znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 218/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca) predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2 Listinyzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 7/2012 a jeho rozsudkom z 24. apríla 2013,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 2 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konanívedenom pod sp. zn. 9 Sžso 7/2012 a jeho rozsudkom z 24. apríla 2013 (ďalej aj „namietanýrozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vykonával od roku 2006 do koncaroku 2007 samostatnú advokátsku prax v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby.Ako samostatne zárobkovo činná osoba bol povinne nemocensky a dôchodkovo poistenýa riadne uhrádzal predpísané platby.

K 1. januáru 2008 sťažovateľ založil obchodnú spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen   „spoločnosť“),   ktorej   bol   jediným   spoločníkom   a   konateľom,   pričom   jedinýmpredmetom podnikania tejto spoločnosti je poskytovanie právnych služieb podľa osobitnéhozákona. V zakladateľskej listine o založení spoločnosti sa sťažovateľ zaviazal, že nebudevykonávať činnosť advokáta ako samostatná fyzická osoba. Na základe tejto skutočnostipostavenie   sťažovateľa   ako   fyzickej   osoby   podnikajúcej   na   základe   iného   akoživnostenského oprávnenia zaniklo.

Uvedené skutočnosti sťažovateľ oznámil písomne príslušným správnym orgánom,vrátane Sociálnej poisťovne – pobočka Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), pričomprílohou písomného oznámenia bol registračný list fyzickej osoby – odhláška. Sťažovateľzastáva   názor,   že   týmto   ako   poistenec   splnil   všetky   podmienky,   ktoré   sú   ustanovenév zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon   o   sociálnom   poistení“)   pre   zánik   povinného   nemocenského   a   dôchodkovéhopoistenia k 31. decembru 2007.

Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 705-0210000003-GC09/09   zo 16. marca   2009(ďalej len „prvostupňové správne rozhodnutie“) rozhodla o odhláške sťažovateľa zo systémupovinného   nemocenského   a   dôchodkového   poistenia   tak,   že   mu   nezaniká   účasť   napovinnom   nemocenskom   a   dôchodkovom   poistení   k   31.   decembru   2007.   Označenérozhodnutie Sociálnej poisťovne napadol sťažovateľ odvolaním.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodla   Sociálna   poisťovňa   –   ústredie   rozhodnutím č.   322-3744-GC-09/2009   zo   6.   augusta   2009   (ďalej   len   „druhostupňové   správnerozhodnutie“)   tak,   že   prvostupňové   správne   rozhodnutie   čiastočne   zmenila   tak,   žesťažovateľovi nezaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie k 31. januáru 2007,a vo zvyšnej časti prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila.

Právoplatné   rozhodnutia   správnych   orgánov   napadol   sťažovateľ   žalobou   v   rámcisprávneho súdnictva, o ktorej na prvom stupni rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len„krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   4 S 201/2009   z   8.   júla   2011   v   spojení   s   opravnýmuznesením sp. zn. 4 S 201/2009 z 18. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)tak, že ju zamietol.

V rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza, že pri rozhodovaní:

„Krajský súd v Bratislave vychádzal z ustálenej judikatúry NS SR (9 Sžso 49/2009 a 7 Sžso 44/2010), ako aj rozhodnutia Ústavného súdu SR č. I. ÚS 290/2010-8 a dospel k záveru,   že   žalovaná   pri   rozhodovaní   vo   veci   postupovala   v   súlade   so   zákonom   o sociálnom poistení. Podľa názoru súdu vznik a zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 citovaného zákona.   Žalobca   nebol   vyčiarknutý   zo   zoznamu   advokátov,   preto   musí   byť   považovaný za samostatne   zárobkovo   činnú   osobu   pre   potreby   zákona   o   sociálnom   poistení. Advokát ako konateľ obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske služby,   je   zapísaný   v   zozname   advokátov   vedenom   Slovenskou   advokátskou   komorou (Osvedčenie   č. 4308),   je   naďalej   podľa   §   15   zákona   o advokácii   oprávnený   poskytovať právne služby samostatne, aj keď nositeľom tohto oprávnenia je obchodná spoločnosť. Táto spoločnosť ako právnická osoba, za ktorú koná advokát ako konateľ, je naďalej nositeľom oprávnenia   na   poskytovanie   advokátskych   služieb   a   disponuje   aj   oprávnením na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Aj za takýchto okolností advokát, ktorý za spoločnosť koná je aj naďalej zapísaný v zozname advokátov a nestráca svoju spôsobilosť konať samostatne, a to ani v prípade, keby sa tohto práva vzdal v prospech spoločnosti akou je advokátska kancelária s právnou formou spoločnosti s ručením obmedzeným. Žalobca dosiahol za rozhodujúce obdobie, ktoré platilo pre dátum odhlásenia 31. 12. 2007, t. j. za rok 2006 príjem, ktorý bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu vypočítaného podľa § 138 ods. 9 cit. zákona, nespĺňal podmienky na odhlásenie z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ku dňu 31. 12. 2007, preto správne žalovaný rozhodol, že povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie 31. 12. 2007 nezaniklo.

