znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 219/06-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   V.   N.,   N.,   zastúpeného   JUDr.   D.   B.,   T.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 66/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. V. N.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2006 doručená sťažnosť P. V. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 66/04.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa na základe žaloby zo 16. marca 2004 domáhal na okresnom súde proti žalovanej obchodnej spoločnosti (ďalej len „žalovaná“) vydania platobného rozkazu na zaplatenie sumy 447 303,60 Sk s príslušenstvom zastávajúc názor, že žalovaná neoprávnene zadržala vystavenú faktúru za zhotovenie diela, ktoré jej bolo riadne a včas odovzdané.

V sťažnosti je ďalej uvedená chronológia úkonov, ktoré okresný súd v právnej veci sťažovateľa urobil v období od 19. mája 2004 (vydanie platobného rozkazu) do 20. marca 2006   (keď   bolo   sťažovateľovi   doručené   upovedomenie   o odročení   pojednávania nariadeného na 22. marec 2006 na neurčito z dôvodu doplnenia znaleckého posudku).

Sťažovateľ   v sťažnosti   analyzuje napadnutý   postup   okresného   súdu   aj   z hľadiska kritérií, ktoré ústavný súd v zmysle svojej stabilnej judikatúry zohľadňuje pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy.   V súvislosti   s tým   sťažovateľ   pripúšťa, že okresný súd v napadnutom konaní síce koná, ale podľa jeho názoru „... neefektívnym a neprimerane zdĺhavým postupom. Tým zbytočne už viac ako 2 roky vyvoláva stav právnej neistoty“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   zdĺhavým   a neefektívnym   konaním   okresného   súdu   je porušované jeho označené základné právo „... a v danej veci neexistuje možnosť preskúmať tento   zásah   iným   spôsobom...“. Z toho   vyvodzuje,   že   právomoc   ústavného   súdu   konať o tejto sťažnosti je dostatočne preukázaná.

Vzhľadom na to sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené   ustanovením   článku   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 10 Cb 66/04 bolo porušené.

Prikazuje   sa,   aby   Okresný   súd   Považská   Bystrica   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 10 Cb 66/04 konal.

Súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk.“

Sťažovateľ zároveň žiadal, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania.

Priznanie   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje   sťažovateľ pretrvávajúcim   stavom   právnej   neistoty,   ako   aj   obavou, „že   ak   aj   po   tak   dlhej   dobe od začiatku   konania   dôjde   k jeho   skončeniu   pred   prvostupňovým   súdom,   bude   výkon rozhodnutia ohrozený“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd vo výzve zo 6. júna 2006 upozornil právnu zástupkyňu sťažovateľa na skutočnosť, že v prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   v   ktorých   je   namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo   podľa   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb.   o   sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších   predpisov [platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa   § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). Súčasne ju vyzval, aby mu predložila dôkaz   o   splnení   predmetnej   povinnosti,   t. j.   o   podaní   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní predsedovi prvostupňového súdu.

Na uvedenú výzvu právna zástupkyňa sťažovateľa odpovedala podaním doručeným ústavnému   súdu   28. júna 2006,   ktorým   mu   oznámila,   že   v predmetnej   veci   písomnú sťažnosť   orgánu   štátnej   správy   súdu   podľa   zákona o   štátnej   správe   súdov,   resp.   podľa zákona o súdoch nepodala.

