životného prostredia č. 1449/2004-min.-2 zo dňa 27. 10. 2004 o schválení žiadosti žalobcu o nenávratný finančný príspevok. Predmetné administratívne rozhodnutie je preskúmavané v   tomto   súdnom   konaní,   kde   ho   Krajský   súd   v   Bratislave   na   základe   rozsudku č. k. 2 S/40/12-131 zo dňa 22. 05. 2013 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.»

Najvyšší   súd   postupoval   v   napadnutom   konaní   podľa   druhej   hlavy   piatej   častiObčianskeho súdneho poriadku, ktorá v § 247 a nasl. upravuje rozhodovanie o žalobáchproti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov.   Predmetom   súdneho   prieskumuv danom   prípade   nebolo   posúdenie   otázky   platnosti   odstúpenia   žalovaného   od   zmluvyo poskytnutí   nenávratného   finančného   príspevku   na   základe   skutočnosti   predpokladanejv jej čl. IX ods. 5, či rozhodovanie o nárokoch zmluvných strán vznikajúcich po odstúpeníod   zmluvy,   ale   zákonnosť   jeho   rozhodnutia   o   zrušení   rozhodnutia   ministra   životnéhoprostredia   z   27.   októbra   2004   o schválení   žiadosti   sťažovateľky   o   nenávratný   finančnýpríspevok. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že po preskúmaní veci „sa nestotožnil s názorom krajského súdu k otázke uloženia administratívnej sankcie. Správny orgán žalobcovi neukladá žiadnu pokutu ani iný druh sankcie, ale len využíva oprávnenie vyplývajúce z čl. IX ods. 5 a čl. XII ods. 1 predmetnej Zmluvy“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za dôvodné poukázať na relevantnú časťodôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu,   v   ktorej   po   citácii   na   vec   sa   vzťahujúcichustanovení zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskejúnie v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 528/2008 Z. z.“ (§ 12 ods. 1, 6, § 14ods. 1, 4, 8, 10, § 27a ods. 1 a 3)] uviedol:

„Z ustanovenia § 14 ods. 8 zákona č. 528/2008 Z. z. vyplýva, že k zmene rozhodnutia o   schválení   žiadosti   o   poskytnutie   NFP   môže   dôjsť   len   v   lehote   do   zaslania   návrhu na uzavretie zmluvy. V prejednávanom prípade bola Zmluva uzavretá dňa 08. 12. 2004 a rozhodnutie č. 1537/2012 o zrušení rozhodnutia č. 1449/2004-min.-2 o schválení žiadosti o nenávratný finančný príspevok bolo vydané dňa 10. 01. 2012. Z uvedeného vyplýva, že preskúmavané administratívne rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí prekluzívnej lehoty stanovenej zákonom.

Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 8 Sžnč/5/2011-108 zo dňa 24. 11. 2011 uložil Ministerstvu   životného   prostredia   konať   a   rozhodnúť   v   konaní   o   zrušení   rozhodnutia č. 1449/2004-min.-2 zo dňa 27. 10. 2004. Najvyšší súd v danom rozhodnutí nenaznačoval, a v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu ani v takomto konaní neurčuje, ako má správny orgán rozhodnúť.

Odvolací súd dodáva, že predmetom a účelom súdneho konania proti nečinnosti orgánu   verejnej   správy   nie   je   určiť,   ani   rozhodnúť   o   spôsobe   samotného   rozhodnutia správneho orgánu.

Poukazujúc na ustanovenie § 14 ods. 8 zákona č. 528/2008 Z. z., podľa názoru najvyššieho súdu, bolo potrebné predmetné administratívne konanie po vydaní rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S/55/2008-166 zo dňa 08. 12. 2010 ako i uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžnč/5/2011-108 zo dňa 24. 11. 2011, len zastaviť. Uvedené správne konštatoval už Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku č. k. 2   S/55/2008-166   zo   dňa   08.   12.   2010,   ktorý   uviedol,   že   povinnosť   žalobcu   vrátiť príspevok za daného stavu veci nevyplýva z napadnutého rozhodnutia, ale môže byť len dôsledkom   odstúpenia   žalovaného   od   obchodnej   zmluvy   (za   predpokladu   platného odstúpenia). Samozrejme právo žalovaného požadovať vrátenie finančných prostriedkov môže nastať i v iných zákonných prípadoch napr. § 28 a nasl. zákona č.. 528/2008 Z. z. Okamihom uzavretia zmluvy o poskytnutí NFP nadobudol vzťah medzi žalobcom a žalovaným súkromnoprávny charakter a prípadné nároky z neho je možné uplatňovať v civilnom konaní a nie prostredníctvom správneho súdnictva.“

