znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 219/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   I. K.   K., B.,   vo veci   namietaného porušenia základných práv zaručených   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 20/2006 z 27. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2010 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 Protokolu č. 12 k dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžnč 1/2004, ako aj jeho rozhodnutím sp. zn. 1 Sž-o-NS 20/2006 z 27. apríla 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   na   Okresnom   súde   Bardejov   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 1/03 žalobou proti nečinnosti z 15. mája 2002   domáhal   zjednania   nápravy   v   zdĺhavom   postupe   Správy   pôšt   a   telekomunikácií vo veci vydania rozhodnutia týkajúceho sa obnovenia jeho telekomunikačnej prevádzky, ktorej využívanie mu malo byť v minulosti nezákonne odňaté. Okresný súd postúpil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu ako súdu miestne a vecne príslušnému, pričom   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3 Sžnč 1/2004   zo 17. decembra   2004 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a následne uznesením z 22. marca 2005 konanie zastavil. Rozhodnutím sp. zn. 1 Sž-o-NS 20/2006 z 27. apríla 2006 najvyšší súd zastavil   dovolacie konanie vo veci   dovolania   sťažovateľa   proti   uzneseniam   najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 zo 17. decembra 2004 a z 22. marca 2005.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ v sťažnosti namietal: „Ako mohol Najvyšší súd SR vyhlásiť konečné uznesenie o zastavení konania už dňa 22. III. 2004   a   to   z   dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku,   keď   o   žiadosti   o   jeho oslobodenie rozhodol v môj neprospech až dňa 17. XII. 2004 a ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť až dňa 31. XII. 04.

Ako   si   mohol   v   našom   tzv.   demokratickom   a   právnom   štáte   dovoliť   takú   hrubú nezákonnosť náš Najvyšší súd SR, keď mi neumožnil opravný prostriedok proti jeho už konečnému uzneseniu pod sp. zn. 3 Sžnč 1/2004, zo dna 17. XII. 2004, napriek tomu, že na základe v tom čase platného OSP pod §-om 210a, takýto opravný prostriedok priamo zo zákona existoval!!!

Ako je možné v právnom štáte, že Najvyšší súd SR mi neumožnil opravný prostriedok ani v rámci dovolania ignorujúc ods. 3/, §-u 250d v tom čase platného OSP, čím mi tým odoprel opätovne spravodlivosť ako takú a čo nenapravil ani aplikáciou zák. ust. §-u 237, písmena f/ OSP!

Zo súdneho spisu o tomto konaní pod 3 Sžnč 1/2004 v spojení s následným pod 1 Sž-o-NS 20/06 vyplývajú aj iné závažné a hrubé procesné nedostatky tohto súdu, ktoré nikto nechce vidieť!“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáhal, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1/, čl. 46 a ods. 2/, čl. 48 Ústavy SR v spojení s od s 1/, čl. 6 Dohovoru zdĺhavým, nezákonným a neústavným počínaním Najvyššieho súdu SR v súdnych konaniach vedených u neho pod č. k. 3 Sžnč 1/2004 a 1 Sž-o-NS 20/2006 porušené boli.

2./   Prikazuje   Najvyššiemu   súdu   SR,   aby   o   sťažovateľovej   súdnej   žalobe,   zo   dňa 16. V. 2002, konal bez prieťahov a meritórne rozhodol!

3./   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5   tis.   EUR /slovom päťtisíc eur/, ktoré je mu povinný Najvyšší sud SR zaplatiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti toho ústavného nálezu.

4./ Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namietal   porušenie   svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 12 k dohovoru postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Sžnč   1/2004,   ako   aj   rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 20/2006 z 27. apríla 2006.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   36/03,   I.   ÚS   226/05, II. ÚS 270/07)   rozhodnutie   o   odmietnutí   návrhu   na   začatie   konania   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť   alebo   neprípustnosť   je   rozhodnutím   „o   konaní“,   ktoré   má   na   mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania,   ktorú   možno   dodatočne   splniť   v   ďalšom   návrhu,   ktorým   sa   napáda   to   isté právoplatne skončené konanie, ktoré bolo napadnuté už v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený alebo neprípustný.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že o identickej sťažnosti   už   konal   a   rozhodol   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   216/06,   pričom uznesením   č.   k.   II.   ÚS   216/06-15   zo   7.   júla   2006   (právnemu   zástupcovi   sťažovateľa JUDr. V. P. bolo doručené 29. septembra 2006), bola táto sťažnosť odmietnutá z dôvodov zjavnej neopodstatnenosti a neprípustnosti.

Okrem   toho   ústavný   súd   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 zo 17. decembra 2004 aj v   konaní   vedenom   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   71/05,   pričom   sťažnosť sťažovateľa bola uznesením č. k. IV. ÚS 71/05-8 z 9. marca 2005 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa je neprípustná, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa už bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal jeho žiadosťou o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2010