Ustanovenie § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem samostatne zárobkovo   činnej   osoby.   Upravuje   aj   postavenie   advokáta,   ktorý   má   oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti. Existencia oprávnenia advokáta na výkon advokátskej činnosti   je   podmienená   jeho   zápisom   v   zozname   advokátov   vedenom   Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu. To má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 cit. zákona. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii,   ktorý   upravuje   formu,   ktorou   môže   advokát   vykonávať   advokáciu,   lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska   komora.   Vymedzenie   pojmu   samostatne   zárobkovo   činná   osoba   podľa   §   5 písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu   vykonávať   advokáciu   ako   konatelia   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   a   účasť advokáta   v   takejto   spoločnosti   je   viazaná   na   existenciu   oprávnenia   na   poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.“

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodolnajvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   Sžso   7/2012   z   24.   apríla   2013   tak,   že   odvolanímnapadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobca bol zapísaný do zoznamu advokátov, vedeného Slovenskou advokátskou komorou, dňom 1. januára 2006 a od 1. júla 2007 bol povinne nemocensky a dôchodkovo poistený ako samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO). Dňom 1. januára 2008 zápisom do obchodného registra vznikla spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, ktorej je žalobca jediným spoločníkom a konateľom. Žalobca podal odhlášku z poistenia na príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne dňa 4. januára 2008. Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa. Podľa názoru najvyššieho súdu už žalovaná a následne aj súd prvého stupňa sa s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaná ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo   žalobca,   ktorý   od   1.   januára   2008   vykonáva   činnosť   advokáta   ako   spoločník a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske služby podľa § 14 zákona o advokácii, je naďalej SZČO, pričom bolo dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade neboli splnené podmienky zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO na   účely   tohto   zákona   a   upravuje   tak   aj   postavenie   advokáta,   ktorý   má   oprávnenie na vykonávanie   advokátskej   činnosti.   Ustanovenie   §   15   zákona   o   advokácii   upravuje špecifické   podmienky,   za   ktorých   advokáti   môžu   vykonávať   advokáciu   ako   konatelia spoločnosti   s ručením   obmedzeným.   Účasť   advokáta   v   takejto   spoločnosti   je   viazaná na existenciu jeho oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb.

Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   existencia   oprávnenia   advokáta   na   výkon advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou   komorou   (ďalej   len   „SAK“)   až   do   času,   kým   advokát   nebol   vyčiarknutý z takéhoto zoznamu alebo nedošlo k pozastaveniu výkonu advokácie podľa § 8 zákona o advokácii má za následok, že musí byť považovaný za SZČO na účely zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava, obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, upravujúca iba formu, ktorou   môže   advokát   advokáciu   vykonávať,   lebo   základným   predpokladom   výkonu advokácie   je   výkon   takej   činnosti   fyzickou   osobou,   ktorá   má   zákonom   požadované oprávnenie.