Ústavný   súd   považuje   pre   záver   o   ústavnej   konformnosti   napadnutého   rozsudkunajvyššieho súdu podstatné posúdenie ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru, podľaktorého   vzťah   z   titulu   pridelenia   nenávratného   finančného   príspevku   je   vzťahomverejnoprávnym len do momentu uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančnéhopríspevku,   pričom   okamihom   uzavretia   zmluvy   o   poskytnutí   nenávratného   finančnéhopríspevku nadobúda vzťah medzi jej účastníkmi súkromnoprávny charakter.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína,   že   právnou   povahou   rozhodnutiao schválení žiadosti   o poskytnutie nenávratného finančného príspevku   a jeho právnymiúčinkami sa už najvyšší súd vo svojej doterajšej judikatúre zaoberal, keď konštatoval, žeprávnym   účinkom   založeným   vydaním   rozhodnutia   o   schválení   žiadosti   navrhovateľao poskytnutie   nenávratného   finančného   príspevku   bola   transformácia   právneho   nárokuna poskytnutie pomoci a podpory na také právo, ktorého ochrany sa možno domáhať súdnoucestou (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžnč 5/2011 z 24. novembra 2011). Spôsobposkytnutia   tohto   nenávratného   finančného   príspevku,   teda   to,   ako   bude   uvedenérozhodnutie realizované, vyplýva v súčasnosti zo zákona č. 528/2008 Z. z., keď pomoca podpora   sa   poskytuje   na   základe   zmluvy   uzavretej   podľa   §   269   ods.   2   Obchodnéhozákonníka   (§   15),   ktorá   má   charakter   relatívneho   obchodu   a   spadá   svojou   povahoudo oblasti súkromného práva (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžp 1/2009 z 29. apríla2010).

V posudzovanej veci najvyšší súd síce používa na podporu svojho právneho názoruvysloveného v napadnutom rozhodnutí analogicky právny názor krajského súdu v jehopredchádzajúcom   rozsudku   sp.   zn.   2   S   55/2008   z   8.   decembra   2010   (že   povinnosťsťažovateľky   vrátiť   príspevok   za   daného   stavu   nevyplýva   z   napadnutého   rozhodnutiažalovaného, ale môže byť len dôsledkom odstúpenia žalovaného od obchodnej zmluvy,za predpokladu   platného   odstúpenia),   ale   evidentne   uvádza   aj   vlastné   úvahy,   ktoré   savzťahujú na prerokúvaný prípad, pritom ústavný súd tieto úvahy nepovažuje za arbitrárnealebo za zjavne odporujúce zmyslu a účelu zákona č. 528/2008 Z. z.

Rovnako ústavný súd nemôže prisvedčiť námietke sťažovateľky o inom právnomposúdení veci, než ktoré pre vyhovenie jej žalobe použil prvostupňový súd [že „v danom prípade bol žalovaný oprávnený postupovať podľa § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z. z... iba v odôvodnenom prípade, ktorý však z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, keďže neexistuje právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu o porušení zákona č. 523/2003 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov... žalobcom, pričom rozhodnutie   o   zrušení   rozhodnutia   o   schválení   žiadosti   o   NFP   sa   odvoláva   práve na odstúpenie od zmluvy, avšak odstúpiť od zmluvy bolo možné len v prípade porušenia zákona č. 523/2003 Z. z., preto bolo nutné vychádzať z toho, že napadnuté rozhodnutie nebolo   vydané   v   súlade   so   zákonom...   Rovnako   námietku,   týkajúcu   sa   výrokovej   časti napadnutého rozhodnutia krajský súd považoval za dôvodnú, keďže neobsahovala skutok, na základe ktorého žalovaný pristúpil k predmetnej administratívnej sankcií (vychádzajúc zo skoršieho názoru najvyššieho súdu, že zrušenie rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP je svojou podstatou sankciou)“]. To, že zistený skutkový stav viedol odvolací súd k prijatiuodlišných   právnych   dôvodov,   ale   smerujúcich   k   totožnému   právnemu   záveru   ako   súdprvého stupňa, ešte nemožno vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, ako aj s prihliadnutímna platnú judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 146/09, III. ÚS 351/08) považovať za situáciu,ktorá by mohla v zhode s tvrdením sťažovateľky viesť k záveru, že v danom prípade došlok porušeniu zásad spravodlivého súdneho konania.

Potvrdenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 S 40/2012 z 22. mája 2013 napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu nie je v neprospech sťažovateľky. Z argumentácie sťažovateľkynie je zrejmé, ako mohla byť týmto spôsobom ukrátená na svojich právach, pretože to, čižalovaný odstúpil platne od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, a to,že sťažovateľka na základe tohto právneho úkonu bola povinná vrátiť tento príspevok, jestále predmetom súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 15 C137/2008, ktoré nie je dosiaľ právoplatne ukončené.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska nietžiadneho   dôvodu   spochybňovať   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   je   dostatočneodôvodnené.   Ústavný   súd   preto   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   závery   (postupya hodnotenia) nahradzovať (podobne aj IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011) a v tejto situáciinemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sas   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keďpríslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci ústavne akceptovateľným spôsobominterpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto ajlegitímne a ústavne konformné, pričom napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je aj náležiteodôvodnený. Ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozhodnutiakrajského súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosťmedzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv,a   preto   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberalďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnostivyhovie.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015