SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 218/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2 Listinyzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 7/2012 a jeho rozsudkom z 24. apríla 2013,a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 2 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 9 Sžso 7/2012 a jeho rozsudkom z 24. apríla 2013 (ďalej aj „namietanýrozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vykonával od roku 2006 do koncaroku 2007 samostatnú advokátsku prax v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby.Ako samostatne zárobkovo činná osoba bol povinne nemocensky a dôchodkovo poistenýa riadne uhrádzal predpísané platby.
K 1. januáru 2008 sťažovateľ založil obchodnú spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „spoločnosť“), ktorej bol jediným spoločníkom a konateľom, pričom jedinýmpredmetom podnikania tejto spoločnosti je poskytovanie právnych služieb podľa osobitnéhozákona. V zakladateľskej listine o založení spoločnosti sa sťažovateľ zaviazal, že nebudevykonávať činnosť advokáta ako samostatná fyzická osoba. Na základe tejto skutočnostipostavenie sťažovateľa ako fyzickej osoby podnikajúcej na základe iného akoživnostenského oprávnenia zaniklo.
Uvedené skutočnosti sťažovateľ oznámil písomne príslušným správnym orgánom,vrátane Sociálnej poisťovne – pobočka Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), pričomprílohou písomného oznámenia bol registračný list fyzickej osoby – odhláška. Sťažovateľzastáva názor, že týmto ako poistenec splnil všetky podmienky, ktoré sú ustanovenév zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o sociálnom poistení“) pre zánik povinného nemocenského a dôchodkovéhopoistenia k 31. decembru 2007.
Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 705-0210000003-GC09/09 zo 16. marca 2009(ďalej len „prvostupňové správne rozhodnutie“) rozhodla o odhláške sťažovateľa zo systémupovinného nemocenského a dôchodkového poistenia tak, že mu nezaniká účasť napovinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení k 31. decembru 2007. Označenérozhodnutie Sociálnej poisťovne napadol sťažovateľ odvolaním.
O odvolaní sťažovateľa rozhodla Sociálna poisťovňa – ústredie rozhodnutím č. 322-3744-GC-09/2009 zo 6. augusta 2009 (ďalej len „druhostupňové správnerozhodnutie“) tak, že prvostupňové správne rozhodnutie čiastočne zmenila tak, žesťažovateľovi nezaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie k 31. januáru 2007,a vo zvyšnej časti prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila.
Právoplatné rozhodnutia správnych orgánov napadol sťažovateľ žalobou v rámcisprávneho súdnictva, o ktorej na prvom stupni rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 S 201/2009 z 8. júla 2011 v spojení s opravnýmuznesením sp. zn. 4 S 201/2009 z 18. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)tak, že ju zamietol.
V rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza, že pri rozhodovaní:
„Krajský súd v Bratislave vychádzal z ustálenej judikatúry NS SR (9 Sžso 49/2009 a 7 Sžso 44/2010), ako aj rozhodnutia Ústavného súdu SR č. I. ÚS 290/2010-8 a dospel k záveru, že žalovaná pri rozhodovaní vo veci postupovala v súlade so zákonom o sociálnom poistení. Podľa názoru súdu vznik a zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 citovaného zákona. Žalobca nebol vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, preto musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení. Advokát ako konateľ obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske služby, je zapísaný v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou (Osvedčenie č. 4308), je naďalej podľa § 15 zákona o advokácii oprávnený poskytovať právne služby samostatne, aj keď nositeľom tohto oprávnenia je obchodná spoločnosť. Táto spoločnosť ako právnická osoba, za ktorú koná advokát ako konateľ, je naďalej nositeľom oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb a disponuje aj oprávnením na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Aj za takýchto okolností advokát, ktorý za spoločnosť koná je aj naďalej zapísaný v zozname advokátov a nestráca svoju spôsobilosť konať samostatne, a to ani v prípade, keby sa tohto práva vzdal v prospech spoločnosti akou je advokátska kancelária s právnou formou spoločnosti s ručením obmedzeným. Žalobca dosiahol za rozhodujúce obdobie, ktoré platilo pre dátum odhlásenia 31. 12. 2007, t. j. za rok 2006 príjem, ktorý bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu vypočítaného podľa § 138 ods. 9 cit. zákona, nespĺňal podmienky na odhlásenie z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ku dňu 31. 12. 2007, preto správne žalovaný rozhodol, že povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie 31. 12. 2007 nezaniklo.