Zákonodarca   rozhodovanie   o   vzniku,   prerušení   a   zániku   sociálneho   poistenia v sporných prípadoch zveril do vecnej pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne (§ 178 ods. 1 písm.   a)   bod   1   zákona   o   sociálnom   poistení).   Vzhľadom   na   uvedené   je   irelevantné potvrdenie SAK o zániku oprávnenia žalobcu vykonávať advokáciu samostatne ako fyzická osoba.   Na   určenie,   že   potvrdenie   SAK   je   pre   Sociálnu   poisťovňu   záväzné,   nie   je   súd oprávnený, lebo pri rešpektovaní zásady trojdelenia moci v štáte a bez právneho podkladu všeobecný súd nemôže Sociálnej poisťovni ukladať povinnosti a zasahovať do výkonu štátnej správy. Oprávnenie SAK vydávať potvrdenie podľa § 12 zákona o advokácii (§ 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii) naviac vzniklo až od 1. októbra 2009, nie je preto relevantné pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo 6. augusta 2009 o trvaní poistenia k 1. januáru 2008.

Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do   31.   decembra   2010   je   odvodené   od   samotného   oprávnenia   vykonávať   advokáciu. Nositeľom   tohto   oprávnenia   je   advokát   ako   fyzická   osoba.   Žalobcovi   oprávnenie na vykonávanie činnosti ako také nezaniklo, je len osobitným zákonom limitovaný v tom, že túto činnosť nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si sám zvolil, že advokátske služby bude poskytovať prostredníctvom s. r. o. Oprávnenie na vykonávanie advokácie je viazané na fyzickú osobu a nezaniká ani v prípade, že advokátsku činnosť realizuje prostredníctvom obchodnej spoločnosti, v dôsledku   čoho v danom prípade nenastali zákonom taxatívne vymedzené skutočnosti (§ 21 zákona o sociálnom poistení) rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia u žalobcu ako SZČO. Žalobcovi po celý čas status advokáta zostáva, svoje profesijné označenie je povinný podľa zákona o advokácii používať aj v prípade, že právne služby poskytuje prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu, následne,   pripája   meno   združenia   alebo   obchodné   meno   spoločnosti.   Účasť   advokáta v spoločnosti s ručením obmedzeným je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti advokáta.

Právny   názor   krajského   i   odvolacieho   súdu   je   v   súlade   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, vysloveným v rozsudku sp. zn. 7 Sžso/27/2010 z 1. júla 2011, ktorý bol v rámci   zabezpečenia   jednotného   výkladu   zákonov   v   súlade   s   §   22   ods.   1   zákona č. 757/2004 Z. z. publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012 pod č. 66.

Pokiaľ žalobca poukazoval v priebehu odvolacieho konania na nálezy II. senátu Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   odvolací   súd   poukazuje   na to,   že nálezy   sp.   zn. II. ÚS 63/2012   a   II.   ÚS   426/2012   sú   ojedinelé   v   rozhodovacej   praxi   ústavného   súdu. Ostatné senáty ústavného súdu (napríklad uznesenia sp. zn. I. ÚS 93/2012-14 z 29. februára 2012, sp. zn. III. ÚS 426/2012-22 z 12. septembra 2012 a IV. ÚS 103/2012-13 z 1. marca 2012) sťažnosti žalobcov v obdobných veciach odmietli ako zjavne neopodstatnené.»

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   problematikou   zániku   povinnej   účasti   advokátana nemocenskom   a   dôchodkovom   poistení   pri   zmene   spôsobu   výkonu   advokáciezo samostatného na výkon advokácie v mene a na účet spoločnosti s ručením obmedzenýmsa   za   účinnosti   zákona   o   sociálnom   poistení   opakovane   zaoberali   tak   všeobecné   súdyv rámci správneho súdnictva, ako aj ústavný súd. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazujena konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu, ktoré sa prikláňajú k záveru,že pri zmene spôsobu výkonu advokácie zo samostatného na výkon advokácie v menea na účet spoločnosti s ručením obmedzeným nedochádza k zániku povinnej účasti advokátana nemocenskom a dôchodkovom poistení, a konfrontuje ich so súdnymi rozhodnutiami,v ktorých   je   vyslovený   opačný   záver,   teda   že   pri   zmene   spôsobu   výkonu   advokáciezo samostatného na výkon advokácie v mene a na účet spoločnosti s ručením obmedzenýmdochádza k zániku povinnej účasti advokáta na nemocenskom a dôchodkovom poistení,a na tomto základe konštatuje, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu a ústavného súdu jenejednotná a vyvoláva stav právnej neistoty.

