znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 219/02-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní   o sťažnosti   K.   D.,   bytom   B.,   zastúpenej   Mgr. A.   M.,   B.   (pôvodne   zastúpenej advokátom Mgr. M. B.), vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 87/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. D. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom   pod sp.   zn. 7 C 87/99   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 87/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. D.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000,-- Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania:

a)   advokátovi   Mgr.   M.   B.,   B.,   vo   výške   12 000,--   Sk   (slovom   dvanásťtisíc slovenských korún),

b)   advokátovi   Mgr.   A.   M.,   B.,   vo   výške   4 400,--   Sk   (slovom   štyritisíc   štyristo slovenských korún)do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. septembra 2002   doručené   podanie   K.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   B.,   ktorým   namietala prieťahy v konaní na ochranu osobnosti   vedenom   na Okresnom   súde   Bratislava IV   pod sp. zn.   7   C   87/99   (v   písomnostiach   Okresného   súdu   Bratislava   IV,   ako   aj   samotnej sťažovateľky sa opakovane uvádza nesprávna spisová značka 7 C 87/89).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej doplnení o zákonom predpísané náležitosti predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Keďže existenciu takýchto dôvodov (po doplnení sťažnosti) nezistil, v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie a v časti namietajúcej porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy ju odmietol.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že pokiaľ ide o skutkový stav veci:«Dňa 13. 11. 1998 bola žaloba vo veci samej doručená súdu. Dňa 04. 05. 1999 súd vyzval sťažovateľku na odstránenie vád žaloby. Dňa 24. 05. 1999 bolo súdu doručené podanie odstraňujúce vady žaloby. Dňa 03. 08. 1999 súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 26. 08. 1999 sťažovateľka požiadala súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 07. 09. 1999 súd zaslal sťažovateľke tlačivo pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa 29. 09. 1999 bolo vyplnené tlačivo pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov doručené súdu.

Dňa 14. 10. 1999 súd preložil informatívny výsluch na 14. 12. 1999 a dňa 22. 10. 199 opätovne na deň 25. 01. 2000. Informatívny výsluch sa uskutočnil dňa 25. 01. 1999 (správne malo byť uvedené 25. 1. 2000).

Dňa 22. 02. 2000 sťažovateľka súdu doložila doklady vyžiadané súdom a súčasne požiadala o ustanovenie právneho zástupcu súdom.

Dňa 09. 03. 2000 súd sťažovateľke zaslal tlačivo pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov na doplnenie chýbajúcej náležitosti, ktorý nedostatok však musel byť súdu známy už pri predložení tlačiva.

Dňa 16. 03. 2000 bolo doplnené tlačivo doručené súdu. Dňa   19.   03.   2001   súd   uznesením   sp.   zn.   7   C   87/99   rozhodol   tak,   že   nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov a zamietol návrh na ustanovenie právneho zástupcu.

Dňa 30. 04. 2001 sťažovateľka napadla uznesenie zo dňa 19. 03. 2001 odvolaním a súčasne namietla zaujatosť zákonného sudcu.

Dňa   07.   06.   2001   bol   súdny   spis   predložený   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie o opravnom prostriedku.

Dňa   26.   06.   2001   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   sp.   zn.   17   Co   224/01 o podanom   odvolaní   rozhodol   tak,   že   napadnuté   uznesenie   v časti   výroku   o nepriznaní oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   zmenil   a oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   priznal a v časti   výroku   o zamietnutí   návrhu   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   napadnuté uznesenie súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   28.   03.   2002   sa   zákonná   sudkyňa   vyjadrila   k vznesenej   námietke   zaujatosti a spis bol predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o tejto námietke. A to je aj posledný úkon súdu, ktorý bol v danej veci vykonaný.

Dňa 19. 07. 2002 Krajský súd v Bratislave o námietke zaujatosti rozhodol tak, že JUDr. A. K. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Z vyššie uvedeného vyplýva nasledovné:

1. Od podania žaloby trvalo súdu takmer 6 mesiacov, aby sťažovateľku vyzval na odstránenie nedostatkov podania (od 13. 11. 1998 do 04. 05. 1999).

2.   Od   doručenia podania,   ktorým   boli odstránené nedostatky   žaloby   trvalo súdu takmer dva mesiace, aby sťažovateľku vyzval na zaplatenie súdneho poplatku (od 24. 05. 1999 do 03. 08. 1999).

