znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 218/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F.,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   3926/2012   až   sp.   zn.   Rvp   3941/2012   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Svidník   v   bližšie nekonkretizovaných konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3926/2012, sp. zn. Rvp 3927/2012, sp. zn. Rvp 3928/2012, sp. zn. Rvp 3929/2012, sp. zn. Rvp 3930/2012, sp.   zn.   Rvp   3931/2012,   sp. zn. Rvp 3932/2012,   sp.   zn.   Rvp   3933/2012,   sp.   zn.   Rvp 3934/2012,   sp. zn. Rvp 3935/2012,   sp.   zn.   Rvp   3936/2012,   sp. zn.   Rvp   3937/2012, sp. zn. Rvp 3938/2012,   sp.   zn.   Rvp   3939/2012,   sp.   zn.   Rvp 3940/2012 a sp. zn. Rvp 3941/2012   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod sp. zn. Rvp 3926/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P.., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp.   zn.   Rvp   3926/2012   až   sp.   zn.   Rvp   3941/2012   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“),   čl.   14 dohovoru a práva užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v bližšie nekonkretizovaných konaniach (u súdneho exekútora   boli   veci   vedené   pod   sp.   zn.   EX   4672010,   EX   164512010,   EX   85462010, EX 139722010,   EX   165612010,   EX   59402009,   EX   118992011,   EX 129252009, EX 7502011,   EX   116572010,   EX   116532010,   EX   74982011,   EX 164972010, EX 45642011, EX 132422010 a sp. zn. EX 36662011).

2. Sťažovateľka v predmetných 16 veciach osobitne podanými návrhmi požiadala súdneho   exekútora   o   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor   postupujúc   podľa   procesnej úpravy   obsiahnutej   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) následne požiadal okresný súd o udelenie poverení na vykonanie exekúcií. Okresný súd tieto žiadosti prijal   na   ďalšie   konanie,   čím   došlo   k   zákonnému založeniu   jeho povinnosti   rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovených lehotách.

3. Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci nevykazujú prvky   nadmernej   právnej   zložitosti   a   nevyžadujú   takú   spoluprácu   okresného   súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie v   týchto   veciach.   Sťažovateľka   uvádza,   že   jej   dosiaľ   neboli   zo   strany   okresného   súdu oznámené ani spisové značky, pod ktorými sa napádané exekučné konania vedú, preto ich identifikovala len pomocou označenia účastníkov a údajov, ktoré sú jej známe.

4. Vzhľadom   na   neodôvodnú   nečinnosť   a   neefektívny   postup   okresného   súdu sťažovateľka podala v zmysle   § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach. V sťažnosti uvádza, že na tieto svoje sťažnosti nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.

5. Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

6. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného   súdu   v   konaniach   (bližšie   nekonkretizovaných)   boli   porušené   ňou   označené práva, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke bol okresný   súd   zaviazaný   zaplatiť finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

7.   Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

8.   Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

9.   V   danom   prípade   sa   sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   3926/2012   až sp. zn. Rvp 3941/2012 týkajú tých istých účastníkov konania (sťažovateľka a okresný súd), pričom   navyše   sú   takmer   identické   z   hľadiska   právnej   argumentácie   použitej   v   nich sťažovateľkou, ako aj z hľadiska právneho problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

10. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol o spojení sťažností na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto uznesenia).

III.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon neustanovuje inak.

V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Citované ustanovenia § 20 ods. 1 až 3 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahujú aj na sťažnosti podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

12. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   čo   osobitne   platí   v   prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

13.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu (ktorý koncipoval samotný návrh, pozn.) v texte sťažnosti ani v jej petite neuviedla spisovú značku, pod ktorou je ňou namietané konanie pred okresným súdom   vedené,   a   ani   ústavnému   súdu   s   návrhom   nedoručila   relevantné   (na   návrh   sa vzťahujúce) písomné podklady, hoci napr. na prvom liste návrhu uvádza, že tvoria prílohu tohto návrhu (s označením „listiny podľa textu“, pozn.).

14. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

15.   Ústavný   súd   pripomína,   že   nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a   publikovaná   judikatúra,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

16.   Ústavný   súd   preto   aj   so   zreteľom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie sťažovateľky   konštatuje, že sťažnosti   vykazujú také nedostatky   náležitostí   predpísaných zákonom (pozri bod 10 a nasl.), že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom. Na uvedenom nič nemení ani sťažovateľkine tvrdenie, že jej dosiaľ neboli zo strany okresného súdu oznámené spisové značky konaní, pod   ktorými   sa   jej   exekučné   konania   vedú.   Sťažovateľka   totiž   žiadnym   dôkazom nepreukázala, že by   tieto údaje žiadala oznámiť a že by jej ich okresný súd odmietol sprístupniť.   Opísaný   dôvod   preto   považoval   ústavný   súd   za   dostatočný   na   odmietnutie sťažností   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde už pri ich predbežnom prerokovaní.

17.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o   namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno sťažnosti považovať aj za predčasne podané. Ústavný súd totiž dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľka sa spolu v 319 svojich veciach vedených okresným súdom   podaním   z   12.   marca   2012   sťažovala   na   existenciu   zbytočných   prieťahov. Podpredseda okresného súdu   vo svojej   odpovedi zo 4. mája 2012 opísal procesný stav konania a v závere svojej odpovede prisľúbil čo najskoršie vybavenie sťažovateľkiných vecí. Z uvedeného možno vyvodiť, že sťažnosti boli ústavnému súdu podané v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej práv účinne poskytuje a na použitie ktorého je oprávnená podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo ňou sledovaný cieľ.

18.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

S prihliadnutím na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde považuje ústavný súd za dôvodný záver, že sťažovateľka v sťažnosti nepreukázala skutočné využitie všetkých účinných právnych prostriedkov nápravy, a preto bolo možné ňou doručené sťažnosti podľa čl.   127   ústavy   odmietnuť   aj   pre   ich   neprípustnosť   vyplývajúcu   z   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde.

19.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012