SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 218/2016-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2016 v senátezloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza o návrhu na obnovu konania
, zastúpeného advokátom JUDr. Róbertom Slamkom,Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskejrepubliky pod sp. zn. II. ÚS 296/09 takto
r o z h o d o l :
1. Obnovu konania vo veci ⬛⬛⬛⬛ vedenej Ústavným súdom Slovenskejrepubliky pod sp. zn. II. ÚS 296/09 p o v o ľ u j e.
2. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 296/09zo 17. septembra 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Ústavnému súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.
3. Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky j e p o v i n n áuhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 170,45 € (slovom stosedemdesiat eura štyridsaťpäť centov) na účet jeho advokáta JUDr. Róberta Slamku, Radlinského 1735/29,Dolný Kubín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 23. mája 2014(doplnený 29. mája 2014 a 7. júla 2015) doručený návrh
(ďalej len „navrhovateľ“), ktorým sa domáha povolenia obnovy konaniavedeného ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 296/09.
V návrhu z 20. mája 2014 doručenom ústavnému súdu 23. mája 2014 navrhovateľpoukazuje na to, že v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 296/09 ako sťažovateľ namietalporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 11 C 14/2002 z 21. marca 2006, rozsudkom Krajského súdu v Žiline(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 262/2006 zo 6. septembra 2007 a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 51/2008zo 7. apríla 2009.
V predmetnom konaní rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 296/09zo 17. septembra 2009 tak, že sťažnosť navrhovateľa odmietol. Sťažnosť vo vzťahuk namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu z 21. marca 2006 a napadnutýmrozsudkom krajského súdu zo 6. septembra 2007 odmietol ako podanú oneskorene.
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia ústavný súd uviedol:„Dovolanie sťažovateľa bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla 2009 ako neprípustné, a keďže ústavný súd ani v ďalšom nezistil žiadne dôvody na vyslovenie porušenia označených základných práv a slobôd uvedeným uznesením najvyššieho súdu (pozri bod 2 II. časti tohto rozhodnutia), v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danej veci nemohlo založiť plynutie predmetnej lehoty, pretože podanie neprípustného dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno preto považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.“
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 51/2008zo 7. apríla 2009 ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súddospel k záveru, že najvyšší súd aplikoval § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj „OSP“) ústavne konformným spôsobom a jeho záver, že sťažovateľovi nebolapostupom okresného súdu odňatá možnosť konať pred súdom, nepovažoval za arbitrárnya ani zjavne neodôvodnený.
Navrhovateľ následne podal proti Slovenskej republike sťažnosť Európskemu súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) č. 14090/10, o ktorej ESĽP rozhodol rozsudkomvo veciproti Slovensku z 11. 2. 2014 tak, že vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1dohovoru vo vzťahu k právu navrhovateľa na prístup k súdu. Vyslovenie porušenia čl. 6ods. 1 dohovoru vo vzťahu k právu navrhovateľa na prístup k súdu považoval ESĽP zadostatočné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu navrhovateľa.
V odôvodnení svojho rozsudku ESĽP analyzuje judikatúru ústavného súdu týkajúcusa vzájomného vzťahu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a dovolania podľa Občianskehosúdneho poriadku, ako aj zachovania lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Vo svojom rozsudku ESĽP uviedol:«V dôsledku odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu, ústavný súd vylúčil zo svojho prieskumu časť námietok, ktoré sťažovateľ uplatnil, a síce týkajúcich sa namietaného nespravodlivého posúdenia veci samej súdom prvého stupňa a odvolacím súdom a posúdenia spôsobilosti účastníkov(bod 55 rozsudku ESĽP, pozn.).Vzhľadom na vyššie uvedené, Súd dospel k záveru, že odmietnutím časti sťažnosti sťažovateľa, mu ústavný súd zabránil uplatniť svoje právo a účinne využiť dostupný právny prostriedok podľa čl. 127 ústavy, pokiaľ ide o relevantné aspekty predmetného konania. Sťažovateľove „právo na súd“ bolo takto porušené.
Z toho dôvodu došlo k porušeniu článku 6 ods. 1(bod 56 rozsudku ESĽP, pozn.).»
Navrhovateľ uvádza, že rozsudok ESĽP bol doručený jeho právnemu zástupcovi17. februára 2014 a podľa čl. 42 a čl. 44 ods. 2 dohovoru právoplatnosť nadobudol11. mája 2014.
