znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 219/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. H., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., namietajúceho porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Co 4/2007 zo 17. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. H.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2008 doručená   sťažnosť   MUDr.   M.   H.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom Mgr. R. K., Ž., namietajúceho porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Co 4/2007 zo 17. decembra 2007, ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„1. Základné právo MUDr. M. H. na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Co 4/2007 z 17. 12. 2007 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Co 4/2007 z 17. 12. 2007 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. MUDr. M. H. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   MUDr.   M.   H.   do   2   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. K. R., do troch dní od právoplatnosti vydaného nálezu.“

Zo   sťažnosti   a z   pripojeného   spisu   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 172/2005 vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného okresným súdom, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti právneho úkonu   (darovacej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   žalovanými   o prevode   nehnuteľnosti,   a to chaty a pozemkov) v časti prevodu spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti ½. Neskôr žalobu sťažovateľ so súhlasom súdu zmenil tak, že sa domáhal určenia, že tento spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti patrí do dedičstva po neb. A. H., že žalovaný v 1. rade nie je jeho vlastníkom a že vecné bremeno zriadené žalovanej v 2. rade je zriadené neplatne. Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 19 C 172/2005-113 zo 6. decembra 2006 zamietol a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalovaným trovy konania.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   19.   januára   2007   odvolanie   (doplnené podaním doručeným okresnému súdu 22. januára 2007), ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu.

Krajský súd zaslal sťažovateľovi výzvu č. k. 15 Co 19/2007-132 z 29. januára 2007, aby „v lehote 10 dní od doručenia výzvy zaplatil súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 9 000 Sk [pol č. 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov]“, a zároveň poučil sťažovateľa, že „ak nebude súdny poplatok v určenej dobe zaplatený, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 2 zák. č. 71/92 Zb. v znení zmien a doplnkov). Pred zaplatením celého poplatku v správnej výške nemôže   súd   vo   veci   konať“.   Podaním   z 5.   februára   2007   doručeným   krajskému   súdu 8. februára   2007   reagoval   právny   zástupca   sťažovateľa   na   túto   výzvu,   ktorá   mu   bola doručená 2. februára 2007, pričom uviedol, že sťažovateľ je toho názoru, že súdny poplatok tak, ako bol na jeho úhradu vyzvaný, nie je vyrubený v správnej výške, pretože ako sám krajský súd vo výzve na jeho zaplatenie uviedol, ide o súdny poplatok podľa pol. č. 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“),   podľa   ktorého   súdny poplatok predstavuje 3 000 Sk. V tejto veci mal byť navyše súdny poplatok určený podľa zákona o súdnych   poplatkoch   v znení v čase začatia   konania, a v tom   čase predstavoval súdny poplatok podľa tejto položky 1 000 Sk a v takej výške mal byť preto sťažovateľovi aj vyrubený.

Krajský súd uznesením č. k. 15 Co 19/07-126 z 20. februára 2007 odvolacie konanie zastavil   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   za   odvolanie   a žalovaným   náhradu   trov odvolacieho konania nepriznal. Ako z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, krajský súd i s poukazom na skoršiu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (rozhodnutie uverejnené vo Výbere   rozhodnutí   a stanovísk   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pod   č.   27/1983, rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 43/98, stanovisko uverejnené pod č. 24/1989 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk) dospel k záveru, že predmetom konania pred okresným súdom bolo vydanie troch určovacích výrokov, ktoré sa spoplatňujú samostatne vo výške podľa pol. č. 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov, a keďže aj odvolanie sťažovateľa smerovalo proti všetkým výrokom rozsudku okresného súdu č. k. 19 C 172/2005-113 zo 6. decembra 2006, musel byť súdny poplatok vyrubený vo výške 9 000 Sk (3 x 3 000 Sk). Aj keď sťažovateľ dôvodil tým, že mala byť použitá pol. č. 2 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov v znení pred novelou zákona o súdnych poplatkoch vykonanou zákonom č. 621/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 621/2005 Z. z.“) podľa ktorej v tom čase predstavoval súdny poplatok 1 000 Sk, krajský súd   sa   s týmto   názorom   nestotožnil   a   poukázal   na   to,   že   odvolanie   bolo   podané   po nadobudnutí   účinnosti   novely   zákona   o súdnych   poplatkoch   vykonanej   zákonom č. 621/2005 Z. z., a takto začaté odvolacie konanie treba spoplatniť podľa zákona o súdnych poplatkoch   v znení po   tejto   jeho novele.   Keďže   súdny   poplatok   bol   vyrubený správne, sťažovateľ ho mal zaplatiť do 12. februára 2007, a ak ho nezaplatil, musel krajský súd odvolacie konanie zastaviť. Podľa poučenia v uznesení krajského súdu č. k. 15 Co 19/07-126 z 20. februára 2007 proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Sťažovateľ   napriek   tomu   podal   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie   podaním z 15. marca   2007,   ktoré   doručil   krajskému   súdu,   a to   24.   apríla   2007.   Na   toto   podanie nalepil i kolky v hodnote 9 000 Sk. V jeho odôvodnení uviedol, že postupuje podľa § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, platí súdny poplatok v lehote ustanovenej zákonom pre   podanie   odvolania   proti   uzneseniu,   ktorým   bolo   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku zastavené, a preto krajský súd žiada, ktorý v tomto prípade rozhodoval ako súd prvého   stupňa,   aby   napadnuté   uznesenie   sám   zrušil, v odvolacom   konaní   pokračoval a o podanom odvolaní rozhodol. Poukázal na to, že ak by takto postupovať nebolo možné, porušila by sa tým zásada dvojinštančnosti súdneho konania.