3. V období od 26. 08. 1999 až do 22. 02. 1999 (správne malo byť uvedené 2000) súd síce   konal   za   účelom   obstarania   podkladu   na   rozhodnutie   o žiadosti   o oslobodenie   od súdnych poplatkov, ale jeho konanie bolo liknavé a neefektívne a trvalo takmer 7 mesiacov (od 26. 08. 1999 do 16. 03. 2000).

4.   Obdobie   od   doručenia   doplneného   tlačiva   pre   účely   oslobodenie   od   súdnych poplatkov do rozhodnutia o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a o návrhu na ustanovenie právneho zástupcu nie je vyplnené žiadnou činnosťou súdu. Súdu trvalo rok, aby rozhodol (od 16. 03. 2000 do 19. 03. 2001).

5. Súdu trvalo od 30. 04. 2001 do 28. 03. 2002, aby predložil súdny spis odvolaciemu súdu   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti.   V dôsledku   nečinnosti   súdu   vzhľadom   na ustanovenie § 15 ods. 1 O. s. p. teda zákonná sudkyňa vo veci nemohla konať a rozhodovať.

6. Súd od rozhodnutia o námietke zaujatosti nekoná, vo veci nebolo do dnešného dňa vytýčené ani jedno pojednávanie a nebolo rozhodnuté o návrhu na ustanovenie právneho zástupcu.

Vyššie   uvedené   prieťahy   v konaní   súdu   možno   kvalifikovať   ako   zbytočné,   ktoré zakladajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Súd tak konal napriek tomu, že dňa 29. 01. 2001 a dňa 30. 04. 2001 sťažovateľka predložila súdu sťažnosti na prieťahy v konaní,   pričom podpredsedníčka súdu sťažnosti uznala za opodstatnené postupne listami č. Spr. 2016/2001 zo dňa 28. 03. 2001 a 14. 05. 2001. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, prieťahy v konaní pokračovali....

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   tak,   aby   sa   mohol   vyjadriť   k všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je čo najskôr odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba, ktorá sa domáha rozhodnutia štátneho orgánu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/1995). Ústavný súd SR pri posudzovaní rýchlosti súdneho konania z hľadiska   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu   skúma   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov na základe nasledovných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

a) zložitosť veci: Vec nie je zložitá. Takýto záver neodôvodňuje skutkový stav veci a ani právna úprava relevantná pre rozhodovanie vo veci (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 92/97). Súd navyše   ešte   ani   nepristúpil   k právnemu   riešeniu   merita   veci,   nakoľko   sa   zaoberal   iba procesnou stránkou veci.

b) správanie sa účastníkov konania: Sťažovateľka   síce   nepredložila   všetky   svoje   podanie   v procesne   perfektnej   forme, avšak   na   výzvy   súdu   takmer   okamžite   odstraňovala   nedostatky   podaní   a zo   súdom spolupracovala.   Bol   to   naopak súd,   kto konal   liknavo a neefektívne.   Pasívne   správanie účastníka, jeho spoľahnutie sa na správnosť postupu súdu nie je okolnosťou, ktorou možno ospravedlniť   nečinnosť   alebo   neprimerane   zdĺhavý   postup   súdu.   Okrem   toho   prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania sa rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa povahy veci (nález sp. zn. II. ÚS 22/96). V každom prípade sa sťažovateľka na spomalení konania podieľa v zanedbateľnom rozsahu.

c) postup súdu v konaní: Ako vyplýva z čl. II tohto podania, v konaní sa vyskytlo niekoľko období nečinnosti, ktoré nie sú ospravedlniteľné žiadnymi objektívnymi skutočnosťami.

Pre úplnosť uvádzame, že Ústavný súd SR ako porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR posúdil aj prieťahy trvajúce kratší čas, ako v danom prípade (sp. zn. I. ÚS 44/99 od 18. 05. 1998 do 16. 03. 1999, alebo sp. zn. I. ÚS 21/00 menej ako rok vo veci sp. zn. 12 C 684/96). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva posúdil prieťahy v konaní trvajúce 15 mesiacov ako porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (rozsudok vo veci Styranovski proti Poľsku z roku 1998).

