SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 219/2015-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnostiKOMVaK – Vodárne a kanalizácie mesta Komárna, a. s., E. B. Lukáča 25, Komárno,zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Michala Mandzáka, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.3 Sžf 118/2013 a jeho rozsudkom z 1. júla 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOMVaK – Vodárne a kanalizácie mesta Komárna,a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOMVaK – Vodárne a kanalizácie mestaKomárna, a. s., E. B. Lukáča 25, Komárno (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenejAdvokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, konajúcouprostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Michala Mandzáka, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 118/2013 a jeho rozsudkom z 1. júla 2014.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa pred Krajským súdomv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 40/2012 domáhalapreskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva životného prostredia Slovenskejrepubliky (ďalej len „žalovaný“) č. 1537/2012 z 10. januára 2012, ktorým bolo zrušenérozhodnutie č. 1449/2004 z 27. októbra 2004 o pridelení nenávratného finančnéhopríspevku sťažovateľke.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 40/2012 z 22. mája 2013 zrušil napadnutérozhodnutie žalovaného z 10. januára 2012 a v odôvodnení vyslovil právny názor „plne korešpondujúci právnym názorom sťažovateľky“.
Najvyšší súd o odvolaní žalovaného rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 118/2013z 1. júla 2014 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil, avšak vyslovilpre žalovaný orgán verejnej správy právny názor, ktorý podľa sťažovateľky„nekorešpondoval výroku“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „Najvyšší súd SR založil svoje rozhodnutie v podstate na tom, že síce formálne potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, avšak v odôvodnení uviedol, že vzťah o pridelení nenávratného finančného príspevku je administratívnym vzťahom len do momentu uzavretia zmluvy o pridelení nenávratného finančného príspevku. Od momentu uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku sa tento administratívny vzťah mení na súkromnoprávny.“.
Podľa názoru sťažovateľky „takéto odôvodnenie je nielen nepostačujúce a veľmi všeobecné, ale aj vnútorne rozporuplné, nelogické a formalistické. Navyše takýmto postupom dochádza k porušeniu práva na prístup k súdu, keďže výrok napadnutého rozhodnutia je v zjavnom rozpore s jeho odôvodnením. Ak je výrok akéhokoľvek rozhodnutia orgánu verejnej moci v rozpore s jeho odôvodnením, tak sa takáto vada považuje za vadu zmätočnosti, pričom takéto rozhodnutia nemôžu v materiálnom právnom štáte obstáť.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej uvádza, že podľa jej názoru «v správnom súdnictve nie je dôležitý len výrok súdneho rozhodnutia, ale i právny názor, ktorý vysloví súd v tomto rozhodnutí. Tento právny názor bude musieť v správnom súdnictve orgán verejnej správy dôsledne rešpektovať. V danom prípade sa však napadnutým rozhodnutím formálne vyhovelo sťažovateľke (t. j. zrušilo sa napadnuté rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky), avšak vyslovil sa právny názor, že ďalšie správne konanie má byť zastavené, lebo sa jedná o súkromnoprávny vzťah. Takéto rozhodnutie inter alia znamená, že výrok napadnutého rozhodnutia je v zásadnom rozpore s jeho odôvodnením. Ak sa v napadnutom rozhodnutí vyslovil právny názor, že sa jedná o súkromnoprávny vzťah (a nie vzťah verejnoprávny), a že správne konanie o odňatí nenávratného finančného príspevku sa má „ďalej“ zastaviť (keďže právomoc rozhodovať o odňatí nenávratného finančného príspevku prináleží civilným súdom), tak takémuto právnemu názoru mal korešpondovať výrok, ktorým sa malo konanie o preskúmaní rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy zastaviť podľa § 250d ods. 3 O. s. p.».
Sťažovateľka považuje právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého «vzťah z titulu pridelenia nenávratného finančného príspevku je vzťahom verejnoprávnym len do momentu uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku a potom sa „mení“ na súkromnoprávny», za zjavne arbitrárny a neodôvodnený a „navyše úplne odporuje doterajším rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným v tejto veci (Uznesenie NS SR spis. zn. 8 Sžnč/5/2011-108 zo dňa 24. 11. 2011 a Uznesenie NS SR, spis. zn. 6 Sžp 1/2009 zo dňa 29. 04. 2010)».
Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že «zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku sa síce javí ako úkon súkromného práva, avšak priečilo by sa právnickému citu, aby sa táto zmluva označila za úkon súkromného práva, keďže uzavretiu zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku... nepredchádza súkromnoprávny proces uzatvárania zmluvy (oferta a akceptácia), ale klasický administratívny proces (žiadosť o pridelenie NFP, jej posúdenie a následné rozhodnutie o uzavretí zmluvy a jej podpísanie). Jedná sa teda o klasickú verejnoprávnu zmluvu ako akt správneho práva. Zmluva o pridelení NFP sa uzatvára vo verejnom záujme (ktorý je protikladom súkromného záujmu) a poskytovateľ NFP má v nej síce vrchnostenské postavanie, avšak toto postavenie mu umožňuje konať len v súlade s ústavným imperatívom... Uvedené znamená i to, že aj keď zmluvné dojednania „umožňujú poskytovateľovi NFP“ od zmluvy odstúpiť a tak fakticky odňať NFP, tak to neznamená, že takúto právomoc môže poskytovateľ NFP využiť svojvoľne (resp. podľa vlastnej úvahy), a že tak môže postupovať mimo zákonného rámca (t. j. v danom prípade mimo ustanovenia § 27a zákona č. 528/2008 Z. z., ktoré presne ustanovuje za akých podmienok sa môže odňať NFP). Máme preto za to, že odstúpenie od zmluvy zostáva vždy administratívnym aktom, na ktorého preskúmanie sú povolané správne súdy. Napadnutým rozhodnutím a najmä právnym názorom v ňom vyslovenom súd Najvyšší súd Slovenskej republiky fakticky pozbavil účastníka práva na súdnu ochranu a teda i na práva na prístup súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.».
V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľka poukazuje «i na aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu ČR, a to na Rozsudok NSS zo dňa 07. 11. 2013, spis. zn. 9AfS/38/2013 uverejnenom v časopise Soudni rozhledy 7-8/2014 v zmysle ktorého platí, že „Zmluva o poskytnutí dotácie je verejnoprávnou zmluvou... a krátenie výšky dotácie alebo jej úplne odňatie sa môže vykonať len v administratívnom konaní“.».
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky... podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 3 Sžf/118/2013 zo dňa 01. 07. 2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 3 Sžf/118/2013 zo dňa 01. 07. 2014 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke... do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) „odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, keďže vykonateľnosťou napadnutého rozhodnutia hrozí to, že Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky bude ďalej konať v súlade s právnym názorom vyslovenom v napadnutom rozhodnutí a vydá rozhodnutie o zastavení konania, ktoré bude musieť sťažovateľka napadnúť v správnom súdnictve“.
II.
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd prípisomz 23. septembra 2014 požiadal najvyšší súd o vyjadrenie. Zástupca predsedu správnehokolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 27. novembra 2014 (KP 3/2014-35) doručenom ústavnému súdu 4. decembra 2014 okrem iného uviedol:
„Senát najvyššieho súdu 3S považuje za potrebné zdôrazniť, že sa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov svojho rozhodnutia, ktoré považuje za logické vzhľadom na zistený skutkový a právny stav vo veci a tvrdenia sťažovateľa považuje za zavádzajúce a účelové. Senát 3S sa v napadnutom rozsudku sp. značka 3 Sžf/118/2013, v jeho dôvodoch, podrobne vysporiadal s odvolacími dôvodmi prezentovanými žalovaným, ktorý vo veci podal odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave a potvrdil predmetný prvostupňový rozsudok, ktorým bolo zrušené žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, čím fakticky bolo vyhovené žalobcovi (sťažovateľovi v tejto veci). Senát na rozdiel od sťažovateľa je názoru, že rozsudok najvyššieho súdu je riadne a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnený, vychádzal i z rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľ poukázal, s čím sa v dôvodoch rozsudku i vysporiadal.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžnč/5/2011-108 zo dňa 24. 11. 2011 uložil Ministerstvu životného prostredia SR povinnosť konať a rozhodnúť v konaní o zrušení rozhodnutia č. 1449/2004-min.-2 zo dňa 27. 10. 2004, v odôvodnení ktorého uviedol, že žalovaný bol povinný po vrátení veci krajským súdom opätovne vo veci konať a rozhodnúť, keďže iným spôsobom nebolo možné dosiahnuť zásah do právnych účinkov rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie NFP. Následne na to bolo dňa 10. 01. 2012 vydané rozhodnutie č. 1537/2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ministra životného prostredia č. 1449/2004-min.-2 zo dňa 27. 10. 2004 o schválení žiadosti žalobcu o nenávratný finančný príspevok. Predmetné administratívne rozhodnutie bolo preskúmavané práve v tomto sťažnosťou napadnutom súdnom konaní, v ktorom ho Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2 S/40/12-131 zo dňa 22. 05. 2013 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší súd uvedené závery senátu 8S prevzal a doplnil ich tak, že predmetom a účelom súdneho konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy nebolo určiť, ani rozhodnúť o spôsobe samotného rozhodnutia správneho orgánu. Vysloviť právny názor vo veci je možné až v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku..., teda práve v konaní 3 Sžf/118/2013 (a v prvostupňovom konaní na Krajskom súde v Bratislave sp. značka 2 S/40/12).