Ako z prípisu krajského súdu z 31. decembra 2007 na č. l. 151 spisu vyplýva, spis predložil krajský súd bez rozhodnutia v auguste 2007 najvyššiemu súdu, kde bol vedený najprv pod sp. zn. 2 Cdo 177/2007 a neskôr bol prevedený pod sp. zn. 2 Co 4/2007.Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Co   4/2007   zo   17.   decembra   2007   o podaní sťažovateľa z 15. marca 2007 doručenom krajskému súdu 24. apríla 2007 rozhodol tak, že konanie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 20. februára 2007 sp. zn. 15 Co 19/2007 zastavil a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal.Rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 172/2005-113 zo 6. decembra 2006 v spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   19/07-126   z   20.   februára   2007   nadobudol právoplatnosť   8.   marca   2007.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Co   4/2007 zo 17. decembra 2007 bolo sťažovateľovi i jeho právnemu zástupcovi doručené 16. januára 2008.

Tvrdené porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Co 4/2007 zo 17. decembra 2007 sťažovateľ odôvodnil tým, že najvyšší súd mu uprel právo na prerokovanie jeho odvolania proti rozhodnutiu krajského súdu, najvyšší súd odvolacie konanie zastavil, na vec aplikoval predpisy o dovolaní, hoci, ak bol toho názoru, že odvolanie nie je prípustné, mal ho odmietnuť. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti   tvrdil,   že   odvolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   o zastavení   odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bolo možné napadnúť odvolaním, pretože išlo o rozhodnutie súdu prvého stupňa a zákon podanie odvolania výslovne nevylučuje. Krajský súd nerozhodoval o zastavení konania vedeného pred ním ako súd odvolací, ale v prvom stupni, a takéto rozhodnutie musí zniesť preskúmavanie iným súdom, aby bola dodržaná zásada   dvojinštančnosti   konania,   v tomto   prípade   aj   v záujme   ochrany   odvolateľa   pred nesprávne   vyrubeným   súdnym   poplatkom.   Postup   najvyššieho   súdu   bol   odmietnutím spravodlivosti.   V tejto   súvislosti   poukázal   sťažovateľ   i na   rozhodnutie   ústavného   súdu „vo veci sp. zn. II. ÚS 196/2006“ (správne zrejme sp. zn. II. ÚS 195/06, pozn.), v ktorej dospel ústavný súd vo vzťahu k uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty krajským súdom ako   súdom   odvolacím   k záveru,   že   takéto   rozhodnutie   musí   byť   preskúmateľné nadriadeným   súdom,   pretože   poriadkovú   pokutu   uložil   síce   krajský   súd   v odvolacom konaní, avšak o poriadkovej pokute rozhodoval ako súd prvostupňový.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že k porušeniu ním označených práv najvyšším súdom uznesením sp. zn. 2 Co 4/2007 zo 17. decembra 2007 došlo tým, že najvyšší súd sťažovateľom podané odvolanie meritórne neprerokoval a odvolacie konanie zastavil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia.

