znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 219/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť K. S., K., zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k. 2 Co 313/2006-213 z 1. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2007 doručená sťažnosť K. S., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 313/2006-213 z 1. marca 2007.

Sťažovateľka uviedla, že podala Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorú okresný súd rozsudkom č.   k.   20   C 701/2001-192   z 9.   júna 2006   zamietol,   pretože   výpoveď   daná   sťažovateľke zamestnávateľom   bola   v súlade   so   zákonom,   a preto   bola   platná.   Sťažovateľka   napadla rozsudok   okresného   súdu   odvolaním,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 2 Co 313/2006-213 z 1. marca 2007 tak, že napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil. Sťažovateľka namieta, že sa krajský súd nezaoberal zákonnosťou a platnosťou výpovede z pracovného pomeru, pretože dospel k záveru, že žaloba bola podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty.

Podľa   názoru   krajského   súdu   výpovedná   doba   začala   plynúť   1.   januára   2001 a pracovný pomer mal skončiť 31. marca 2001, a preto mala byť žaloba podaná najneskôr 31. mája 2001. Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu a argumentuje, že   podľa   ustanovenia   §   64   zákona   č.   65/1965   Zb.   Zákonník   práce   v znení   neskorších predpisov   v znení účinnom   do 30.   apríla   2001   (ďalej   len   „Zákonník   práce“)   neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou môže zamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním. V prípade sťažovateľky sa mal pracovný pomer skončiť uplynutím výpovednej lehoty. Po doručení   výpovede   z 20.   decembra   2000   bola   sťažovateľka   od   29.   decembra   2000   do 3. augusta 2001 práceneschopná. Vzhľadom na ustanovenie § 48 ods. 2 Zákonníka práce výpovedná doba neskončila pred uplynutím ochrannej doby. Až po skončení výpovednej doby   začala   plynúť   dvojmesačná   prekluzívna   lehota   na   podanie   žaloby,   a preto   žaloba podaná okresnému súdu 22. júna 2001 bola podaná v zákonnej lehote.

Sťažovateľka uviedla: „Právny názor krajského súdu vo svojej podstate znamenal, že nedošlo   vôbec   k meritórnemu   preskúmaniu   vecnej   opodstatnenosti   mojej   žaloby   na vyslovenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. V konečnom dôsledku mi preto bola upretá súdna ochrana s účinkami degenationis iustitiae.“

Preto sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom sp. zn. 2 Co 313/2006 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozsudok krajského súdu č. k. 2 Co 313/2006-213 z 01. 3. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd je povinný nahradiť sťažovateľke trovy jej právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. III. ÚS 100/01).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že sa krajský súd dopustil formalizmu pri interpretácii právnej normy a jeho výklad vykazuje známky arbitrárnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy),   a tým   k porušeniu   základných   práv   alebo slobôd   sťažovateľov.   Táto   právomoc ústavného   súdu   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprocesné   princípy (II. ÚS 54/02).   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a súčasne   by   mali   za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Krajský   súd v odôvodnení napadnutého rozsudku,   ktorým potvrdil   vo veci   samej prvostupňový rozsudok o zamietnutí žaloby, uviedol:

„Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení z č. l. 140 v dôvodoch uviedol, že lehota   uvedená   v ust.   §   64   Zákonníka   práce   platného   v   čase   výpovede   je   lehotou prekluzívnou, preto k nej súd prihliada bez ohľadu, či námietku uplynutia lehoty uplatnil niektorý z účastníkov alebo nie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nezameral dokazovanie na to, či bola žaloba podaná v lehote určenej podľa § 64 ZP.

Podľa   §   64   zák.   č.   65/65   Zb.   so   stavom   k 30.   4.   2001   neplatnosť   rozviazania pracovného   pomeru   výpoveďou,   okamžitým   zrušením,   zrušením   v skúšobnej   dobe   alebo dohodou môže tak zamestnávateľ, ako aj zamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním.

Lehota uvedená v ust. § 64 ZP je lehotou prekluzívnou a preto k nej súd prihliada bez ohľadu,   či   takáto   námietka   uplynutia   lehoty   bola   uplatnená   alebo   nie.   Neuplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru v dvojmesačnej lehote odo dňa, keď pracovný pomer   týmto   rozviazovacím   prejavom   sa   mal   skončiť,   privodí   skončenie   pracovného pomeru   aj   v prípade,   ak   by   došlo   k práceneschopnosti   pracovníka.   Práceneschopnosť zamestnanca počas výpovednej doby nemá na plynutie a skončenie lehoty na uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru v zmysle ust. § 64 ZP vplyv.