Pre úplnosť veci senát najvyššieho súdu 3S vzhľadom na svoje právne závery v tejto preskúmavanej veci si dovolí poukázať tiež i na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR obsiahnutú v nálezoch sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo 4. mája 2010 alebo sp. zn. III. ÚS 70/2010 z 1. novembra 2010, z ktorej nesporne vyplýva, že ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom zákona, ale aj zmyslom a účelom zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež poukazuje na generálnu interpretačnú a realizačnú klauzulu, ktorá ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s Ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec by pripúšťala rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad (napr. PL. ÚS 15/98).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že by mu v preskúmavanom konaní podľa piatej časti druhej hlavy O. s. p., nebola poskytnutá príslušná súdna ochrana. Najvyšší súd je nesporne toho názoru, že sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Sžf/118/2013 zo dňa 1. júla 2014 dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa a potvrdením zrušujúceho rozsudku krajského súdu, bolo vyhovené jeho žalobe. Zaoberal sa všetkými pre vec rozhodujúcimi skutočnosťami a dal na ne odpoveď... Podľa názoru najvyššieho súdu len samotná skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iné právne názory, než akými sa v tejto veci riadil najvyšší súd nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku, ako sa to domnieva sťažovateľ.
Za danej skutkovej a právnej situácie, keďže vec teoreticky mohla i pripúšťať rôzny výklad, tak najvyšší súd ako orgán aplikujúci právo, bol v tejto konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad. Je nesporné, že predmetom súdneho prieskumu v režime piatej hlavy O. s. p. nie sú nároky vyplývajúce zo záväzkových vzťahov ani posúdenie otázky platnosti odstúpenia od zmluvy, či rozhodovanie o nárokoch zmluvných strán vznikajúcich po odstúpení od zmluvy. Takýmto výkladom podľa názoru najvyššieho súdu, aplikovaným na danú vec nedošlo, a ani nemohlo dôjsť, k vytvoreniu stavu právnej neistoty rozhodovacou činnosťou.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd navrhuje sťažnosť sťažovateľa odmietnuť.“
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konaniapredbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu, alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stalpo splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osobasplní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať saúčastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoréz tohto postavenia vyplývajú.
Článok 46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to akolex specialis pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. V podstateide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutiaorgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je v skutočnostipriznané už čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 758/2014).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, ajna taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, sériaA, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitovústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti postupua napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve [podľa piatejčasti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], je podľa názoru ústavného súdunavyše potrebné pri ich posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámcisprávneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánovverejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosťsprávnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, čikompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právnea procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdomskutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu aleborozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to predovšetkým pre nedostatok vzájomnejpríčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, ako ajvtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesnýstav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedenásituácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo.
Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnomprerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá jevo svojej podstate založená na tvrdení, že „napadnutým rozhodnutím sa síce formálne vyhovelo sťažovateľke, avšak z materiálneho hľadiska sa sofistikovaným spôsobom zasiahlo do práv sťažovateľky, že bola pozbavená reálneho práva na súdnu ochranu v správnom súdnictve, keďže sa vyslovil právny názor, že správne súdy nie sú povolané riešiť otázku odňatia NFP.“.