Ustanovenie § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem samostatne zárobkovo činnej osoby. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti. Existencia oprávnenia advokáta na výkon advokátskej činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu. To má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 cit. zákona. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. Vymedzenie pojmu samostatne zárobkovo činná osoba podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.
Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.“
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodolnajvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžso 7/2012 z 24. apríla 2013 tak, že odvolanímnapadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.
V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
«Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobca bol zapísaný do zoznamu advokátov, vedeného Slovenskou advokátskou komorou, dňom 1. januára 2006 a od 1. júla 2007 bol povinne nemocensky a dôchodkovo poistený ako samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO). Dňom 1. januára 2008 zápisom do obchodného registra vznikla spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, ktorej je žalobca jediným spoločníkom a konateľom. Žalobca podal odhlášku z poistenia na príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne dňa 4. januára 2008. Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa. Podľa názoru najvyššieho súdu už žalovaná a následne aj súd prvého stupňa sa s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaná ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobca, ktorý od 1. januára 2008 vykonáva činnosť advokáta ako spoločník a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske služby podľa § 14 zákona o advokácii, je naďalej SZČO, pričom bolo dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade neboli splnené podmienky zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO na účely tohto zákona a upravuje tak aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti. Ustanovenie § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným. Účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu jeho oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenia advokáta na výkon advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou (ďalej len „SAK“) až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu alebo nedošlo k pozastaveniu výkonu advokácie podľa § 8 zákona o advokácii má za následok, že musí byť považovaný za SZČO na účely zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava, obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, upravujúca iba formu, ktorou môže advokát advokáciu vykonávať, lebo základným predpokladom výkonu advokácie je výkon takej činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie.
Zákonodarca rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch zveril do vecnej pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení). Vzhľadom na uvedené je irelevantné potvrdenie SAK o zániku oprávnenia žalobcu vykonávať advokáciu samostatne ako fyzická osoba. Na určenie, že potvrdenie SAK je pre Sociálnu poisťovňu záväzné, nie je súd oprávnený, lebo pri rešpektovaní zásady trojdelenia moci v štáte a bez právneho podkladu všeobecný súd nemôže Sociálnej poisťovni ukladať povinnosti a zasahovať do výkonu štátnej správy. Oprávnenie SAK vydávať potvrdenie podľa § 12 zákona o advokácii (§ 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii) naviac vzniklo až od 1. októbra 2009, nie je preto relevantné pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo 6. augusta 2009 o trvaní poistenia k 1. januáru 2008.
Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať advokáciu. Nositeľom tohto oprávnenia je advokát ako fyzická osoba. Žalobcovi oprávnenie na vykonávanie činnosti ako také nezaniklo, je len osobitným zákonom limitovaný v tom, že túto činnosť nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si sám zvolil, že advokátske služby bude poskytovať prostredníctvom s. r. o. Oprávnenie na vykonávanie advokácie je viazané na fyzickú osobu a nezaniká ani v prípade, že advokátsku činnosť realizuje prostredníctvom obchodnej spoločnosti, v dôsledku čoho v danom prípade nenastali zákonom taxatívne vymedzené skutočnosti (§ 21 zákona o sociálnom poistení) rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia u žalobcu ako SZČO. Žalobcovi po celý čas status advokáta zostáva, svoje profesijné označenie je povinný podľa zákona o advokácii používať aj v prípade, že právne služby poskytuje prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu, následne, pripája meno združenia alebo obchodné meno spoločnosti. Účasť advokáta v spoločnosti s ručením obmedzeným je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti advokáta.
Právny názor krajského i odvolacieho súdu je v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu, vysloveným v rozsudku sp. zn. 7 Sžso/27/2010 z 1. júla 2011, ktorý bol v rámci zabezpečenia jednotného výkladu zákonov v súlade s § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012 pod č. 66.
