znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 219/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   doc.   JUDr. Branislavom   Fridrichom,   PhD.,   Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 13966/2012, sp. zn. Rvp 13967/2012 a sp. zn. Rvp 13969/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl. 14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11 Er 572/2007 z 30. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 3505/2007 z 19. decembra 2011 a sp. zn. 16 Er 3/2007 z 18. mája 2012, ako aj porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn.   13 CoE 181/2012 z 2. augusta   2012,   sp. zn.   2 CoE 319/2012   z   31.   júla   2012   a   sp. zn.   13 CoE 177/2012 z 2. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 13966/2012, sp. zn. Rvp 13967/2012 a sp. zn. Rvp 13969/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13966/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. novembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   13966/2012,   sp.   zn. Rvp 13967/2012 a sp. zn. Rvp 13969/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Er 572/2007 z 30. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 3505/2007 z 19. decembra 2011 a sp. zn. 16 Er 3/2007 z 18. mája 2012, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods. 1   ústavy   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE 181/2012 z 2. augusta 2012, sp. zn. 2 CoE 319/2012 z 31. júla 2012 a sp. zn. 13 CoE 177/2012 z 2. augusta 2012.

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o   úvere   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkmi   k   uzatvoreniu   rozhodcovskej   doložky,   resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou   rozhodcovskou,   a.   s.,   Bratislava   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“), rozhodovať   o   právnom   postavení   zmluvných   strán   pri   vzniku   sporu.   Vzhľadom na omeškanie dlžníkov   a návrh   sťažovateľky,   aby Stály rozhodcovský   súd autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkom povinnosť platiť,   bola   dlžníkom   na   základe   rozsudku   uložená   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola   sťažovateľka   nútená   domáhať   sa   splatenia   pohľadávky   aj   s   príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich   vykonávania   následne   ex   offo   exekúcie   napadnutými   uzneseniami   vyhlásil   za neprípustné a zastavil ich; na základe odvolania sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že «na rozdiel od všeobecného súdu máme za to,   že   tvrdenie   „Smernica   Rady   (Európskej   únie)   č.   93/13/EHS   z   5.   4.   1993   považuje riešenie   sporov   zo   spotrebiteľských   zmlúv   v   rozhodcovskom   konaní   za   ustanovenie neprimerané“, je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť   k   reálnej   nevymožiteľnosti   splatnej   pohľadávky   veriteľa   exekučným   súdom). Je pravdou,   že   podľa   prílohy   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   uverejnenou   v   Mimoriadnom   vydaní v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až 293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať   žalobu   alebo   podať   akýkoľvek   iný   opravný   prostriedok,   najmä   vyžadovať   od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré   by podľa   práva,   ktorým sa   riadi   zmluvný   vzťah,   malo   spočívať   na   inej   zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory   neupravené   právnymi   ustanoveniami   výhradne   arbitrážou», pričom   ďalej   medzi inými uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej názoru vyplýva niečo úplne iné: „... zbavení   spotřebitele   práva   podat   žalobu   nebo   použít   jiný   opravný   prostředek,   zejména požadovať na   spotřebiteli,   aby   překládal spory   výlučně rozhodčímu soudu,   na který   se nevztahují ustanovení právnych předpisů...“.

Ďalej   sťažovateľka   uvádza,   že   «vzhľadom   na   požiadavky   jednotnej   aplikácie a jednotnej   interpretácie   úniového   práva   je   potrebné   text   úniového   predpisu   skúmať vo všetkých   jeho   úradných   jazykových   verziách   a   vziať   do   úvahy   skutočný   úmysel zákonodarcu   a   cieľ   samotného   predpisu...   Pokiaľ   je   výklad   ustanovenia   práva   Únie v jednotlivých   jazykových   verziách   odlišný,   musí   byť   toto   ustanovenie   vykladané   podľa všeobecného   významu a   cieľa   právnej úpravy,   ktorej   je   súčasťou...   Tvrdíme,   že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako   nezdôvodnil   prečo   považuje   rozhodcovskú   doložku   za   neprijateľnú   podmienku   v zmluve   o úvere...   Máme   za   to,   že   v   danom   prípade   je   nutné   požiadať   o   výklad   pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné   dodať,   že   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   by   mala   byť   daná   príležitosť   posúdiť exekučné   konanie   týkajúce   sa   záväzkových   vzťahov   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad   čl.   17   a čl.   47   Charty   základných   práv   EÚ   a   to   v   súvislosti   s výkladom   pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácie   exekučným   súdom   a   dopadom   na   existujúce   právne   vzťahy...   máme   za   to,   že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky... ».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná v pozícii   exekučného   súdu,   nie   je   legitímne   schopný   vykonávať   úkony   smerujúce k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o   veci   s   tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do   situácie   ako   by   bol   exekučný   titul   zrušený.   Je   dôležité   pripomenúť,   že   k   takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   osobitne   upozorňuje   na   skutočnosť,   že „sťažovateľ priamo vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto   rozhodnutia   len   na   návrh   účastníka   konania   (ust.   §   45   ZoRK).   Aj   v   takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice   jeho   právomoci   a   odlíšiť   sa   tak   od   právomoci   všeobecného   súdu   konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu“.

Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice sťažovateľka uvádza, že „v súvislosti s ústavnou   potrebou   aplikácie   relevantných   právnych   noriem   sťažovateľ   (oprávnený) poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   exekučný   súd   založil   a   odôvodnil   svoje   rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery   formujúce   konečné   rozhodnutie.   Exekučný   súd   vo   veci   aplikoval   ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,   pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods.   1   Ústavy...   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl.   1   Protokolu   č.   1 k Dohovoru“. Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal   náležité   dokazovanie   a   svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých existencia   nebola   dokázaná   (súd   používa   pri   zdôvodnení   svojho   rozhodnutia   slovo   ako napr.   „pravdepodobne“);   b)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru... ».

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresného súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   vedených   pod   sp.   zn. Rvp 13966/2012, sp. zn. Rvp 13967/2012 a sp. zn. Rvp 13969/2012 týkajúcich sa v záhlaví tohto   rozhodnutia   citovaných   rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského   súdu   a v kontexte svojich   zistení   dospel   k záveru,   že   použitá   argumentácia   sťažovateľky   v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov, a ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   ich prerokovanie (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (rozsudku rozhodcovského súdu), ako aj na ostatné skutkové okolnosti, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných   súdov,   a na   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   postupu   a záverov všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.

S prihliadnutím   na   totožnosť   tak   osoby   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   použitej právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných súdov,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   sťažovateľkinu   znalosť   dôvodov odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor   ústavného   súdu na danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne   stotožňuje   s dôvodmi   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (najmä   sp.   zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 168/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 67/2013 zo 6. februára 2013 a v týchto citovaná prejudikatúra, ale aj mutatis mutandis napr. sp. zn. IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 506/2013 z 29. októbra 2013 alebo sp. zn. II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.

Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku   čoho   pristúpil   k odmietnutiu   týchto   sťažností   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   ich   prerokovanie   (v   častiach týkajúcich   sa   uznesení   okresného   súdu),   resp.   z dôvodu   ich   zjavnej   neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa uznesení krajského súdu).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014