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvá   veta   Ústavy   SR   je   Slovenská   republika   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Vo veci sp. zn. II. ÚS 48/97 Ústavný súd SR uviedol: „Ústava SR neustanovuje štátnym   orgánom   právomoci,   ktoré   by   mohli   uplatniť   spôsobom   porušujúcim   práva občanov. Keď štátny orgán svojím konaním, alebo opomenutím poruší právo alebo slobodu, ktorú   ústava   zaručuje   občanovi,   svoju   právomoc   neuplatní   v súlade   s ústavou   (...) Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy sa výslovne vzťahuje na štátne orgány. Implikovane sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky   štátne   orgány   voči   nemu   správali   len   spôsobom,   ktorý   im   dovoľuje   Ústava   SR a ďalšie zákony. Následne Ústavný súd SR konštatoval porušenie čl. 2 ods. 2, nakoľko Národná rada SR konala v rozpore s požiadavkou „...konať... spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.   V tej   istej   veci   Ústavný   súd   SR   uviedol:   „Neoddeliteľnou   súčasťou   princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať“.

Vo veci sp. zn. I. ÚS 56/01 Ústavný súd SR uviedol, že právo na súdnu a inú právnu ochranu vychádza aj z princípu právneho štátu, ktorý sa zhmotňuje do série procesných práv, ktoré všetky patria do spoločného základu práva a spravodlivý proces.

Vzhľadom na uvedené, porušením čl. 48 ods. 2 Ústavy SR došlo aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR....

Sťažovateľka   uplatňuje   primerané   zadosťučinenie   vo   výške   70.000,-   Sk z nasledovných dôvodov:

1. Od podania žaloby uplynuli už takmer 4 roky a súd sa ešte nevysporiadal ani s procesnými   predpokladmi   ďalšieho   konania   veci   (nebolo   napríklad   rozhodnuté o ustanovení právneho zástupcu).

2. Vo veci nebolo vytýčené ešte ani jedno pojednávanie.

3. Súd koná s prieťahmi napriek tomu, že sťažovateľka niekoľkokrát vyzývala na odstránenie   prieťahov   v konaní.   Prieťahy   v konaní   boli   súdom   dokonca   uznané,   bolo prisľúbené ich odstránenie, čo však nebolo splnené.

4.   Ako   vyplýva   z podaní   sťažovateľky,   sťažovateľka   (oprávnene)   stratila   dôveru v súdy,   psychicky   trpí   v dôsledku   ignorácie   zo   strany   súdnej   moci,   trpí   pocitmi menejcennosti a úzkosti.»

Na základe uvedeného sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd v jej veci rozhodol takto:„1. Okresný súd Bratislava IV v konaní K. D. c/a MUDr. Ľ. F. vedenom pod sp. zn. 7 C 87/99 porušil právo sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čím porušil aj čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

2. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke peňažnú sumu vo výške 70.000,- Sk ako primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.“

Vo svojom písomnom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky Okresný súd Bratislava IV zo 6. februára 2003 (Spr. 3598/02) uviedol:

„Sťažovateľka   –   navrhovateľka   dňa   13.   11.   1998   podala   na   Okresný   súd Bratislava IV žalobu proti MUDr. Ľ. F. z ktorej nebolo zrejmé čoho sa konkrétne domáha, preto žaloba bola zapísaná do odd. 7 Nc 43/98.

Úkonom zo dňa 4. 5. 1999 bola navrhovateľka vyzvaná na odstránenie vád žaloby. Výzvu súdu navrhovateľka prevzala 15. 5. 1999.

Písomným podaním zo dňa 24. 5. 1999 navrhovateľka reagovala na výzvu súdu, ale opakovane jej podanie bolo nekvalifikované, nerešpektovala poučenie súdu podľa § 79 a 42 ods. 2 O. s. p. Následne navrhovateľkou boli do označeného spisu založené listinné dôkazy. Úpravou zo dňa 3. 8. 1999 bola právna vec prevedená z odd. 7 Nc do oddelenia 7 C 87/99 a zároveň navrhovateľka bola vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 12.000,- Sk a 2.000,- Sk. Výzvu navrhovateľka prevzala dňa 17. 8. 1999.

Písomným podaním zo dňa 26. 8. 1999 navrhovateľka požiadala o oslobodenie od zaplatenia   súdneho   poplatku.   Následne   dňa   24.   9.   1999   navrhovateľka   prevzala   na vyplnenie potvrdenie o osobných a majetkových pomeroch a predvolanie na informatívny výsluch na deň 14. 10. 1999.

