znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 218/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 prvej vete Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co 6/2010-205 z 9. februára 2010 a namietaného porušenia práva na účinný prostriedok nápravy   zaručeného   v   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 6/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   Š.   Š.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   a   3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 prvej vete Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 6/2010-205 z 9. februára 2010 a namietaného porušenia práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 6/2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Daňový úrad Veľký Krtíš v konaní začatom 19. 12. 2001..., ktorého predmetom bola kontrola mojich daní z príjmov a to daňového subjektu Ing. Š. Š.... za zdaňovacie obdobie roka   1998,   1999   a   2000,   nezákonným   rozhodnutím   a   nesprávnym   úradným   postupom spôsobil mojej osobe škodu.“

Ďalej zo sťažnosti vyplýva, že vo veci rozhodoval Daňový úrad Veľký Krtíš (ďalej len   „daňový   úrad“)   v   spojení   s   Daňovým   riaditeľstvom   Slovenskej   republiky   Banská Bystrica (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), ktorých rozhodnutia v roku 2005 a 2006 zrušil krajský   súd   a   v   roku   2007   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo financií“) a vrátil vec na ďalšie konanie. Správca dane podľa sťažovateľa tieto konania do podania sťažnosti ústavnému súdu neukončil, hoci tak bol povinný ukončiť do 60 dní.

Sťažovateľ   sa   prvýkrát   domáhal   náhrady   škody   spôsobenej   mu   nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom na Okresnom súde Banská Bystrica, ktorý rozsudkom č. k. 20 S 2/2006-41 z 26. apríla 2007 žalobu zamietol pre chybné označenie žalovaného. Druhýkrát Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) jeho žalobu rozsudkom č. k. 3 C 178/07-66 z 8. februára 2008 zamietol z procesného hľadiska (škoda nebola prerokovaná s ministerstvom financií) a tretiu žalobu z 10. októbra 2008 okresný súd rozsudkom č. k. 3 C 169/2008-180 z 20. novembra 2009 zamietol a zaviazal sťažovateľa, aby uhradil žalovanému trovy konania účelne vynaložené na bránenie jeho práva vo výške 100 % a aby uhradil trovy konania.

Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ 4. decembra 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 13 Co 6/2010-205 z 9. februára 2010 tak, že rozsudok „okresného súdu vo výroku, pokiaľ žaloba vo veci samej bola zamietnutá, a vo výroku, pokiaľ žalobca bol zaviazaný nahradiť trovy konania štátu“, potvrdil a vo „výroku, ktorým bol žalobca zaviazaný nahradiť žalovanému trovy konania účelne vynaložené na bránenie jeho práva vo výške 100 %“, zmenil tak, že žalovanému náhradu trov nepriznal.

Podľa sťažovateľa krajský súd v rozpore s predloženými dôkazmi akceptoval názor prvostupňového   súdu,   ktorý   konštatoval,   že   rozhodnutia   daňového   úradu   ani   daňového riaditeľstva, ktoré boli predmetom žaloby na prvostupňovom súde a následne na odvolacom súde, neboli zrušené pre nezákonnosť, ale pre ich nepreskúmateľnosť z dôvodu nedostatku a pre   neúplnosť   spisov.   Rozhodnutia,   na   základe   ktorých   si   sťažovateľ   uplatňoval   svoj nárok na náhradu škody, boli viackrát zrušené, ale v žiadnom z týchto rozhodnutí nie je uvedený ako dôvod zrušenia ich nezákonnosť, ktorým podľa sťažovateľa bol súd viazaný. Napadnutým   rozsudkom   malo   byť   porušené   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 prvej vete dohovoru a konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 13 Co 6/2010 malo byť porušené jeho právo na účinný prostriedok nápravy zaručené čl. 13 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„1) Právo Ing. Š. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 6/2010 porušené bolo.

2) Právo Ing. Š. Š. na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní sp. zn. 13 Co 6/2010 vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica porušené bolo.

3)   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   13   Co   6/2010-205   zo   dňa 9. februára 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4) Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 2 000 EUR.

5) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   prvej   vete   dohovoru   označeným   rozsudkom   krajského   súdu a namietané porušenie práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 6/2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   označeným   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného súdu,   a   porušenie   práva   zaručeného   v   čl.   13   dohovoru   postupom   krajského   súdu v označenom konaní, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu č. k. 13 Co 6/2010-205 z 9. februára 2010 vyplýva:

„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu vo veci samej, pokiaľ bol návrh zamietnutý, ako aj vo výroku o povinnosti žalobcu uhradiť trovy štátu, potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výrokoch vecne správny.

Vo výroku, ktorým bol žalobca zaviazaný nahradiť žalovanému trovy konania účelne vynaložené na bránenie jeho práva vo výške 100 % bol rozsudok okresného súdu zmenený podľa § 220 OSP.