Sťažovateľ   osobitne   poukazuje   na   nálezy   II.   senátu   ústavného   súdu   sp.   zn.II. ÚS 63/2012 a sp. zn. II. ÚS 426/2012 oba z 21. februára 2013, ktoré sú podľa jehotvrdenia   z   časového   hľadiska   najaktuálnejšie   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudkunajvyššieho   súdu.   Sťažovateľ   sa   stotožňuje   s argumentáciou   uvedenou   v označenýchnálezoch   ústavného   súdu   a na   tomto   základe   formuluje   výhrady   proti   napadnutémurozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho odvolacíminámietkami, keďže „nedáva konkrétnu odpoveď na námietky“ a odôvodnenie napadnutéhorozsudku   obsahuje   iba „paušálnu   argumentáciu   pre   skutkovo   obdobné   veci bez individuálneho   posúdenia   konkrétnej   argumentácie   odvolateľa...“.   Podľa   sťažovateľanajvyšší súd „úplne ignoroval moju námietku komparácie právneho postavenia subjektov v obdobnom   právnom   postavení   a vytýkané   zreteľné   črty   diskriminácie   imanentné zvolenému prístupu“.

Sťažovateľ   formuluje   tiež   výhrady   k spôsobu,   akým   sa   najvyšší   súd   vysporiadals aktuálnou judikatúrou ústavného súdu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že «Nálezy ústavného   súdu,   ktoré   predstavujú   jeho   najaktuálnejšiu   rozhodovaciu   prax...   priamo reflektujú na existenciu rozhodnutia R 66/2012 so závermi o ďalšej neudržateľnosti právnej argumentácie   stojacej   za   rozhodnutím   R   66/2012.   Túto   skutočnosť   však   Porušovateľ nielenže nijako nezohľadnil, ale dokonca absolútne odignoroval.

V tejto súvislosti si dovolím citovať relevantnú časť odôvodnenia Rozsudku, podľa ktorej „(p)okiaľ žalobca poukazoval v priebehu odvolacieho konania na nálezy II. senátu Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   odvolací   súd   poukazuje   na to,   že nálezy   sp.   zn. II. ÚS 63/2012   a   II.   ÚS   426/2012   sú   ojedinelé   v   rozhodovacej   praxi   ústavného   súdu. Ostatné senáty ústavného súdu (napríklad uznesenia sp. zn. I. ÚS 93/2012-14 z 29. februára 2012, sp. zn. III. ÚS 426/2012-22 z 12. septembra 2012 a IV. ÚS 103/2012-13 z 1. marca 2012) sťažnosti žalobcov v obdobných veciach odmietli ako zjavne neopodstatnené.».Sťažovateľ   ďalej   namieta   neudržateľnosť   formálneho   nazerania   najvyššieho   súduna existenciu oprávnenia poskytovať právne služby u advokáta, ktorý mení spôsob výkonuadvokácie a porovnáva ho s právnym postavením advokáta, ktorému bol pozastavený výkonadvokácie. Sťažovateľ argumentuje tiež tým, že ako advokát – fyzická osoba od 1. januára2008 nedosahuje žiadny príjem, čo napokon vyplýva aj z potvrdenia Slovenskej advokátskejkomory, ktoré predložil Sociálnej poisťovni.