Pre práceneschopnosť zákonného sudcu sa informatívny výsluch dňa 14. 10. 1999 nekonal.   Nový   termín   dňa   14.   12.   1999   zobrala   navrhovateľka   na   vedomie,   ktorý   bol zmenený na deň 25. 1. 2000 z dôvodu účasti sudcu na rezortnom školení.

Na informatívnom výsluchu dňa 25. 1. 2000 bola opätovne navrhovateľka poučená za účelom odstránenia vád návrhu, ktoré na písomnú výzvu súdu neodstránila a zároveň bola poučená o povinnosti predložiť listinné dôkazy.

Dňa 22. 2. 2000 navrhovateľka opakovane založila tie isté listinné dôkazy, resp. také ktoré s predmetom sporu nesúvisia a zároveň žiadala pridelenie obhajcu ex offo.

Úpravou   zo   dňa   7.   3.   2000   sudca   vrátil   navrhovateľke   tlačivo   o osobných a majetkových pomeroch na doplnenie o časť príjmov a na potvrdenie príslušnými úradmi, ktoré doklady boli navrhovateľkou vrátené súdu dňa 16. 3. 2000.

Z dôvodu   zmeny   rozvrhu   práce,   pridelenia   ďalšej   agendy   sudkyne   a následnej vysokej   zaťaženosti   došlo   k prieťahu   v konaní,   v rozhodnutí   o návrhu   navrhovateľky   na oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku. Uznesenie bolo vypracované dňa 19. 3. 2001, navrhovateľke doručené 17. 4. 2001. Navrhovateľka dňa 30. 4. 2001 podala odvolanie voči uzneseniu pod číslom konania 7 C 87/99-55. Dňa 31. 5. 2001 bol označený spis predložený Krajskému súdu v Bratislave za účelom rozhodnutia o odvolaní.

Označený   spis   bol   dňa   27.   7.   2001   vrátený   Krajským   súdom   v Bratislave s rozhodnutím pod číslom konania 17 Co 224/01-62.

V čase keď označený spis bol na Krajskom súde v Bratislave, navrhovateľka dňa 30. 4. 2001 podala predsedníčke Okresného súdu Bratislava IV sťažnosť v rámci ktorej vzniesla námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi. Vznesená námietka bola založená do spisu a predložená Krajskému súdu v Bratislave na základe úpravy sudcu zo dňa 21. 3. 2002. Krajský súd v Bratislave dňa 16. 9. 2002 vrátil spis Okresnému súdu Bratislava IV s rozhodnutím zo dňa 19. 7. 2002 č. k. 12 Nc 14/02-70, ktoré uznesenie úpravou zo dňa 26. 9. 2002 bolo doručené navrhovateľke dňa 4. 10. 2002.

S poukazom   na   vyššie   uvedené   je   možné   konštatovať   prieťahy   v konaní,   najmä z príčin   objektívnych,   ktoré   vyplývajú   hlavne   z nekvalifikovaných   nejasných   podaní navrhovateľky,   ktoré   si   opakovane   vyžadovali   množstvo   procesných   úkonov   v rámci prípravy   pojednávania.   Je   nepochybné,   že   pri   dlhodobom   vysokom   nápade   a následnej pracovnej   zaťaženosti   sudcu   pri   takomto   nekvalifikovanom   postupe   navrhovateľky   je potrebné vzniknuté prieťahy hodnotiť objektívne.