Z obsahu sťažnosti a listín k nej pripojených ústavný súd zistil, že najvyšší súd akosúd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1537/2012z 10. januára 2012 rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 118/2013 z 1. júla 2014 rozhodol o odvolanížalovaného proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 S 40/2012 z 22. mája 2013 tak, žeoznačený rozsudok krajského súdu síce potvrdil, avšak z iných dôvodov.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol:«Z obsahu administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 27. 10. 2004 bolo vydané rozhodnutie ministra životného prostredia č. 1449/2004-min.-2 o schválení žiadosti o NFP z operačného programu základná infraštruktúra, priorita 2 - environmentálna infraštruktúra, ktorým bola schválená žiadosť žalobcu s názvom „Hurbanovo - rozšírenie kanalizácie, stoky A, B, C“. Žalobcovi bol na základe zmluvy o poskytnutí NFP č. 004/2.1/2004, poskytnutý NFP v celkovej výške 37.978.150,- Sk. Dňa 05. 11. 2007 bolo vydané rozhodnutie ministra životného prostredia č. 11698/2007.min, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ministra životného prostredia č. 1449/2004-min.-2 zo dňa 27. 10. 2004 o schválení žiadosti č. 11420100011 s názvom „Hurbanovo - rozšírenie kanalizácie, stoky A, B, C“. Dôvodom bolo porušenie zmluvnej povinnosti v čl. IX ods. 5, podľa ktorého: „Prijímateľ je povinný pri získavaní výrobkov, zariadení, služieb a iných vecí ponúkaných na trhu a určených na predaj, stavebných prác a s nimi súvisiacich dodávateľských prác potrebných na zhotovenie stavby, finančných služieb, právnych služieb, remeselných služieb a ďalších služieb a výkonov financovaných z prostriedkov získaných na základe tejto zmluvy postupovať podľa zákona č. 523/2003 Z. z. o verejnom obstarávaní.“ Ministerstvo životného prostredia ako poskytovateľ pomoci odstúpil od Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 004/2.1/2004 v znení Dodatku č. 1 k Zmluve č. 004/2.1/2004 zo dňa 15. 11. 2005 v súlade s čl. XIV ods. 1... Dňa 05. 11. 2007 došlo k odstúpeniu od zmluvy pod č. 11699/2007-min z dôvodu, že na základe vykonanej finančnej kontroly, v rámci ktorej Úrad pre verejné obstarávanie vykonal kontrolu postupov pri verejnom obstarávaní a zistil porušenia zákona č. 523/2003 Z. z. zo strany žalobcu. Žalobca podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 11698/2007 -min zo dňa 05. 11. 2007 a toto konanie Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2 S/55/2008-58 zo dňa 09. 09. 2009 zastavil s odôvodnením, že na základe schválenia žiadosti o NFP došlo k uzavretiu zmluvy o poskytnutí NFP a práva a povinnosti žalobcu sa už ďalej odvíjali od predmetnej zmluvy a žalobca sa mohol domáhať na všeobecnom súde určenia neplatnosti odstúpenia zo strany žalovaného. Najvyšší súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/55/2008-58 zo dňa 09. 09. 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie ministra životného prostredia č. 11698/2007 -min zo dňa 05. 11. 2007, ktorým bolo zrušené rozhodnutie č. 1449/2004-min.-2 je preskúmateľné v správnom súdnictve, keďže nemožno vylúčiť jeho možný dosah na práva a právom chránené záujmy žalobcu. Následne na to Krajský súd v Bratislave vydal rozsudok č. k. 2 S 55/08-166 zo dňa 08. 12. 2010, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného č. 1698/2007-min. zo dňa 05. 11. 2007 z dôvodu nepreskúmateľnosti správneho rozhodnutia. V odôvodnení však okrem iného uviedol, že samotné napadnuté rozhodnutie, ako aj jeho zrušenie súdom má nulový dopad na práva a povinnosti žalobcu a nijakým spôsobom sa nedotýka ani odstúpenia žalovaného od zmluvy. Podmienkou pre odstúpenie ministerstva od zmluvy nebolo vydanie rozhodnutia v správnom konaní, ale pre možnosť odstúpenia od zmluvy postačovalo porušenie povinnosti žalobou uvedenej v čl. IX ods. 5 Zmluvy a toto porušenie mal žalovaný preukázané jednak vykonanou finančnou kontrolou vlastnými zamestnancami, ktorej výsledky sú uvedené v správe o výsledku finančnej kontroly č. ORK-26-88/2006 a následne aj samotný Úrad pre verejné obstarávanie zistil u žalobcu porušenie zákona o verejnom obstarávaní.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžnč/5/2011-108 zo dňa 24. 11. 2011 uložil Ministerstvu životného prostredia SR povinnosť konať a rozhodnúť v konaní o zrušení rozhodnutia č. 1449/2004-min.-2 zo dňa 27. 10. 2004... Následne na to bolo dňa 10. 01. 2012 vydané rozhodnutie č. 1537/2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ministra životného prostredia č. 1449/2004-min.-2 zo dňa 27. 10. 2004 o schválení žiadosti žalobcu o nenávratný finančný príspevok. Predmetné administratívne rozhodnutie je preskúmavané v tomto súdnom konaní, kde ho Krajský súd v Bratislave na základe rozsudku č. k. 2 S/40/12-131 zo dňa 22. 05. 2013 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.»