Podaním z 21. augusta 2014 sťažovateľ zaslal ústavnému súdu rozsudok krajskéhosúdu sp. zn. 6 S 202/2013 z 30. mája 2014, ktorým tento súd vyhovel jeho žalobe a zrušilrozhodnutie   Sociálnej   poisťovne,   pobočky   Bratislava   č.   700-0212548909-GC04/09z 15. októbra 2009 a Sociálnej poisťovne – ústredie č. 1139-3/2013-BA z 29. júla 2013,ktorými bolo rozhodnuté o výške poistného na nemocenské, starobné, na invalidné poisteniea poistenie do rezervného fondu solidarity pre sťažovateľa za obdobie január až december2008.   Tieto   rozhodnutia   nadväzujú   na   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne,   ktorými   bolorozhodnuté o tom, že sťažovateľovi nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnomdôchodkovom poistení k 31. decembru 2007, ktoré napadol žalobou v správnom súdnictve,o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 S 201/2009 z 8. júla 2011v spojení so sťažnosťou napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Zo   sťažovateľom   predloženého   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   6   S   202/2013z 30. mája 2014 vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciouústavného   súdu   obsiahnutou   v   jeho   nálezoch   sp.   zn.   II.   ÚS   63/2012   a   sp.   zn.II. ÚS 426/2012 a dospel k záveru, že sťažovateľ prestal byť na účely zákona o sociálnompoistení samostatne zárobkovo činnou osobou v dôsledku zmeny spôsobu výkonu advokáciezo samostatného výkonu na výkon prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným.Označený   rozsudok   krajského   súdu   napadla   odvolaním   Sociálna   poisťovňa,   pričomzo zistení ústavného súdu vyplynulo, že odvolacie konanie je najvyšším súdom vedenépod sp. zn. 1 Sžso 71/2014, pričom o odvolaní dosiaľ najvyšší súd nerozhodol.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 Sžso/7/2012 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   24.   04.   2013, č. k.: 9 Sžso/7/2012   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd v súvislosti s predbežnýmprerokovaním   sťažnosti   považuje   za   potrebné   tiež   zdôrazniť,   že   vo   veciach   patriacichdo právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jehozákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listinya právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nemožno   vylúčiťpreskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vyjadrenýmv napadnutom   rozsudku,   podľa   ktorého   zmenou   spôsobu   výkonu   advokáciezo samostatného   výkonu   advokácie   na   výkon   advokácie   v   mene   a   na   účet   spoločnostis ručením obmedzeným nedochádza k zániku povinnej účasti advokáta na nemocenskoma dôchodkovom poistení, keďže zastáva opačný názor, teda že zmenou spôsobu výkonuadvokácie (ktorú pôvodne vykonával   samostatne a v súčasnosti ako konateľ   spoločnostis ručením   obmedzeným)   prestal   byť   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou   na   účelypovinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia.

Sťažovateľ   zakladá   argumentáciu   o porušení   svojho   základného   práva   na   súdnuochranu a práva na spravodlivé súdne konanie predovšetkým na skutočnosti, že najvyšší súdsa   v napadnutom   rozsudku   neriadil   právnymi   názormi   ústavného   súdu   vyslovenýmiv nálezoch   sp.   zn.   II.   ÚS   426/2012   z   21.   februára   2013   a sp.   zn.   II. ÚS 63/2012z 21. februára 2013 (ďalej aj „odchylné rozhodnutia ústavného súdu“), ktorými ústavný súdrozhodol o porušení základných práv iných sťažovateľov, pričom z odôvodnenia označenýchnálezov vyplýva záver, že zmena spôsobu výkonu advokácie zo samostatného výkonu na jejvýkon ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným má za následok zánik postaveniasamostatne   zárobkovo   činnej   osoby   na   účely   povinného   nemocenského   a povinnéhodôchodkového poistenia.

V súvislosti   so   sťažnostnou   argumentáciou   sťažovateľa   je   ústavný   súd   nútenýakceptovať jeho námietku, že judikatúra najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu vo vzťahuku kľúčovému problému, ktorý nastoľuje vo svojej sťažnosti, t. j. k otázke, či zmena spôsobuvýkonu advokácie z jej samostatného výkonu na výkon ako konateľa spoločnosti s ručenímobmedzeným má (alebo nemá) za následok zánik postavenia samostatne zárobkovo činnejosoby   na   účely   povinného   nemocenského   a povinného   dôchodkového   poistenia,   nie   jejednotná, čo vyvoláva stav právnej neistoty, ktorý je žiaduce čo najskôr odstrániť.