S poukazom na vyššie uvedené, dovoľujem si vážený ústavný súd navrhnúť, aby vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ústavnú sťažnosť navrhovateľky zamietol, pretože v konaní pod sp. zn. 7 C 87/99 nedošlo k zbytočným prieťahom.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd vo veci sťažnosti sťažovateľky rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním postupu Okresného súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. 7 C 87/99 ústavný súd zistil tieto skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   zo   sťažnosti sťažovateľky,   ako   aj   zo   zadováženého   súdneho   spisu   zistil,   že   pred   Okresným   súdom Bratislava IV prebieha konanie na ochranu osobnosti (sp. zn. 7 C 87/99) podľa § 11 a nasl. Občianskeho   zákonníka,   v ktorom   je   sťažovateľka   navrhovateľkou.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti uvádza, že právna a faktická zložitosť veci prejavujúca sa v dobe (dĺžke) konania a slúžiaca ústavnému súdu ako jedno z kritérií hodnotenia postupu súdu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vzniká v konaniach, v ktorých súdy konajú a rozhodujú vo veciach, o súdnu ochranu ktorých účastníci požiadali (podobne ústavný súd rozhodol vo veci sp. zn. II. ÚS 4/03). V prípade sťažovateľky ale ústavný súd zistil, že od začiatku konania v novembri 1998 až do   okamihu   rozhodnutia   ústavného   súdu   o jej   sťažnosti   v apríli   2003   Okresný   súd Bratislava IV rozhodoval iba o procesných návrhoch sťažovateľky a vo veci samej doteraz nekonal,   v dôsledku   čoho   použitie   kritéria   právnej   alebo   faktickej   zložitosti   veci neprichádzalo do úvahy.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 7 C 87/99, bolo správanie sťažovateľky ako jeho účastníčky. Hoci ústavný súd konštatuje jej záujem na urýchlenom konaní a rozhodnutí vo veci (o čom svedčia   jej   sťažnosti   orgánu   štátnej   správy   súdov   Okresného   súdu   Bratislava   IV z 29. januára   2001   a 26.   apríla   2001),   súčasne   zistil,   že   doterajšia   doba   konania   pred Okresným   súdom   Bratislava   IV   v konaní   sp.   zn.   7   C   87/99   bola   výrazne   ovplyvnená sťažovateľkinými po sebe nasledujúcimi procesnými úkonmi (návrhmi), ktoré vyvolávali potrebu, aby o nich súd rozhodoval, čím sa odďaľovala doba jeho rozhodovania vo veci samej. Z obsahu sťažnosti,   ako aj z predloženého súdneho spisu   ústavný súd   konkrétne zistil, že v počiatočnej etape konania (november 1998 – október 1999) musel byť návrh sťažovateľky   spresňovaný   a prostredníctvom   informatívneho   výsluchu   doplňovaný o podklady nevyhnutné na rozhodovanie. V období od 26. augusta 1999 do 30. apríla 2001 sťažovateľka   postupne   žiadala   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (26. augusta   1999), 22. februára 2000 žiadala o pridelenie obhajcu ex offo a po rozhodnutí Okresného súdu Bratislava IV z 19. marca 2001, že jej oslobodenie od súdneho poplatku nepriznáva a jej návrh na ustanovenie právneho zástupcu zamieta, 30. apríla 2001 podáva odvolanie proti tomuto   uzneseniu,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v Bratislave   26.   júna   2001 (17 Co 224/01). Dňa 30. apríla 2001 sťažovateľka podáva námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni,   o ktorej   (a   po   jej   vyjadrení)   rozhodol   19.   júla   2002   Krajský   súd   v Bratislave (12 Nc 14/02).   Nutnosť   rozhodovania   o týchto   procesných   návrhoch   sťažovateľky odďaľovala   dobu   na   meritórne   rozhodovanie   Okresného   súdu   Bratislava   IV   o   ochrane osobnosti a nemôže ísť na jeho ťarchu. Pri hodnotení tohto postupu sťažovateľky ústavný súd vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej: „Využitie možností daných navrhovateľovi   Občianskym   súdnym   poriadkom   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu   konania,   ale nemožno   ho   kvalifikovať   ako   postup   súdu,   dôsledkom   ktorého   sú   zbytočné   prieťahy.“ (I. ÚS 31/01), resp. „Dĺžku súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní.“ (II. ÚS 41/00). Uvedené však platí v prípade, keď súd aj o procesných návrhoch sťažovateľky konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup Okresného súdu Bratislava IV. Napriek skutočnosti, že doterajšia doba konania vo veci sp. zn. 7 C 87/99 bola výrazne poznamenaná procesnými   návrhmi   sťažovateľky   a nutnosťou   súdu   o nich   konať   a rozhodnúť,   čo odďaľovalo jeho rozhodovanie vo veci ochrany osobnosti, je skutočnosťou, že základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa plne vzťahuje aj na rozhodovanie súdu o procesných návrhoch účastníkov konania. Ústavný súd rozhodol už v roku 1997, že „Správaním sa účastníka   konania   sa   súd   môže   zbaviť   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní,   len   ak v dôsledku správania sa účastníka došlo k spomaleniu postupu v konaní. Prieťahy v konaní, ktoré   zapríčinil   aj   účastník   konania,   nevylučujú   však   a priori   zodpovednosť   súdneho orgánu,   ktorý   vo   veci   koná,   ak   o právach   účastníka   konania   rozhoduje   dlhšie,   než   je primerané podľa povahy veci...“ (I. ÚS 47/96).