Navrhovateľ vo svojom návrhu ďalej uvádza:„Prípustnosť tohto návrhu na povolenie obnovy konania navrhovateľ opiera o § 228, ods. 1, písm. d) O. s. p., nakoľko závažné dôsledky porušenia práva sťažovateľa konštatované v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva č. 14090/10 zo dňa 11. 02. 2014 neboli odstránené primeraným finančným zadosťučinením, nakoľko toto nebolo priznané.
Včasnosť podaného návrhu navrhovateľ opiera o § 230, ods. 2, písm. d) O. s. p. Návrh na povolenie obnovy konania smeruje voči uzneseniu Ústavného súdu SR sp. zn.: II. ÚS 296/09-32 zo dňa 17. 09. 2009.
Na základe vyššie uvedených skutočností navrhovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR podľa § 234, ods. 1 O. s. p. v spojitosti s § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. povolil obnovu konania vedeného Ústavným súdom SR pod sp. zn.: II. ÚS 296/09.
Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania vedeného Ústavným súdom SR pod sp. zn.: II. ÚS 296/09 navrhovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR z dôvodov uvedených v pôvodnej ústavnej sťažnosti navrhovateľa zo dňa 09. 06. 2009 doručenej Ústavnému súdu SR dňa 12. 06. 2009 zmenil uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.: II. ÚS 296/09-32 zo dňa 17. 09. 2009 tak, že po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodne novým meritórnym rozhodnutím...“
Podaním zo 6. júla 2015 doručeným ústavnému súdu 7. júla 2015 navrhovateľdoplnil svoj návrh, pričom uviedol:
„V súvislosti s novelizáciou zákona č. 38/1993 Z. z... novelou č. 353/2014 Z. z. účinnou od 01. 01. 2015 a v súlade s § 75b, ods. 2 citovaného zákona, týmto navrhovateľ upresňuje petit návrhu na povolenie obnovy konania...“a navrhuje, aby ústavný súdnálezom povolil obnovu konania vedeného pod sp. zn. II. ÚS 296/09 a uznesenie ústavnéhosúdu sp. zn. II. ÚS 296/09 zo 17. septembra 2009 zrušil. Navrhovateľ navrhuje, aby ústavnýsúd novým nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu z 21. marca2006, napadnutým rozsudkom krajského súdu zo 6. septembra 2007 a napadnutýmuznesením najvyššieho súdu zo 7. apríla 2009, uvedené rozhodnutia zrušil a vrátil vecokresnému súdu na ďalšie konanie. Navrhovateľ zároveň žiadal, aby mu ústavný súd priznalprimerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 60 000 €, ako aj úhradu trov konania.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením sp. zn. II. ÚS 218/2016zo 16. marca 2016 návrh prijal na ďalšie konanie.
Ústavný súd po prijatí návrhu navrhovateľa na ďalšie konanie v súlade s § 30 ods. 2zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru,vychádzajúc z povahy tohto konania a z obsahu návrhu, že od ústneho pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravnýprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného nauplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikneSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijatérozhodnutie ústavného súdu.
Podľa § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde právoplatné rozhodnutie ústavného súdumožno za podmienok ustanovených týmto zákonom napadnúť návrhom na obnovu konaniapred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadenéhona uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (ďalejlen,,orgán medzinárodnej organizácie“), vznikne Slovenskej republike povinnosť v konanípred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.Ustanovenie § 24 písm. c) sa v tomto prípade nepoužije.
Podľa § 75b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutiaorgánu medzinárodnej organizácie nevyplýva povinnosť opätovného preskúmanianapadnutého rozhodnutia ústavného súdu, návrh na obnovu konania ako zjavneneopodstatnený uznesením odmietne.
Podľa § 75b ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutiaorgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmanianapadnutého rozhodnutia ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolía napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšierozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoruvysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutieúčelu obnovy konania.