Odvolací   súd   zhodne   ako   súd   prvého   stupňa   zistil,   že   výpoveď   bola   žalobkyni doručená dňa 20. 12. 2000 takže výpoveď začala plynúť 1. 1. 2001 a pracovný pomer mal skončiť   31.   3.   2001.   Žaloba   na   súde   bola   podaná   22.   6.   2001.   Aby   bola   podaná v dvojmesačnej prekluzívnej lehote musela byť podaná do 31. 5. 2001. Podľa odvolacieho súdu žaloba bola podaná po uplynutí lehoty na podanie na súde prvého stupňa. Preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol vo veci samej, keď žalobu zamietol, aj keď z iných dôvodov. Nesprávne totiž súd prvého stupňa, aj keď sa zaoberal doručením výpovede vyvodil, že návrh bol na súde podaný včas. Keďže súd prvého stupňa skutkovo správne rozhodol, nebol dôvod pre zmenu rozsudku súdu prvého stupňa, preto odvolací súd podľa § 219 O. s. p. potvrdil rozsudok vo veci samej.“

Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že svojím predošlým rozhodnutím v tejto veci zrušil   prvostupňový   rozsudok   a okresnému   súdu   uložil   skúmať,   či   sťažovateľka   podala žalobu   v lehote   podľa   §   64   Zákonníka   práce.   Okresný   súd   vykonal   v tomto   smere dokazovanie, zistil skutkový stav, ktorý medzi účastníkmi konania nie je sporný, a právne posúdil túto otázku tak, že žaloba bola podaná včas. Okresný súd žalobu po jej meritórnom prerokovaní zamietol. Krajský súd v odvolacom konaní dospel k názoru, že sťažovateľka podala žalobu po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty ustanovenej v § 64 Zákonníka práce, a preto sa ďalej nezaoberal dôvodmi odvolania a rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil.

Podľa § 261 ods. 4 Zákonníka práce k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v prípadoch uvedených v § 46 ods. 3 a 4, § 53 ods. 2, § 54 ods. 2, § 59 ods. 3, § 60 ods. 4, § 64, § 102 ods. 5, § 204 ods. 3, § 270a ods. 4 a § 270b ods. 1. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, prihliadne súd na zánik práva, aj keď to účastník konania nenamietne.

Z ustanovenia § 261 ods. 4 Zákonníka práce vplýva, že nepodaním žaloby v rámci hmotnoprávnej   lehoty   ustanovenej   v   §   64   Zákonníka   práce   dochádza   k   zániku   práva domáhať sa   určenia   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru.   Preto   súd   po   márnom uplynutí tejto   lehoty   nemôže meritórne skúmať platnosť právneho   úkonu,   ktorým   malo dôjsť k rozviazaniu pracovného pomeru. Krajský súd bol povinný aj bez námietky účastníka konania zaoberať sa otázkou, či bola žaloba podaná včas v zmysle § 64 Zákonníka práce.

Argumentácia   sťažovateľky   je   založená   na   odlišnom   výklade   a   aplikácii   §   64 Zákonníka práce. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odôvodňuje sťažovateľka v podstate tým, že krajský súd nerozhodol v súlade s jej právnym názorom. Sťažovateľka namieta, že výklad právnej normy, ktorý použil krajský súd, vykazuje známky arbitrárnosti a v konečnom dôsledku mal za následok odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), pretože nedošlo k meritórnemu preskúmaniu žaloby na podklade jej odvolania.

V tomto   prípade   je   relevantnou   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci o ňom konať a rozhodnúť a toho, či sú splnené iné zákonom ustanovené náležitosti, zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, postup v súdnom konaní, zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu a výklad iných než ústavných predpisov, ako aj ich aplikácia pri riešení konkrétnych prípadov, sú záležitosťou všeobecných súdov, ktoré sú súčasťou súdnej sústavy podľa čl. 141 ústavy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 46/03).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   reálne   uplatnenie   a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na   to,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (m. m.   IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o arbitrárnom (svojvoľnom), a teda ústavne nesúladnom výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 77/06).

Podľa názoru ústavného súdu je rozsudok krajského súdu dostatočne odôvodnený, jeho výklad nevybočuje zo znenia príslušného zákonného ustanovenia tak, že by popieral jeho význam a účel,   vychádza   zo súdnej   praxe   (rozsudok   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky   z 19.   mája   1997   sp.   zn.   5   Cdo   31/97   publikovaný   v Zbierke   stanovísk Najvyššieho   súdu   a rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   6/1999,   s.   43),   krajský   súd k nemu dospel v konaní v medziach svojich ústavných právomocí, a preto ústavný súd nemá dôvod zasahovať do jeho výkladu. Krajský súd výkladom a aplikáciou relevantnej právnej normy   neuprel   sťažovateľke   právo   žiadať   o určenie   neplatnosti   rozviazania   pracovného pomeru výpoveďou, neodmietol sa bez právneho dôvodu jej žalobou zaoberať, dospel však k záveru,   že   právo   sťažovateľky   domáhať   sa   neplatnosti   výpovede   zaniklo,   pretože   ho sťažovateľka   neuplatnila   v zákonnej   prekluzívnej   lehote.   Z týchto   dôvodov   nie   je opodstatnená námietka sťažovateľky, že výkladom a aplikáciou zákonnej normy sa krajský súd dopustil odmietnutia spravodlivosti a porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   na   predbežnom   prerokovaní   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť a v nadväznosti na toto rozhodnutie sa už ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2007