Ďalej   okrem   iného   poukázala   na   to,   že „Podľa   môjho   názoru   občianske   súdne konanie, ktoré trvá tak dlho ako predmetné konanie vedené na Okresnom súde v Považskej Bystrici bez právoplatného rozhodnutia, treba považovať už len so zreteľom na samotnú dĺžku   konania   za   nezlučiteľné   s imperatívom   ustanovenom   v čl. 48   ods. 2   Ústavy.   Táto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do tej miery, že ich právo na súdnu ochranu sa stáva iluzórnym a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.   Sťažovateľ   v dôsledku vzniknutej   situácie stráca   dôveru k princípom   právneho štátu. V danom prípade sa teda jedná o osobitné prieťahy konania spôsobené neefektívnym a nehospodárnym   konaním   okresného   súdu,   nie   prieťahy   spôsobené   nečinnosťou. V prípade, ak by sťažovateľ využil zákonnú možnosť sťažnosti v zmysle zákona č. 80/1992 Zb. alebo zákona č. 757/2004 Z. z., by i tak nedošlo k účinnej náprave vzniknutého stavu. Predseda príslušného súdu nemôže nariadiť konajúcemu sudcovi, že má vo veci rozhodnúť, jednalo   by   sa   o porušenie   zásady   sudcovskej   nezávislosti.   Sudcovská   nezávislosť a nestrannosť znamenajú aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu. V zmysle § 64 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. je účelom sťažnosti zistiť či v danej veci boli prieťahy v konaní alebo porušenie zásad dôstojnosti súdneho konania a odstrániť zistené nedostatky. Predseda príslušného súdu by mohol nariadiť ako nápravu prieťahov v konaní, aby príslušný sudca vo veci konal. Nemôže mu však nariadiť, kedy má vo veci rozhodnúť.   Sudkyňa   okresného   súdu   v danej   veci   konala.   Nariaďovala   pojednávania, vypočúvala svedkov, nariadila znalecké dokazovanie, vypočúvala svedkov, znalcov aj nad rámec navrhovaných dôkazov. Nebol preto dôvod na podanie sťažnosti predsedovi súdu. Sudkyňa však konala neefektívne. To je dôvod pre ktorý sťažovateľ uplatnil svoje práva na ústavnom súde“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   argumentovala   taktiež   poukazom   na   to,   že vo viacerých   veciach   prejednaných   ústavným súdom   nebolo potrebné podanie   sťažnosti predsedovi   príslušného   okresného   súdu   a napriek   tomu   boli   tieto   sťažnosti   prerokované a bolo im vyhovené. V súvislosti s tým uviedla ako príklad sedem spisových značiek konaní vedených pred ústavných súdom, v ktorých podľa nej išlo o takýto prípad. V nadväznosti na to   vyslovila   názor,   že „... nie   je   dôvod   na   odmietnutie   podania   iba   z dôvodu, že sa sťažovateľ neobrátil na predsedu súdu. Každý má totiž v zmysle § 48 ods. 2 Ústavy právo, aby sa jeho vec prejednala bez zbytočných prieťahov. Odškodnenie za porušenie tohto ústavného práva nemôže byť podmieňované uplatnením sťažnosti u predsedu súdu, ktorý nemôže sudcovi nariaďovať ako má vo veci konať“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní (...)“.   V zmysle prvej   vety   druhého odseku   citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon podľa tretieho odseku   predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený   vybavovaním   sťažností   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľa   v   okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní u orgánu štátnej správy súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania   dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov, resp.   podľa   § 62   a nasl.   zákona   o súdoch   neumožnilo   v danej   veci   účinnú   ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   preveril   aj   všetky   sťažovateľom   uvádzané   právoplatne   skončené konania, v ktorých malo byť podľa jeho tvrdenia napriek nepodaniu sťažnosti orgánu štátnej správy súdov vo veci samej sťažovateľom vyhovené, a zistil, že toto tvrdenie sťažovateľa nezodpovedá   skutočnosti.   S výnimkou   dvoch   konaní   bola   v ostatných   prípadoch   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využitá sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o štátnej správe súdov, resp. zákona o súdoch. V spomínaných dvoch konaniach, v ktorých ústavný súd trval na splnení predmetnej podmienky, išlo v jednom prípade (IV. ÚS 196/05) o opakovanú sťažnosť po tom, keď všeobecný súd nekonal napriek právoplatnému nálezu ústavného súdu, ktorým mu uložil konať vo veci bez zbytočných prieťahov, a v druhom prípade   (I. ÚS 133/05)   išlo   o konanie,   ktoré   v čase   doručenia   sťažnosti   trvalo   17 rokov. Z toho dôvodu považuje ústavný súd uvedenú argumentáciu sťažovateľa za nenáležitú.

Keďže   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti,   z jej   príloh   a   ani   z   vyjadrenia   právnej zástupkyne sťažovateľa nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľa   z dôvodov   hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

Ústavný   súd   záverom   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení   zákonom   všetkých   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v tejto   veci   v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006