Aj v ďalšej veci ústavný súd rozhodol: „Z čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj z príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   pre   všeobecné   súdy   vyplýva   povinnosť postupovať   rýchlo   a bez   zbytočných   prieťahov   v priebehu   celého   súdneho   konania   bez ohľadu na skutočnosť, či výsledkom takéhoto postupu súdu je jeho procesné rozhodnutie alebo   rozhodnutie   (rozsudok)   vo   veci   samej“   (I.   ÚS   11/98).   Vychádzajúc   z uvedeného ústavný   súd   preto   zisťoval,   či   Okresný   súd   Bratislava   IV   v doterajšom   konaní   sp.   zn. 7 C 87/99   konal   a rozhodoval   bez   zbytočných   prieťahov   o procesných   návrhoch sťažovateľky, a zistil, že tomu tak nebolo. Obdobie jeho nečinnosti ústavný súd zistil od marca   2000   do   marca   2001,   keď   vo   veci   súd   nekonal   vôbec   bez   existencie   zákonnej prekážky jeho ďalšieho postupu, ako aj od apríla 2001 do marca 2002. Ústavný súd takisto zistil, že od 19. júla 2002, keď Krajský súd v Bratislave rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   vo   veci   sp.   zn.   7   C   87/99,   až   do   doby rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti   sťažovateľky   Okresný   súd   Bratislava   IV nevykonal žiaden úkon vo veci samej podľa § 79 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, hoci tomu nebránila žiadna zákonná prekážka.

Z uvedeného ústavný súd uzavrel, že aj keď doterajšia doba konania pred Okresným súdom Bratislava IV bola výrazne ovplyvnená procesnými návrhmi sťažovateľky, uvedený súd   o nich   nekonal   a   nerozhodol   bez   zbytočných   prieťahov   a aj   po   rozhodnutiach o všetkých procesných návrhoch sťažovateľky od júla 2002 vo veci samej nevykonal žiaden úkon   smerujúci k rozhodnutiu   vo veci   samej. Z tohto dôvodu   ústavný súd rozhodol,   že nečinnosť   Okresného   súdu   Bratislava   IV   ako   pri   rozhodovaní   o procesných   návrhoch sťažovateľky, tak aj v konaní vo veci samej treba posúdiť ako zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 7 C 87/99 porušujúce základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal Okresnému súdu Bratislava IV, aby v konaní sp. zn. 7 C 87/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde: „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požadovala priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 70 000,-- Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnila tým, že:

„1. Od podania žaloby uplynuli už takmer 4 roky a súd sa ešte nevysporiadal ani s procesnými   predpokladmi   ďalšieho   konania   veci   (nebolo   napríklad   rozhodnuté o ustanovení právneho zástupcu).

2. Vo veci nebolo vytýčené ešte ani jedno pojednávanie.

3. Súd koná s prieťahmi napriek tomu, že sťažovateľka niekoľkokrát vyzývala na odstránenie   prieťahov   v konaní.   Prieťahy   v konaní   boli   súdom   dokonca   uznané,   bolo prisľúbené ich odstránenie, čo však nebolo splnené.

4.   Ako   vyplýva   z podaní   sťažovateľky,   sťažovateľka   (oprávnene)   stratila   dôveru v súdy,   psychicky   trpí   v dôsledku   ignorácie   zo   strany   súdnej   moci,   trpí   pocitmi menejcennosti a úzkosti.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody. Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Bratislava IV, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru,   že   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   nemožno   účinne   odstrániť   len uplatnením tejto právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania Okresného súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. 7 C   87/99   a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti   ústavný   súd považoval priznanie sumy 20 000,-- Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli ustanovenému právnemu zástupcovi advokátovi Mgr. M. B., ktoré vyčíslil sumou 12 000,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb),   pričom vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2001, ktorá bola 11 963,-- Sk. Náhrada bola priznaná za tri úkony vykonané v roku 2002 po 3 900,-- Sk a po 100,-- Sk režijný paušál.

Úhrada trov bola priznaná aj Mgr. A. M. (ktorý prevzal právne zastupovanie po ustanovenom právnom zástupcovi Mgr. M. B.) vo výške 4 400,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811,-- Sk. Náhrada bola priznaná za jeden úkon vykonaný v roku 2003 v čiastke 4 270,-- Sk a 130,-- Sk režijný paušál.

Trovy   konania   je   Okresný   súd   Bratislava   IV   povinný   zaplatiť   na účty   právnych zástupcov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2003