Pokiaľ žalobca poukazoval v priebehu odvolacieho konania na nálezy II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolací súd poukazuje na to, že nálezy sp. zn. II. ÚS 63/2012 a II. ÚS 426/2012 sú ojedinelé v rozhodovacej praxi ústavného súdu. Ostatné senáty ústavného súdu (napríklad uznesenia sp. zn. I. ÚS 93/2012-14 z 29. februára 2012, sp. zn. III. ÚS 426/2012-22 z 12. septembra 2012 a IV. ÚS 103/2012-13 z 1. marca 2012) sťažnosti žalobcov v obdobných veciach odmietli ako zjavne neopodstatnené.»
Sťažovateľ poukazuje na to, že problematikou zániku povinnej účasti advokátana nemocenskom a dôchodkovom poistení pri zmene spôsobu výkonu advokáciezo samostatného na výkon advokácie v mene a na účet spoločnosti s ručením obmedzenýmsa za účinnosti zákona o sociálnom poistení opakovane zaoberali tak všeobecné súdyv rámci správneho súdnictva, ako aj ústavný súd. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazujena konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu, ktoré sa prikláňajú k záveru,že pri zmene spôsobu výkonu advokácie zo samostatného na výkon advokácie v menea na účet spoločnosti s ručením obmedzeným nedochádza k zániku povinnej účasti advokátana nemocenskom a dôchodkovom poistení, a konfrontuje ich so súdnymi rozhodnutiami,v ktorých je vyslovený opačný záver, teda že pri zmene spôsobu výkonu advokáciezo samostatného na výkon advokácie v mene a na účet spoločnosti s ručením obmedzenýmdochádza k zániku povinnej účasti advokáta na nemocenskom a dôchodkovom poistení,a na tomto základe konštatuje, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu a ústavného súdu jenejednotná a vyvoláva stav právnej neistoty.
Sťažovateľ osobitne poukazuje na nálezy II. senátu ústavného súdu sp. zn.II. ÚS 63/2012 a sp. zn. II. ÚS 426/2012 oba z 21. februára 2013, ktoré sú podľa jehotvrdenia z časového hľadiska najaktuálnejšie vo vzťahu k napadnutému rozsudkunajvyššieho súdu. Sťažovateľ sa stotožňuje s argumentáciou uvedenou v označenýchnálezoch ústavného súdu a na tomto základe formuluje výhrady proti napadnutémurozsudku najvyššieho súdu.
Sťažovateľ v prvom rade namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho odvolacíminámietkami, keďže „nedáva konkrétnu odpoveď na námietky“ a odôvodnenie napadnutéhorozsudku obsahuje iba „paušálnu argumentáciu pre skutkovo obdobné veci bez individuálneho posúdenia konkrétnej argumentácie odvolateľa...“. Podľa sťažovateľanajvyšší súd „úplne ignoroval moju námietku komparácie právneho postavenia subjektov v obdobnom právnom postavení a vytýkané zreteľné črty diskriminácie imanentné zvolenému prístupu“.
Sťažovateľ formuluje tiež výhrady k spôsobu, akým sa najvyšší súd vysporiadals aktuálnou judikatúrou ústavného súdu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že «Nálezy ústavného súdu, ktoré predstavujú jeho najaktuálnejšiu rozhodovaciu prax... priamo reflektujú na existenciu rozhodnutia R 66/2012 so závermi o ďalšej neudržateľnosti právnej argumentácie stojacej za rozhodnutím R 66/2012. Túto skutočnosť však Porušovateľ nielenže nijako nezohľadnil, ale dokonca absolútne odignoroval.