V   častiach,   v   ktorých   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený,   sa   odvolací   súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť. Zákon č. 514/2003 Z. z. a ani zákon č. 58/1969 Zb. nemal jednoznačnú definíciu, z ktorej možno vyvodiť kedy sa rozhodnutie má považovať   za   nezákonné.   Právna   teória   tiež   nehovorí   o   tom,   kedy   rozhodnutie   treba považovať za nezákonné vo vzťahu k uvádzaným dvom zákonom. Naviac pojem zákonnosť v administratívnom   (správnom)   konaní   je   chápaná   špecifickejšie   ako   vo   všeobecnosti zákonnosť   iných   rozhodnutí   vydaných   napr.   v   trestnom   konaní   či   v   civilnom   alebo obchodnom konaní.

V   administratívnom   (správnom)   konaní   sa   zákonnosťou   vo   všeobecnosti   rozumie súlad   napadnutého   správneho   rozhodnutia   s   právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky vrátane právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie v čl. 7 ods. 2 Ústavy. V správnom súdnictve je súd povinný posúdiť súlad právneho predpisu nižšej právnej sily, než je zákon so zákonom a rozhodovať vždy len podľa zákona, aj keby právny predpis nižšej právnej sily zákonu odporoval. Vyplýva to aj z ust. čl. 144 ods. 2 Ústavy.

Treba zdôrazniť, že aj z ust. § 250i ods. 3 OSP vyplýva, že na záver o nezákonnosti nestačí tvrdenie o nezákonnosti, ktorá vychádza z porušenia len procesného práva, Preto nezákonným môže byť iba správne rozhodnutie, pri ktorom sa tvrdí a zisti rozpor jeho obsahu   s   hmotným   administratívnym   (správnym)   právom.   Správny   súd   teda   skúma,   či správna úvaha nevybočila z medzi a kritérií obsiahnutých v zákone, či je táto úvaha v súlade s pravidlami logického uvažovania a či východiská úsudkov správneho orgánu bolí získané   predpísaným   procesným   postupom.   Pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia správneho orgánu súd posúdi aj zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo toto skoršie rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup. Preskúmavanie zákonnosti postupu správneho orgánu je spojené s otázkou, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je alebo nieje v súlade s týmito zákonmi.

Z tohto hľadiska je plne akceptovateľný záver okresného súdu, ktorý konštatuje, že ani v jednom prípade rozhodnutie Daňového úradu Veľký Krtíš ani Daňového riaditeľstva SR   Banská   Bystrica,   nebolo   zrušené   pre   nezákonnosť,   ale   pre   ich   nepreskúmateľnosť z dôvodu   nedostatkov   dôvodov   a   pre   neúplnosť   spisov.   Zrušenia   vychádzali   len z procesného práva.

Žalobca v odvolaní tvrdí, že jeho nároky uplatňované z náhrady škody vzniknutej v súvislosti s nesprávnym úradným postupom nemôžu byť premlčané. Dôvodí, že nesprávny úradný   postup   voči   nemu   pokračuje   doteraz.   Naviac,   že   listom   zo   dňa   03.   10.   2005 predbežne prerokoval nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom a daňové riaditeľstvo mu na list vyše 6 mesiacov neodpovedalo.

V   tomto   smere   však   treba   zdôrazniť   správnosť   záverov   okresného   súdu,   ktorý poukazuje na subjektívnu premlčaciu lehotu, ktorá je trojročná a začína plynúť odo dňa, keď sa žalobca o škode reálne dozvedel. Žalobcovi oznámenia o vybavení sťažností boli doručené najneskôr dňa 24. 12. 2004 a týmto dňom sa začala počítať premlčaciu lehota na uplatnenie jeho nároku. Skutočnosť, že žalobca tnú pocit, že nesprávny úradný postup voči nemu pokračuje doteraz, nemá vplyv mi rozhodnutie o riešenej otázke. O tom, či nesprávny úradný   postup   voči   žalobcovi   pokračuje   doteraz,   nebolo   zatiaľ   žiadnym   relevantným rozhodnutím určené.

Hoci žalobca tvrdí, že už dňa 03. 10. 2005 predbežne prerokoval nároky o náhrade škody spôsobené nesprávnym úradným postupom je treba zdôrazniť, že žiadosť o takéto prerokovanie nie je riadnym uplatnením práva pred súdom. Nárok je pred súdom uplatnený až dňom. keď nárok súdu dôjde.

Rozhodnutie o povinností žalobcu nahradiť štátu trovy konania je správne, pretože zodpovedá ust. § 148 ods. 1 OSP.

Odôvodnenie   súdu.   prvého   stupňa   o   priznaní   100   %-nej   náhrady   trov   konania žalobcovi zrejme vychádza z ust. § 142 ods. 1 OSP. Odvolací súd však dospel k záveru, že v tomto   prípade   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   je   možné   použiť   výnimočné ustanovenie § 150 ods. 1 OSP. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje odvolací súd skutočnosť, že v dôsledku (aj prieťahov v konaní) ale aj neúplných rozhodnutí, ktoré bolí neustále zrušované, dospel žalobca k názoru, že situáciu v plnom rozsahu možno podriadiť pod   ustanovenia   zákonov   o   náhrade   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa   „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2010