Najvyšší súd postupoval v napadnutom konaní podľa druhej hlavy piatej častiObčianskeho súdneho poriadku, ktorá v § 247 a nasl. upravuje rozhodovanie o žalobáchproti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Predmetom súdneho prieskumuv danom prípade nebolo posúdenie otázky platnosti odstúpenia žalovaného od zmluvyo poskytnutí nenávratného finančného príspevku na základe skutočnosti predpokladanejv jej čl. IX ods. 5, či rozhodovanie o nárokoch zmluvných strán vznikajúcich po odstúpeníod zmluvy, ale zákonnosť jeho rozhodnutia o zrušení rozhodnutia ministra životnéhoprostredia z 27. októbra 2004 o schválení žiadosti sťažovateľky o nenávratný finančnýpríspevok. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že po preskúmaní veci „sa nestotožnil s názorom krajského súdu k otázke uloženia administratívnej sankcie. Správny orgán žalobcovi neukladá žiadnu pokutu ani iný druh sankcie, ale len využíva oprávnenie vyplývajúce z čl. IX ods. 5 a čl. XII ods. 1 predmetnej Zmluvy“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za dôvodné poukázať na relevantnú časťodôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej po citácii na vec sa vzťahujúcichustanovení zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskejúnie v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 528/2008 Z. z.“ (§ 12 ods. 1, 6, § 14ods. 1, 4, 8, 10, § 27a ods. 1 a 3)] uviedol:
„Z ustanovenia § 14 ods. 8 zákona č. 528/2008 Z. z. vyplýva, že k zmene rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie NFP môže dôjsť len v lehote do zaslania návrhu na uzavretie zmluvy. V prejednávanom prípade bola Zmluva uzavretá dňa 08. 12. 2004 a rozhodnutie č. 1537/2012 o zrušení rozhodnutia č. 1449/2004-min.-2 o schválení žiadosti o nenávratný finančný príspevok bolo vydané dňa 10. 01. 2012. Z uvedeného vyplýva, že preskúmavané administratívne rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí prekluzívnej lehoty stanovenej zákonom.
Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 8 Sžnč/5/2011-108 zo dňa 24. 11. 2011 uložil Ministerstvu životného prostredia konať a rozhodnúť v konaní o zrušení rozhodnutia č. 1449/2004-min.-2 zo dňa 27. 10. 2004. Najvyšší súd v danom rozhodnutí nenaznačoval, a v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu ani v takomto konaní neurčuje, ako má správny orgán rozhodnúť.
Odvolací súd dodáva, že predmetom a účelom súdneho konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy nie je určiť, ani rozhodnúť o spôsobe samotného rozhodnutia správneho orgánu.
Poukazujúc na ustanovenie § 14 ods. 8 zákona č. 528/2008 Z. z., podľa názoru najvyššieho súdu, bolo potrebné predmetné administratívne konanie po vydaní rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S/55/2008-166 zo dňa 08. 12. 2010 ako i uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžnč/5/2011-108 zo dňa 24. 11. 2011, len zastaviť. Uvedené správne konštatoval už Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku č. k. 2 S/55/2008-166 zo dňa 08. 12. 2010, ktorý uviedol, že povinnosť žalobcu vrátiť príspevok za daného stavu veci nevyplýva z napadnutého rozhodnutia, ale môže byť len dôsledkom odstúpenia žalovaného od obchodnej zmluvy (za predpokladu platného odstúpenia). Samozrejme právo žalovaného požadovať vrátenie finančných prostriedkov môže nastať i v iných zákonných prípadoch napr. § 28 a nasl. zákona č.. 528/2008 Z. z. Okamihom uzavretia zmluvy o poskytnutí NFP nadobudol vzťah medzi žalobcom a žalovaným súkromnoprávny charakter a prípadné nároky z neho je možné uplatňovať v civilnom konaní a nie prostredníctvom správneho súdnictva.“
Ústavný súd považuje pre záver o ústavnej konformnosti napadnutého rozsudkunajvyššieho súdu podstatné posúdenie ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru, podľaktorého vzťah z titulu pridelenia nenávratného finančného príspevku je vzťahomverejnoprávnym len do momentu uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančnéhopríspevku, pričom okamihom uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančnéhopríspevku nadobúda vzťah medzi jej účastníkmi súkromnoprávny charakter.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že právnou povahou rozhodnutiao schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku a jeho právnymiúčinkami sa už najvyšší súd vo svojej doterajšej judikatúre zaoberal, keď konštatoval, žeprávnym účinkom založeným vydaním rozhodnutia o schválení žiadosti navrhovateľao poskytnutie nenávratného finančného príspevku bola transformácia právneho nárokuna poskytnutie pomoci a podpory na také právo, ktorého ochrany sa možno domáhať súdnoucestou (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžnč 5/2011 z 24. novembra 2011). Spôsobposkytnutia tohto nenávratného finančného príspevku, teda to, ako bude uvedenérozhodnutie realizované, vyplýva v súčasnosti zo zákona č. 528/2008 Z. z., keď pomoca podpora sa poskytuje na základe zmluvy uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodnéhozákonníka (§ 15), ktorá má charakter relatívneho obchodu a spadá svojou povahoudo oblasti súkromného práva (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžp 1/2009 z 29. apríla2010).