Pokiaľ   ide   o judikatúru   ústavného   súdu   k uvedenej   problematike,   ústavný   súdkonštatuje, že až do vydania nálezov, na ktorých zakladá svoju argumentáciu sťažovateľ, t. j.nálezov sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára2013, bola jednotná a vychádzala z názoru, že zmena spôsobu výkonu advokácie na výkonako   konateľa   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   nemá   za   následok   zánik   postaveniasamostatne   zárobkovo   činnej   osoby   na   účely   povinného   nemocenského   a povinnéhodôchodkového poistenia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje rozhodnutiasp. zn. I. ÚS 290/2010 zo 7. septembra 2010, sp. zn. IV. ÚS 342/2010 z 23. septembra 2010,sp. zn. II. ÚS 508/2010 z 25. novembra 2010, sp. zn. I. ÚS 64/2012 z 8. februára 2012,sp. zn. I. ÚS 93/2012 z 29. februára 2012, sp. zn. IV. ÚS 103/2012 z 1. marca 2012, sp. zn.I. ÚS 570/2012 z 28. novembra 2012, sp. zn. III. ÚS 118/2012 z 28. marca 2012 a sp. zn.III. ÚS. ÚS 426/2012 z 12. septembra 2012, ako aj uznesenia prijaté po vydaní odchylnýchrozhodnutí ústavného súdu, konkrétne sp. zn. I. ÚS 599/2013 z 2. októbra 2013 a sp. zn.I. ÚS 266/2014 zo 4. júna 2014.

Z uvedeného vyplýva, že nejednotnosť do judikatúry ústavného súdu bola vnesenájeho II. senátom prostredníctvom nálezov označených v sťažnosti sťažovateľa. V dôsledkutejto skutočnosti a v záujme napraviť svoje pochybenie II. senát ústavného súdu (konajúciv už inom zložení) prerušil konanie v obdobnej právnej veci sťažovateľa R. K. vedenej podsp. zn. II. ÚS 335/2013 a predložil v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavnéhosúdu návrh na zjednotenie odchylných názorov senátov ústavného súdu s cieľom prelomiťdosiaľ prevládajúcu judikatúru ústavného súdu k predmetnej otázke založenej na závere, žez ústavného hľadiska je akceptovateľný právny názor všeobecných súdov, podľa ktoréhozmenou   spôsobu   výkonu   advokácie   z jej   samostatného   výkonu   na   výkon   konateľaspoločnosti   s ručením   obmedzeným   nemá   za   následok   zánik   postavenia   samostatnezárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského a povinného dôchodkovéhopoistenia. Plénum ústavného súdu uznesením sp. zn. PLz. 1/2015 zo 4. marca 2015 návrhII. senátu ústavného súdu zamietlo.

Na   tomto   základe   II.   senát   ústavného   súdu,   akceptujúc   prevládajúcujudikatúru senátov ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 335/2013 v nálezez 26. marca 2015 rozhodol, že základné právo sťažovateľa R. K. na súdnu ochranu a jehoprávo na spravodlivé súdne konanie porušené neboli. V tejto línii judikatúry je potrebnév záujme právnej istoty postupovať aj vo veci sťažovateľa.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   považuje   za   nevyhnutné   v súvislostis predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa   zdôrazniť,   že   nálezy   sp.   zn.II. ÚS 426/2012   z   21.   februára   2013   a sp.   zn.   II. ÚS 63/2012   z   21.   februára   2013predstavovali ojedinelé vybočenie z inak stabilizovanej judikatúry senátov ústavného súduk predmetnej problematike, ktorú je žiaduce akceptovať aj v posudzovanej veci.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   napadnutý   rozsudoknajvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie sú svojvoľnéalebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovenívšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesnýmúspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne aj tie rozhodnutia, ktorýchodôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   extrémne   nelogické   so   zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku s odvolacíminámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti užústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   saspochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majúoporu vo vykonanom dokazovaní.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru,že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základnýmprávom podľa čl. čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po   prípadnom   prijatí   sťažnostisťažovateľa na ďalšie konanie reálne mohla viesť k vysloveniu ich porušenia v konaní voveci samej. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015