Pre posúdenie opodstatnenosti návrhu na obnovu konania ústavný súd vychádzalpredovšetkým z odôvodnenia rozsudku ESĽP z 11. 2. 2014, ktorý posudzoval námietkynavrhovateľa. Ústavný súd považoval za podstatnú tú časť odôvodnenia, v ktorej ESĽPanalyzuje judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa vzájomného vzťahu sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy a dovolania podľa Občianskeho súdneho poriadku, ako aj zachovanialehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vo svojom rozsudkuESĽP uviedol:
«V dôsledku odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu, ústavný súd vylúčil zo svojho prieskumu časť námietok, ktoré sťažovateľ uplatnil, a síce týkajúcich sa namietaného nespravodlivého posúdenia veci samej súdom prvého stupňa a odvolacím súdom a posúdenia spôsobilosti účastníkov(bod 55 rozsudku ESĽP, pozn.).Vzhľadom na vyššie uvedené, Súd dospel k záveru, že odmietnutím časti sťažnosti sťažovateľa, mu ústavný súd zabránil uplatniť svoje právo a účinne využiť dostupný právny prostriedok podľa čl. 127 ústavy, pokiaľ ide o relevantné aspekty predmetného konania. Sťažovateľove „právo na súd“ bolo takto porušené.
Z toho dôvodu došlo k porušeniu článku 6 ods. 1(bod 56 rozsudku ESĽP, pozn.).»
Z uvedeného je zrejmé, že ESĽP neakceptoval tú prax ústavného súdu, uplatnenúaj v navrhovateľovej veci, podľa ktorej v prípade odmietnutia dovolania najvyšším súdomz dôvodu neprípustnosti ústavný súd nepreskúmava právoplatné rozhodnutie odvolaciehosúdu predchádzajúce rozhodnutiu dovolacieho súdu z dôvodu uplynutia lehoty podľa § 53ods. 3 zákona o ústavnom súde vzhľadom na to, že podanie neprípustného dovolanianepovažoval za účinný prostriedok nápravy.
Ústavný súd takto dospel k záveru, že v prerokúvanej veci sú splnené podmienkyna obnovu konania, preto obnovu konania v napadnutom konaní povolil (bod 1 výrokunálezu). Za daných okolností je ústavný súd toho názoru, že aj napriek absenciivýslovného príkazu opätovného preskúmania napadnutého uznesenia ústavného súduzo 17. septembra 2009 v odôvodnení rozsudku ESĽP (§ 75b ods. 2 zákona o ústavnomsúde) je v záujme poskytnutia materiálnej ochrany práv navrhovateľa, aby ústavný súdopätovne preskúmal jeho pôvodnú sťažnosť doručenú ústavnému súdu 12. júna 2009.
Ústavný súd v nadväznosti na tieto skutočnosti, aplikujúc § 75b ods. 2 zákonao ústavnom súde, zrušil napadnuté uznesenie ústavného súdu zo 17. septembra 2009 a vecmu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom postupe bude ústavný súd vychádzať z právneho názoru vyslovenéhov rozsudku ESĽP (§ 75b ods. 3 zákona o ústavnom súde).
III.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súdeaj o úhrade trov konania navrhovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnymzastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).
Navrhovateľ si v návrhu na obnovu konania uplatnil úhradu trov právnehozastúpenia, ktoré mu vznikli v konaní o návrhu na obnovu konania a v konaní o pôvodnejsťažnosti doručenej ústavnému súdu 12. júna 2009. Navrhovateľ v petite návrhu žiadal,aby o úhrade týchto trov rozhodol ústavný súd rozhodnutím, ktorým opätovne rozhodneo jeho pôvodnej sťažnosti po povolení obnovy konania a zrušení uznesenia ústavného súduzo 17. septembra 2009.
Napriek formulácii petitu v návrhu ústavný súd rozhodol týmto nálezom o trováchprávneho zastúpenia, ktoré navrhovateľovi vznikli v konaní o návrhu na obnovu konania.Navrhovateľ si uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby –za podanie návrhu na obnovu konania.
Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi navrhovateľa úhradu trov konania v sume170,45 €, v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 1 úkon právnej služby podľa§ 13a ods. 1 písm. g) (návrh na obnovu konania podľa § 75 zákona o ústavnom súde).Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej službyza rok 2014 v sume 134 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhradyhotových výdavkov (režijný paušál) za jeden úkon právnej služby v sume 8,04 €(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu142,04 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), čo vyplývaz priloženého osvedčenia o registrácii pre DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPHvo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o daniz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Trovy konania je Kancelária ústavného súdu povinná uhradiť na účet právnehozástupcu navrhovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výrokurozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. mája 2016