V posudzovanej veci najvyšší súd síce používa na podporu svojho právneho názoruvysloveného v napadnutom rozhodnutí analogicky právny názor krajského súdu v jehopredchádzajúcom rozsudku sp. zn. 2 S 55/2008 z 8. decembra 2010 (že povinnosťsťažovateľky vrátiť príspevok za daného stavu nevyplýva z napadnutého rozhodnutiažalovaného, ale môže byť len dôsledkom odstúpenia žalovaného od obchodnej zmluvy,za predpokladu platného odstúpenia), ale evidentne uvádza aj vlastné úvahy, ktoré savzťahujú na prerokúvaný prípad, pritom ústavný súd tieto úvahy nepovažuje za arbitrárnealebo za zjavne odporujúce zmyslu a účelu zákona č. 528/2008 Z. z.
Rovnako ústavný súd nemôže prisvedčiť námietke sťažovateľky o inom právnomposúdení veci, než ktoré pre vyhovenie jej žalobe použil prvostupňový súd [že „v danom prípade bol žalovaný oprávnený postupovať podľa § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z. z... iba v odôvodnenom prípade, ktorý však z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, keďže neexistuje právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu o porušení zákona č. 523/2003 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov... žalobcom, pričom rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP sa odvoláva práve na odstúpenie od zmluvy, avšak odstúpiť od zmluvy bolo možné len v prípade porušenia zákona č. 523/2003 Z. z., preto bolo nutné vychádzať z toho, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v súlade so zákonom... Rovnako námietku, týkajúcu sa výrokovej časti napadnutého rozhodnutia krajský súd považoval za dôvodnú, keďže neobsahovala skutok, na základe ktorého žalovaný pristúpil k predmetnej administratívnej sankcií (vychádzajúc zo skoršieho názoru najvyššieho súdu, že zrušenie rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP je svojou podstatou sankciou)“]. To, že zistený skutkový stav viedol odvolací súd k prijatiuodlišných právnych dôvodov, ale smerujúcich k totožnému právnemu záveru ako súdprvého stupňa, ešte nemožno vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, ako aj s prihliadnutímna platnú judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 146/09, III. ÚS 351/08) považovať za situáciu,ktorá by mohla v zhode s tvrdením sťažovateľky viesť k záveru, že v danom prípade došlok porušeniu zásad spravodlivého súdneho konania.
Potvrdenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 S 40/2012 z 22. mája 2013 napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu nie je v neprospech sťažovateľky. Z argumentácie sťažovateľkynie je zrejmé, ako mohla byť týmto spôsobom ukrátená na svojich právach, pretože to, čižalovaný odstúpil platne od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, a to,že sťažovateľka na základe tohto právneho úkonu bola povinná vrátiť tento príspevok, jestále predmetom súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 15 C137/2008, ktoré nie je dosiaľ právoplatne ukončené.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska nietžiadneho dôvodu spochybňovať závery napadnutého rozhodnutia, ktoré je dostatočneodôvodnené. Ústavný súd preto nie je oprávnený ani povinný tieto závery (postupya hodnotenia) nahradzovať (podobne aj IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011) a v tejto situáciinemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sas názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keďpríslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci ústavne akceptovateľným spôsobominterpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto ajlegitímne a ústavne konformné, pričom napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je aj náležiteodôvodnený. Ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozhodnutiakrajského súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosťmedzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv,a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberalďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnostivyhovie.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015