V tejto súvislosti si dovolím citovať relevantnú časť odôvodnenia Rozsudku, podľa ktorej „(p)okiaľ žalobca poukazoval v priebehu odvolacieho konania na nálezy II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolací súd poukazuje na to, že nálezy sp. zn. II. ÚS 63/2012 a II. ÚS 426/2012 sú ojedinelé v rozhodovacej praxi ústavného súdu. Ostatné senáty ústavného súdu (napríklad uznesenia sp. zn. I. ÚS 93/2012-14 z 29. februára 2012, sp. zn. III. ÚS 426/2012-22 z 12. septembra 2012 a IV. ÚS 103/2012-13 z 1. marca 2012) sťažnosti žalobcov v obdobných veciach odmietli ako zjavne neopodstatnené.».Sťažovateľ ďalej namieta neudržateľnosť formálneho nazerania najvyššieho súduna existenciu oprávnenia poskytovať právne služby u advokáta, ktorý mení spôsob výkonuadvokácie a porovnáva ho s právnym postavením advokáta, ktorému bol pozastavený výkonadvokácie. Sťažovateľ argumentuje tiež tým, že ako advokát – fyzická osoba od 1. januára2008 nedosahuje žiadny príjem, čo napokon vyplýva aj z potvrdenia Slovenskej advokátskejkomory, ktoré predložil Sociálnej poisťovni.
Podaním z 21. augusta 2014 sťažovateľ zaslal ústavnému súdu rozsudok krajskéhosúdu sp. zn. 6 S 202/2013 z 30. mája 2014, ktorým tento súd vyhovel jeho žalobe a zrušilrozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava č. 700-0212548909-GC04/09z 15. októbra 2009 a Sociálnej poisťovne – ústredie č. 1139-3/2013-BA z 29. júla 2013,ktorými bolo rozhodnuté o výške poistného na nemocenské, starobné, na invalidné poisteniea poistenie do rezervného fondu solidarity pre sťažovateľa za obdobie január až december2008. Tieto rozhodnutia nadväzujú na rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktorými bolorozhodnuté o tom, že sťažovateľovi nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnomdôchodkovom poistení k 31. decembru 2007, ktoré napadol žalobou v správnom súdnictve,o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 S 201/2009 z 8. júla 2011v spojení so sťažnosťou napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
Zo sťažovateľom predloženého rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 S 202/2013z 30. mája 2014 vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciouústavného súdu obsiahnutou v jeho nálezoch sp. zn. II. ÚS 63/2012 a sp. zn.II. ÚS 426/2012 a dospel k záveru, že sťažovateľ prestal byť na účely zákona o sociálnompoistení samostatne zárobkovo činnou osobou v dôsledku zmeny spôsobu výkonu advokáciezo samostatného výkonu na výkon prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným.Označený rozsudok krajského súdu napadla odvolaním Sociálna poisťovňa, pričomzo zistení ústavného súdu vyplynulo, že odvolacie konanie je najvyšším súdom vedenépod sp. zn. 1 Sžso 71/2014, pričom o odvolaní dosiaľ najvyšší súd nerozhodol.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 Sžso/7/2012 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 04. 2013, č. k.: 9 Sžso/7/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd v súvislosti s predbežnýmprerokovaním sťažnosti považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že vo veciach patriacichdo právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jehozákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listinya právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiťpreskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadrenýmv napadnutom rozsudku, podľa ktorého zmenou spôsobu výkonu advokáciezo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie v mene a na účet spoločnostis ručením obmedzeným nedochádza k zániku povinnej účasti advokáta na nemocenskoma dôchodkovom poistení, keďže zastáva opačný názor, teda že zmenou spôsobu výkonuadvokácie (ktorú pôvodne vykonával samostatne a v súčasnosti ako konateľ spoločnostis ručením obmedzeným) prestal byť samostatne zárobkovo činnou osobou na účelypovinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia.
Sťažovateľ zakladá argumentáciu o porušení svojho základného práva na súdnuochranu a práva na spravodlivé súdne konanie predovšetkým na skutočnosti, že najvyšší súdsa v napadnutom rozsudku neriadil právnymi názormi ústavného súdu vyslovenýmiv nálezoch sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 63/2012z 21. februára 2013 (ďalej aj „odchylné rozhodnutia ústavného súdu“), ktorými ústavný súdrozhodol o porušení základných práv iných sťažovateľov, pričom z odôvodnenia označenýchnálezov vyplýva záver, že zmena spôsobu výkonu advokácie zo samostatného výkonu na jejvýkon ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným má za následok zánik postaveniasamostatne zárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského a povinnéhodôchodkového poistenia.