Ako   vyplýva   z judikatúry   ústavného   súdu,   iba   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia   všeobecného   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 2 Co 4/2007 zo 17. decembra 2007 uviedol:

„... Tento súd je oprávnený rozhodovať o 1/ riadnych opravných prostriedkoch, t. j. odvolaniach,   vtedy,   ak   odvolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   ako   súdu prvého stupňa (zhodne s tým je podľa § 201 O.s.p. spôsobilým predmetom odvolania len rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa)   a o 2/   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   t.   j. dovolaniach,   za   predpokladu,   že   je   dovolaním   (nie   odvolaním)   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu ako súdu odvolacieho.

Zákon o súdnych poplatkoch novelou účinnou od 1. 1. 2006 (do 30. 6. 2007) stanovil, že vo veciach poplatkov, rozhoduje orgán, ktorý je oprávnený poplatkový úkon vykonať. Keďže   vo   veciach   poplatkov   za   odvolanie   je   týmto   orgánom   krajský   súd,   bol   tento kompetentný   rozhodnúť   o zastavení   odvolacieho   konania,   ak   žalobca   poplatok   splatný podaním odvolania nezaplatil súčasne s podaním opravného prostriedku, a ani na výzvu odvolacieho súdu, aby poplatok uhradil v lehote desiatich dní od jej doručenia.

Rozhodovanie krajského súdu, v rámci preskúmavania rozhodnutia okresného súdu, o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, nie je rozhodnutím krajského   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa.   Je   potrebné   ho   považovať   za   rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Na tejto skutočnosti nič nemení ani ustanovenie § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, na ktoré sa žalobca odvoláva, a ani   skutočnosť,   že   rozhodnutiu   krajského   súdu   o zastavení   odvolacieho   konania nepredchádza iné rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Keďže   žalobca   napadol   odvolaním   uznesenie   krajského   súdu   v konaní,   v ktorom tento nevystupoval ako súd prvého stupňa, ale súd odvolací (spis mu bol predložený za účelom preskúmania rozsudku súdu prvého stupňa), Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku.

Nedostatok   funkčnej   príslušnosti   súdu   na   prejednanie   veci,   inak   patriacej   do právomoci   súdu,   je   neodstrániteľným   nedostatkom   podmienky   konania,   ktorý   má   za následok   zastavenie   konania.   So   zreteľom   na   túto   skutočnosť   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky konanie o odvolaní žalobcu zastavil (§ 104 ods. 1 O.s.p. v spojení s 243c O.s.p.), bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia krajského súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné na záver uviesť, že účastník konania   je   povinný   splniť   si   poplatkovú   povinnosť   súčasne   s podaním   opravného prostriedku. Ak si ju nesplní, a to ani po výzve súdu s poučením o procesných dôsledkoch jej nerešpektovania,   ide   o konanie   (opomenutie),   za   ktoré   následne   nesie   aj   procesnú zodpovednosť.“

Pravidlá týkajúce sa príslušnosti súdov (vrátane príslušnosti funkčnej) a podmienok odvolacieho   konania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon   spravodlivosti.   Dotknuté   osoby musia   počítať   s tým,   že   tieto   pravidlá   stanovené   v Občianskom   súdnom   poriadku   budú aplikované. Posúdenie splnenia zákonných podmienok prípustnosti odvolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa, ak postup súdu bol   v súlade   so   zákonom,   a v takom   prípade   nemôže   byť   ani   dôvodom   na   vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Co 4/2007 zo 17. decembra 2007 jasným a zrozumiteľným spôsobom reaguje na argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho podaní z 15. marca 2007 označenom ako odvolanie, ktoré mali odôvodňovať prípustnosť podaného   odvolania.   Takéto   odôvodnenie   považuje   ústavný   súd   za   dostatočné, ústavne konformné a spôsob aplikácie dotknutých noriem najvyšším súdom za zlučiteľný s ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Aj ústavný súd, pokiaľ   ide   o otázku,   či   pri   rozhodovaní   o vyrubení   súdneho   poplatku   a zastavení odvolacieho   konania   pre   jeho   nezaplatenie   podľa   zákona   o súdnych   poplatkoch   konal krajský súd ako súd prvého stupňa, zdieľa názor najvyššieho súdu, podľa ktorého v tomto prípade,   ak   krajský   súd   konanie   zastavuje,   takéto   rozhodnutie   krajského   súdu   nie   je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Treba ho považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   rozsiahle   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   zastavil.   V každom   prípade   tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade   neporušil   označené   základné   práva   sťažovateľa „nesprávnou   a svojvoľnou aplikáciou   a výkladom   práva“. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008