V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa je ústavný súd nútenýakceptovať jeho námietku, že judikatúra najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu vo vzťahuku kľúčovému problému, ktorý nastoľuje vo svojej sťažnosti, t. j. k otázke, či zmena spôsobuvýkonu advokácie z jej samostatného výkonu na výkon ako konateľa spoločnosti s ručenímobmedzeným má (alebo nemá) za následok zánik postavenia samostatne zárobkovo činnejosoby na účely povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia, nie jejednotná, čo vyvoláva stav právnej neistoty, ktorý je žiaduce čo najskôr odstrániť.
Pokiaľ ide o judikatúru ústavného súdu k uvedenej problematike, ústavný súdkonštatuje, že až do vydania nálezov, na ktorých zakladá svoju argumentáciu sťažovateľ, t. j.nálezov sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára2013, bola jednotná a vychádzala z názoru, že zmena spôsobu výkonu advokácie na výkonako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik postaveniasamostatne zárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského a povinnéhodôchodkového poistenia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje rozhodnutiasp. zn. I. ÚS 290/2010 zo 7. septembra 2010, sp. zn. IV. ÚS 342/2010 z 23. septembra 2010,sp. zn. II. ÚS 508/2010 z 25. novembra 2010, sp. zn. I. ÚS 64/2012 z 8. februára 2012,sp. zn. I. ÚS 93/2012 z 29. februára 2012, sp. zn. IV. ÚS 103/2012 z 1. marca 2012, sp. zn.I. ÚS 570/2012 z 28. novembra 2012, sp. zn. III. ÚS 118/2012 z 28. marca 2012 a sp. zn.III. ÚS. ÚS 426/2012 z 12. septembra 2012, ako aj uznesenia prijaté po vydaní odchylnýchrozhodnutí ústavného súdu, konkrétne sp. zn. I. ÚS 599/2013 z 2. októbra 2013 a sp. zn.I. ÚS 266/2014 zo 4. júna 2014.
Z uvedeného vyplýva, že nejednotnosť do judikatúry ústavného súdu bola vnesenájeho II. senátom prostredníctvom nálezov označených v sťažnosti sťažovateľa. V dôsledkutejto skutočnosti a v záujme napraviť svoje pochybenie II. senát ústavného súdu (konajúciv už inom zložení) prerušil konanie v obdobnej právnej veci sťažovateľa R. K. vedenej podsp. zn. II. ÚS 335/2013 a predložil v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavnéhosúdu návrh na zjednotenie odchylných názorov senátov ústavného súdu s cieľom prelomiťdosiaľ prevládajúcu judikatúru ústavného súdu k predmetnej otázke založenej na závere, žez ústavného hľadiska je akceptovateľný právny názor všeobecných súdov, podľa ktoréhozmenou spôsobu výkonu advokácie z jej samostatného výkonu na výkon konateľaspoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik postavenia samostatnezárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského a povinného dôchodkovéhopoistenia. Plénum ústavného súdu uznesením sp. zn. PLz. 1/2015 zo 4. marca 2015 návrhII. senátu ústavného súdu zamietlo.
Na tomto základe II. senát ústavného súdu, akceptujúc prevládajúcujudikatúru senátov ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 335/2013 v nálezez 26. marca 2015 rozhodol, že základné právo sťažovateľa R. K. na súdnu ochranu a jehoprávo na spravodlivé súdne konanie porušené neboli. V tejto línii judikatúry je potrebnév záujme právnej istoty postupovať aj vo veci sťažovateľa.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje za nevyhnutné v súvislostis predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa zdôrazniť, že nálezy sp. zn.II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013predstavovali ojedinelé vybočenie z inak stabilizovanej judikatúry senátov ústavného súduk predmetnej problematike, ktorú je žiaduce akceptovať aj v posudzovanej veci.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudoknajvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie sú svojvoľnéalebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovenívšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesnýmúspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne aj tie rozhodnutia, ktorýchodôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku s odvolacíminámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti užústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majúoporu vo vykonanom dokazovaní.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru,že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základnýmprávom podľa čl. čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnostisťažovateľa na ďalšie konanie reálne mohla viesť k vysloveniu ich porušenia v konaní voveci samej. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015